Citlivá rakúsko-slovenská dráma Perla od režisérky Alexandry Makarovej prenesie obecenstvo do roku 1981. Hlavná hrdinka Perla pred rokmi emigrovala z Československa do Viedne, kde vychováva svoju dcéru a venuje sa maliarstvu. Jeden tajomný telefonát z domova jej však vráti všetky vytesnené spomienky na minulosť a prinúti ju čeliť realite za železnou oponou. Cesta späť do krajiny, z ktorej kedysi utiekla, je nebezpečná, no nevyhnutná. Perla si musí vyrovnať staré účty. Film je portrétom ženy, ktorá napriek bolesti a stratám odhodlane bojuje za vlastnú slobodu a možnosť žiť život podľa seba. Hrdinku stvárnila slovenská herečka Rebeka Poláková, ktorá nám o svojej úlohe porozprávala po premiére filmu na festivale Art Film v Košiciach.
Rakúsko-slovenských filmov je ako šafranu. Veľa slovenských hercov a herečiek sa k rakúskej produkcii nedostane. Aká bola vaša cesta k filmu Perla?
Prišla som na casting do Viedne, ktorý bol v nemčine hoci nehovorím nemecky. Bolo to pre mňa až bizarné. Hneď po castingu mi však povedali, že som to práve ja. Keď som tú rolu dostala, chodila som po Viedni a neverila tomu, že sa to deje. Uvedomenie si, že idete točiť rakúsky film, že budete tri týždne žiť vo Viedni, to je veľká vec.
Je dôležité povedať, že keď vás pozvú na casting a vy ho vyhráte, znamená to, že máte dôveru režisérky alebo režiséra. Pociťujem to ako nesmiernu poctu a zároveň veľký záväzok. Pri Perle som si až po castingu mohla prečítať celý scenár. A bol fantastický. Nebolo o čom polemizovať.
Keď ste si ho prvý raz prečítali a videli v ňom aj tie náročnejšie scény, čo to vo vás vyvolalo? Neobávali ste sa ich?
Nie, z môjho pohľadu tam každá scéna má svoje miesto. Vďaka tomu je scenár tak silný, pretože je premyslený. V každej scéne je pre mňa, ako pre herečku, stále čo hrať, a to je dôležité.
Perla je nesmierne krásna, silná, kompaktná postava ženy, ktorá si ide za svojím. Je slobodná a aj mne ako Rebeke dala veľmi veľa do života. Ja som totiž úplne iný človek, som introvert, aj keď sa učím životom nebyť úplný introvert. (smiech)
Perla ma naučila, že keď chceme, tak môžeme…Keď počujeme, ako nám za niečím srdce piští, tak poďme za tým. Perla mi dodala odvahu. Mne v živote odvaha v niektorých situáciách chýba. No už len svojou účasťou na tomto projekte, som si dokázala, že som vlastne odvážna. Vďaka tomu bolo pre mňa radosťou a veľkých zážitkom žiť niekoľko mesiacov Perlin život a zažiť všetky scény, ktoré mohli pôsobiť aj hrôzostrašne. Keď sme film dotočili bolo mi naozaj smutno za Perlinou povahou.
Na divákoch v kinosále počas premiéry bolo vidieť, že sa ich niektoré časti filmu dotkli. Aj mňa osobne isté situácie nahnevali. Je pre herečku dôležité, aby to prežívala v tej istej chvíli pri nakrúcaní rovnako? Vezmime si za príklad scénu s oblievačkou…
Ja ako herečka potrebujem danej scéne pri takomto filme veriť. Situáciu musím vnímať ako pravdivú, vedieť, čo sa v nej deje a vedieť prečo. V spojitosti s Perlou som mala všetko racionálne vysvetlené. Všetkým konaniam a celkovo rozpoltenosti jej charakteru som rozumela. Potom som to už potrebovala iba precítiť. Zažiť si to ”naozaj” na pľaci. Keď hrám niečo, čo je nepríjemné a čo v človeku vyvoláva hnev, som naozaj nahnevaná, ale o tom to je. Preto chcem byť herečka. Baví ma zažívať situácie iných ľudí, aké vo svojom skutočnom živote nikdy nezažijem. Je to veľké dobrodružstvo – hodnotiť, či koná postava správne a či to nahnevá divákov, na to nemyslím. To už by som zasahovala priveľmi skrz svoju prizmu do života postavy.
Pred premiérou bolo spomenuté, že film je inšpirovaný životom starej mamy režisérky. Aj ste sa s ňou stretli a rozprávali o príbehu?
Nie, zoznámila som sa s ňou v deň premietania na Art Filme. Bola to naozaj len čiastočná inšpirácia. V rodine režisérky Alexandry Makarovej je veľa ľudí, ktorí odchádzali a prichádzali, viacerí museli odísť z domova a prispôsobiť sa životu niekde inde. Za ich príbehom je preto večná otázka: kde je náš domov? Myslím si, že to je tá hlavná inšpirácia. Samotná Alexandra odišla z Košíc do Viedne, keď mala 6 rokov. Dá sa povedať, že vo filme je aj je príbeh.
Postava Perlinej dcéry teda reprezentuje samotnú režisérku?
Môže to byť ona, ale nemusí.
Inšpiroval príbeh tejto rodiny aj vás osobne?
Zoznámila som sa so Sašinou mamou, ktorá je maliarka. Jej obrazy môžete vidieť aj vo filme. Učila ma maľovať, miešať olejové farby a nanášať vrstvy. Mala som zrýchlený kurz maľby. Bolo to inšpiratívne. Jej mama je veľmi zaujímavá a energická žena.
Často sme sa so Sašou rozprávali o príbehoch rôznych žien. Keď sme film začali nakrúcať, uvedomili sme si, že je veľmi aktuálny. Bolo to, myslím, rok alebo dva roky po začiatku vojny na Ukrajine a okolo nás bolo množstvo žien, ktoré prišli aj s deťmi do bezpečia, sem k nám. Chodila som po uliciach a vravela som si: toto je žena z Ukrajiny s malým dieťaťom, ktorá musela absolvovať to, čo ja teraz len hrám vo filme. Lenže ona to skutočne prežila! Sú pre mňa ozajstné hrdinky.
V poslednom období často hráte úlohy vo filmoch, ktoré sú dosť napojené na súčasné dianie. Najmä pokiaľ ide o verejné diskusie.
Som za to vďačná. Tento rok mám za sebou už tretiu filmovú premiéru. Uvedomujem si, že to nie je až také obvyklé, nesmierne si to vážim. V januári som túto premiérovú šnúru začala filmom Nikto ma nemá rád. Ten u diváka naozaj zarezonoval. Súdim podľa toho, čo som zažila na debatách. Vo filme ide o pohľad na inakosť, ako ju stále nedokážeme pochopiť, ako sme neslobodní vo svojom vnímaní. Ale veľká téma filmu je aj o osamelosti a hľadaní lásky a pochopenia. Boli to inšpiratívne debaty aj okolo kvír tém. Som hrdá, že som hrala vo filme, ktorý mal premiéru v období, kedy sa v našej krajine vyostrili pre mňa absolútne nepochopiteľné homofóbne paranoje, ktoré už naozaj nepatria do kultivovanej spoločnosti 21. storočia.
Iný je film ČERNÁK. To bola ďalšia premiéra, o ktorej, ako vieme, sa písalo už všetko možné. No aj tak si myslím, že je dôležité takéto filmy robiť. To, kde je naša krajina teraz, je zapríčinené aj rokmi, kedy tu bol on a bolo mu umožnené páchať zločin. Skutočnosť, že tu stále máme mafiánov alebo politikov, ktorí nemajú kóšer zázemie, má korene v 90. rokoch. Nejedná sa o postavu, ale o dobu. Aspoň ja to tak vnímam. Som rada, že som bola súčasťou aj tohto filmu.
A teraz je tu Perla, ktorá je taktiež o slobode a neslobode, o unikaní a hľadaní domova, o tom, že či my ako ženy alebo ako ľudia máme nárok na to, ísť si za svojím. O generačných traumách aj o tom, čo vnímame za pojmom feminizmus.
Tešim sa, že pôjdem s Perlou na ďalšie projekcie a som zvedavá na reakcie divákov.
Aká bola odozva u rakúskeho publika?
Film mal krásne ohlasy. Veľmi dobré recenzie v mnohých európskych novinách. Momentálne putuje po festivaloch naprieč skoro celým svetom, získava rôzne ocenenia a je už predaný do distribúcie v mnohých krajinách.
Ktorú z týchto rolí by ste vy, ako herečka, označili z umeleckej stránky za zásadnú?
Za zásadnú by som označila Perlu, ale rovnako aj rolu vo filme Nikto ma nemá rád. Je to špecifický film, ktorý si vyžiadal veľmi špecifické herectvo. Nie je samozrejmosť dostať sa k takejto úlohe. Sára je diametrálne odlišná od Perly, taktiež aj Iveta v MIKIM. Je pre mňa dôležité dostávať rôznorodé úlohy, aby som si mohla vyskúšať rôzne herecké nuansy. Rozmanitosť, to je to, čo ma napĺňa. Bola by som nerada, keby si ma ľudia nezaškatuľkovali. Baví ma prekvapovať. Ale na to musíte dostať adekvátnu postavu. Všetky tri postavy mi dali niečo úplne iné, aj ako človeku, ale aj ako herečke. A v každej mám iné vlasy. (smiech)
Nikto ma nemá rád je naozaj veľmi špecifický film, tichý, postavy v ňom sú strnulé, ťažko sa im dostať pod kožu. Čo od vás režiséri Petr Kazda a Tomáš Weinreb vyžadovali?
Bolo to nesmierne ťažké nakrúcanie, pretože režiséri nechceli, aby som si čímkoľvek pomáhala. Ani gestami, ani mimikou. Pokúšali sa z nás urobiť úplne strohé bytosti. Bolo to magické. Spolu sme hľadali hranicu vnútornej emočnosti, ktorá je intenzívna, no vidieť ju iba cez oči. Nemohli sme si pomáhať slovom, ani ničím iným. Mala som nad sebou dvesto percentnú kontrolu.
Potom prišla Perla, kde som si mohla dovoliť takmer čokoľvek.
Máte vysnívanú rolu, ktorá k vám zatiaľ neprišla?
Každá rola, ktorá ku mne príde, bude moja vysnívaná. Veľmi si vážim, keď si na mňa režiséri a režisérky spomenú a úprimne si myslia, že ich postavu môžem dobre zahrať. Rada urobím všetko pre to, aby som ich nesklamala.
Na čom teraz pracujete?
Mala som premiéru Maupassantovej Guľôčky v Slovenskom národnom divadle v réžii Machala Vajdičku. Dopadlo to krásne. Sú rozpracované aj ďalšie projekty, ktorých som súčasťou, ale o tých teraz ešte asi nemôžem hovoriť. No veľmi dúfam, že sa vydaria.
Porota Medzinárodnej súťaže hraných filmov na Art Filme vám udelila zvláštne uznanie za rolu Perly. Toto uznanie nemuseli udeliť, no rozhodli sa ho udeliť vám. Opísali by ste mi svoje pocity z tohto udelenia?
Úprimná radosť..
Keď vám porota v zložení etablovaných filmových tvorcov napíše, že dostávate ocenenie za fantastické stvárnenie postavy, tak sa môžete len tešiť, že vaša práca asi má význam. Ale ja som mala úžasných hereckých partnerov, s ktorými je radosť hrať. Takže ďakujem Simonovi, Noelovi a Carmen. Bez nich by to nešlo.
Ale najdôležitejšie je, aby prišli diváci do kín a mali zážitok. Všetkých srdečne pozývam !
Za rozhovor ďakuje Matúš Trišč
Titulná foto: IFF Art Film, Peter Stas
