Spojilo ich to, že sú tlsté. Nie mocné, nie plnoštíhle, nie to, že majú oblé krivky. Zvyknite si a pozrite sa realite priamo do očí tak, ako to spravili tieto štyri dámy do Škandinávie.
Dokument Plnotučná sebaláska si diváci mohli pozrieť v predpremiére v rámci prehliadky severskej kinematografie SCANDI 2020 a 30. januára snímka vstupuje do slovenských kín.
Ako už z názvu vyplýva, rež bude o revolučne zmýšľajúcich ženách (Wilde, Marte, Helene a Pauline) , ktoré si nehovoria plnoštíhle, ani kyprejších tvarov, či objemné alebo plnoštíhle, skrátka a dobre, nevolia termíny, ktoré by boli akokoľvek noblesné a nedevalvovali ich osobnosť, ale povedia to bez servítky: sme tlsté.
Škandinávske dámy sa rozhodli založiť revolučné hnutie Fat Front. Sú na seba hrdé, vyžadujú rešpekt spoločnosti a uznanie. V spoločnosti, kde sme si už zvykli, že človek, ktorý je tučný, je okamžite stredobodom pozornosti a doslova vytŕča z radu, pretože určite sa nestravuje zdravo, je chorý, je zlý, je iný… Taký človek zjavne nemá právo si kúpiť šaty, nemá právo na lásku, nemôže byť predsa šťastný…
Štvorica mladých žien z Dánska, Švédska a Nórska sa spojí a rozhodne sa použiť to, čo v spoločnosti pôsobí tak provokatívne, ako svoj hlavný nástroj aktivizmu. A robí to rozkošným, mimoriadne prirodzeným spôsobom. „Dnes som sa rozhodla svojím sexi topom konfrontovať ľudí na ulici, poďme na to,“ hovorí slečna, ktorá deň-noc frčí na Instagrame a so vztýčenou hlavou a demonštratívne odhalenými „mišelinkami“ vpláva do davu ľudí na ulici.
Dokument na jednej strane ukazuje ich provokatívny tón a feministicky ladenú hrdosť, dokonca aj nahotu a bez okolkov aj to, pred čím si tak často zatvárame oči: v našej „slušnej“ spoločnosti to voláme nezdravá obezita. Zároveň núti človeka zamyslieť sa, akým spôsobom nás spoločnosť dotlačila k tomu, aby sme chudli, zdravo sa stravovali, boli štíhli ako modelky na titulkách časopisov, skrátka robili všetko pre to, len aby sme popreli svoju vlastnú identitu. Film však nie je čiernobiely. Hoci sa aktivistky rozhodli ísť cestou body positivity a ukazovať svoje tučné telá pred kamerami bez hanby, ukazuje aj cestu trápenia hrdiniek, kým sa naučili mať rady také, aké sú. Nie, toto nie je komédia, kde sa budete nepretržite do popuku smiať, hoci niektoré humorné scény sú doslova pamätné. Trebárs keď sa sympatická Švédka rozhodne zorganizovať blšák pre tlsté ženy a šplechne do éteru, že konečne budú tí chudí ľudia, keď tam náhodou zablúdia, v menšine…
Dokument dobre funguje preto, že nie je hodnotiaci, nepoukazuje na morálnu rovinu, ale ani nie je oslavnou ódou na nadváhu. Ak sa niekto cíti byť tlstý – tento prívlastok vo filme zaznie niekoľkokrát, darmo ho novinárka považuje za „nejaký omyl“, mal by to prijať a cítiť sa tak komfortne vo svojom tele. A táto cesta je dlhá. Ani hrdinky filmu k nej nedospeli len tak. Prešli si svojimi trápeniami, nezmyselnými diétami, izoláciami, hanbou, nestotožnením sa s vlastným telom, kým dokázali prijať svoje kypré, tučné telá. Ako jedna z nich poznamenáva, ideál krásy sa v rozmanitých historických obdobiach mení a zrejme sa narodila v zlej dobe – vzápätí vidíme sériu barokových obrazov so ženami kyprých tvarov.
Mimochodom, všimli ste si niekedy, aké sú tučné ženy krásne v tvári? Všetky hrdinky okrem toho, že sú neskutočne srdečné a ľudské, spája aj táto črta. To je už údel žien veľkosti zero: kostnatá tvár, rovná sa príliš veľa vrások, popolavý odtieň pleti a mŕtvy pohľad v očiach (zrejme z toho večného hladu). Zato hrdinky dokumentu Plnotučná sebaláska majú v sebe prirodzenú pozitívnu energiu, nákazlivý smiech, iskru v očiach, krásnu, čistú pleť bez vrások a nádherné črty tváre. Teda, aspoň pre všetky štyri hrdinky v tomto dokumente to nepochybne platí.
Zaujímavé je, čo vôbec priviedlo dvojicu, scenáristky a režisérky Plnotučnej sebalásky Louise Detlefsen a Louise Kieldsen, k nakrúteniu tohto filmu. V jednej štúdii sa dočítali, že až 50 percent mladých žien vo veku od 15 do 25 rokov nemá rado svoje telo. Hlavne preto, že sa cítia byť tučné. A keď o tom rozprávali svojim násťročným dcéram, tie sa čudovali: len 50 percent???
Napokon, aj jedna z hrdiniek filmu, keď rekapituluje svoju minulosť a pozerá si fotografie z tínedžerských čias, s úžasom zisťuje, že sa považovala za tučnú, hanbila sa za svoje telo, pričom detail na fotografiu ukazuje publiku jednu milú, šťastnú slečnu bez jedinej známky nadváhy. A moment, keď si to sama uvedomí, ju doslova zrazí na kolená. Aj preto je film taký dobrý: divákom ukazuje nie filmových hrdinov, ale reálnych ľudí z mäsa a kostí, odhaľuje ich súkromie, minulosť, často aj boľavé rany a na nič sa netvári. Zároveň však podprahovo a rafinovane konkrétne dokazuje, ako je „inakosť“ v spoločnosti súdená.
Snímka so silným sociálnym akcentom ukazuje, ako nás spoločnosť núti blížiť sa k nezmyselnému (a nezdravému) ideálu, pričom pracuje aj s emóciami. Nie však manipulatívne. V racionálnej a reálnej rovine. Hlavným hrdinkám veríte každé jedno slovo, každú jednu selfie, ich smútok aj radosť.
Plnotučná sebaláska nie je plytký dokument: funguje v niekoľkých vrstvách a významoch. Dokonca je v mnohom poučným aj pre štíhlych ľudí, nielen ich protipól, ktorý tak absurdne vyhranila súčasná spoločnosť.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Film Europe
