Islandský režisér Hafsteinn Gunnar Sigurðsson prišiel na Slovensko uviesť svoju komédiu Lietanie pre začiatočníkov o fóbii z leteckej prepravy. V exkluzívnom rozhovore hovorí aj o tom, prečo sú islandské filmy v súčasnosti také populárne.
Videl som niekoľko vašich filmov a všimol som si, že každý z nich je založený na jednoduchom, ale originálnom nápade. Zaujímalo by ma, či je pre váš kreatívny proces dôležitejšie nájsť vhodnú tému, alebo dokážete vyrozprávať príbeh o hocičom a na téme ani tak nezáleží?
Najdôležitejšie sú postavy, ale rád ich situujem do jasného a jednoduchého rámca. V novom filme je to strach z lietania spoločný pre všetky charaktery, v minulosti to bola situácia, keď dvaja muži opravujú cestu uprostred islandskej divočiny. Rád obklopujem svoje postavy čistým a jasným konceptom a prepájam ho s charakteristikou hrdinov.
Kam na tieto nápady chodíte?
Všetko je v živote. Okolo vás sa neustále niečo deje. Stačí si to všímať. Potom sa vám stane, že na určitý moment alebo nápad neprestanete myslieť, zostane vám v hlave aj celé roky. Z takejto myšlienky môže byť film. V prípade Lietania pre začiatočníkov ma inšpiroval môj brat. V roku 2006 som študoval film v New Yorku a on ma chcel prísť navštíviť z Islandu. Lenže mal taký veľký strach nasadnúť do lietadla, že sa rozhodol absolvovať jeden z takýchto kurzov, aký môžete vidieť vo filme. Napadlo mi, že je to dobrý koncept na zobrazenie ľudského strachu, úzkosti alebo fóbie. Rozmýšľal som nad tým, čo by sa stalo, keby takýto kurz nešiel podľa plánu. Čo ak by bol prvý let ako nočná mora, ako sa potom účastníci kurzu vrátia domov z destinácie? Tento nápad som mal v hlave 15 rokov.
Najprv som uvažoval nad skupinou Islanďanov, ktorí by sa zasekli v inej krajine a nemohli sa vrátiť domov. Neskôr – myslím, že to bolo v roku 2017 – niekto prišiel s nápadom to otočiť. Prečo neurobiť anglicky znejúci film o ľuďoch, ktorí prídu na Island, aby prekonali svoj strach z lietania a zostanú na ňom uväznení? Dobré nápady s vami zostanú, ale stále prichádzajú ďalšie, ktorými pôvodnú ideu môžete vylepšiť.
Zisťovali ste, ako funguje takýto kurz lietania predtým, ako ste začali písať scenár?
Áno, rozprával som sa s bratom, prečítal som si knihy a preštudoval som si rôzne online kurzy.
Pri tvorbe ste museli veľa uvažovať o strachu. Naučili ste sa po dokončení filmu niečo o ľuďoch a ich fóbiách?
Zistil som, že ľudská myseľ vie robiť šialené veci, vytvárať všemožné nezmyselné predstavy a myšlienky, ktoré sa človeku iba tak vynárajú v hlave bez akejkoľvek naviazanosti na realitu. Navyše tieto myšlienky vedia byť dosť silné na to, aby nás fyzicky donútili reagovať na okolnosti, ktoré ani neexistujú, iba si ich predstavujeme. Mávame takéto myšlienky, hoci často nie je žiaden dôvod ich mať. No v istom zmysle je to potrebné. Strach zo zlyhania nás núti snažiť sa a robiť veci lepšie. Strach a obavy sú zdrojom aj čohosi dobrého.
Lietanie pre začiatočníkov – intenzívna komédia o strachu z lietania
Myslíte si, že keď váš film uvidí niekto, kto sa skutočne bojí lietania, pomôže mu zbaviť sa strachu alebo sa naopak rozhodne do lietadla nikdy nenastúpiť?
Po filme za mnou zvyknú chodiť ľudia s takýmito problémami a väčšinou hovoria, že im to pomohlo. Príležitosť zasmiať sa na niečom, z čoho majú bežne strach im pripadá ako forma terapie.
Keď už hovoríte o smiechu… Vaše predošlé filmy mali tiež prvky humoru, no boli to predovšetkým drámy či dokonca trilery. Lietanie pre začiatočníkov je však čistou, nefalšovanou komédiou. Prečo ste sa rozhodli pre takýto žáner?
Vo svojich filmoch rád kombinujem humor s drámou. Mám rád ten kontrast, pretože ho vidím aj v bežnom živote. Život vie byť zábavný a tragický súčasne. No v tomto prípade som chcel zobraziť veľký existenciálny problém vo svetle čistej komédie. Cítil som, že táto téma je pre to viac než vhodná.
Plánujete nakrúcať aj v ďalších žánroch?
Áno, myslím, že môj ďalší film by mohol byť čírou drámou. No nad príbehmi bežne nepremýšľam z hľadiska žánrového zaradenia. Viac ma zaujímajú ľudia, najdôležitejšie je pre mňa skúmať ľudskú povahu, čo so sebou prináša aj humor, aj drámu. Určite neplánujem nakrútiť horor alebo sci-fi, potrebujem v tom cítiť ľudskosť.
Veľa vašich postáv, či už v novom filme, ale aj v tých predošlých, si prechádza náročným obdobím z hľadiska medziľudských vzťahov. Takmer každá postava sa nachádza v komplikovanom vzťahu, či už ide o rozvod, rozchod alebo smrť blízkej osoby. Je toto spôsob, akým vkladáte do svojich filmov dramatický náboj alebo je to skôr váš pohľad na súčasný svet? Máme ako ľudstvo problém udržať si fungujúce vzťahy?
Podľa mňa je v súčasnom svete náročné zvládať žiť sám so sebou a ešte náročnejšie je zvládať žiť s inými ľuďmi. V mojich filmoch postavy neoddeľujem od ich každodenného života. V takomto živote každý prichádza do styku so svojimi blízkymi. Vždy, keď začnem postavy v ich prirodzenom prostredí vyvíjať a objavovať, musím nejakým spôsob ukázať ako ich vnímam. Skrátka majú tieto problémy.
Váš režijný štýl považujem za “príjemne náročný”. Vo vašich filmoch rád sledujem detaily a chytré nápady, ktoré sa nachádzajú vo vnútri obrazu aj v príbehu. Ako hľadáte rovnováhu medzi tým, čo je pre diváka príliš jednoduché na odčítanie a čo je, naopak, už príliš náročné?
V prvom rade musím dôverovať svojmu publiku. Publikum je veľmi múdre, bystré a vie veľmi dobre čítať významy a interpretovať si veci, ktoré mu ukazujem.
Mám rád minimalizmus, teda situácie, v ktorých malé detaily pôsobia výrazne. Pokiaľ je rozprávanie ustálené a vymedzené, potom dokážu detaily uniesť veľkú váhu významov.
Jeden z vašich filmov (Doprava doľava, 2011) bol znova nakrútený v USA s inými hercami (Prince Avalanche, 2013). Aký je to pocit, keď niekto urobí remake vášho filmu? Videli ste americkú verziu?
Áno videl. Remaky sa nie vždy podaria, ale v tomto prípade to nakrúcal režisér David Gordon Green, ktorého prácu mám veľmi rád. Keď za mnou prišiel s úmyslom pretočiť môj prvý film, bol som veľmi zvedavý, čo urobí s týmto materiálom. Moja verzia bola v tom čase už hotová a chcel som ju porovnať s verziou od filmára, ktorého obdivujem a rešpektujem.
Prvý raz som snímku Prince Avalanche videl na festivale Sundance a bol to čudný pocit. Nedokázal som sa ubrániť porovnávaniu s mojim filmom. Nebol som schopný dívať sa na to ako na samostatné dielo. No potom som si to pozrel znova v Berlíne, kde David získal Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu a užil som si ho oveľa viac.
Občas je to pocit, ako keď vidíte svoju bývalú s jej novým priateľom. No bola to zaujímavá skúsenosť. O remaku sa hovorilo oveľa viac ako o prvom filme.
Chcem sa spýtať niečo, nad čím premýšľam už veľmi dlho a dúfam, že mi budete vedieť odpovedať. Ako je možné, že v takej malej krajine s takou malou populáciou vzniká toľko dobrých filmov? Takmer každý rok vyšle Island jeden alebo dva filmy na medzinárodné festivaly, kde sú tieto filmy oceňované a chválené. Máte veľa talentovaných autorov, ako je to možné?
Môže to byť aj tým, že tam v skutočnosti nemáme čo iné robiť. Island sa nachádza uprostred ničoho, po mnoho mesiacov je tam čiernočierna tma a aby sme vydržali, potrebujeme sa nejako zabaviť. Preto máme aj takú bohatú literárnu históriu. Celé stáročia sa venujeme rozprávaniu príbehov. Je to súčasť našej kultúry.
Navyše komunita filmárov je veľmi vrúcna a nápomocná. Navzájom si odovzdávame skúsenosti a vedomosti. Úspech jedného filmára posmelí ďalších, pretože to upriami pozitívnu pozornosť sveta na prácu nás všetkých.
Takže na Islande neexistuje medzi filmármi rivalita?
Myslím, že v minulosti to tak bolo. Filmári predošlých generácií sa nenávideli (smiech). Žiarlili na seba. No moja generácia si uvedomuje, že úspech jedného znamená niečo dobré pre všetkých. Keď niekto nakrúti dobrý film, ostatní sa chcú dorovnať.
Okrem toho, môže popularita islandských filmov spočívať v tom, že naša krajina je jednoducho exotická. Ľudia sú na Island zvedaví a najjednoduchšia cesta, ako sa naň pozrieť z blízka je prostredníctvom filmu.
Mali ste niekedy pocit, že musíte nakrútiť film tak, aby pripadal zahraničnému publiku exotický? Mám na mysli, či ste šli nakrúcať do prírody, pretože to bolo to, čo diváci za oceánom očakávali?
Na Islande je veľmi jednoduché urobiť pekný záber prírody, ale nikdy nerobím takéto zábery iba preto, že sú pekné. Vždy to musí mať naratívny význam. No je pravda, že týmto je naša krajina jedinečná. Nechcem to však využívať lacným spôsobom.
Spomínali ste, že váš ďalší film by mohol byť drámou. Ide tiež o nejaký starší nápad, nad ktorým už roky uvažujete?
Mám množstvo nápadov, nie až tak starých, na ktorých pracujem. No spolu s Lietaním pre začiatočníkov som sa pustil aj do práce na minisérii Afturelding, takže som za posledné dva roky nemal veľa času písať a rozvíjať nové námety. Teraz sa to snažím dohnať. No zaberie to ešte pár mesiacov.
Píšete sám? Ide vám to ľahko?
Rád pracujem s inými autormi a rád vediem konverzácie. Urýchľuje to tvorivý proces, keď mám možnosť o veciach diskutovať. Ľahšie sa nám hľadajú riešenia problémov, keď sme na to dvaja. Filmárčina je tímový šport, musíte spolupracovať s profesionálmi z iných odvetví, od kameramanov až po kostymérov, tak prečo nie aj s inými scenáristami?
Jednou z najcennejších kvalít akou môže režisér disponovať je schopnosť načúvať a byť prístupný novým nápadom, ktoré pomôžu dielu. Nie všetky nápady sú nápomocné, ale niektoré áno. Nezáleží na tom, odkiaľ pochádzajú alebo kto ich vymyslel. Dôležité je obklopiť sa talentovanými ľuďmi a dôverovať im. Ak režisér myslí na vlastné ego, rýchlo sa dostane do problémov. Záleží iba na projekte a je potrebné hľadať všetky spôsoby, ako pomôcť projektu.
Zhováral sa: Matúš Trišč
Zdroj foto: Moja kultúra a Filmtopia
