György Kristóf, režisér unikátneho slovenského filmu Zenit nám počas festivalovej premiéry na Art Filme 2024 porozprával o neprebádaných vodách tanečnej kinematografie, o novom filmovom jazyku, aj o tom, ako ťažko sa zháňajú peniaze na film, aký možno ešte nikto nenakrútil.
V rámci programu Art Filmu 2024 som bol na film Zenit zvedavý možno zo všetkého najviac. Musím povedať, že ma nesklamal. V slovenskej aj svetovej kinematografii je vzácnosť, ak filmári prídu so skutočne prevratným nápadom alebo ideou. Tebe sa presne to podarilo. Z čoho tento nápad povstal?
Na FAMU sme raz mali workshop, na ktorom sme mali za týždeň vytvoriť film spolu s tanečnými choreografmi. Začal som si študovať tanečné filmy a zistil som, že z môjho pohľadu to vlastne nie sú filmy, pretože nemali hlavné a vedľajšie postavy, príbeh ani filmový jazyk. Výzvou pre mňa počas štúdia bolo vytvoriť tanečný film bez slov, ktorý je však stále naratívny a vhodný aj pre bežného diváka. Bolo to vzrušujúce najmä preto, že som nenašiel žiadnu referenčnú snímku, nenatrafil som na žiadne filmové dielo, ktoré by sa o niečo podobné pokúšalo.
Ide teda o svetový unikát?
Verím, že také filmy niekde existujú, ale nepodarilo sa mi ich nájsť.
Keď si už bol rozhodnutý nakrútiť film bez klasických dialógov či monológov, ale nechať postavy vyjadrovať sa prostredníctvom tanca a pohybu, bolo to filmársky oslobodzujúce alebo naopak zväzujúce a náročnejšie?
Bolo to náročnejšie. Úprimne poviem, že sme nevedeli, ako to urobiť. Potrebovali sme na to choreografa. Vznikla nová situácia, kedy som musel úzko spolupracovať s niekým, kto je – rovnako ako ja – zvyknutý pracovať na autorských veciach. Okrem toho, možnosti vyjadrovania sú v tanečnom filme silne limitované. Keď chceš hovoriť tancom, zvyčajne na to potrebuješ oveľa viac času, aby si mohol vyjadriť to, čo inak povieš jedným slovom. Limity vo filme znamenajú výzvy.
Povieš mi viac o kreatívnej spolupráci s choreografom Antonom Lachkym?
Choreografa som hľadal roky. Najprv som spolupracoval s iným, no ten si filmové umenie nevedel dobre prispôsobiť. Potom sme ako tím chceli spolupracovať s choreografom svetovej úrovne a je úplná náhoda, že sme našli Slováka. Anton Lachky žije a pôsobí v Belgicku, v krajine, ktorá je mekkou tanca. Jeho tanečný jazyk nie je abstraktný, to nám veľmi vyhovovalo. Vie byť naratívny, posúvať dej, vie pohybom vyrozprávať silný príbeh, dokonca dokáže tancom vytvoriť napätie akčného filmu, a to je veľmi vzácne.
Napriek tomu, že je film bez slov, dokáže hovoriť o zložitých témach, ako sú korupcia, zneužívanie moci či rozdelenie spoločnosti. Priblížiš mi spôsob, akým ste pri tvorbe hľadali jazyk na vyjadrenie týchto tém?
Filmový jazyk, ktorý sme napokon zvolili, je oveľa klasickejší, než som na začiatku plánoval. Keďže tanec je v rámci filmu sám o sebe nezvyčajným vyjadrovacím prostriedkom, s kameramanom Gergelyom Pálosom sme sa rozhodli neťahať ostatné zložky do extrému. V mojej originálnej predstave sa kamera mala dostávať do rôznych netradičných polôh a uhlov, plánoval som experimentovať s obrazom a strihom. No zhodli sme sa, že by to už mohlo byť na diváka príliš. Dôležitejšie pre nás bolo, aby bol príbeh zrozumiteľne vyjadrený, hoci netradičným spôsobom.
Nachádzajú sa vo filme aj roviny, ktoré sú určené výhradne divákovi vzdelanému v tanečnom umení?
Nemyslím si. Tanec sme využili najmä na posúvanie deja a vyjadrenie rôznych emócií. Každý divák či diváčka má možnosť tomu rozumieť.
Keď si si už dokázal vyvinúť takéto špecifické filmové vyjadrovanie, plánuješ ho využiť pri ďalšej tvorbe?
Zatiaľ to vnímam ako jednorazovú záležitosť. Uvidíme čo prinesie budúcnosť. Bolo totiž veľmi náročné zafinancovať tento typ filmu. Pri uchádzaní sa o podporu nám bolo zamietnutých desať žiadostí o desať rôznych medzinárodných grantov. Všetci nám povedali nie, pretože sa filmu báli. Podobnú skúsenosť máme aj s festivalmi. Tiež sa boja film uviesť s argumentom, že ide o príliš experimentálnu záležitosť.
Aj napriek tomu, že naratív filmu funguje a je zrozumiteľný?
Áno, myslím, že to súvisí aj s dobou, kedy sa kinematografia snaží byť komerčnejšia.
Celý film sa odohráva v podzemí. Kde ste ho nakrúcali?
Pôvodný plán bol nakrútiť film v rumunských soľných baniach. Tento plán padol kvôli tomu, že sme v Rumunsku opakovane nezískali finančnú podporu. Potom sme našli starú baňu pri Budapešti, ktorá dnes slúži hollywoodskym projektom. Z viacerých ohľadov bolo nakrúcanie v Budapešti výhodnejšie, takže sme napokon mali šťastie. Lokáciu sme následne dotvorili pomocou špeciálnych trikov.
V dávnejších materiáloch som našiel starší názov filmu Bunker. Ten je teraz zmenený, prečo?
Jednak preto, lebo je veľa filmov s názvom Bunker. Tiež sme si uvedomili, že v kontexte súčasnej doby má toto slovo militantnejší význam, než pred vojnou na Ukrajine. Nechceli sme, aby nastalo nedorozumenie a náš film by bol vnímaný ako vojnový. Názov Zenit pochopiteľne súvisí s prostredím filmu a potrebou úniku, ktorú postavy prežívajú.
Tanečný film musel byť pre celý štáb celkom novou skúsenosťou. Mali ste predstavu o tom, do čoho idete?
Nikto nevedel, ako sa to má správne robiť. Nevedeli sme ani koľko tanca vo filme chceme mať. Len scenár sa vyvíjal celé roky. Pri nakrúcaní sme ho nakoniec aj tak museli vyhodiť a začať písať odznova. Svojim vývojom si prešiel aj casting. Najprv sme hľadali profesionálnych hercov, ktorí vedia dobre tancovať, neskôr sme zistili, že akokoľvek šikovní tí herci sú, skúšanie a príprava im trvala omnoho dlhšie, ako profesionálnym tanečníkom. Najlepšou voľbou teda boli tanečníci, ktorí vedia aj hrať. Casting bol medzinárodný, mali sme tam hercov z Maďarska, Švédska, Anglicka, Rumunska, Slovenska, Nemecka, Ruska a ďalších krajín.
Nakrúcanie sme museli prispôsobovať tanečníkom aj priestorom, v ktorých sme sa nachádzali. Občas sa stalo, že sme ráno nevedeli, čo budeme poobede robiť, tak veľmi sme improvizovali. Vznikalo tam veľa úplne nových situácií, na ktoré sme nemohli byť pripravení, pretože pri bežnom nakrúcaní nevznikajú.
V takom prípade musel mať aj scenár inú formu, ako je bežné.
Scenár mal klasickú formu, iba v ňom chýbali dialógy. Keď sme začínali nakrúcať, mali sme k dispozícii už len bodový scenár, ktorý sme počas produkcie ešte dorábali.
Napokon sa vám vznik filmu podarilo zrealizovať a zafinancovať. Čo presvedčilo komisie rôznych fondov, aby tvojmu projektu vyjadrili dôveru a poskytli prostriedky na jeho realizáciu?
Keby môj prvý film Out nebol uvedený na festivale v Cannes, Zenit by určite nemohol vzniknúť. Napriek tejto výhode však bola produkcia mimoriadne náročná. Viackrát som musel vysvetľovať aj na slovenskom Audiovizuálnom fonde, že som sa nezbláznil a viem, čo robím a prečo to robím (úsmev). Neskôr nastala situácia, keď sme už mali k dispozícii polovicu rozpočtu, ale druhú polovicu sa nám roky nedarilo zohnať.
Myslíš, že sa ti po uvedení filmu na Art Filme podarí znova presvedčiť aj festival v Cannes?
Už sme to skúšali, ale tam nás komisia odmietla s tým, že pre ich festival je to príliš experimentálne. No vedeli sme, do čoho ideme. Vedeli sme, že to bude iný film, ktorý môže veľmi dobre zafungovať alebo nezafungovať vôbec. Verím, že film si ešte len získa svoju nadčasovosť.
Zhováral sa Matúš Trišč
Foto: Peter Stas, Zdroj: MFF Art Film
