Maďarskí speváci nehľadajú transformovaný zvuk vokálnych kompozícií postavený na výkonoch štyroch sólistov, ale čo najmenší zborový zvuk.
Maďarské kvarteto spevákov Lorem Ipsum, ktoré vystúpilo v rámci festivalu Pro musica nostra, vzniklo v roku 2020. Súbor à cappella pre štyri individuálne hlasy sa zameriava na intímnu duchovnú hudbu, objavuje nový, raritne uvádzaný alebo „zabudnutý“ repertoár. Istý čas sa intenzívne venovali hudbe Sándora Szokolaya, ale uvádzali tiež skladby Rezső Sugára, Lászlóa Halmosa, Ferenca Farkasa či ich priateľa – priateľ a skladateľa, ktorý píše pre súbor Lorem Ipsum, Tamása Beischer-Matyó-a. Sami speváci tak hľadajú vzťah k súčasnej maďarskej hudbe.
V interpretácii sa snažia preniknúť do podstaty diel, keďže ich uvádzajú v komornej zostave – Júlia Balázs soprán, Zita Patak alt, Tamás Ress tenor, Gergö Hahn bas. Sústredene sa navzájom počúvajú, repertoár zväčša uvádzajú v chrámoch a kostoloch, no i svetských priestoroch, kde skladby fungujú až s neuveriteľnou intenzitou. Jednou z ústredných myšlienok, prečo vôbec kvarteto vzniklo, bolo vyznenie veľkých zborových skladieb v malom, komornom obsadení. Programy koncertov zostavuje Ress Tamás a snaží sa dramaturgiu pripravovať koncepčne. Diela spravidla spája určitá téma alebo dokonca autor.
Koncert v Holiciach v Kostole sv. Petra a Pavla, ktorý mal tému Láska a Boh (16. júna 2025), sa začal Mendelssohnovým cyklom Šesť piesní op. 41. Prvá z nich zhudobňuje báseň o prírode, je ľahká a elegantná, nasledovali tri piesne na texty Heinricha Heineho, každá s iným charakterom. Potom to bola oslava jari a záver priniesol pokojnú poéziu Goetheho. V prvej piesni, ktorá je písaná v tempe Lento e dolce, prekvapil jej energický charakter a už pri prvom sforzate dominancia sopránu. Snaha o vyrovnanosť vokálov však bola citeľná najmä v pekne tvarovaných pianach a dôsledne ucelenom frázovaní. Intenzita a energia, s akou spievali, priestory chrámu vytvárajúce krásny dozvuk, vytvárali z ansámblu pozoruhodný zvuk a zážitok.
Pre ďalšiu pieseň je charakteristická typická pulzácia, 6/8 metrorytmická štruktúra v tempe Andante, motív ľudovej piesne, tak ako aj ďalšie dve sú charakteristické prvkami nemeckej ľudovej piesne. V interpretácii chýbala jednoliatosť fráz a elegancia v prejave. Súbor však uchvátil dynamikou a presvedčivým výrazom. Možno na konci skladieb, v ktorých boli väčšinou pianissimá a spomalenia, sme sa tohto úzusu nedočkali – bol to triezvejší prístup, racionálnejší. V piesni, ktorá je najviac kontrastná, v rýchlom tempe Allegro, som zase postrádala svižnosť a energiu. Pomerne splývala s ostatnými, takže prekvapenie sa nekonalo. Aj v ďalšej – chýbala ľahkosť a vzletnosť a záverečný Goethe by si zase žiadal kontrastnejšie chápanú dynamiku, najmä tichšie polohy sa vytrácali a v tomto kontexte diela sa významne žiadali.
Monumentálne dielo Čajkovského z Liturgie sv. Jána Zlatoústeho op. 41, ktoré kombinuje západnú techniku s pravoslávnymi melódiami, sa javilo byť nerozlúsknuteľným „orieškom“ pre tento typ súboru. Zneli najprv dve diela: Dostojno jest (s dominantným sopránom a nádherne melodickým, mäkkým tenorom) a Otče náš. Prvá spočiatku postrádala intimitu a hĺbku diel. V interpretácii bol súbor otvorený, namiesto mnohých meditatívnych a upokojujúcich partov sme sa dočkali otvoreného tónu a nečakaného forte (najmä dámske hlasy). Chcem veriť tomu, že to bolo len aranžmánmi. Ak by tento prístup v dynamike speváci nemali, zďaleka by diela nepôsobili tak hutne. A presne toto bola devíza telesa – dokázali aj s týmto minimálnym obsadením pôsobiť objemne a mimoriadne intenzívne.
V istom momente sa však konečne objavili nálady a výrazy, ktoré od Čajkovského syntézy pravoslávnych melódií so striktnou kompozičnou technikou a tradíciou európskej hudby, čakáme. Dve zhudobnenia modlitby Otče náš – od Čajkovského a Kedrova, zdobili tento koncert. V tomto prípade mi neprekážala ani istá uponáhľanosť, ktorá bola spôsobená prirodzenou snahou udržať frázovanie v celkoch a snahou dosiahnuť homogénnosti zvuku. Skladby od ruských autorov, ktoré zazneli na koncerte, zatiaľ však ansámbel nemá až tak zažité ako diela nemeckých autorov, ktoré spievali. Je to zaiste aj vplyvom hymnického charakteru pravoslávnej hudby. Tieto diela v ich podaní nemali tú hĺbku, ktorú by potrebovali – s výnimkou začiatkov a záverov, kedy sa im podarilo pomocou jednotného frázovania, priam magického pianissima a presných, jasných nástupov, dosiahnuť ten účinok, aký táto hudba má vyvolávať. Občas rušil aj soprán, ktorý viedol ústrednú melodickú líniu a bol dominantnejší, než by sme od týchto skladieb očakávali. Čajkovského Otče náš bol v podaní Lorem Ipsum intonačne presný, čistý, no postrádali sme voľnosť vo frázovaní – deklamáciu, ktorá dôsledne sleduje slovo. Ak by to speváci dodržali, rozhodne by vo vnútri fráz dosiahli potrebnú voľnosť. Prehnane veľké kontrasty a predpisové spomalenie na záver boli síce precízne dodržiavané, bo boli skôr v prospech „umelej“ kompozície. A treba si uvedomiť, že Čajkovského diela nesú silný, závažný obsah, rovnako tak ich hudobná štruktúra (na rozdiel od Kedrova), je syntetická, premyslenejšia a rafinovanejšia. Tým aj náročnejšia na interpretáciu. A hlavne, poslucháč skrátka musí veriť tomu, že je to modlitba, nie, že súbor spieva text – zhodou okolností, duchovného charakteru, pretože znie v chráme.
Podstatne presvedčivejší interpretačne bol výber z diela Osem vokálnych kvartet JWV 26 Josefa Rheinbergera: Glockentöne, Sehnsucht, Childe Harold a Das Alphorn. Medzi známe diela klaviristu, organistu a pedagóga Rheinbergera patrí 8-časťová a cappella Omša Es dur. S jeho skladbami prišlo oprostenie z pohľadu harmónie. Maďarské kvarteto predstavilo svet, v ktorom sa cítilo ako doma – nádherné prechody, durové, radostné, pozitívne ukončenia skladieb, vnútorný pohyb, ktorý plynul zo stavby kompozícií, a napokon – precízne sledovanie textu a čistota hudobnej formy. Téma Láska a Boh nadobudla konečne zmysel – aj v priamej nadväznosti na ďalšie dielo Čajkovského (výber z Liturgie sv. Jána Zlatoústeho op. 41 – Tebe pojem). Konečne sme sa dočkali mäkkosti, intenzity a zároveň naliehavosti – v záverečnej, opakovanej fráze na text „Bože naš“, sa spevákom podarilo dosiahnuť ten magický účinok z duchovnej vokálnej hudby, ktorý sa razom preniesol aj na poslucháčov (tie spontánne ovácie neboli bezdôvodné).
A úplná transformácia nastala v spomínanej skladbe od Nikolaja Kedrova (ruský operný spevák, autor duchovnej hudby). Otče náš je pre všetkých kresťanov zrozumiteľný, nepozná bariéry, patrí medzi najrozšírenejšie modlitby všetkých kresťanských cirkví na celom svete. Tým, že Kedrov ho napísal jednoducho v pomalom tempe Adagio, bez akýchkoľvek rušivých harmónií či rytmických zvratov, sa stáva okamžite všeobjímajúcou skladbou. Už v prvom takte využíva terciové a oktávové súzvuky, ktoré majú na človeka mocný účinok. Súzvuk kvárt a sekúnd v ďalšom priebehu túto silu ešte viac umocňuje. V kostole v Holiciach to bol neopakovateľný zážitok – bola to skladba, ktorá zrazu spájala, dokázala vytvoriť puto medzi divákmi a interpretmi, spečatená prostredím – čistotou a majestátnosťou chrámu.
Podľa Ress Tamása, tenoristu tohto kvarteta, práve táto skladba vyjadrovala všetko, o čom tematicky ich koncert bol. Spevák ju označil za zreteľný bod rovnováhy nášho programu. Určite to bol interpretačne precítený, emóciami najintenzívnejší bod programu a jednoznačne účinkom silnejší ako Čajkovského Otče náš. Modlitba, ktorú naučil Ježiš učeníkov, spája ľudí na celom svete a jej zhudobnená forma, nech už je to akékoľvek úprava, sa dokáže dotknúť vnútra každého človeka, bez toho, aby sa o to „násilne“ dožadovala.
Po takomto silnom duchovnom zážitku, sa na záver koncertu súbor Lorem Ipsum vrátil do reality – uviedol Dve vokálne kvartetá JWV 68 Josef Rheinberger Das Alphorn a Frühlingsgruss. Pri jarných pozdravoch Rheinberger človek až musel precitnúť, aj keď sa z duchovného rozjímania predchádzajúcej skladby odchádzalo veľmi ťažko. Aj keď napokon to čiastočne vyriešil prídavok – síce s intonačne kolísavým sopránom, ale v maďarskej reči, ktorá dodala v interpretácii na obrovskej presvedčivosti. a úprimných, ozajstných emóciách
Zuzana Vachová
Foto: Anton Sládek
