Košická hudobná jar je slávnostne otvorená. Exkluzívnymi hosťami otváracieho koncertu boli britský dirigent John Warner a dánsky violončelista Jonathan Swensen. Bola to interpretácia plná moderných, súčasných prvkov, v ktorej boli obaja zahraniční umelci – dirigent aj sólista v jednoznačnej zhode.
Známa zvučka Košickej hudobnej jari skladateľa Jozefa Podprockého otvorila v Dome umenia 67. ročník tohto festivalu, ktorý je prehliadkou svetovej symfonickej a komornej hudby. Organizátor podujatia Štátna filharmónia Košice pripravila pre návštevníkov dovedna osem festivalových podujatí, kde ich čaká prehliadka hudobnými slohmi od baroka po súčasnosť.
Publikum otváracieho koncertu privítala generálna riaditeľka ŠFK Lucia Potokárová, v príhovore sa dotkla nielen dramaturgie festivalu, ale prepojila hudbu s aktuálnou spoločensko-politickou situáciu u nás, no i v medzinárodnom kontexte. Kým na otváracom koncerte zaznela Symfónia č. 8 pre veľký orchester od Alexandra Moyzesa, ktorý svoj osobný protest proti ruskej okupácii prejavil práve v tomto diele, záver festivalu bude patriť legendárnej Šostakovičovej siedmej symfónii Leningradskej. Oba silné odkazy proti agresii a nehumánnosti, ktoré zažívame dnes či sa dotýkali mnohých v minulosti boli proklamované v príhovore generálnej riaditeľky ŠFK.
Košická hudobná jar nadobúda čoraz viditeľnejšie medzinárodné relácie, dôkazom bol aj Otvárací koncert festivalu (27. apríla o 19:00 v Dome umenia). Pred Štátnu filharmóniu Košice sa postavil mladý, no dnes už v Európe uznávaný britský dirigent John Warner, ktorý má už dnes vybudovaný mimoriadne odvážny repertoár. Sólistom večera v druhej polovici koncertu bol dánsky violončelista Jonathan Swensen.
Alexander Moyzes bol v čase okupácie roku 1968 spoločensky významnou osobnosťou, ale aj on reagoval na agresivitu „spojencov“ svojou Ôsmou symfóniou. Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa vyjadril svoj protest práve touto symfóniou.
Na Slovensku bola prvýkrát uvedená vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave 25. novembra v roku 2004 pod taktovkou Petra Breinera, zaznela aj v rámci Koncertu k výročiu nežnej revolúcie v roku 2019 na pôde Slovenskej filharmónie pod taktovkou Petra Valentoviča. Prečo toto dielo nie je uvádzané častejšie, je veľkou otázkou. Tak sugestívny, kompozične prepracovaný, nádherný kus, počuť vskutku málokedy. Reakcia vtedajšej moci bola okamžitá, aj keď 30-minútové dielo stihlo vyjsť v notách: rozhodnutie skladateľa vyjadriť svoj nesúhlas takouto umeleckou formou ho stálo vedúce obe významné miesta – bol predsedom Zväzu slovenských skladateľov a rektorom Vysokej školy múzických umení. Symfóniu zakázali hrať a rehabilitácie sa dočkala po Nežnej revolúcii.
Naštudovanie Johna Warnera bolo unikátne. Od prvých taktov mal orchester absolútne pod kontrolou. Napriek mladému veku z neho sála autorita a z hráčov bolo cítiť rešpekt voči tejto osobnosti. Pod jeho taktovkou boli nástupy orchestra absolútne presné, vypracované, hudobníci koncentrovaní, plechové nástroje zneli s nezvyčajnou čistotou. Moyzesova symfónia je členité, orchestrálne farebné dielo, v ktorom skladateľ využíva kompozičné techniky „starej školy“, no zároveň jednotlivé úseky obohacuje výrazovými prostriedkami, ktoré ihneď strhnú. Je to temná, dusivá atmosféra už v úvode, v úspornejšej inštrumentácii, no s o to naliehavejšími sólovými vstupmi. Postupne sa zvuk, v nových motívoch vrství až do zvukových vĺn, s ostrými sláčikmi a kontramelódiou, nad tým všetkým dominujú ostré plechové dychy. Moyzes priam majstrovsky vykreslil atmosféru dusna a temna, ťarchy na všetkých tých, čo toto obdobie prežívali. Jednoducho vám nedá vydýchnuť. Je to skladba postavená na motívoch, ktoré neustále kulminujú. Nabaľujúci sa zvuk, sonorika, ktorá vám je až posluchovo a atmosféricky nepríjemná, evokuje okamžite toto obdobie temna – je znakom, že táto symfónia je majstrovským dielom.
Košičania hrali s plným nasadením – všetky zvukové vrstvy pod taktovkou Warnera dávali zmysel. Presne to, čo malo byť vyspievané, bolo v popredí, no ako sprievod neprestávali pulzovať ďalšie rytmy a melódie. Ak by sa aj vzdialene dal part harfy považovať za ľúbezný, už len vďaka svojmu tónu a farbe, v sláčikoch nás skladateľ doslova utrápi disonanciou, rovnako tak pri flaute. Často využíva hraničné registre nástrojov, aby docielil dusnú, desivú atmosféru, trúbku, ktorá priam bije na poplach, a zjavne signalizuje svojou konštrukciou motívu vojská. Prvú časť nechal skladateľ uplynúť v tichu – jej názov Tranquillo je v tomto smere veľavravný. Bolo zrejmé, že orchester ešte len v najväčšej sile vypovie tragédiu.
Symfónia s podtitulom 21.8.1968 má tri časti, druhá Allegro molto sa začína priam zbesilo – bubnami a plechovými dychmi v rýchlom tempe. Rytmická pulzácia orchestra, ktorý hral v stopercentnej kondícii (koncertný majster Mátyás Mézes) a postupná gradácia, opäť na princípe výstavby skladania motivických úsekov, postavených najprv na zvukovo subtílnejších sólach (no pritom myšlienkovo naliehavých – anglický roh), mohutnejúcich v ďalších líniách, s bicími nástrojmi naberajúcimi na intenzite, priniesla v podaní Štátnej filharmónie Košice sugestívnu výpoveď. Skladateľ v tejto časti využil aj ľudový motív – bolo známe, že počas života prechovával silný vzťah k slovenskému folklóru. Tentoraz však znel ostro, s výkričníkom, že hrozivé udalosti sa dejú práve v našej krajine. Dlhšiu tému rozpracoval vo violončelách, ktorá znela v podaní Košičanov s precíznou rytmikou, naliehavo a s vyváženým, vzácne homogénnym homogénnym zvukom. Najpôsobivejšou časťou bol dlhý polyfonický úsek, ktorý začali sekundy, následne sa napojili primisti, potom violy a ako nakoniec zaznel motív aj vo violončelách. Tento košatý sláčikový fugálny úsek priam bodal a vrcholil opäť drsným tónom dychových nástrojov. Keď ste počuli znieť flautu iba s bicími nástrojmi, priam mrazilo, následne sa zopakovala krátka fuga, aby druhá časť mohla opäť kulminovať. Moyzesova symfónia nemá jeden vrchol, má ich neustále a mnoho. Je to nekonečný pohyb a gradácia, pulzácia, ktorá sa poslucháča dotýka – presne tento mrazivý pocit sa Košičanom podarilo zobraziť v hudbe. S veľkým výbuchom končí druhá časť a dielo uzatvára záverečná Lento – Allegro ma non troppo. Úvodnú krátku pasáž v pomalom tempe striedajú temné tóny tuby a bicích nástrojov. Disonanciou v sláčikoch, protitémou v dychoch vyjadril Moyzes podstatne viac, než len svoj postoj. Hlboké zúfalstvo a bezútešnosť priam vyvierajú z tohto diela.
V tretej časti sa všetky pocity miesia, motív folklóru je priam „zdevastovaný“ disonanciou, počujeme postupne viacero motívov, ktoré sa objavili v prvých dvoch častiach. Keď sa zrazu ozval orchester v plnej svojej sile, bolo to, akoby ste cítili prítomnosť tanku. Práca so sonorikou, jej význam a obsah, je prvoradým kľúčom k tejto symfónii. Skladanie motívov, využívanie paralelných hudobných vrstiev, s ktorými hudobníci majstrovsky, jednoliato, pod taktovkou Johna Warnera, pracovali, prinieslo počas tohto koncertu nečakaný zážitok: hudobný, no najmä pocitový. Keď si vypočujete túto symfóniu naživo, zrazu odhalíte nielen vnútorný svet skladateľa, no najmä svet nás všetkých. Bol schopný komponovať univerzálnou hudobnou rečou tak, aby jeho výpoveď ostala aktuálna aj dnes, hoci je obrazom doby a konkrétnej situácie.
Po takom citovom vypätí človek nutne potreboval prestávku – úderné a dramatické tóny s trpkou príchuťou ľudskej tragédi poslednej časti Moyzesovej ôsmej symfónie nemohli nechať nikoho chladným. Štátna filharmónia Košice predviedla toto dielo presne tak, ako aj má znieť: sugestívne, monumentálne, precízne vystavané, v mimoriadne technickej kondícii, ale hlavne s obrovskou výrazovou silou.
Dánsky violončelista Jonathan Swensen sa predstavil v Dvořákovom Koncerte pre violončelo a orchester h mol z roku 1895. Skladateľovi práce na koncerte trvali tri mesiace, má typickú trojčasťovú štruktúru so strednou pomalou a okrajovými rýchlymi časťami a neobvykle dlhú orchestrálnu predohru. V nej sme videli brilantnú výstavbu – od pomalého tempa v pianissime orchester behom niekoľkých taktov postupne vygradoval do rýchleho tempa Allegro vo fortissime. Nebola to však Karajanovská výstavba, ale nový, progresívny spôsob Johna Warnera, ktorý už hneď v úvode introdukcie priniesol svieži, nový závan na toto dielo.
Dve témy, ktoré zazneli v úvode, sólista opakoval rozpracované. Prekrásne, mäkko znejúce sólo lesného roku v introdukcii či v klarinete vyspievaná téma, ktorú vedel Dvořák stvárniť s tou najväčšou vrúcnosťou, akú si dokážete predstaviť, znela v pôsobivom lyrickom stvárnení. Odvážnou interpretáciou sa predstavil violončelista Jonathan Swensen. Bol to typ sofistikovaného hrania, ktorý vynesie všetky detaily, no pritom sa nebojí posunúť hranice tempa v svižnejších častiach. Jeho lyrický tón bol precítený, v dramatickejších polohách vedel ukázať robustnú silu violončela. Jediný violončelový koncert skladateľa prináša mnoho tematického materiálu pre sólistu, takže sa violončelista má možnosť prejaviť bravúru, nuansy, citlivosť a trochu sentimentu, s ktorým to však Swensen nepreháňal. Už v prvej časti sa strieda mnoho rozmanitých nálad, ktoré dokázal interpretovať s citom, no s vkusom. Jeho pianissimá boli mimoriadne znelé, v dramatických prejavil spontánnosť. Bravúrne mu pri tom sekundoval orchester, ktorý bol kvalitným hudobným partnerom. Nielen však to. V Dome umenia bolo cítiť zanietenosť hudobníkov, ich dialogické party boli plné muzikality. Warner nenechal nikdy orchester stagnovať. Keď odpovedali na violončelistu sólové nástroje, ktoré s témou ďalej pracovali (sólo flauty znelo priam pamätne), aby ju ďalej prevzal orchester, dokázal hudbu nielen vygradovať, ale aj ju tempovo uspôsobiť. Bola to interpretácia plná moderných, súčasných prvkov, v ktorej boli obaja zahraniční umelci – dirigent Warner aj sólista Swensen, v jednoznačnej zhode.
Melancholická druhá časť Adagio ma non troppo cituje jednu z Dvořákových vlastných piesní, ktorú mala v obľube jeho švagriná Josefína, ktorá zomrela. Skladateľ jej túto časť venoval – predtým ako si vzal jej sestru Annu, miloval Josefínu, čím vzdal úctu svojej prvej láske. To, že dirigent podstatne pridal na tempe, nenarušilo pôvabnú, melanchóliou popretkávanú náladu. Nádych smútku bol citeľný najmä vo violončelovom parte. Zároveň však Adagio prináša aj turbulencie v orchestri, ktoré boli interpretované s plným nasadením – s podstatne väčšou dynamickou intenzitou, akú poznáme. Keďže orchester tento repertoár pozná dôverne (Dvořákov violončelový koncert je jedným z najobľúbenejších diel publika – nielen slovenského, ale vo svetovom meradle), Warnerove vízie dokázal tlmočiť zrozumiteľne. Dostalo sa nám mimoriadnej čistoty a kompaktnosti vo zvuku, balansu medzi orchestrom a sólistom v spoločných partoch. Dirigent sa nebál dynamiky a napriek tomu sólový nástroj nezanikol. Violončelista podčiarkol v lyrických partoch v prejave ten typický vrúcny, nehu a sladkastý tón, ktorý aj očakávame.
Tretia časť koncertu Finale. Allegro moderato je výbušná, no zároveň zádumčivá. Skladateľ postavil na jednu úroveň orchester a violončelistu. Po prvej, búrlivej časti, prišiel úsek v podobe úľavy – spomienky na prvú a druhú časť, v ktorej sólista utícha. Ťah orchestra udržal Warner aj vďaka intenzívnej práci s tempami. Následne však sólista v skladbe dostáva priestor s témou, ktorú zahral s obrovským citom – to sú tie chvíle, kedy si poviete, že hudobný nástroj má blízko k ľudským emóciám. Až plač evokovala téma označená ako dolce, v mf, postupne utíchajúca diminuendom až do piána. V tejto zvoľňujúcej časti, keď tému preberá orchester, skladateľ opäť využil dychové nástroje (hobojové sólo znelo nádherne), violončelista hral sprievodné party väčšinou v pianissime, no predsa, nezanikol ani jeden. Zážitkom bolo aj unisono violončelistu a koncertného majstra Mátyása Mézesa, ich súlad, spoločné, do detailu presné frázovanie, ale tiež muzikalita oboch hráčov. So zmyslom pre detail, vycibrenosť a krásu sólista predniesol tento koncert. Violončelom ukázal zvukové bohatstvo, ale najmä jeho charakteristický teplý zvuk schopný veľkej škály nuáns. Po reflexívnom závere koncert ukončila búrlivá Coda, ktorej úvod sa nie celkom vydaril podľa predstáv, no napokon orchester dielo zavŕšil širokou drámou.
Košická hudobná jar je slávnostne otvorená. Bolo zaujímavé sledovať, ako si poradili s česko-slovenskými dielami dvaja zahraniční, európsky umelci. Kvalitatívne bol koncert na mimoriadne vysokej úrovni – a navyše so silným odkazom. Čaká nás ešte sedem koncertov – symfonických i komorných, tohtoročná dramaturgia opäť sľubuje slovenských i zahraničných interpretov svetovej úrovne, žánrovo a dramaturgicky pútavo vyskladaný program, preto určite zaraďte festivalové koncerty do svojho programu.
Zuzana Vachová
Foto: Miriama Fenciková
