Glorifikujeme spevákov, ktorí majú rozsah čistej kvarty a o dynamike netušia ani len toľko, ako školáci o násobilke. Zato s chuťou sa posmievame z toho, čo je retro, zgustneme si na slabostiach a chorobách ľudí, zaznávame umelcov, ktorí tvorili za socializmu. Veď to je hrozne trendy a také slovenské, však?
Režisér Peter Bebjak zrejme nemá vysokú mienku o spevákoch, ktorí sa živili umením v minulom režime. Je to citeľné z jeho vyjadrení, z jeho zreteľného postoja, ktorý zaujal aj pri nakrúcaní filmu DUCHOŇ. Hádzať umelcov do jedného vreca len preto, že pôsobili v dobe za minulého režimu, je pomerne prízemné. Na druhej strane, Bebjak v Duchoňovi síce nemusel vidieť inšpiráciu, ľudskú či profesionálnu, no nesporne zaregistroval, že z legendárneho speváka sa stal v uplynulých rokoch pre divadelníkov, hudobníkov aj filmárov, celkom zaujímavý biznis. A ten, pravda, neradno obísť. Nakrúťme teda rýchlo film o Duchoňovi, vezmime ľuďom sny a ideály, vezmime im to krásne, čo v nás zanechal a odkryme to, čo je zhnité, škaredé, to, čo predstavuje ľudskú slabosť a poškvrňme obraz niečoho výnimočného. Je predsa nesmierne trendy byť iným a šokantným, aj za cenu, že ide o známu pravdu, no keď je ešte viac emočne prifarbená, zrazu má schopnosť zatieniť aj tie zvyšky pekného, ktoré by v človeku mohli rezonovať.
Je pravdou, že v uplynulých rokoch zažívame renesanciu piesní, ktoré spieval (pozor, nie písal) Karol Duchoň. Boli to časy, kedy ešte za tvorbou stáli skutoční profesionáli. Pesničky nevznikali ako rýchlokvasené hity, neurčovali ich parametre v rádiách, ich úspech spadal na skvelých muzikantoch a výnimočných spevákoch. A takým rozhodne Karol Duchoň bol. Čestne priznávam, nepoznala som ho osobne, nezažila som ho, videla som ho ako dieťa v televízii, pamätám si, ako môj otec hovorieval, že taký hlas sa rodí raz za sto rokov. Je až nehorázne, koľko ľudí sa dnes bije do pŕs, že ho „poznali“.
Zvykli sme si privlastňovať celebrity, krajšie povedané, umelcov, iba preto, že sme ich možno kedysi videli v rozhlasovom bufete alebo pri bare a začuli ich v dobrej nálade niečo srdečné povedať. A možno sa to v daný okamih týkalo aj tých, ktorí boli náhodne v jeho blízkosti. Tak si vypili spoločne s Duchoňom na zdravie a zrazu to bol pre nich Karči. Zrazu automaticky tvrdia, že ho poznali. Alebo ho zažili v inej situácii, raz, na chvíľu, dokonca ešte za menej osobných okolností. Sme tak povrchní, že si trúfalo spravíme na človeka názor. Tvrdíme, že vieme aký bol otec, aký bol ako dieťa, syn, aký bol ako spevák, kolega, priateľ, milenec. Vieme, aký bol Duchoň človek?
Nový film Petra Bebjaka sa tak tvári. Obchádza na kilometre to, čo robilo Duchoňa Duchoňom. Hlas, aký sa rodí raz za sto rokov. Hlavný slogan filmu DUCHOŇ síce hovorí: „Bol najväčším talentom svojej generácie. Príbeh muža, ktorý žil až príliš intenzívne“. No nie, že by o talente vo filme padlo čo i len slovo. Nie, že by sa hovorilo o tom, aký bol jeho talent všeobjímajúci, ohromujúci a nedozvedeli sme sa ani len to, že tento spevák dokonca nepoznal noty. Aký bol jeho hlas unikátny – farbou, rozsahom, objemom. Ako nemusel, na rozdiel od iných spevákov, chodiť k odborníkom, aby vyspieval esteticky vkusne to, čo sa podarí neškolenému hlasu len málokedy. Respektíve vôbec nie. Alebo aspoň náznakovo, keby bolo vo filme porovnané, ako nedokážu mnohí speváci pracovať s dynamikou, no Duchoň ju ovládal ako natur talent, dokonca mal v tom období pesničky, blízke ku gospelu a spôsobom spevu, precítenými hĺbkami, nádherným vibrátom, sa približoval k Elvisovi Presleymu. Pravdou je, že len málokto vedel frázovať tak ako Duchoň. Rozbaliť začiatok frázy v plnom objeme a skončiť ju v tajomnom, krásne vyváženom pianissime. Bol to jeho charakteristický podpis, no ak by ste ho vo filme hľadali, hľadali by ste márne. Skôr sa dočkáte pohľadu do prázdneho poldecáku vodky.
Ak sa zameriame na slovo intenzívne zo sloganu, tak potom aj to sa zmenilo na negatívnu stránku spevákovho života. Intenzita v ponímaní Bebjaka rovná sa neohladuplnosť, hazard, klamstvá, nezodpovednosť, dlhy a istým spôsobom aj arogancia. Rečnícka otázka: Bol takýto Karol Duchoň? Všetci, ktorí naňho spomínajú, ho vnímali ako dobroprajného, dobrosrdečného človeka s neuveriteľným šarmom, schopnosťou okamžite si získať ľudí. Nie veľkým egom, ale spontánnosťou, úprimnosťou, láskavosťou, vtipom, bezprostrednosťou, áno, možno aj jednoduchosťou, no nie v tom negatívnom zmysle slova.
Vo filme DUCHOŇ po celý čas rozlišujete len ten hrozný pocit, keď vám niekto neustále tlačí do podvedomia názor, že Duchoň bol len jednoduchý, naivný, nevzdelaný človek, s ktorým manipuloval režim a ktorý podľahol alkoholu. Ten, ktorý sa v podstate akosi náhodou dostal k veľkým hitom a ktorý sa bez slov a hrdinstva uspôsobil režimu, počúval diktát komunistov, nič proti nemu nespravil a de facto bol zbabelec. Medzi riadkami je to tam povedané, no zároveň akoby chýbalo vysvetlenie – prečo si to tvorcovia myslia, odkiaľ majú výpovede, na základe čoho jeho život takto vnímajú.
Dnes je veľmi trendy odsudzovať všetko, čo bolo na bývalom režime zlé, amorálne a podsúvať mladej generácii niečo, čo nezažili, výlučne čierno-bielo. A presne to mi na snímke prekážalo najviac (och, aby som bola aktuálna – to ma na filme najviac „vyrušovalo“). Asi najviac to schytal Slovkoncert. Nie som kompetentná hodnotiť túto inštitúciu, ale počúvam. Celé roky a najmä tých, ktorí túto dobu zažili. Veľkých umelcov, o ktorých vďaka Slovkoncertu počul celý svet. Je trpko úsmevné počúvať spomienky, ako vystupovali v Amerike, Japonsku, v Západnom Nemecku – v zlých, kapitalistických krajinách, úhlavných nepriateľoch komunistov, ktorých ideológie a spôsob života neboli zlučiteľné ani v jedinom bode s našim bývalým režimom. No faktom je, že keď sa s ktorýmkoľvek muzikantom dnes rozprávate, priznajú, že radšej mnohí išli do predčasného dôchodku, akoby mali ďalej živoriť za dnešných podmienok. A účinkovať v kultúrnom dome v Hornej Strede, robiť si dnes účtovníka, manažéra, ekonóma, vybavovať koncerty, doprosovať sa klubom či koncertným sálam, aby vás zobrali hrať. Akokoľvek si Bebjak môže robiť terč zo šéfa inštitúcie, ktorá riadila kultúrny život za bývalého režimu, ak by sa pozrel na dnešný stav, zistil by, že to nie je práve to, čo človek, ktorý odovzdal celú svoju dušu umeniu, potrebuje ku koncentrácii na tvorbu.
Nuž ale, v režisérovom vnímaní aj Slovkoncert podporoval komunistov a vôbec, nikdy v minulosti neboli v jeho ponímaní šikovní a pracovití ľudia, ktorí sa snažili prežiť tým, čo vedeli. Za každú cenu v nich treba nájsť zlé úmysly prepojené s ideológiou. Srdce mi stislo aj pri nevkusnej paródii na Karla Gotta. Keď tak nad tým premýšľam, ani mi to nestojí za zhodnotenie. Každý, kto sa kedy s Gottom stretol, vie, aký bol človek a každý, kto má čo i len trochu poňatie o speve, rozsahu, dynamike, tvarovaní fráz, vyjadrení zmyslu textu, výraze, si zrejme schuti odpľuje, keď zbadá slizký výstup Vojtu Koteka.
Na margo rozsahu: dnes obdivujeme spevákov, ktorí len s ťažkosťou vyspievajú melódiu s rozsahom čistej kvarty. Obdivujeme spievanie bez výrazu, bez precítenia, bez dynamiky, bez akéhokoľvek objemu a talentu. Priemernosť a podpriemernosť dostáva zelenú, len preto, že glorifikujeme ľudí bez vzdelania, schopnosti posúdiť, čo na umení je krásne. Smutnou pravdou je, že kedysi speváci vedeli spievať, textári písali bohovské piesne, hudobní autori a aranžéri poznali do detailu svoje remeslo. Nie, nie je to óda na socializmus. Už mám pocit, že ak čo i len najmenšiu pozitívnu vec o bývalom režime poviem, postavia ma na námestie a exemplárne začnú do mňa hádzať kamene, kým nevydýchnem celú dušu a neodvolám, čo som práve povedala.
Mal to byť film o jednom z najväčších talentov svojej generácie, no jeho talent ostal v skrytom, šedivom, takmer neviditeľnom tieni toho zlého, negatívneho, čo sme už aj tak všetci vedeli. Jeho alkoholizmus či dlhy predsa neboli tajomstvom. Ani jeho veľké srdce, ktoré však pred kamerami ostalo dôsledne neodhalené, aby sme si čo i len náhodou nemysleli niečo pekné o človeku, ktorý parametrom filmárom nevyhovuje. Morálne? Eticky? Dostatočne antikomunistickým postojom? Stále som na to neprišla, prečo.
Filmový príbeh Karola Duchoňa sa začína počas nakrúcania silvestrovského programu v roku 1984. Akoby z rýchlika vidíme celý jeho život. Temperamentný, správne drzý chlapec s gitarou, ktorému sa od jeho otca ujde poriadne zaucho, zrazu dostane príležitosť hrať v kluboch na západe. Rýchly úspech, ale aj démoni, ktorí v ňom driemali – asi tak by sa stručne dal popísať film, ktorý mohol byť zaujímavý, keby vskutku splnil to, čo sľuboval. Scenáristi Jiří Havelka a Róbert Mankovecký sa už v roku 2019 podpísali pod autorský projekt Zem pamätá (autor a hudobný iniciátor Mankovecký, réžia Havelka). Hru naštudovalo Slovenské komorné divadlo Martin, predstavenie sa zameriava na život a kariéru Karola Duchoňa, zaujímavosťou je, že súčasťou tímu je aj choreograf Ján Ševčík. Jedným dychom musíme dodať, že v tom istom čase iní tvorcovia a na inom mieste začínali kreovať divadelné predstavenie Na srdci mi hraj! Režisér Karol Vosátko vytvoril unikátnu formu vyrozprávania príbehu prostredníctvom spovede a sebaspytovania Duchoňa v očistci, kombinujúc ju s pesničkami, ktoré zneli z pódia naživo. „Vďaka hudbe sa na chvíľu stávate lepším človekom,“ je výrok, ktorý vo mne rezonuje už celé roky. Zaznel na premiére predstavenia Na srdci mi hraj! A vždy, keď si na ňu spomeniem, niečo nekonečne ľudské a teplé zaleje moje srdce. A keď si spomeniem na film Petra Bebjaka, pocítim akési zvláštne prázdno.
Bezstarostná mladosť, bohémsky život aj smutný, tragický koniec. Dynamika diela Na srdci mi hraj!, hutné dialógy, emóciami nasiaknuté spovede hlavného hrdinu, nabité pesničkami, oproti filmu, ktorý nasilu chce byť strašne zaujímavý, no výsledkom je obsahovo vágny, často alogický sled udalostí, ktorý sa koncentruje len na nie najkrajšie útržky z jeho života. Akoby sami tvorcovia tápali v tom, čo ešte iné chcú povedať, okrem „libovania“ si v jeho neduhách, alkohole, hazarde a dlhoch. Je to skrátka film, ktorý nemá obsah a aj keď sa chce tváriť ako autobiografia, na jeho konci zistíte, že vlastne vás zaujala len jeho vizuálna stránka. A samozrejme herecký výkon hlavného hrdinu – Vladislava Plevčíka.
V celom tomto zmätku si kladiete otázky, že stvárniť život umelca, ktorý prežíval v časoch totality, sa dalo zaiste aj inak. Snažíte sa chytiť faktov, ktoré vám snímka mala predostrieť, napokon, námet to je zaujímavý. A zisťujete, že vlastne ste sa o Duchoňovi nedozvedeli nič. Respektíve nič, čo by ste už zbežne, alebo dokonca podrobne, predtým nevedeli. Ani jedna scéna či súvislosť, čím bol pre ľudí zaujímavý. Je to vizuálne pôsobivo a najmä autenticky nakrútený film, ktorý vás do 80-tych rokov dokáže katapultovať. Farebné obleky, disco sály, estrádne zábavy. Taká autentická atmosféra sa podarí vyčarovať len málokomu. Snímka je atraktívna aj kvôli Plevčíkovi, aj keď si celý čas kladiete otázku, či bolo hlavnou métou tvorcov priniesť vernú kópiu speváka. Plevčík každý deň celé hodiny trávil v maskérni. A tí odviedli skutočne dobrú prácu. Hercovi sa navyše do postavy podarilo absolútne prevteliť. Je zrejmé, že s Duchoňom „vstával“ i „usínal“. To však je na životopisnú drámu pramálo. Keď si pomyslím, koľko emócií sa z Duchoňovho života dá dostať, koľko bolesti a krásy sa ukrýva v piesňach, ktoré spieval, aké historky s ním zažívali tí, ktorí mu stáli po jeho krátky, no intenzívny život najbližšie, ako vierohodne a pravdivo sa dal jeho život zobraziť, je mi to svojím spôsobom ľúto. Premrhanej šance filmárov, ktorí sa sústredili na normalizačnú dobu a na to, ako sa jej spevák prispôsoboval. Vzdali sa jeho ľudskosti, sily jeho príbehu, jeho človečenstva a nesmrteľnosti jeho piesní. Ťažko si po tejto snímke poviete, že jeho piesne žijú ďalej. Najzásadnejšou chybou je, že jej chýba príbeh a o hlavnej postave sa v podstate ani nič nedozvieme. Príbeh, ktorý by divákov dokázal strhnúť. Lebo Duchoň ho v sebe mal a ľuďom ho dal. A určite to nebola skutočnosť, že nepoznal signatárov Charty. Piesne poprepájané so scenárom, aby zvýraznili emócie, akosi prestávajú fungovať. Nie preto, že by niektoré naspieval Plevčík, aj keď je to rozpoznateľné ihneď. Spájame si ich totiž práve s osobnosťou Karola Duchoňa, jeho špecifickým hlasom, výrazom, prejavom a Duchoňom ako človekom. Keď však filmári tento zásadný moment opomenuli, asi len ťažko ich dokáže divák prepojiť emočne.
DUCHOŇ prišiel do slovenských kín v lete 2025, v roku, keď si pripomíname 75 rokov od narodenia Karola Duchoňa a zároveň 40 rokov od jeho smrti (* 21. apríl 1950, Galanta – † 5. november 1985, Bratislava). Čakala som veru dojemnejšiu a dôstojnejšiu spomienku.
Zuzana Vachová
Foto: Continental film, Peter Korček
