Režisér Palo Korec nám na premiére svojho nového dokumentárneho filmu Akvabely z Prandorfa porozprával o tom, čo ho ako filmára zaujíma na osudoch bežných ľudí a ako podľa neho vyzerá emancipácia žien na slovenskom vidieku.
Oficiálna synopsa filmu Akvabely z Prandorfa: Keď človek prekoná strach z toho, že spraví niečo nesprávne, strach zo svojho vlastného strachu, stáva sa slobodným. To si uvedomilo päť žien z dedinky Devičany pri Banskej Štiavnici. Zobrali sekeru, na tajchu Veľká Vodárenská vysekali dieru do ľadu a začali otužovať. Prelomiť bariéru rodových stereotypov nie je v malej dedinke na Honte ľahké, ale otužovanie a smiech dodáva kamarátkam odvahu. Zo spoločnej záľuby sa stane terapeutická záležitosť, ktorá im pomáha meniť svoje životy. (Filmtopia)
Na úvod by som sa rád opýtal na názov filmu, Prečo Akvabely z Prandorfa? Je to zámerne skomolená narážka na rakúsky Parndorf?
Nie. Protagonistky z filmu sa samy nazvali ako Akvabely z Prandorfa. Ide o hovorový názov dediny, odkiaľ pochádzajú. Nosia to na tričkách a prezentujú sa tak aj na sociálnych sieťach. Názov filmu bol takpovediac daný. S rakúskou dedinou to nemá nič spoločné.
Ako ste sa o Akvabelách dozvedeli?
Jedna z nich je našou rodinnou známou. Manželka mi hovorila o jej záľube v otužovaní.
Váš film vzbudzuje dojem, že otužovanie, ktorému sa protagonistky venujú, je akýmsi vzdorom voči stereotypom. Môže sa tiež zdať, že ženy vo filme nenachádzajú pochopenie zo strany okolia. Je to tak naozaj, alebo šlo o váš autorský nápad? Je tá recesia vo filme skutočná?
Ony to vnímajú skôr len ako voľnočasovú aktivitu. Z môjho pohľadu je za tým však oveľa viac. Musia mať v sebe vnútorné odhodlanie. Na dedine nie je bežné, že sa skupinka žien odoberie v zime otužovať. Dedinčania ich sledujú. Akvabely z Prandorfa sú matky, ženy vo veku, kedy by už len mali sedieť doma a piecť koláče, ale ony sa rozhodli žiť inak. Uvedomil som si, že toto by mohlo byť ústrednou témou filmu – urobiť so svojim životom niečo iné, než čo sa očakáva.
Čo to znamená, že v malej slovenskej dedine vznikol takýto ženský klub?
Nazval by som to slovenskou emancipáciou. Emancipácia prichádza aj do slovenských dedín, ale je to veľmi pomalé a nenápadné. Akvabely z Prandorfa sú jej prvými výhonkami. Ženy sa oslobodzujú, venujú sa samy sebe, robia si svoj program. Ešte to nie je tá veľká emancipácia, ktorá prebieha v zahraničí, ale je to drobný krôčik, po ktorom môže nastať ďalší veľký krok.
Vo filme ich ukazujete aj v ich tradičných úlohách. Predsa len im spoločnosť prisudzuje isté povinnosti ako matkám a manželkám. Očakáva sa, že budú variť, starať sa o fungovanie domácnosti. Ešte pre ne asi nie je celkom jednoduché vyjsť z tejto roly.
Povinnosti matky vo filme nie sú tak viditeľné, keďže ich deti sú už dospelé. No určite je to tak. Musia si splniť svoju úlohu, čo sa od nich očakáva. Súčasne prebieha akýsi únik z toho celého. Nevnímam to ako dvojtvárnosť. Tieto ženy jednoducho cítili, že chcú robiť aspoň niečo vo svojom živote inak.
Z filmu vystupuje Monika ako hlavná protagonistka. Hoci sú si dámy vo filme z hľadiska priestoru pre výpoveď rovnocenné, cítime, že za tým všetkým stojí Monika. Ako by ste ju ako autor charakterizovali?
Monika je vedúca sila. Má za sebou zaujímavý životný príbeh. Vyrastala v Bratislave, až neskôr prišla do dediny, keď sa tam vydala. Niečo jej na tej dedine chýbalo, chcela svet okolo seba obohatiť a napokon jej v tom pomohlo otužovanie.
V jednom momente vo filme môžeme vidieť, že Monikine kamarátky z klubu nie sú vždy na jednej vlne s ňou. Hlavne keď je reč o plávaní cez Lamanšský prieliv. Prečo ste ako autor chceli ukázať aj možnú nesúdržnosť medzi ženami?
Plávanie cez Lamanšský prieliv je Monikin sen, ale ostatné dievčatá v klube túto ambíciu nemajú. Im ide hlavne o zdravie a o to, aby mohli byť spolu a mať spoločnú aktivitu.
Takže otužovanie je pre ne forma oddychu alebo terapie?
Je to spôsob, ako vnímať svet inak.
Trvalo to, kým si k vám dámy našli cestu a boli ochotné nechať sa nakrúcať?
Ony sú veľký živel. Problémom skôr bolo, ukorigovať tento živel tak, aby z toho mohol byť film. Dámy boli vždy samé sebou a pred kamerou nemali ostych. Potrebovali sme to len trochu upratať, aby mal film svoju tvár.
Každá z nich má vo filme svoj priestor a čas, každá má svoj problém, ktorý potrebuje vyriešiť. Čakali ste, kým sa príbehy jednotlivých protagonistiek dostanú do takej fázy, aby sme vo filme mohli rozoznať určitý príbehový vývoj či zakončenie?
Chcel som zachytiť život protagonistiek počas jedného roka. Nevedel som, či sa niektorý z príbehov naplní. Je to v prvom rade dokument, hoci má aj hrané prvky. Celé je to však postavené na sledovaní života a zmien, ktoré život prináša. Akýkoľvek vývoj udalostí vo filme sa udial prirodzene.
Vo svojej dokumentárnej tvorbe sa často venujete tým najobyčajnejším ľuďom. Či už je to snímka Čakáreň alebo Finále, kde ste niekdajšie futbalové hviezdy tiež ukázali ako obyčajných starnúcich chlapov pri pive. V súčasnosti na Slovensku aj v Česku vznikajú skvelé dokumenty o slávnych umelcoch, politikoch a iných osobnostiach. Vy však stále zostávate verný bežnému človeku. Čo vás na ňom tak fascinuje?
Mňa zaujíma vnútro bežného človeka. Obyčajný človek je pre mňa hrdina. Chcem vedieť, čo ho drží pri živote, čo mu pomáha a čo mu naopak ubližuje. Snažím sa zachytiť život v priebehu. Zdá sa mi to oveľa zaujímavejšie ako sledovať a spovedať hviezdne osobnosti. Obyčajných ľudí je veľmi veľa a oni vytvárajú energiu, ktorá hýbe spoločnosťou. Oni sú soľou zeme.
Chystáme po Akvabelách ďalší film ?
Áno chystám pre zmenu hranú komédiu. Som už starý na to, aby som robil tragické veci. (úsmev)
Zhováral sa Matúš Trišč
Foto: Leontína Berková
