Vidieť stáť šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Daniela Raiskina za dirigentským pultom presne v tragický deň, 24. februára 2022, bolo mimoriadne bolestivé a emotívne zároveň.
Avizovaný program, ktorý mal v tento večer – v deň invázie Ruska na Ukrajinu, odohrať v Redute, šéfdirigent po dohode s vedením Slovenskej filharmónie, pozmenil. Kantáta Sergeja Prokofieva Alexander Nevskij, op. 78, bola dlho plánovaná, ani v najhorších predstavách netušiac, že tento deň, kedy mala zaznieť v Redute s vynikajúcou mezzosopranistkou Polinou Shamaevovou a Slovenským filharmonickým zborom, sa zapíše do histórie ako čierny deň. Dnes už vieme, že obludných, katastrofálnych rozmerov.
Raiskin je typ moderného, progresívneho zmýšľajúceho umelca, rodáka z Petrohradu, v ktorom sa snúbi cit pre hudbu so základmi z rodnej krajiny, no zároveň vzdelanie a zmýšľanie získané rokmi štúdia a skúseností v európskych krajinách. Navyše, tragický rozmer vojny pozná na vlastnej koži, z rodinného zázemia. Dnešná, krutá vojna sa ho zjavne dotýka aj osobne, takže kto iný ak nie práve on má výsostné právo meniť dramaturgiu programu? Stačí si len uvedomiť, ako by asi znel text hneď v úvode kantáty Vstávajte, ruskí ľudia počas koncertu presne v deň keď Rusi zaútočili na susedný štát, ktorý hraničí s naším. Mrazivo a hrozivo. V čase, keď všetky svetové telesá a súbory vyjadrujú solidaritu s ťažko skúšanou, statočnou Ukrajinou, práve z Reduty bude znieť hrdinský, oslavný motív na oslavu ruského ľudu a ich víťazných bojov? Len nepríčetný človek zbavený akejkoľvek základnej ľudskosti a empatie by si neuvedomil ten kontext, hoc pre korektnosť treba dodať, že Prokofiev písal skladbu tesne pred 2. Svetovou vojnou na oslavu víťazstva boja ruských vojsk, takže historické súvislosti sú, samozrejme, odlišné. Kantáta Alexander Nevskij vznikla v roku 1939 prepracovaním pôvodnej filmovej hudby k rovnomennému filmu ruského režiséra Sergeja Ejzenštejna.
Z kantáty zaznela istá časť – srdcervúca ária Mŕtve pole so sólovým spevom, v ktorej sa predstavila Polina Shamaevova. Jej krásny, znelý mezzosoprán má vysoké kvality. Áriu zaspievala dojemne a precítene, prekrásne boli spodné polohy v pianissime, ktoré boli spevné a nosné, no i výšky, ktoré dokázala presvetliť. Je zrejmé, že speváčka textu rozumie dokonale, preto ho dokázala aj precítiť – z každej jednej frázy, dôsledne artikulovanej, sa niesli farby adekvátne textu. Najmä v dramatických polohách dokázala skoncentrovať svoj prejav, no nie do mohutného prednesu, skôr do veľkej, vnútornej, exponovanej drámy.
Koncert pod taktovkou šéfdirigenta Raiskina v pozmenenej dramaturgii otvorila Schubertova Symfónia č. 7 „Nedokončená“, D. 759. Zvláštne, akú má toto dielo v sebe silu – môžete ho počuť stokrát a nikdy sa vám neunaví, v jednej sezóne aj viackrát a objavovať v ňom rozdiely v interpretácii. V tento večer znelo mimoriadne sugestívne a navyše, bola to výborná náhrada za Prokofieva. Už tlmený úvod a nízke polohy sláčikových nástrojov – kontrabasový úvod, pulzujúce basy spoločne s nastupujúcimi sláčikmi, do ktorých vstúpi lamentujúcou náladou hoboj (Robert Holota) a klarinet (spoľahlivý, spevný a intonačne čistý Jozef Eliáš), nás vovedie do tichej, vnútornej drámy. V tomto diele sa skrýva niečo strašidelné, tajomné a bolestivé zároveň. Od prvých taktov ju Raiskin so svojím orchestrom hral mimoriadne sugestívne a emocionálne. V jeho angažovanej interpretácii sme cítili podstatne viac, ako „len“ prednes Schubertovej symfónie, ktorá tak vytŕča z radu všetkých ostatných jeho veľkých diel.
Polemizovať o tom, či skladateľ dospel k tomu, že dokáže všetky svoje hudobné myšlienky dostať do dvoch častí a či symfónia je dokončená alebo nie, je nepochybne na tomto mieste zbytočné. Z môjho osobného pohľadu je dokončená a úplná viac, než dosť. Schubert povedal všetko, čo bolo potrebné.
Šéfdirigent Raiskin je typ umelca, ktorého filharmonici počúvajú – prejavilo sa to aj na interpretácii tejto symfónie. Orchester bol konzistentný, s presnými nástupmi, no nedalo sa nepostrehnúť, s akou zaangažovanosťou hral. Dynamické a výrazové kontrasty medzi dvoma odlišnými témami, ktoré skladateľ otvára v prvej, koncentrovanej časti Allegro moderato, vystihli do najmenšieho detailu. V druhej, kontrastnej téme bolo cítiť až slnečné presvetlenie, oproti tichej, dramatickej téme. Aj exponované časti hrali s veľkou expresiou. No práve preto je táto symfónia taká odlišná, Schubert sa definitívne vzďaľuje od sveta klasicizmu, nič z jeho rovnováhy v nej nenájdete, je to čisto romantické dielo. Dokonca, ak by sme sa na to dívali z filozofického hľadiska, v istom smere predznačuje touto symfóniou Brucknerov mysticizmus.
Filharmonici pod taktovkou Raiskina kládli dôraz aj na precízny rytmus – v diele dominuje trojštvrťová a trojosminová metro-rytmická štruktúra, no častými paralelnými pohybmi sa stáva, že v poslucháčoch vyvoláva pocit párnej a nepárnej doby postavenej proti sebe.
V interpretácii však bola prioritná výrazová výstavba: návratom témy ju Schubert prerušuje, nikdy ju nenechá zaznieť celú. Zahrať ju presvedčivo, vygradovať ju tak, aby vás vtiahla plnohodnotne, emočne, si vyžaduje nielen chápanie jeho emócií, ale i štruktúry diela. A všetky tieto súvislosti Raiskin nepochybne chápe. Spravil to v tento večer dokonca na druhú, respektíve, v intenciách romantizmu – rozšíril orchester a dosiahol tým veľký, plnohodnotný zvuk, čiže nielen tichý nepokoj vo vnútri, no i mohutnosť diela v jeho dramatickom rozmere.
Schubert bol úžasný melodik – dôkazom je aj druhá časť symfónie Andante con moto, prekrásna vstupná, dialogická časť huslí a violončiel, no bol aj veľmi dobre kompozične podkutý: pracuje s témou s prvej časti. Ako sólisti sa opäť predstavili na klarinete Jozef Eliáš a hoboji Robert Holota – obaja s precíznym, čistým a precíteným výkonom, čo v tomto dynamickom stvárnení na dychoch vôbec nie je jednoduché.
Počuť Schubertovu symfóniu v Raiskinovej sugestívnej interpretácii v tento deň znamenalo predznamenanie vnútorného nepokoja – aj v Code ten moment, ktorý má v sebe toľko drámy, znel podstatne s väčšou silou, než ho hrávajú, priam až bodal do srdca. A posledné takty – záver s otáznikom, neurčitým pokojom, ktorý sa rozplynie v nevypovedanej otázke či rezignácii, pôsobil až mrazivo.
Dramaturgia koncertu síce bola zmenená expresne rýchlo, no veľmi dobre. V oblúku, z temnej, filozoficko—dramatickej symfónie Schuberta sme sa plynulo dostali k ďalšiemu, ťaživo ladenému programu: Rapsódii pre alt, mužský zbor a orchester, op. 53 Johannesa Brahmsa. Sklamaný autor si svoje boľavé srdce vyplakal práve v tomto depresívnom diele, ktoré napísal po tom, čo sa jeho platonická láska Julia Schumannová zasnúbila. Do trojčasťovej rapsódie teda vložil všetku svoju bolesť, čo bolo citeľné už hneď z prvých tónov orchestra. Musíme vyzdvihnúť veľmi dobrú pripravenosť zboru: jeho vyváženosť v spoločných častiach so sólistkou a precítená práca s dynamikou ukázala mužský zbor (zbormajster Jozef Chabroň) v tom najlepšom svetle. Sólistka svoj náročný part zvládla bravúrne: bola v spodných polohách sebaistá a stredné boli mimoriadne znelé, dokázala do prejavu dať vrúcnu lyriku a bôľ. Na jednej strane sme obdivovali plný, sýty tón, na druhej intímne pianissimá, ktoré sa však krásne niesli.
Po prestávke konečne prišiel na rad na skladbu Nu.Mu.Zu, Giju Kančeliho, gruzínskeho skladateľa, s ktorým sa umelecký svet lúčil len nedávno. Ako povedal šéfdirigent, Kančeli je jeden z jeho obľúbených súčasných autorov a dielo Nu.Mu.Zu je jedno z jeho posledných. Má podľa slov Raiskina obrovský duchovný odkaz a je veľmi sugestívne, krásne, napokon, aj preto ho do programu vybral.
Práve dnes, keď čítate slová samotného Kančeliho o tomto diele, človeka až zamrazí, má sucho v ústach, zrazu je ešte aj obyčajný nádych ťažký a bolestný. Skladateľ o ňom povedal: „Ilúzie o tom, že niečo viem, sa postupne vytratili a ukázalo sa, že keď som sa priblížil k osemdesiatke a žil som život plný rozporov, zistil som, že som úplne zmätený. To, čo sa deje vo svete, mi postupne, krok za krokom, ničí poslednú nádej v mojom vedomí, bez ktorej pre nás všetkých život stráca zmysel. „Neviem“, čo sa stane v budúcnosti. Keď som však stratil nádej, stále snívam o svete, v ktorom fanatizmus, sektárske spory a násilie už nie sú dominantnými znakmi svetového poriadku.“
V sumerskom jazyku, ktorý už neexistuje, znamenalo Nu.Mu.Zu, „neviem“. Aký by asi dnes videl Kančeli zmysel života, keď už v čase komponovania tohto diela stratil aj svoju poslednú nádej? Asi sa radšej nezamýšľať, no je zrejmé, že aj toto dielo sa zrazu objavilo v tento večer v novom svetle. Kančeli bol geniálny skladateľ a v prípade Nu.Mu.Zu nám predostrel neskutočnú prácu so sonorickými plochami, vrcholiacu magickou zvukovou explóziou.
Jeho dielo sa začína „obyčajným“ rozloženým akordom v klavíri (vynikajúca klaviristka Jana Nagy Juhász) a zvláštnym, vysoko znejúcim zvukom, ktorý je interpretovaný pohybom sláčiku na čineloch. V tichej, až meditatívnej atmosfére to znie až nadpozemsky, Kančeli postupne faktúru zahusťuje, no robí to veľmi dômyselne. Využíva okrem celého sláčikového orchestra aj bohaté zastúpenie dychových nástrojov, no všetko zatiaľ v pianissime. Po doznení orchestra opäť motív stiahol a ozval sa klavír, tentoraz už v sprievode orchestra.
Kančeli bol majstrom inštrumentácie – na spodné polohy dokázal využiť nielen štandardné nástroje, ale napríklad aj trombón, ktorý znel priam zvukomalebne, no zatiaľ vždy všetko v rovnakej dynamickej hladine. Hoci bolo zrejmé, že dielo má stabilnú rytmickú štruktúru, pôsobilo voľne, rapsodicky – klobúk dolu pred šéfdirigentom, že dokázal udržať orchester, s presnými nástupmi jednotlivých sekcií a sólistov, no najmä držať po celý čas napätie, ktoré bolo zjavné.
Tá vnútorná dráma Kančeliho bola v skladbe prítomná po celý čas. Každý poslucháč v sále musel ihneď vycítiť, že z vnútra, z tlaku, ktorý bol citeľný, že nastane veľká explózia zvuku, farebná, nádherná, dramatická. V orchestri zneli v kontraste vysoké zvuky dychov – flauty, klarinetu, sláčiky vo vysokých polohách, zvonkohra, rozmanité perkusie, intímne plochy – sólové husle v podaní koncertmajstra Ružičku, v kontraste s husto faktúrovanými zvukovými plochami vo veľkom fortissime. A s veľkými dramatickými pauzami, po ktorých sa napríklad ozvala nevinná melódia, takmer až naivná v klavíri. Tú neskôr rozvinuli sólové nástroje v orchestri. Prebral ju raz jeden, potom ďalší dychový nástroj, aby poslucháča skladateľ prekvapil v obrovskej, mohutnej zvukovej vlne a opäť sa stíšil v motíve harfy či klavíra v sprievode sláčikov. Jeho dielo – to boli prekrásne, magické, mimoriadne sugestívne sonorické plochy, v ktorých by ste sa najradšej utopili a nechali nimi naveky unášať.
Interpretácia v podaní Raiskina a filharmonikov bola očarujúca: na jednej strane priniesla kontempláciu, na druhej, drámu. Raiskin pochopil význam dramatického ticha – vždy, keď mala nastúpiť oprostená melódia v kontemplácii, hĺbavom zúfalstve, odsadil ju od predchádzajúcej drámy. Výrok, že aj ticho je súčasťou hudby, dostal zrazu v prednese Kančeliho hudby úplne nový rozmer. Keď sa po ňom totiž krásna melódia či následne obrovský zvuk, boli to vždy katarzné momenty.
Je vôbec možné po takejto energetickej náloži vnímať Stravinského suitu z baletu Vták ohnivák? Pripomíname si 140. výročie narodenia tohto skladateľa, je teda logické zaradenie jeho diela do programu. Ruský symfonizmus je niečo, čo má šéfdirigent zapísané vo svojej DNA, v orchestri má skvelých partnerov. Vták ohnivák bol emotívny, napokon, ako aj celý večer.
Ad zmenená dramaturgia: „rozmohl se nám tady takový nešvar“. Všetci sme na sociálnych sieťach tí najmúdrejší, najodvážnejší, všetko by sme robili inak, lepšie, odbornejšie, no najmä používame ostrý slovník, bez akejkoľvek lojálnosti voči inštitúciám a rešpektovaným osobám, starším ľuďom, osobnostiam, umelcom. A tak sa stalo, že i šéfdirigentom Raiskinom a vedením Slovenskej filharmónie zmenená dramaturgie vyvolala na sociálnych sieťach nebývalo vášnivú, až nemiestne ostrú debatu na sociálnych sieťach, dokonca v slovníku podaktorých až neokrôchanú (ale pri niektorých jedincoch nič nové pod slnkom, všakže). Počúvam od mnohých, vraj je to fenomén doby. Zásadne si dovoľujem nesúhlasiť. Myslím si, že je to výsostne len a len o ľuďoch – tí sa totiž nikdy nemenia. A samozrejme, platí aj ďalšia zásada: ani tituly pred a za menom nezaručujú výšku emocionálneho kvocientu…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
