Šiesty ročník Golden Age Festivalu priniesol okrem špičkových orchestrov aj poznanie, že tradičný jazz a swing naše publikum čoraz viac miluje.
Golden Age Festival vznikol pred šiestimi rokmi a jeho zárodok bol len vo forme koncertu, ktorý sa obecenstvu páčil natoľko, že muzikanti Fats Jazz Bandu začali uvažovať o jeho rozšírení na festival. Za myšlienkou vzniku festivalu bol virtuózny klavirista, saxofonista a líder Fats Jazz Bandu, Ladislav Fančovič. Práve on každoročne pripravuje dramaturgiu festivalu a zháňa v zahraničí orchestre, ktoré by sa zameriavali na tradičný jazz a swingovú hudbu. Nie však bandy, ktoré by to robili z „plezíru“, ale skutočne štýlové formácie, ktoré sa špecializujú na dobový repertoár, hrajú na historických nástrojoch, približujú sa k autenticite zvuku napočúvaných zo starých nahrávok a samozrejme, neodmysliteľne k tomu všetkému patria aj dobové kostýmy a účesy.
Festival má z roka na rok lepší cveng a dnes už má stabilné miesto na scéne a priam bytostne k nemu patrí aj prostredie V-klubu v historickom centre Bratislavy. Vo Véčku sa schádza nielen generácia, ktorá si túto hudbu môže ešte z mladosti pamätať, naopak, oslovuje čoraz mladšiu generáciu. Dôkazom toho bol aj prvý orchester, ktorý sa tohto roku objavil na scéne – Prague Rhythm Kings.
Českí muzikanti tejto formácie sú mladí ľudia (klavirista Dalimil Smrž má 21 rokov a trumpetista a spevák Jan Veverka 27), na ktorých bola od prvého taktu ich koncertu zjavná zaangažovanosť, no najmä cit pre jazzovú hudbu 20-tych a 30-tych rokov. Okrem toho, že majú skvelú kapelníčku Veroniku Šerú, ktorá s ľahkosťou a mimoriadnou pohyblivosťou zvláda interpretáciu na sopránovom aj altovom a tenor saxofóne či na klarinete, ich konzultantom je aj známy muzikológ Pavel Klikar. Klikar v roku 1974 založil Originální pražský synkopický orchestr, ktorý hral pôvodne ako kvintet (tri dychové nástroje a rytmickú sekciu tvorili klavír a banjo), dnes už hrajú v rozšírenejšom komornom obsadení a sú známi po celom svete.
Mať ako konzultanta muzikológa a muzikanta, ktorý hrá tak čisto a štýlovo jazzovú hudbu 20-tych a 30-tych rokov, sa zákonite odrazilo aj na interpretácii Prague Rhythm Kings. Band mal ohromný drive a historické dobové nástroje spravili svoje – ten nezameniteľný zvuk vás preniesol do iného storočia, inej doby, keď sa ešte páni chovali ako skutoční džentlmeni a a ženy ako dámy. Okrem toho, kapela používa len v minimálnej miere mikrofóny, čo rovnako prispieva k autenticite zvuku. Koncertom sprevádzal trubkár a spevák Jan Veverka, ktorý nezabudol ani na vtipné komentáre k jednotlivým piesňam. Okrem štandardných amerických hitov – ako napríklad Can’t Help Lovin‘ Dat Man od dvojice autorov Jerome Kern, Oscar Hammerstein (nesmrteľná pieseň z roku 1927) s krásnym speváckym prejavom Radky Říhovej, kde band striktne dodržiaval formu aj priestor pre sólové party, sa najväčšej odozve zo strany publika tešili piesne v českom jazyku. Dozvedeli sme sa napríklad, že Jaroslav Ježek sa priatelil s básnikom Vítězslavom Nezvalom – ako dôkaz sme počuli pieseň Teď ještě ne. Vlnu nadšenia vyvolala aj veselá pieseň Chodidla (v origináli Happy Feet) od legendárnej dvojice Voskovec, Werich. Iskra tejto (ale aj iných piesní) ešte viac dodala na autenticite interpretácie orchestra, ktorú zvládajú všetci členovia kapely na vysokej úrovni. Počuť také vkusné a pohyblivé sólo na barytónsaxofóne (Krystýna Kanická) tiež nie je každodennou záležitosťou. Zostavu dopĺňali Miroslav Nejdl (trombón) a rytmicky invenčný Václav Janů (bendžo, gitara).
Improvizácie tejto formácie sú dobre premyslené, štýlové, v aražmánoch skladieb pekne vynikajú a krásne sa vynímajú vďaka tomu, že s nimi hudobníci pracujú úsporne a v intenciách tradičného jazzu 20-tych rokov. Z orchestra Prague Rhythm Kings je cítiť, že sú to všetko zohratí muzikanti, ktorí majú tradičný jazz a raný swing v krvi a muzika im robí radosť.
Ďalší orchester, ktorý sa na pódiu objavil, prišiel z Nemecka. Rufus Temple Orchestra je známym pojmom na festivaloch a koncertoch v zahraničí. To, čo však predviedli v bratislavskom Véčku, zatiaľ azda nemalo obdoby na tomto festivale. Počas koncertu sa muzikanti rozhodli spraviť historický exkurz od prapočiatkov inštrumentálneho jazzu (ragtime Scotta Joplina) až po ranú swingovú éru. Najznámejšia skladba Joplina Maple Leaf Rag z roku 1898 publikum preniesla do obdobia, keď sa ešte len jazz formoval, napriek bohatým synkopám v melodike mal ragtime ešte príliš pravidelný, takmer až pochodový rytmus na to, aby bol skutočným jazzom. Až keď sme sa dostali do New Orleansu a k Joe King Oliverovi (o ktorom jeho žiak Louis Armstrong povedal, že nebyť tohto muzikanta, jazz by asi ani nikdy neexistoval v tej podobe, ako ho dnes poznáme), vedeli sme, že sme „doma“. Nie nadarmo nazývajú New Orleans kolískou jazzu. A „King“ Oliver bol práve tým inovátorom, ktorý priniesol do jazzu dusítka a úplne iný spôsob hry na trúbke, aký bol zaužívaný. Jeho skvelá technika mu umožňovala na hudobnom nástroji zaobchádzať s neobvyklou dynamikou a citom. Zachytiť tento kumšt sa podarilo aj nemeckým muzikantom: majú výbornú dychovú sekciu, či už hovoríme o trumpetistovi (Johaness Böhmer) alebo trombonistovi (Johanes Lauer) či lídrovi bandu (Nikolai Scharnofske), ktorý hral na suzafóne (a pochopiteľne, bol aj najväčšou vizuálnou ozdobou orchestra vďaka tomuto unikátnemu hudobnému nástroju). Dychovú sekciu dopĺňal klarinetista a alstsaxofónista Johannes Lauer.
Najcennejším momentom celého vystúpenia Rufus Temple Orchestra bolo „naturálne“ akustické prevedenie skladieb, ktoré namiesto bicích nástrojov dopĺňala valcha (alebo ak chcete v nárečí – rumpľa), na ktorú hral Fidelis Hentze. Pre mladšiu generáciu na vysvetlenie: to je presne ten „nástroj“, na ktorom prali kedysi naše prababky pri potoku, keď neexistovali vymoženosti ako automatické práčky. Vďaka tomuto špecifickému zvuku sa kapele podarilo dosiahnuť ešte autentickejší sound tradičného jazzu. Rytmickú sekciu dopĺňala pôvabná speváčka – hráčka na bendžo Katharina von Fintel.
Medzi ďalšími ukážkami nechýbali veľké mená z jazzovej histórie ako Jelly Roll Morton, Fats Waller, no medzi najväčšie a najpríjemnejšie prekvapenia patrila známa hitovka Mackie Messer o londýnskom kráľovi podsvetia (predlohou je divadelná hra Bertolda Brechta a autorom hudby je Kurt Weill), ktorá tento historický exkurz uzavrela naozaj originálne.
Prišiel čas na koncert hostiteľa – orchester Fats Jazz Band. Poslucháč, ktorý pravidelne navštevuje koncerty tohto bandu, by si povedal, že už nemajú čím prekvapiť. To by sa však akosi nehodilo na lídra bandu – Ladislava Fančoviča. Preto aj tentoraz pripravil pre publikum lahôdky – a jednu z nich naozaj veľmi špecifickú. Burleska -alebo v origináli Burlesque z 30-tych rokov, ktorú interpretoval Reginal Foresythe And His Orchestra, je kompozične a najmä vďaka neobvyklým aranžmánom znie skôr ako skladba od hudobného revolucionára, avšak z iného žánru – predstaviteľa klasickej hudby. Bude to síce pôsobiť zvláštne, ale v tejto netradičnej burleske počuť stopy po Stravinskom (miestami sa človek až zľakne, či náhodou nepočúva Schönberga) experimentálne skombinovanom s Ellingtonom. Mimochodom, tento kúsok, ktorý akoby pochádzal z inej doby a inej planéty, skomponoval švédsky klavirista a skladateľ Carl-Olof Anderberg, ale Foresythe po ňom siahol rád – veď jeho netradičný prístup k aranžmánom skladieb bol v tridsiatych rokoch povestný. To, že orchester zvládol takéto, doslova krkolomné inštrumentálne, rytmicky náročné kaskády, je zásluha výborného obsadenia a zohratosti muzikantov. Napokon, na našej scéne patria suverénne medzi to najlepšie, čo v hot jazze a swingu máme.
Ozdobou a zároveň výbornou speváčkou je Janka Dekánková, ktorá ovláda vokálnu techniku, disponuje úctyhodným rozsahom a práve to jej umožňuje nasadiť správny, nosný tón či používanie krásnych vibrát. Jej frázovanie plne korešponduje s vybraným repertoárom a na rozdiel od ostatných spevákov dokáže aj frázy ukončiť (ako sa to kedysi prirodzene vyžadovalo). Jej mužským „protipólom“ za mikrofónom je spevák Matúš Uhliarik, ktorý nielenže rastie do krásy, ale jeho vokálny prejav dozrieva a zlepšuje sa z roka na rok. Navyše, Uhliarik má šarm, ktorý sa proste naučiť nedá. Jeho gestá, úsmev, prirodzená zdvorilosť – to všetko vkladá do svojho prejavu a aj preto sú piesne v jeho podaní očarujúce. Okrem štandardného repertoáru legiend amerického jazzu kapela siaha aj po slovenských piesňach dvojice Dusík – Braxatoris, čo je obrovským plusom, pretože táto verná dvojica autora hudby a jeho dvorného libretistu sa podpísala pod mnoho nesmrteľných melódií. V podaní Uhliarika zaznela aj nostalgická pieseň Prečo tak pozde, krásna pani, ktorú si pamätníci nepochybne vybavia v podaní Františka Krištofa Veselého (skladba vznikla v roku 1937). Clivý výraz, neha a smútok na duši, ktorú spevák do tejto piesne vložil, boli natoľko presvedčivé, že (mne osobne) ešte doteraz znie tá pieseň v ušiach (poznáte ten pocit, keď neviete dostať určitý hudobný motív z hlavy – tentoraz nie nepríjemným, repetitívnym spôsobom, ale naopak, vďaka príjemnej závislosti spôsobenou citlivou interpretáciou piesne).
Novinku na pódium priniesla aj Janka Dekánková. Pieseň Bei mir bist du schön je pôvodne židovská pieseň, ktorú do swingovej podoby prespievala aj legendárna Ella Fitzgerald. Bola to ozajstná výzva, pretože v závere Ella „uletí“ do scatovania a dialógu s orchestrom. Pre takú skúsenú speváčku, akou je Janka Dekánková to však nakoniec bola hračka a jej prejavu nechýbala spontánnosť, no najmä radosť a očarujúci úsmev – nielen na perách, ale aj v očiach, a ten si skrátka „nekúpite“.
Nespomenúť Bugatti Step od Ježka, ktorý zaznel v doslova a do písmena šialenom tempe v podaní Ladislava Fančoviča, by bolo neodpustiteľným priestupkom voči Fats Jazz Bandu. Ľahkosť, s akou klavirista hral tie krkolomné skoky na klavíri a rytmická presvedčivosť, pulzácia, synkopy – také potrebné pre túto skladbu, s ktorou sa mnohí radi interpreti predvádzajú (a pritom ani len netušia aké veľdielo a technicky aj výrazovo ťažká kompozícia sa v nej skrýva – len ju treba hrať správne), nerobila Fančovičovi problém. Naopak. Latku nasadil až príliš vysoko a spravil zo skladby taký virtuózny kus, že aj orchester sa pri ňom zapotil.
A na záver prišlo to, na čo všetci s obrovským vzrušením čakali: jam session. Na pódiu sa stretli muzikanti zo všetkých troch orchestrov, aby si spolu „zadžemovali“. Napokon, čo robí jazz jazzom? No predsa improvizácia. Stačil jeden motív a zrazu sa na pódiu stretli v nepripravenom dialógu trubkári, ktorých neskôr vystriedali pozaunisti (za sprievodu rytmickej sekcie) a očarujúce bolo, keď sa „k slovu“ dostal aj nemecký „rumplista“ v dialógu s bicími nástrojmi. Pred kapelníčkou Veronikou Šerou a jej ohromujúcim sólom sa galantne uklonil aj taký špičkový dychár, akým je Pavol Hoďa.
Jednoducho – z pódia sa do publika valila energická smršť nezameniteľnej esencie jazzovej muziky, ktorá bola tohto roku naozaj výnimočná. Z podaktorých hosťujúcich muzikantov síce spočiatku bolo cítiť akési prekvapenie, ale po prvých minútach sa do improvizovaného ansámblu chytili a bolo zrejmé, že si svoje sóla a spontánne inštrumentálne dialógy užívajú plnými dúškami. Napokon, tak ako aj publikum, ktoré dostali doslova do varu. Takže taký bol šiesty ročník Golden Age Festivalu. Asi sa nepatrí hovoriť, že doposiaľ najlepší, ale veríme, že ak to skonštatujeme, na našej strane bude celé obecenstvo, ktoré si počas tohto večera odnieslo z Véčka toľko kvalitnej muziky, že z nej bude môcť čerpať energiu až po nasledujúci ročník festivalu.
Zuzana Vachová
Foto: Rudolf Baranovič
