Pod taktovkou Ralfa Weikerta: jazzový Hindemith a sugestívny Cherubini

Hosťujúci dirigent patrí medzi umelcov, ktorí dokážu oceniť duchovnú podstatu diela bez prehnaného dramatizmu a v interpretácii dbajú o štýlovú čistotu.

Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor sa na dvojici koncertov 6. a 7. marca 2025 (recenzujeme druhý z koncertov) predstavili pod taktovkou legendárneho Ralfa Weikerta, ktorý začiatkom februára roku 2023 v Bratislave dirigoval štvrtú Brucknerovu symfóniu Romantickú. Bol to pamätný koncert Slovenskej filharmónie, ktorý potvrdil, že akonáhle má náš prvý orchester pred sebou skutočnú dirigentskú osobnosť, dokáže hrať s citom, pochopením diela a rytmickou precíznosťou.

Weikert pôsobil ako stály dirigent na festivaloch v Salzburgu, Bregenzi, v Arene di Verona, dirigoval vo Viedenskej štátnej opere, MET a zastával post riaditeľa opery v Zürichu. Od roku 2006 zastával post hudobného riaditeľa na Festivale Richarda Wagnera v rakúskom Welse, kde spolupracoval so Slovenskou filharmóniou a Slovenským filharmonickým zborom.

Dramaturgicky rôznorodý program, v ktorom by ste asi ťažko hľadali súvislú niť medzi prvou časťou koncertu a druhou, otvorila ouvertúra k poslednej opere Oberon Carla Mariu von Webera. Pri majstroch, akým je Ralf Weikert, si môžete byť istí, že Adagio, ktorým sa skladba otvára, ostane vždy v tempe, v akom má znieť. Úvodné takty – sólo lesného rohu, potvrdili disciplínu hráčov. Krásny zvuk piana však narušili pomerne nekultivované sláčiky, čím sa vytratila zvuková rovnováha a to povestné „chvenie“. Zvuk a mystika, ktorú očakávame v pomalom úvode, chýbali, zato precíznosť nástupov bola ukážková. Hosťujúci dirigent zjavne pracoval s orchestrom pedantne, aj keď v dynamike mnohé detaily zanikali a chýbala v nej plastickosť. Táto overtúra je plná extrémov v dynamike – sladké sláčiky v pianissime, mäkké dychy a vrúcnu lyriku zrazu strieda obrovský kontrast v Allegro con fuoco, označený forte fortissimom. Kontrastný nástup Slovenskej filharmónie bol ukážkový. Hudobníci hrali s nevídanou rytmickou presnosťou, aj keď následne sa v behoch objavil neželaný tvrdý zvuk skupiny prvých huslí. V návrate volania lesného rohu sme opäť postrádali pianissimo sláčikov, ale i mäkkosť drevených dychov. Takýchto vypuklých, kostrbatých dynamických nesúladov bolo počuť v interpretácii viacero. Sólo klarinetu však v sebe malo jemnosť a precítenosť. Dirigent nastavil tempá výborne a ako celok bola skladba uchopená presvedčivo, len strnulosť a slabá plasticita dynamiky narušila jej vyznenie, skrátka, akademický typ interpretácie, v ktorom zaniklo to podstatné.

V programe nasledovalo dielo Paula Hindemitha – Symfonické metamorfózy na témy C. M. von Webera. Dramaturgicky sa tak pútavo podarilo naviazať na úvodné dielo a zároveň sprístupniť poslucháčom Slovenskej filharmónie hudbu 20. storočia. Hindemith začal komponovať Symfonické metamorfózy v roku 1940, keď sa usadil v Amerike. Z rodného Nemecka odišiel po súbojoch s nacistickou vládnou garnitúrou, ktorá jeho hudbu označila za „degenerovanú“. V štvorčasťovom diele transformoval Weberove témy – zachoval ich tak, ako ich autor napísal, s výnimkou jednej. Hindemith dokonca sledoval formálnu štruktúru skladieb Webera. Najzásadnejšie pracoval s harmonickým pôdorysom, pridaním rôznych nových vnútorných hlasov a zmenil aj horizontálnu líniu. Aj vďaka modernej hudobnej reči dosiahol to, že jeho dielo je od Webera absolútne vzdialené.

Prvá časť Allegro, založená na štvrtom z ôsmich klavírnych duetov, op. 60, ktoré mal skladateľ v notách k dispozícii, preverila náš orchester už v rozvedení. Uvedenie témy síce malo potrebnú interpretačnú sebaistotu – razancia vo fortissime, skvelé, svižné tempo, konzistentný zvuk, no s rozpracovaní témy nastal počuteľný rytmický nesúlad. Weikert však rýchlo dosiahol poriadok. Jeho taktovka bola presná a interpretácia mala potrebnú energiu a inštrumentálnu farebnosť. Podčiarkol jediný, čiastočne romantický charakter diela v jeho strednej časti, hobojové sólo, návrat ústrednej témy vo violách a klarinetoch, ale najmä paralelné hranie fláut a pikoly (jedna flauta o oktávu a kvintu vyššie, pikola o dve oktávy a terciu). Tento zvukový princíp Hindemitha pripomína farebne organové registre.

Druhá časť Turandot, Scherzo je založená na Weberovej scénickej hudbe k Schillerovej adaptácii Turandot. Práve túto melódiu Hindemith tak zásadne zmenil – opakovanie melodického motívu vychádza z predohry Turandot. Dovedna ho zopakuje osemkrát, znie však vždy v novej inštrumentácii. Po flaute je to klarinet s pikolou, aby po úvode drevených dychov prevzali zvučnosť violončelá a kontrabasy. Tie však v interpretácii SF zanikali, na úkor sprievodu dychov. Po nich sa melódia transformovala opäť do drevených dychov s pridaním ďalších nástrojov – hoboj, fagot, aby ju následne prevzali horna a trúbka. V rýchlom tempe je to virtuózna hra, ktorú Weikert poňal skôr ako farebnú hru, v miernom tempe, aby dostatočne vyniklo opakovanie ústredného motívu vždy v novom prostredí. Po pozaunách sa pridali vo vedúcej úlohe nositeľov známeho motívu sláčiky – skupina druhých huslí a violy, aby melódiu zdôraznila skupina prvých huslí. To už však čoraz viac skladba kulminovala aj pomocou hutnejších plechových dychových nástrojov. Tým skladateľ nadelil synkopickú rytmiku, v podaní SF dobre zvládnutú, vierohodnú výrazom i rytmikou. Aj pre tieto jazzové prvky máme skladateľa radi. V logickej, prísnej interpretácii hosťujúceho dirigenta, sa podarilo presne zahrať následnú fúgu.

V tretej časti Hindemith zachováva gro skladby Andantino con moto zo Six Pièces pre dva klavíry, op. 10, č. 2. K slovu sa s témou dostali sóla klarinetu, fagotu, zahraté s peknou spevnosťou. Ak máme hľadať prvky romantizmu, ktoré by spájali týchto dvoch autorov, je to práve v tretej časti, kedy nemecký skladateľ ponecháva znieť typicky clivé kantilény sólových dychov bez toho, aby ich ozvláštňoval. Romantického prednesu sa držal aj dirigent. Až kým neprišlo na flautové sólo, ktoré je vyslovene Hindemithov nový prvok. Bolo interpretované nielen s potrebnou spevnosťou, ale i voľnosťou, ktorú tak u tohto autora potrebujeme vnímať. Je to síce virtuózny part, no nájsť v ňom v melodickej stavbe zvoľňujúce momenty, bez toho, aby pôsobila kŕčovito, vie naozaj len dobrý muzikant. Presvedčivosti tohto partu pomohlo i to, že Weikert nastavil vhodné tempo, čím nepôsobilo uponáhľane.

Záverečná časť Marsch, taktiež pochádza z klavírnych duetov, op. 60. Bolo to veľké zavŕšenie Hindemithovho diela. Zvukovo vycibrené, so skvelou výstavbou, s potrebnými momentmi napätia v interpretácii, dôsledne stvárnenými kontrastmi v dynamike a inštrumentácii. Slovenská filharmónia takéto dirigentské osobnosti potrebuje ako soľ.

Druhá časť koncertu pôsobila ako samostatný koncert, ak hodnotíme dramaturgiu celého programu, bolo to ako dva v jednom. Od Hindemitha sme sa veľkým skokom dostali k Cherubiniho Requiem c mol, ktoré znelo na pohrebe velikána Beethovena. Obdivovali ho však aj ďalší autori 19. storočia. Requiem Cherubiniho vzniklo o dvadsaťpäť rokov neskôr ako Mozartovo, no upadlo do zabudnutia, aj keď mnohí sa zhodujú, že je to najlepšie dielo svojho druhu, čo sa týka dramatickosti a proporčnej vyváženosti. Obdivovateľmi Cherubiniho diela boli okrem Beethovena, ktorý v ňom ctil silu hudby, napríklad aj Berlioz, ktorý reagoval na využitie inštrumentálnej farebnosti. Mnohé interpretácie dneška však o ňu nedbajú až tak dôsledne, skôr sa sústredia na dramatické vyznenie.

Už úvodné sólo fagotu naznačilo, ktorým smerom sa vybral Ralf Weikert. Podstatne pomalšie tempo, aké volia dirigenti v interpretáciách, preskúšalo aj Slovenský filharmonický zbor, ktorý pripravil Thomas Lang, zbormajster Viedenskej štátnej opery, pravidelný hosť Slovenskej filharmónie. Obrovský obdiv voči spevákom, ktorí dokázali v pomalých tempách vyvážene pracovať s frázami a dynamikou. Ostrá frázovitosť, rýchlejšie tempo a dramatickejšia dynamika – prostriedky, po ktorých súčasní dirigenti siahajú, nedá dostatočne vyniknúť duchovnej podstate Cherubiniho skladby. Za mňa osobne práve Weikertov prístup spravil z Requiem hlbšie dielo s duchovne precítenejším odkazom. Miestami, hneď v úvode síce nastali menšie problémy s celistvosťou frázovania, no nádherné pianissimá zboru v pomalých tempách vyvážili tento nedostatok. Aj gradačné prvky v tomto tempe vyzneli podstatne odlišne – hneď prvá gradácia v Kyrie priniesla mocný účinok. Sólové inštrumentálne vstupy nechal dirigent vyniknúť, no tak ako v zbore, i v orchestri, nedovolil prejsť do zbytočnej intenzity a malo to svoj význam. Cherubini ako Mozartov súčasník síce zažil štýlové zmeny 19. storočia, keďže sa dožil 81 rokov, no jeho Requiem bolo vytvorené v klasicistickom móde – napísal ho pre oneskorený spomienkový obrad za popraveného Ľudovíta XVI.

V tejto filozofii viedol aj Dies irae, ktorému ani napriek pomalšiemu tempu a menej dramatickému úvodu nechýbal emocionálny náboj. Iste, je to pre poslucháčov atraktívnejšie v rýchlejšom tempe a prehnanom fortissime, no štýlovo nie až také čisté. A okrem toho, zrazu sa nám odhalilo podstatne viac detailov tohto diela, doposiaľ skrytých v štruktúre a zakrytých zbytočným dramatizmom a pátosom – napríklad aj záver Dies irae bol z pohľadu počúvania objavný. Opakujúcu sa figúru v sláčikoch dirigent dynamicky vyzdvihol a pri povestnom sforzate zboru, ktoré sa mení v náhle pianissimo, dosiahol nielen kontrast v hlasoch, ale i vyváženosť s inštrumentálnou zložkou. Weikert oprostil dielo od pátosu, veľmi dobre a presne interpretoval fúgové úseky a pod jeho taktovkou sa odhalila čistá, logická textúra. Medzi vrcholy diela patrí sekvencia Offertorium – bola priezračná a hoci v niektorých miestach sa objavilo nedostatočné legáto v speve, tieto nedostatky vyvážila fúga quam olim Abrahae promisti (ako kedysi prisľúbil si Abrahámovi). Bola nielen pedantne rytmicky interpretovaná, ale i s prepracovanou, tvárnou, plastickou dynamikou zboru. Sanctus je považovaná za pomerne slabý článok Requiem. Práve vytiahnutím farieb z orchestra sa však predstavila táto časť v novom svetle. Tam, kde by sme dramatizmus v zbore nečakali, znel zrazu v plnej kráse – i keď v jednoduchých postupoch, bol mimoriadne efektný. Pie Jesu prinieslo simplicitu a čistotu. Počiatočné jednoduché vedenie hlasov Cherubini rozšíril polyfóniou – v interpretácii zboru zreteľne interpretovanou. Dielo zavŕšila posledná časť Agnus Dei, ktorá priniesla sugestívne vyvrcholenie a stíšenie. Oproti necelému 45-minútovému dielu mala Weikertova podoba okolo 55 minút – bola to takmer hodinová a pritom sugestívna duchovná očista.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak