V interpretácii ruského klavírneho virtuóza Dmitrya Shishkina znel Hummelov Koncert pre klavír a orchester č. 2 a mol, op. 85. Sólista oprostil dielo od romantického pátosu, preferoval vo frázach triezvosť, napriek tomu sa mu podarilo dosiahnuť výraznú emocionalitu.
Po májovom debute do Slovenskej filharmónie opäť zavítal americký dirigent Erik Nielsen, šéfdirigent Symfonického orchestra Bilbao, ktorý do programu zaradil klasicistický repertoár. Na treťom koncerte Populárneho cyklu (20. februára 2025) uviedol Nielsen diela Wolfganga Amadea Mozarta, Johanna Nepomuka Hummela a Josepha Haydna. Sólistom koncertu bol ruský klavírny virtuóz Dmitry Shishkin, žijúci vo Švajčiarsku.
Večer otvorila predohra jednej z posledných opier Wolfganga Amadea Mozarta La clemenza di Tito KV 621, ktorú skladateľ komponoval v roku 1791 na objednávku pri príležitosti korunovácie cisára Leopolda II. za českého kráľa. Na dokončenie opery mal skladateľ necelý mesiac, keďže však bol na takéto „tempo“ zvyknutý, stihol dielo dokončiť v termíne. Opera však nezaznamenala úspech, či už zo strany verejnosti, ani jeho cisárskych výsostí, dokonca cisárovná ho značila za „nemecký brak“. Až následné predstavenia získali verejné uznanie, hoci opera vždy ostala tak trochu na okraji repertoáru. To, že si tento osud nezaslúži, dokázal aj Erik Nielsen. Úvod s tympanmi znel v presvedčivom, kompaktnom fortissime, Allegro nebolo uponáhľané, malo však dostatok vitality, takej typickej pre tohto skladateľa. V téme v prvých a druhých husliach zaujal ušľachtilý, elegantný zvuk, dirigentom tlmený do vyváženého piana. Zreteľnosť vyhrania tém pokračovala v delikátnych, čistých sólach drevených dychov, ktoré pôsobili ako prirodzené kontrasty.
Nielsen nie je typ dirigenta, ktorý by tieto diela ozvláštňoval či dramatizoval do teatrálnej polohy. Nepridáva ozdoby, neinterpretuje kontrasty viac, ako majú samotné plynúť z hudby. Drží sa racionálnej vyváženosti, elegancie hry, prirodzenosti, presnej rytmiky a vzdušnosti. Každá jeho fráza v sebe mala logiku a čistotu v spievaní. Slovenskú filharmóniu dokázal pripraviť tak, aby si počas celej skladby orchester udržal disciplínu v rytme a frázovaní, vyváženosti sláčikov a dychov v dynamike. Spoľahol sa pritom len na prirodzenú farebnosť a tok hudby. V moduláciách, ktoré sú Mozartovi vlastné pri opakovaní melodického materiálu, dostatočne podčiarkol dramatickosť, v lyrickejšie stavaných úsekoch im ponechal peknú stavbu melódie bez toho, aby hudbu hnal do neprirodzených dynamických akcelerácií. Dnes je moderné dostávať hudbu Mozarta do citovo exaltovaných polôh (v prípade mnohých dirigentov aj „primyslených“), no Nielsen sa držal partitúry a jej elegantného stvárnenia. Slovenská filharmónia zvykne často preferovať zbytočne teatrálny zvuk, ktorý však Mozartovmu dielu nepristane. Konečne sme sa dočkali ľahkosti, delikátnosti a čistoty prevedenia tohto autora, bez zbytočne veľkých kontrastov a objemného zvuku.
Ako ďalší bod programu zaznel Hummelov Koncert pre klavír a orchester č. 2 a mol, op. 85 v interpretácii ruského klavírneho virtuóza Dmitrya Shishkina, držiteľa striebornej medaily zo 16. Medzinárodnej klavírnej súťaže Čajkovského a víťaza 73. ročníka Medzinárodnej hudobnej súťaže v Ženeve. Medzi úspechy Shishkina v uplynulom období patria koncerty v Musikvereine, vystúpenie s Orchestra de la Suisse Romande, Budapeštianskym festivalovým orchestrom, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu pod vedením Petra Popelku a ďalšie. Hummelov klavírny koncert č. 2 už hral pred rokmi aj s Ruským národným orchestrom, pod taktovkou klaviristu, dirigenta a skladateľa Mikhaila Pletneva.
Prešporský rodák bol považovaný za zázračné dieťa a hoci je jeho hudba všeobecne považovaná za štýlovo mozartovskú, práve a-molový klavírny koncert ovplyvnil vznik romantických diel. Z prvkov koncertu čerpal napríklad aj Chopin vo svojich klavírnych koncertoch a napokon i Schumann, ktorý veľkú časť Hummelovho diela kritizoval. Romantickým autorom sa stal blízky virtuózny štýl skladateľa, brilantnosť jeho diel, bohatá ornamentika a technická náročnosť rýchlych pasáží. Pre virtuóznych klaviristov a autorov hudby tej doby boli tieto prvky inšpirujúce.
V dlhej introdukcii klavírneho koncertu dbal dirigent na vyváženosť zvuku v interpretácii, na vyspievanie tém (flauta), mäkký súzvuk sláčikových a dychových nástrojov, spevnosť témy vo violončele – v precízne udržiavanom, miernom tempe Allegro moderato. Ani vo fortissimových úsekoch, v gradáciách, nedovolil orchestru interpretovať ich v mohutnej dynamickej hladine, čím dosiahol dostatočnú noblesu. V spomaleniach v záveroch fráz a pred nástupom klavíra nezachádzal príliš do extrému vo výkyvoch tempa, skôr preferoval triezvosť. V tomto prístupe s ním koreloval aj sólista.
Klavír priniesol spracovanie úvodnej témy a hoci mnohí interpreti sa utiekajú už v prvom výstupe sólového nástroja k agogike, Shishkinova interpretácia niesla znaky vyváženosti a autenticity klasicistického štýlu. Technická dokonalosť a jeho pedantný prístup sa zrkadlili aj vo voľbe tempa. Iskrivé allegro virtuóznym prvkom a ornamentike skladby pristalo. Pôvodom ruský klavirista zvolil štýlovo čistú hru bližšiu ku klasicizmu, romantické prvky volil len jemne, príznačné z kultivovanosti a mäkkosti frázovania. Jeho trilky boli čisté, behy súmerné a hrané s ľahkosťou, dynamiku precízne dodržiaval. Rytmická zložitosť skladby bola v interpretácii sólistu pedantná, nuansy vyhraté do najmenšieho detailu. Jeho vnútorný rytmus bol fascinujúco presný, až do výrazného spomalenia v prvej časti klavirista držal tempo. Dirigentova taktovka ho pozorne sledovala a uspôsobovala nástupy orchestrálnych partov. Hosťujúci dirigent nechal dostatočne vyniknúť klavír, no v miestach, kde zneli témy v orchestri, ich zvučne dostal z partitúry na povrch. Rytmická stabilita orchestra bola Nielsenom zvládnutá precízne, aj keď Shishkin hral stredovú časť prvej vety podstatne rýchlejšie a virtuóznejšie ako väčšina klaviristov. Pri návrate témy však neopomenul jej spevný, ranoromantický charakter v ušľachtilom melodickom oblúku.
Druhá časť koncertu Larghetto priniesla pokojnú atmosféru a kontrastnú lyriku voči prvej vete. Klavirista ju hral s potrebnou voľnosťou. Hummel klavírnemu partu v pomalej časti predpisuje „Cantabile e con grand expressione“ a charakter tejto melodiky často zvádza k romantickému stvárneniu, no klavirista preferoval triezvy tón. Pulzácia triol v ľavej ruke bola v jeho podaní vyvážená, ozdoby súmerne vyhraté, rytmicky presné, schopnosť vyhrať melodiku precítene a zároveň bez romantického pátosu, dychberúca. Hĺbka lyriky a vrúcnosti v jeho podaní dokonale fungovala – napriek tomu alebo skôr práve pre tento vyvážený, racionálny prístup v tóne.
Klavír uviedol prvú tému záverečnej časti Rondo. Allegro moderato. Jej výrazný molový charakter a spôsob práce s melodikou môže pripomínať Chopinovu tvorbu. Orchestrálny part bol čoraz bohatší, dirigent dobre interpretoval výstavbu tejto vety do čoraz mohutnejšieho zvuku orchestra, ostal však aj vo fortissimo úsekoch vo vyváženosti a dbal na homogénnu zvukovosť. Po uvedení kontrastnej témy, ktorá sprvu zaznieva hudobne menej úderne ako prvá, sa napokon ukázala jej sila v ďalších opakovaniach. Napokon sa klavír opäť vrátil k úvodnej téme, spracovanej však hustejšie. Fugatový úsek v závere znel mimoriadne konzistentne a finále s dobre spracovanou gradáciou. Rovnomerne s ňou sa stupňoval aj potlesk nadšeného publika, ktoré si od ruského sólistu vypýtalo prídavok. V podaní Dmitrya Shishkina sme počuli Mozartovu Sonátu č. 11, Turecký pochod, vo verzii ruského klaviristu Arcadija Volodosa. Prídavok patrí medzi výsady tých najlepších klavírnych virtuózov. V modernizovanej verzii bolo až ťažké uveriť, že v podaní Shishkina znel tento náročný kus s takou ľahkosťou.
V druhej časti koncertu znela Haydnova Symfónia č. 103 Es dur „S vírením tympanov“, ktorá je predposlednou z londýnskych symfónií autora (skomponovaná v rokoch 1794–1795). Tajomné vírenie tympanov, ktoré skladbu otvára cez celý 3/4 takt v tempe Adagio, znelo na historických barokových tympanoch. Kovovejší, úderný zvuk dal dielu úplne odlišný nádych, než na modernom hudobnom nástroji. Záhadná, pochmúrna melódia, ktorá sa začala temnými farbami (fagot, violončelo, kontrabas), prerušená flautami a hobojmi, postupne získala svetlejší charakter. Pekne tvarované legáta prvých a druhých huslí, sa postupne rozvinuli do veselého, až rustikálneho Allegra con spirito. Nielsen z neho nespravil unáhlené preteky, dbal na transparentnosť partitúry a vyzdvihnutie kontrastov. Komorne ladené úseky interpretoval v intímnej zvukovosti, oproti nim dramaticky zdôrazňoval symfonicky mohutné úseky. Logické pauzy, ktoré medzi jednotlivými úsekmi robil, dodávali dielu nielen na hĺbke výpovede, ale i jej zrozumiteľnosti. Hoci tympany a temná téma sa v závere opäť vrátili, napokon predsa v skladbe zvíťazil tanečný charakter.
Druhá časť Andante più tosto allegretto – cyklus variácií neznela v ťažkopádnom Andante, ktoré preferujú dnešné ansámble zamerané na historicky poučenú interpretáciu. Aj vďaka dobrej voľbe tempa tak témy druhej vety symfónie nenadobudli trúchlivý, pohrebný charakter. Naopak, charakter durovej a molovej témy sa každou variáciou zvýrazňoval. Čistota ozdôb taktiež pridala na váhe tejto časti. V Andante znel aj sólový part huslí (Jarolím Emmanuel Ružička), ktorý si vďaka presvedčivosti interpretácie zachoval dôstojný, slávnostný charakter a nezmenil sa v tanečný part. Zmenu na molovú tóninu Nielsen dostatočne akcentoval, spolu s dramatickejším výrazom, čím dostatočne zvýraznil kontrasty. V podobnom „nastavení“ pokračoval aj v Menuete, ktorý vďaka nepatrne pomalšiemu tempu získal podstatne vážnejší charakter. Charakteristický motív však dirigent nechal zasvietiť vždy, keď v opakovaní zaznel. Trio, vystavané kontrapunkticky, nieslo v jednotlivých nástrojových skupinách motív, interpretovaný s dôslednou plynulosťou. Či už to boli drevené dychy, horny alebo violončelá a violy, dirigent dbal o ich dostatočné vyznenie. Táto veta si vďaka nastavenému tempu zachovala potrebnú zemitosť. Finale. Allegro con spirito otvorila téma v lesných rohoch, ku ktorej sa ozvala kontrastná v husliach.
Nielsenovi sa dobre vystavanou dynamikou podarilo zachovať jednotlivé zvukové vrstvy. Čistota a transparentnosť partitúry, delikátne stíšenia do intimity, oproti nim zreteľné dynamické a farebné kontrasty boli charakteristické pre túto interpretáciu. Vďaka tomuto vedeniu sa Slovenská filharmónia prebojovala aj klasicistickým repertoárom, ktorý interpretovala štýlovo čisto. Popri Mozartovom diele aj Haydnovo ostáva skvelým príkladom majstrovského využitia kontrapunktických postupov a zároveň napätia sonátovej formy. Práve k zreteľnosti vyznenia týchto prvkov sa snažil dostať aj Erik Nielsen, ktorého Slovenská filharmónia plne rešpektovala ako silnú dirigentskú osobnosť, čo sa podpísalo pod presvedčivý interpretačný výsledok.
Zuzana Vachová
Foto: Alexander Trizuljak
