Dva silné opusy – Dvořákov violončelový koncert a Čajkovského Symfónia č. 5 zneli v podaní Slovenskej filharmónie. Ani takýto hitový repertoár nemusí vždy dopadnúť najlepšie, no v Redute sa hralo s hlbokými emóciami, kvalitne interpretovanými sólami dychových nástrojov a ľahkosťou sláčikov.
Po Otváracích koncertoch 76. sezóny a koncerte v pražskom Obecnom dome pri príležitosti výročia vzniku Československej republiky sa Slovenská filharmónia so šéfdirigentom Danielom Raiskinom predstavili na ďalšej dvojici koncertov v domácom prostredí (vo štvrtok a piatok 7. a 8. novembra 2024, recenzujeme prvý z dvojice koncertov). Aj v novej sezóne inštitúcia obnovila predkoncertné stretnutia so šéfdirigentom, ktoré vedie a tlmočí dramaturg SF Juraj Bubnáš.
V dramaturgii novembrových koncertov bola na prvý pohľad jasná zmena – koncentrácia na dve diela, bez tradičného, úvodného čísla, ktorý síce je v rámci programov vhodnou prskavkou, no zároveň narúša v pauze, cez prestavbu pódia, plynulú líniu vnímania. Tentoraz sme sa dočkali dvoch obľúbených diel – v prvej časti Dvořáka a v druhej Čajkovského a bol to rozhodne dobrý krok.
V Dvořákovom obľúbenom Koncerte pre violončelo a orchester h mol, op. 104 sa predstavil violončelista nemecký violončelista Jan Vogler, ktorý dielo nahral v roku 2006 s Newyorskou filharmóniou. Múzou skladateľa pri písaní tohto diela v New Yorku bol violončelista a skladateľ Victor Herbert. Dvořák bol na koncerte, kde Herbert interpretoval svoj Druhý violončelový koncert a po predstavení išiel do zákulisia za hráčom. Neskrýval svoje nadšenie najmä z toho, ako využil vrchné registre hudobného nástroja, ktoré považoval dovtedy za málo nosné a slabé. Už na tomto koncerte si všimol tri trombóny v pomalej vete diela, ktoré sólistu sprevádzali. Zvažoval preto upustenie od tradičnej inštrumentácie, no napokon vo veľkom romantickom orchestri našiel riešenie, ktoré by aj s trojicou trombónov, tuby a troch lesných rohov (s výnimkou štvrtého), nechalo sólový nástroj dostatočne vyniknúť. Prekrytiu zvuku violončela sa vyhol tak, že v diele frekventovane strieda sólový nástroj a orchester, dokonca violončelo niekedy aj orchester sprevádza. A zaznenie dychových nástrojov zabezpečil tým, že im v partitúre nadelil dostatok sólových pasáží, počas ktorých violončelo nehrá. Dvořák ani nechcel napísať samoúčelne virtuózne dielo, aj preto je jeho dialogická podstata hudobne pre poslucháčov lákavá.
Úvodná časť expozície mala v podaní Slovenskej filharmónie pod taktovkou jej šéfdirigenta mohutný, symfonický charakter. Aj pred gradáciou vo fortissime, jej Raiskin ponechal len triezvu lyrickosť. Prvej témy, ktorá znela najprv v úspornej inštrumentácii, sa ujal následne celý orchester v dobrej, homogénnej zvukovosti. Grandioso vo fortissime, bodkovaný rytmus tejto témy znel najvýraznejšie v podaní skupiny prvých huslí. Postupné stíšenie akoby pripravovalo pôdu pre sólový nástroj, no prekvapivo, Dvořák uviedol aj druhú tému – v jedinom sólovom nástroji, lesnom rohu. Jej krása a neha okamžite odhalili Dvořákov rukopis. Zmienené sóla zazneli počas koncertu čisto (nielen lesný roh, ale i klarinet, hoboj flauta…). Orchester témy vyspieval s typickou Dvořákovskou poetikou, tak trošku sklamaním však bol pre mňa osobne sólista večera. Bolo zjavné, že koncert má zažitý a dôverne ho pozná, no technické chyby, nedostatočné vyhratie nôt rýchlych úsekoch a miestami aj málo istá intonácia, prekvapili. Dramaticky a výrazovo dielo chápal Vogler dobre, dynamikou v sóle síce v úvode presvedčil, aj so spomaleniami fráz pracoval citlivo, no následne, v prvom úseku, kde tempo zrýchlil, nastali prvé problémy, aj rytmického charakteru z hľadiska súladu s orchestrom.
Celkovo boli jeho muzikálne kvality nesporné, dobre s orchestrom komunikoval v dialogických partoch, krásne zneli aj jeho kantilény, no vyrušoval ich nestabilný tón. V Code, ktorá si vyžaduje absolútne dokonalé technické schopnosti, však dokázal sólista skoncentrovať svoje sily. Neistotu plechových dychových nástrojov striedala sebavedomá gradácia orchestra.
Pomalá veta Adagio ma non troppo mala priniesť vytúžený pokoj. Nebola to však lyrika, ktorú tak očakávame v diele tohto autora. Úvod klarinetov, v sprievode hobojov a fagotov nemal v sebe vrúcnosť a precítenie. Ešte aj kvintola v hoboji zaznela pomerne nesúrodo a už vôbec sa k Adagiu nehodila istá pochodovosť namiesto voľnej, spievanej kantilény. Kompenzácia prišla v podobe sóla violončela – konečne sme sa dočkali sladkého zvuku, prekrásne rozvinutého, s istotou nasadeného tónu a vrúcnosti citov. Plný, sebaistý tón Voglera dal tejto časti nastavenie a charakter, aký od Dvořáka čakáme – aj flauty sa napokon pripojili v dobre nastavenej dynamickej hladine. Rovnako i tempo bolo správne, Adagio dýchalo precíteným frázovaním, voľnosťou, konečne sme počuli to, prečo je tento kus taký vyhľadávaný. A zdalo sa, že aj hráči orchestra, motivovaní výkonom sólistu, hrali s väčším citom. Krátky gradačný úsek v tejto časti vyznel dostatočne kontrastne, aj keď celá časť bola v nepatrne rýchlejšom tempe, jej lyrika bola vystihnutá. Okrem fláut, ktoré dominujú tejto časti, to boli aj ďalšie drevené dychové nástroje, ktoré napokon hrali, na rozdiel od úvodu, prekrásne kantilény.
Finále koncertu Allegro moderato prinieslo iskrivé, živé otvorenie – tanečný charakter je odvolaním sa na túžobný návrat skladateľa do Čiech. Prvky melanchólie v sólach ešte ostali, no celkovo prevláda v tejto časti nádej, aj v podobe optimistickej tóniny B dur. Najmä v precítených pianach, ktoré predchádzali záverečného crescendu orchestra, sa ukázali muzikantské kvality sólistu večera.
Večer po prestávke pokračoval Symfóniou č. 5 e mol, op. 64 Piotra Iľjiča Čajkovského, ktorá bola v premiére uvedená v roku 1888 pod taktovkou skladateľa. Rovnako, ako v Symfónii č. 4, v nej skladateľ využíva opakujúcu sa ústrednú tému. Tá zaznieva vo všetkých štyroch častiach. Vlani v máji ju Slovenská filharmónia uviedla pod taktovkou Leoša Svárovského, je to dielo, ktoré znie v ich podaní presvedčivo, s emocionálnou hĺbkou a vycibrenou technickou prípravou.
V mysli som musela pátrať, kedy náš orchester hral s takou angažovanosťou, dôslednými detailmi vo frázovaní, bez zbytočných rubat, a bez typického masívneho zvuku. Hráči hrali enormne precítene, s vyváženými pianami a samozrejme, nasadením. Problém tejto symfónie je v tom, že bez premyslenej výstavby, charakterových zmien opakujúcej sa témy, dokáže znieť aj nudne. Príkladom sú mnohé veľké orchestre zo zahraničia, hoc aj s dobrými dirigentmi. Výsledok je často jednotvárny a slabý dielu chýba inštrumentálna sila, dynamika a to najpodstatnejšie – vášeň. Tá býva nahrádzaná tvrdou zvukovosťou a často počujeme prevedenia bez energie.
Daniel Raiskin viedol dielo od začiatku, od predstavenia známej, bôľnej témy v sólovom klarinete v dobre nastavenom tempe. Hoci mohlo spočiatku pôsobiť rýchlejšie, v kontexte ďalšieho vývoja skladby, malo toto tempo zmysel. Jeho taktovka udržiavala potrebné napätie v celom diele. A čo je podstatné, skladba si zachovala romantický charakter, no bez afektovaných prvkov. Do nich často mnohí hudobníci skĺznu, lenže tento typ pátosu Čajkovského dielu nepristane. Citovosť, vrúcnosť, hlboké emócie, ich protiklad a boj medzi nimi, lyrizmus, konflikty – to všetko uňho nájdeme, nie však bezobsažnú falošnú, prehnanú emóciu.
Daniel Raiskin je moderný dirigent, ktorý dáva tomuto autorovi punc súčasnosti. Tvaroval oblúky, v ktorých frázy dopovedali vo vnútorných hlasoch dychové nástroje. Vypracovanosť, detailnosť, homogénnosť zvuku, bola od prvého zrýchlenia diela fascinujúca. Portamentá boli zreteľne počuť, dodávali symfónii romantický charakter. Už prvá gradácia bola sebaistá zvukovo a silou. Nie však prehnanou dynamikou, tie zásadné tromfy ešte len mali prísť.
Piata symfónia Čajkovského má v sebe kontrast temnosti a svetla, polaritu, ktorá sa nesie celým dielom. Spája ju práve idée fixe – téma, ktorú sme počuli v úvode. Je to tiesnivá zvukovosť, jej existenciálny pocit, ktorý robí toto dielo už v úvode takým fascinujúcim. A téma, ktorá sa neustále zjavuje – vždy v iných súvislostiach, inej inštrumentácii a vyznení. Práve tento element bol zreteľný v interpretácii Slovenskej filharmónie. Živé tempá nechal šéfdirigent dostatočne vyniknúť, vložil do nich drámu, pulzáciu, boli nesmierne účinné. Ako ich opozitum to boli lyrické, vrúcne kontrastné pasáže, ktoré mali dostatočnú nehu. A kultivovanosť – je zjavné, že so sláčikovými nástrojmi na zvuku dirigent detailne pracoval. Dosiahol mäkkosť zvuku, prirodzené, legatové frázovania a kultivovanosť sláčikových nástrojov. V diele vynikala aj čistota plechových nástrojov – dialogické úseky so sláčikmi boli prepracované. Spečatená vnútornosť a bôľnosť diela, jej osudový charakter, vynikol v závere prvej vety – kontrabasmi a violončelami v pianissime.
V druhej časti symfónie už poslucháč podvedome očakáva slávne sólo na lesnom rohu. Andante cantabile con alcuna licenza otvorili sláčikové nástroje (kontrabasy, violončelá a violy, ku ktorým sa pridali druhé husle) – vo vynikajúcej forme. Presne tento zvuk dychberúceho piana a temnosti sme chceli počuť. Nehovoriac o nádhernom sóle lesného rohu. Tak, ako ho zahral Róbert Kis s Leošom Svárovským, darilo sa mu aj tentoraz – s bezchybnou intonáciou, precíteným pianom i hĺbkou. Dobre zvolené tempo podporilo kantabilnosť tejto časti.
Aj drevené dychy, ktoré v tejto časti prinášali vnútorné dialógy a neskoršie sóla, boli spoľahlivé – prekrásny klarinet, spevný hoboj so sólom, ktorý priniesol dynamický pohyb, fagot, flauta… Tému prebrali prvé husle, bol to široký, krásny zvuk, plný túžby. Raiskin preferoval skôr mohutnejší, majestátnejší zvuk, čomu sedelo aj nastavené tempo. Vedel však odhadnúť hladinu, neprekročil to, čo už hudbe tohto autora nepristane. Nepokoj postupne pod jeho taktovkou rástol – dualita a protiklady sú pre túto symfóniu charakteristické. Dirigent udržal tento hnací motor, tak dôležitý pri výstavbe diela, viažúceho sa na idée fixe. Hudobníci hrali s plným nasadením, smerujúc ku gradácii sa opäť ukázala ústredná téma, v plnej sile a vo svojej mohutnosti. Kým v úvode to bol bôľ a clivosť, tentoraz nadobudla rozmer hrôzostrašnosti. Striedanie vrúcnych pasáží s desivými, nepokojnými, dobrá práca s tempami, ale i bezchybné výkony sólistov – v premyslenej výstavbe sa odhalil myšlienkový súboj tohto diela. S takou angažovanosťou a precítenosťou našich filharmonikov nepočuť až tak často. Vymizli dokonca aj neželané, prepálené forte efekty, namiesto nich sa ozývala hlboká, majestátna zvukovosť.
V pochopení hudobnej formy a obsahu bolo to čaro. Jedným dychom treba dodať, že tiež vyhnutím sa silným patetickým prvkom, nadobudlo toto dielo nielen kompaktnosť, ale aj uveriteľnosť a čiastočne aj zmena v detailoch. Napríklad v závere druhej časti, keď sa ozvalo klarinetové sólo, zasvietili aj husle (hoci majú predpísané pianissimo, no Raiskin ich nechal vyzdvihnúť dostatočne) a spomalenie nebolo prehnané do pohrebnej nálady. Len do kontemplácie, no zreteľne znejúcej. Raiskin našiel „kompromis“ medzi hlbokými emóciami a vedel ich, skrátka, podať tak, aby sme ich dokázali prijať bez falošnej emocionálnej nadstavby.
Tretia časť Valse, Allegro moderato mala v sebe eleganciu prevedenia. Skupina prvých huslí niesla melódiu s ľahkosťou, rytmická pulzácia ostatných sláčikových nástrojov bola presná. Valčíku nechýbala potrebná gracióznosť, aj dychové party boli pekne vyhraté, nadväzovali na sláčiky. Moja obľúbená časť tejto vety – „jazzový“ fagot s bodkovým rytmom a triolou, do ktorého mu kontrujú v pravidelných impulzoch violy, čelá a kontrabasy s pizzicatami, znela príťažlivo a hravo. Následný pohyb v šestnástinách v skupine prvých huslí priniesol to, čo sme vnímali v celom diele v rýchlych tempách a technicky náročnejších partoch: ľahkosť. Aj vďaka nej sa stala táto interpretácia taká atraktívna.
Tak, ako odvážne pracoval s materiálom Raiskin v prvej časti, boli tieto prvky citeľné aj vo finále. Andante maestoso so známou témou v sláčikoch prinieslo vypracované, mäkké forte, hĺbku zvuku, ktorá sa ešte v opakovaní dokázala zmeniť na nádherné, vyvážené piano. Už z tohto napätia sme cítili, že záver bude vzrušujúci. Tým, že Raiskin neustále udržiaval Andante, sa tajomnú atmosféru rastúceho napätia podarilo docieliť. Allegro vivace – to bol očakávaný kontrast a energia, neuveriteľne kumulovaná, skoncentrovaná. No vybudovaná s dbaním o vyniknutie krátkych sól – v toku hudbu neostali nepovšimnuté, naopak, zvukovú a dynamickú hladinu im šéfdirigent prispôsoboval. Priznám sa, akosi som náš orchester nespoznávala. To, čo sa často hrávalo ako ťažkopádne a hudobne menej kultivované, len so zvýraznením masívnosti zvuku, zrazu získalo potrebnú kultúru. Krásne tvarované legáta, dýchanie fráz, ich kultivovanosť, farebná atraktívnosť diela, čisté vyhrania rýchlych častí, skvelé práce s tempami, precítené frázy, ich spomalenia, dôsledné budovanie napätia, neskutočná energia a vášeň. Boj, ale ten vnútorný – presne takto má Čajkovského dielo znieť.
Táto symfónia zmenila pohľad na vnímanie hudobného diela. Aj keď dnes ju už považujeme za štandardnú súčasť repertoáru, nebolo samozrejmosťou vystavať celé dielo na jednej kľúčovej téme. Bola dokonca vnímaná ako chaotické dielo – bez pochopenia jej energickej, bohatej orchestrácie, vnútorných dialógov a ústrednej, „osudovej“ témy. Nie je ani samozrejmosťou zahrať túto symfóniu dnes – hoci k nej Čajkovskij nenapísal fixný program, jej poetika, prvky v orchestrácii a kontrastných témach, zreteľne nabádajú k jej mimohudobnému vysvetleniu. Vášeň bola kľúčovým slovom tohto večera – a na naše potešenie, bola presvedčivá, uveriteľná a štýlová.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
