Po generálke inscenácie sme sa zhovárali s hercom Robertom Rothom a režisérom Rastislavom Ballekom. Túto Lekciu profesora Rotha a jeho žiačky jednoducho musíte zažiť na vlastnej koži.
Komickú drámu z pera zakladateľa absurdného divadla Eugèna Ionesca (aj keď samotný autor, ako podotkol v rozhovore herec Robert Roth toto škatuľkovanie nemal rád, preferoval skôr existencializmus) uvádza Loft Aréna. Ide o mimoriadny počin, nakoľko hra sa objavuje v Divadle Aréna de facto v premiére. Na Slovensku sa totiž Lekcia doposiaľ v profesionálnych divadlách uvádzala spolu s jednoaktovkou Pozdravy a poklony, či s iným titulom krátkej formy, takže v komornom priestore, kde je absurdnosť celej komickej drámy ešte viac podčiarknutá, ide o jej prvé samostatné uvedenie.
Pod preklad hry, ktorú Ionesco napísal začiatkom 50-tych rokov a výrazne v nej odkazuje na druhú svetovú vojnu a fašizmus, sa podpísal Albert Marenčin. Náročný text, ktorý niekedy v mnohom pripomína doslova krkolomné jazykolamy, náročné vetné konštrukcie v rýchlom tempe a pritom jeho obrovské množstvo, s ktorým sa herec musí vysporiadať – to bola úloha pre Roberta Rotha. Ten predviedol na pódiu doslova herecký koncert a vďaka jeho výkonu pôsobí inscenácia ako monodráma: „Mám rád slovenský jazyk a zvlášť preklady pána Marenčina,“ povedal Roth, ktorého dopĺňa režisér Rastislav Ballek: „Preklad od Marenčina bol známy, ale nebol známy inscenačný potenciál tej hry. Tak ako sa nezaobídete pri Hamletovi bez Hamleta, tak ani v Lekcii sa nezaobídete bez hereckej dvojice, ktorá musí byť neskutočne disponovaná. Aj preto sa mi Robov nápad neskutočne páčil. Druhá vec, ktorá ma zaujala, bola, že medzi vedou a násilím, je veľmi úzky vzťah, ak teda nie sú nerozlučne spojené. Veda a vzdelanosť je niečo, čo je principiálne proti násiliu a mučeniu, ale nie je to pravda.“
Pod réžiu grotesknej karikatúry diela, ktorého obsah by ste vypovedali jednou vetou (čo je pre Ionescove diela typické, zato v skrytých psychologických detailoch je absolútny majster slova a konotácií) sa podpísal Rastislav Ballek. Pre jeho tvorbu je typické, že rád pristupuje k réžii kreatívne, v tomto prípade však uchopil dielo s pietou a pokorou. Jediné, do čoho zasiahol, je vynechanie jednej postavy, o ktorej síce parciálne vieme, že existuje, no na pódiu sa nikdy neukáže. „Na násilie potrebujete dvoch. Jedného, ktorý rozpráva a druhého, ktorý počúva. Teda toho, ktorý ho vykonáva a druhý mu podlieha. Častokrát sa tieto úlohy v priebehu deja môžu vymeniť, čo je akoby aj prípad tejto hry a poukazuje to na ambivalenciu modly našej kultúry, a to je univerzitné vzdelanie a vedecké teórie, systematizovanie reality pomocou jazyka. To je niečo, čo bezprostredne súvisí s násilím, bohužiaľ aj s humorom a absurditou a klaunským cirkusovým spektakulárnom,“ vyjadril sa pre náš portál režisér.
Hereckou partnerkou Rotha je Monika Potokárová, scénu navrhol konceptuálny umelec, fotograf, maliar, sochár a hudobník Viktor Frešo. Ide o symbiózu klasického výtvarného umenia, objektu a performancie, pričom kreatívny tím povedala dopĺňa dramaturgička Saša Sarvašová a scénografka Dorota Volfová, ktorá navrhla kostýmy a svetelný dizajn. Aj ten zohráva mimoriadnu úlohu v inscenácii, najmä v jej gradácii.
Robert Roth už niekoľko rokov zvažoval, že toto dielo ako herec stvárni na javisku, pretože ukazuje, ako je človek, a teda aj celá spoločnosť nepoučiteľná, pretože potrebuje konflikt a povestnú železnú rukavicu. Ionesco ho napísal veľmi sofistikovane a nadčasovo. Na rozdiel od ostatných predstaviteľov absurdnej drámy je pomerne vyhranený a vo svojich dielach sa koncentroval na zobrazenie celospoločenskej situácie a zvlášť politickej, čo sa zreteľne ukazuje aj v tejto grotesknej karikatúre absurdného vzťahového trojuholníka. Bol to moment, ktorý oslovil aj herca Roberta Rotha?: „Áno, aj keď, nebol prioritný a primárny, keď som to čítal prvýkrát. Cítil som, že je to v tom texte zakliate, ale naozaj to nebolo to, prečo by ma tento krátky dramatický útvar tak fascinoval. Fascinoval ma tým, že vždy sa nájde niekto, kto je nad vami, len preto, že dajme tomu používa cudzie výrazy a vy sa chctiac-nechtiac, i keď to neukážete, musíte cítiť ako hlúpy. A pritom, človek, ktorý napríklad používa latinské výrazy, použil spojenie len účelovo, poviem to obrazne, chcel to dobehnúť. Raz sa mi napríklad stalo, že istý človek mi povedal: tamto Ti vybavím, lebo ja mám v tej firme konvencie. A vtedy som pochopil, že niektorým veciam treba aj rozumieť a nie len si ich osvojiť z papiera. Takže to boli veci, ktoré ma prioritne v tejto hre oslovili. Tá komplikovanosť toho jazyka. Dnes ste to videli, museli ste to počúvať, takže pre vás to bol svojím spôsobom audio zážitok, ale keď si to prečítate a máte to pred sebou a môžete sa k tomu vrátiť, tam nie je jediný nezmysel. Všetko je vydokladovateľné.“
A čím sa snažil režisér diela spraviť toto dielo aktuálnym? „Čokoľvek, čo súvisí s násilím, indoktrináciou či ideológiou, je vždy aktuálne v akejkoľvek dobe. Zvlášť, keď žijeme v dobe, ktorá produkuje nepretržitý tok informácií, slov, teórií, názorov, postrehov, a či je na nás vykonávané nejaké násilie, si možno už ani neuvedomujeme a túto otázku si už ani nekladieme. Táto hra je o tom – čo keby sme si ju položili. A čo keby sme si na ňu aj odpovedali,“ hovorí Ballek.“ Zároveň prízvukuje, že na hercove plecia bol naložený obrovský balvan textu: „Miestami sme na skúškach ani nedovideli na ten zajtrajší dátum, kedy to má ísť von, ale to je v divadle na jednej strane niečo vznešené a sugestívne a na druhej je to čierna práca, kedy to treba – v úvodzovkách – nacvičiť a doslova nabiť do hlavy. A keď už to tam je, tak nastupujú herecké skúsenosti a talent spolu s prácou a skúšaním, tak už to ide tak nejako samo.“ Počas práce sa do inscenácie dostali aj nepredvídateľné momenty, ktoré v scenári predtým neboli: „Čo sa týka Ionescovho textu, je to klasická salónna konverzačka a tento žáner v kombinácii s touto témou už stratil za tých 60 – 70 rokov na prekvapivosti, od vzniku tejto hry, takže sme hľadali nejaké paralely v tom inscenačnom kľúči. A len sme dúfali, že keď aj celkom nedodržíme literu, tak určite ducha predlohy. Tá hra stojí za to, aby bola prijímaná s istou mierou piety aj zo strany hercov aj tvorcov.“
Po generálke sa v rámci tlačovky tvorcovia aj hereckí predstavitelia zhodli, že boli milo prekvapení zo skutočnosti, že mladí ľudia poznajú Ionesca a jeho tvorbu. Budú ju však vedieť aj spracovať? Robert Roth reagoval spôsobom, že ho to nezaujíma, vzápätí to však vysvetlil v nasledujúcom kontexte: „Chcem na seba nechať niečo pôsobiť. Trebárs na skúške sa nám stalo niečo, čo sme len zaimprovizovali a cítil som sám na sebe, že som sa nesústredil, čo ide ďalej, pretože som sledoval kolegyňu a stal sa zo mňa divák. Zistil som, že musím pokračovať. Vymyslela si tam totiž prvok, ktorý ma oslovil a zasiahol. Zrazu ma to vydesilo a to som bol na javisku s ňou. Preto si myslím, že najlepšie bude, keď to ľudia nechajú na seba pôsobiť, to už je na nich. Čo to s nimi spraví, ja nemôžem nijako ovplyvniť, nemôžem nikomu nič nanútiť. Nemôžem nikomu nanútiť, aby si myslel o zápalkách alebo ukazovátku to, čo si myslím ja.“
Lekcia je predstavenie, ktoré vám vyrazí dych a nenechá vás chladným. Divák, ktorý už má skúsenosť s absurdnou drámou, vie, že za jednoduchými frázami musí hľadať skrytý význam. Aj šokujúci zvrat je pre predstaviteľov absurdnej drámy príznačný a v divadle priam žiadaný. A to, ako ho tvorcovia a hereckí predstavitelia stvárnili, chce obrovskú poklonu. Nie, Ionesco sa nebude obracať v hrobe, ako vyslovil mierne obavy Robert Roth v rozhovore a vzápätí so sarkastickým humorom sebe vlastným poznamenal: „A keby aj, otočil by sa na cintoríne v Paríži, kde je pochovaný, k Sartrovi a o uličku ďalej je Beckett, takže by to nemal také zlé.“
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Divadlo Aréna – Peter Chvostek
