Ariho Astera celý svet pozná ako autora, ktorý vháňa nový vietor do plachiet súčasného hororu. Povyšuje žáner do kategórie „art“ a miesto reagovania na skalopevné klišé, radšej prináša od základu vystavanú vlastnú víziu. Už menej ľudí vie, že jeho tvorivý záber je omnoho širší a rozširujúca sa režisérova filmografia to ešte len začína dokazovať. Pred tým, ako sa Ari Aster presadil vo svetovej kinematografii, mal v šuplíku už 10 celovečerných literárnych scenárov, ktoré napísal ešte počas štúdia. Neznamená to však, že sa k ich realizovaniu dostal zázračne zo dňa na deň.
Pred troma celovečernými filmami, ktoré má aktuálne na konte, Ari Aster roky nakrúcal krátkometrážne snímky, v ktorých sa paradoxne hororovému žánru venoval len ojedinele. V každej snímke však deklaroval svoje budúce témy a motívy, ktoré sa jeho tvorbou tiahnu dodnes. Oboznámenie sa s týmito dielami Ariho Astera môže pomôcť pochopiť svojhlavý vesmír fatálnych príbehov, neuróz, fóbií, ale aj humoru a cynizmu, ktorými je tvorba tohto amerického režiséra prešpikovaná.
V roku 2008 nakrútil 8 minútový film Herman’s Cure-All Tonic o mladom lekárnikovi, ktorý náhodou vynájde liek na všetky neduhy a pacienti po ňom začnú bezhlavo prahnúť. Netušia však, že liek pochádza z tela starého lekárnika. Už v tejto skorej tvorbe vtedy 21 ročný scenárista a režisér otvoril tému narušených rodinných vzťahov, z ktorých čerpá prakticky dodnes, ako zo svojho najbohatšieho zdroja inšpirácie. O tri roky neskôr to potvrdil v polhodinovej dráme The Strange Thing About the Johnsons (2011) o domácom sexuálnom zneužívaní, kde sa však predátorom stáva syn a obeťou jeho vlastný otec. Aster narúša klasické videnie rodinných vzťahov a rád stavia na anomáliách, ktoré vďaka svojej predstavivosti posúva do ešte nepravdepodobnejších a prekvapivých polôh. Motivácie a konania postáv má pritom podrobne zanalyzované a v celej jeho tvorbe sa nestalo, aby vzťahy medzi postavami pôsobili iba ako scenáristický konštrukt, sledujúci sebecký výmysel autora. Inými slovami, v Asterovej tvorbe možno veriť všetkým postavám (azda s výnimkou najnovšieho filmu, no k tomu sa ešte dostaneme).
TDF Really Works je názov fiktívneho reklamného spotu z roku 2011, ktorým tvorca propaguje kuriózny produkt určený pre mužov. Práve v tomto svojom najkratšom filme Ari Aster prvý raz hlbšie načrel do ďalšej studne s motívmi, s ktorými vo svojej tvorbe neustále pracuje, menovite ide o ženské a mužské pohlavné orgány. Tie zároveň reprezentujú známu freudovskú povahu konfliktov, ku ktorým vo filmoch dochádza a idú ruka v ruke so spomínanými chorobnými rodinnými konšteláciami.
V tom istom roku režisér nakrútil ďalší krátkometrážny 7 minutový film Beau, ktorý v súčasnosti rozpracoval až do trojhodinového celovečerného opusu s názvom On sa bojí (Beau Is Afraid). Beau je chlap v strednom veku, žijúci sám vo svojom byte. Nie preto, že by to tak chcel, ale preto, že jeho vlastná myseľ, obavy a predstavy ho paralyzujú natoľko, že nezvláda bežné životné situácie a robí si starosti aj z vecí, nad ktorými by všetci ostatní mávli rukami. Láka ma rozpísať sa o tomto príbehu obšírnejšie, ale to si nechám pre recenziu nového Asterovho filmu, ktorú si budete môcť prečítať už o pár dní. Spomeniem aspoň toľko, že aj v krátkom filme Beau naráža na neustálu Asterovu tému, a tou je vnímanie postavy matky.
Munchausen z roku 2013 už túto tému rozviedol naplno. Matka má obavy z toho, že príde o svojho syna, pretože dospel, ukončuje štúdium a bude si chcieť založiť vlastnú rodinu. Žena urobí čosi, čo by žiadna matka nikdy urobiť nemala, a to všetko z neúnosnej lásky k dieťaťu a až prisilnej naviazanosti.
Vo filme The Turtle’s Head autor znova preskočil do iného žánru aj k svojej druhej téme – k pohlavným údom. Hrdinom filmu je starší chlípny detektív, ktorému ide len o jedno, vyspať sa so ženou, ktorá potrebuje jeho pomoc. Policajt si na bezradnú ženu robí chúťky, no čoskoro zistí, že jeho ústrojenstvo sa začína zmenšovať a scvrkávať. Snaží sa to zastaviť aj s pomocou lekárov, no nikto si so zmenšovaním jeho penisu nevie dať rady. Detektív sa napokon uchýli ku kurióznym spôsobom, ako svoj orgán zachrániť, no ani to mu nepomôže. Ari Aster v tomto filme predviedol, že je dobrý aj v písaní trilerových komédií, čo neskôr zúžitkoval aj vo svojej dlhometrážnej tvorbe.
Nasledujúce dva „kraťasy“ vybočujú zo zabehnutej štylizácie. Ide o dve monologické snímky, v Basically sa na svoj život sťažuje tínedžerka z bohatej rodiny, naopak, vo filme C’est La Vie je to tulák, ktorý svojim neúnavným prejavom kritizuje celú spoločnosť. Vzájomne ide o vymedzenie spoločenského aj názorového spektra, pričom diváci sa vedia zhodnúť s jednou aj druhou stranou. Týmito filmami Aster dokázal, že komédie a slovný prejav jeho postáv preňho neznamenajú žiaden problém.
Konečne sa dostávame k dlhometrážnej Asterovej prvotine, ktorou je Prekliate dedičstvo (2018). Až v tomto momente sa režisér dostal do širšieho povedomia aj u nás. Mnohí ho považovali na nádej pre moderný horor aj keď neskôr ukázal, že jeho ambície sú vyššie. Preraziť v hororovom žánri je občas jednoduchšie, než v iných. Tieto filmy sa ľahšie dostanú aj mimo festivalov a klubových kín, a to aj v prípade debutov. Zároveň ponúkajú široký priestor pre všemožné experimenty. Preto si Aster zo všetkých pripravených scenárov vybral práve tento. Vo filme nepredvádzal žiadny z typických pokusov vydesiť diváka čo najpochmúrnejšou atmosférou, ľakačkami ani nechutnosťou. Určite nie v prvom pláne. Napriek tomu sa mu vďaka dlhým záberom, premyslenou mizanscénou a rozvážnym budovaním motívov podarilo navodiť skľúčenosť a bezradnosť, na ktorú sa diváci dokázali dobre naladiť. V „podradnom“ žánri sa mu tiež podarilo demonštrovať silný filmársky prístup, hodný analýzy aj nasledovania.
V druhom celovečernom filme Midsommar (2019) všetko vyššie spomenuté iba potvrdil. Pomalé zvyšovanie napätia, čoraz čudnejšie výjavy, ktoré zneisťovali postavy a zároveň obecenstvo v kine, toto všetko bolo znakom toho, že Aster je sebavedomý autor s istou rukou a dokonalo ovláda hercov, postavy aj divákov. Midsommar bol slnečný horor, ktorý popieral štandardy žánru, vyvrcholenie príbehu nespočívalo vo vyvražďovaní či naháňaní príšery. Zlo, ktoré bolo možno vidieť na plátne bolo len akousi metaforou k prežívaniu hlavnej hrdinky a nechýbala ani mnohoznačnosť samotného záveru filmu.
Po takto silných tituloch bolo ťažké si predstaviť, s čím režisér príde tentokrát. O to väčším prekvapením je, že jeho najnovší film je zďaleka tým najzaujímavejším v celej jeho kariére. Vraciame sa k príbehu o neurotickom Beauovi. Beau má strach zo všetkého. Keď je nútený cestovať za svojou mamou, dostáva sa do víru nepredvídateľných surreálnych udalostí, ktoré až nápadne pripomínajú Odyseovu cestu. Mýtické výjavy, krajne exponované postavy, snové priestory a nemožnosť odhaliť, čo je realita a čo výplod chorej mysle. V tomto trojhodinovom epose s názvom On sa bojí Aster demonštruje, aké to je byť niekým, kto je napádaný vlastnou mysľou, vlastnými vtieravými myšlienkami a skúma aj príčinu tohto stavu. Sám režisér veľmi nehovorí o svojich vlastných problémoch, no nikdy ich ani nepoprel. Neprirovnáva svoj vlastný život k životu svojich postáv, napriek tomu možno v tvorbe badať navýsosť verné obrazy a nie je ťažké si predstaviť, že by sa Aster s niektorými aj sám stotožnil. Hravá psychoanalýza ponúka nespočetne veľa možností interpretácie a najlepšie na tom celom je, že nejde o tichú meditatívnu prechádzku, ale naozaj zábavný, miestami akčný až desivý príbeh. Samozrejme, vo filme nesmie chýbať aj vyhrotený obraz pohlavných orgánov. Aj tie však prispievajú k bohatej významovosti. Veď uvidíte sami.
Ja osobne som veľmi rád, že sa Aster ďalej neprofiluje iba ako hororový autor, ale ako univerzálny mladý, zato veľký filmár, akých nám pribúda naozaj pomaly. Je otázne, čo ešte leží v režisérovej zásuvke a čo sa rozhodne realizovať najbližšie. Podľa najnovšieho filmu vieme, že sa budúcnosť jeho tvorby nedá odhadnúť, ale určite sa na ňu môžeme tešiť.
Matúš Trišč
Zdroj titulnej foto: Filmtopia
