Český dirigent chcel ukončiť záverečný koncert sezóny niečím pekným, srdečným, hlbokým, čo si potom môžeme z koncertu odniesť ako nejaký kamienok vo vnútri. Petr Altrichter je emocionálny, preciťuje každú frázu, pritom mu neuniká celok. Z jeho gest sršia emócie, no nie účelové – nestrháva na seba pozornosť. Štátna filharmónia Košice pod jeho vedením podala unikátny interpretačný výkon.
Záverečný koncert sezóny je pre každú sezónu mimoriadnou udalosťou, tak aj Štátna filharmónia pripravila pre svoje stabilné publikum pozoruhodný program a pozvala výnimočnú českú dirigentskú osobnosť svetového formátu – Petra Altrichtera. Deň pred koncertom, ktorý sa konal 16.5.2024, ešte nikto nemohol vedieť, aké tragické udalosti našu krajinu postihnú. To, čo nikto z nás netušil ani v tých najhorších snoch, sa stalo trpkou a tragickou skutočnosťou. Ľudia sa zmietajú v obrovskej, bolestivej agónii, niektorí možno neveriac, že sa situácia v našej krajine môže preklopiť aj v dobro. Tiež som cestovala do Košíc na koncert v akomsi blúznení a neschopná vnímať elementárne veci navôkol, zúfajúc, ako asi budem dokázať počúvať koncert.
Petr Altrichter sa uviedol so sólistom večera, violončelistom Václavom Petrom v rámci predkoncertného stretnutia, ktoré moderoval dramaturg Štátnej filharmónie Košice Peter Katina. Svoje názory dirigent prezentoval ľudsky, s nesmiernym zmyslom pre poetické formulácie. Už na stretnutí bolo zrejmé, že hudbu berie ako nadstavbu, ako čosi magické, čo prehovára do našich duší. Vyhýbal sa teoretizovaniu o nej, to, či je téma takého alebo onakého charakteru, nechával na druhých. Jeho vyjadrenia vás zaviedli do sveta, v ktorom autor tvoril a do jeho intímneho vnútra, v ktorom pracuje ako umelec. Je to krásne vnútro – okamžite vás opantá a strhne so sebou. Keď oznámil, že v programe nastáva zmena, lebo nemohol udalosti z predošlého dňa nechať len tak plynúť a mávnuť nad nimi rukou, účastníci stretnutia s napätím počúvali. To ticho v sále sa dalo priam krájať. Altrichter oznámil, že v závere koncertu nebude znieť naplánovaná Schubertova Symfónia č. 3 D dur, ale Dvořákova Suita A dur, op. 98b.
Charizmatický dirigent sa prihovoril aj publiku v košickom Dome umenia. Oznámil zmenu programu, rovnako i svoje myšlienkové pochody, prečo sa pre ňu v popoludňajších hodinách v osudný deň rozhodol. Ako povedal, bol by rád, keby sa koncert končil inak, niečím pekným, srdečným, hlbokým, čo si potom môžeme z koncertu odniesť ako nejaký kamienok vo vnútri. „Dvořákova suita A dur je hudba zo srdca, je to pohľad na cestu, ktorú každý z nás máme,“ zneli jeho slová pred Schubertovou treťou Symfóniou, ktorá večer otvorila.
Boli to ruky veľkého dirigenta, jeho silnej, pútavej osobnosti, ktoré človeka na koncerte od prvého taktu Schubertovej Symfónie č. 3 D dur, priťahovali ako magnet. Je typom umelca, cez ktorého sprostredkovane vnímate dielo. Jeho plastické gestá a mimoriadny cit pre hudbu, írečitá muzikalita veľkého majstra, ktorá sa nosila kedysi, a dnes tak často mizne z pódií, bola tým najintenzívnejším, vzácnym momentom tohto prevedenia symfónie. Poznáte ruky Carlosa Kleibera? Tak potom presne tento pocit plastickosti a emotívnosti dokáže gestami vyvolať Altrichter. Pre orchester nepochybne úžasný – jeho gestá sa dali vnímať aj periférne a spôsob, akým dirigoval, bol v detailnej jednoliatosti a raritnom súlade s tektonikou skladby. Altrichter je emocionálny, preciťuje každú frázu, pritom mu neuniká celok. Z jeho gest sršia emócie, no nie účelové – nestrháva na seba pozornosť. Je maximálne koncentrovaný na hudbu, jej frázovanie, dynamiku a výstavbu. Dostane z hráčov ten najlepší výsledok a pre obecenstvo silu zážitku mnohonásobne umocní. A pri tom všetkom viete, že orchester má v rukách pevne, tým láskavým, no zároveň nekompromisným spôsobom. Autoritu si získavať nepotrebuje, akonáhle sa na pódiu zjaví, budí prirodzený rešpekt. Ako u hráčov, tak i u obecenstva. A najmä – jeho emócie mu veríte, sú pravdivé, sú za nimi hlboké, desaťročiami ukotvené skúsenosti, ale i chuť objavovať, intelektuálne sa rozvíjať, dišputovať o hudbe, počúvať názory druhých, inšpirovať orchester.
Mimochodom, Kleibera sme nespomenuli náhodne. Práve v jeho dramaturgii sa na jednej z raritných nahrávok táto symfónia spoločne s „Nedokončenou“ vyskytuje. Iste, jeho Nedokončenú poznáme všetci, každý jeden takt, kto si však trúfne zahrať jeho tretiu? Jednak to chce dirigentského barda, ktorý si to môže dovoliť, a samozrejme, odvahu inštitúcie. Progresívne orientovaná Štátna filharmónia Košice zaradením tohto diela do programu spravila risk. A opäť jej to vyšlo. No aby ne, akoby povedali naši českí susedia.
Možno ešte jednou vetou ku Kleiberovej nahrávke. To, že tempo je často záležitosťou pocitovou, nahráva v prospech jeho interpretácie. Úvodné Adagio maestoso zmenil po prvom akorde na nezvykle rýchlejší pohyb, jeho kontrastné prvky v úvode pripomínali beethovenovskú výbušnosť. A za to si vyslúžil kritiku (samozrejme, neprávom, ale so skostnatenosťou a dogmami sa na tomto mieste zapodievať nebudeme). Altrichter nespravil až takú výraznú zmenu, no istý posun v Adagiu sme vnímali, rovnako tak zdôraznenie kontrastov. Skôr to však bolo za tým účelom, aby frázy ostali celistvé, pri príliš pomalom tempe sa aj skúseným dirigentom pritrafí rozdrobenosť melodických motívov, ktorá je potom na škodu interpretácie.
No i tak sa ešte musíme pristaviť pri prvom akorde v pomalom tempe. Keď sa skoncentrujú sláčikové skupiny, plechové a drevené dychové nástroje plus tympany v úvodnom akorde, s dobrým, presným nástupom, vytvoria neskutočnú energiu. A tá bola cítiť okamžite. Mohutný zvuk, no nie príliš – fortissimo bolo vybalansované, skoncentrovala sa v ňom všetka energia a Altrichter ho nechal doznieť. A samozrejme, precítená fermáta. Následne, v úspornej inštrumentácii, v piane, sa vynímali flauty a hoboje, dopĺňané figúrami v prvých a druhých husliach. Obe skupiny huslí hrali vo vyváženom zvuku, prekrásnom piane, v plynulosti, na jeden oblúk, so spevnými triolami. Priehľadnosť faktúry, žiadne afekty, vyváženosť dynamiky zodpovedajúca klasicistickému slohu, boli zásadnými elementmi, vďaka čomu táto symfónia nestratila svoju štýlovú čistotu.
Stačí pozrieť sa na partitúru a spôsob faktúry, inštrumentácie a je zrejmé, že ide o ranné dielo Schuberta, v klasicisticky napísaných kompozičných postupoch, takže romantická rozvláčnosť nie je na mieste. Aj vďaka tomu sa košickom Dome umenia stala táto symfónia prílevom energie. Tú cítite na prvú dobu (a to doslova), celú, cez celý takt, s predĺžením – fermátou, nevypočítanou, cítenou, prirodzenou muzikalitou. A taktiež viete, že to bude vydarená interpretácia, plná energie, kontrastov (no nie prehnaných, ale dôsledných) a chuti hráčov dobre si zahrať, ovplyvnenej šarmom a intenzitou prejavu dirigenta.
A potom, v interpretácii bola markantná ďalšia zásadná vec. Vnútorná pulzácia, ktorá je daná muzikalitou, cítením diela, jeho dôslednou výstavou, samozrejme, znalosťou partitúry. Zreteľná bola pri opakovaní motívu, pri jeho stupňovaní do forte, aby sa opäť objavila v nízkych polohách tichá odpoveď ako uzavretie celku. Spôsob, akým chápal tieto celky, a vôbec, celé dielo, bola podmanivá. A najkrajšie na tom bolo, že v interpretácii neboli žiadne „špekulácie“, len priezračná, detailne interpretovaná hudba. Prechod do Allegro con brio bol výsledkom prirodzeného procesu, so spomalením pred ním tak, aby vynikol kontrast ešte viac. Oznámil ho tón klarinetu – ľahký, spevný, s bodkovaným rytmom (no nie kostrbatým) a synkopické sláčiky, ktoré boli príťažlivé v rytmike. Táto symfónia je neustálym oscilovaním medzi komornou hudbou a symfonickou – práve to bolo na zvukovosti detailne vypracované, od intímnych, jemných motívov v pianissime, sól, cez dramatickejšie tutti momenty. Bol to život sám – sínusoida, po ktorej sa pohybuje aj človek, dráma, no nie „prešvihnutá“ hladina kontrastnej dynamiky. A pritom ide o štandardnú sonátovú formu, no rozvinutejšiu, ak by sme to mohli porovnať žánrovo, spevnú, až opernú. Počuteľný vplyv Rossiniho, živosť diela, rýchly pohyb, ktorý sa darilo držať, tak i napätie, s dosiahnutím ľahkosti a ešte jedného momentu, ktorý mňa osobne fascinoval najviac. Koľko dirigentov prejde modulácie len tak, bez povšimnutia a prechádza dielom plynule, bez akéhokoľvek myšlienkového pozastavenia. Český maestro je tá vzácna výnimka, ktorá si zmeny tóniny uvedomuje. A zdôraznil ich.
Rovnako tak sa stala forma pre publikum priehľadnou – jeho celky, ktoré delil pauzami na potrebný nádych, dovolili poslucháčovi vnímať dielo v zreteľnej, transparentnej štruktúre. Napokon, v partitúre sú tieto pauzy s fermátami delené zreteľne, no divili by ste sa, koľko dirigentov ich jednoducho preskočí a hudbu interpretuje ako jednu „dobre“ fungujúcu mašinériu, však áno. Česká legenda vie, čo je hudba, je zástupcom starej školy, čias, keď sa partitúra rešpektovala a hudbu má v krvi. Dopriala by som vám počuť tie znelé kontrabasy – ich čistý, vyhratý motív, ktorý sa vznášal nad orchestrom alebo spevné husle, ktoré mali zreteľný, jasný tón (koncertný majster Mátyás Mézes). A samozrejme, zreteľná artikulácia. Altrichterovo tempo bolo svieže, rýchle, ale nešiel nad limity orchestra. Kľúčový, opakujúci sa motív znie nespočetne krát – a vždy vás bavil. Dôkaz toho, že muzikanti hrajú hudbu, nie noty.
Impozantná interpretácia pokračovala aj v druhej vete Allegretto. Od flauty som síce očakávala mäkší tón, úvod by sa predsa len patrilo prispôsobiť hladine pianissima, ale vyvážili to citlivé spomalenia žiadúce v závere fráz. Trojdielna veta bola plná vtipu a grácie, zvlášť stredná časť sa svojou delikátnosťou vydarila. Tanec nebol hrubozrnný, ale vznešený a boli v ňom vyspievané sóla, ktoré zneli mäkko, plynule na seba melodicky nadväzovali. Zvláštnu pochvalu si zasluhuje fagot, ale i klarinet. Drevené dychy sa celkovo ukázali vo výbornej kondícii. Precízny rytmus, precítené spomalenia, kultivovaná, vyvážená dynamika nás presvedčili, že orchester je nielen dobre pripravený, ale na interpretácii záverečného koncertu sezóny pod taktovkou českého maestra si dáva mimoriadne záležať.
Tretia veta, Menuet. Vivace priniesol nielen tanečnosť, ale i potrebný temperament. Ohromujúce boli akcenty a čo je podstatné, nebol zbytočne rýchly. Tak, ako v predchádzajúcich častiach, tempo bolo nastavené správne. Nestratil sa pôvab tanca a ostal zachovaný jeho charakter. Rytmické pulzy na nepárnu dobu práve vďaka tempu nevyvolávali ten nezvyklý charakter „off-beatu“, ktorý v rýchlejšom tempe skôr inklinuje k niečomu neznámemu, v klasickej hudbe tanečného charakteru vzdialenému. Menuet ostal svižný, ale dôstojný a 3/4 metrorytmická štruktúra ostala zachovaná a zreteľná. Schválne si vypočujte niektoré nahrávky, aký prazvláštny dupot kopýt počujete, keď dirigenti zbytočne zrýchlia tempo. A všetok pôvab je razom preč.
Altrichter mal dôvod, prečo s tempami v predchádzajúcich častiach pracoval tak, ako sme to popísali. Záverečné Presto by nikdy nevyniklo tak kontrastne, či už čo sa týka gradácie celého diela, ale i tempa a dynamiky. Bol to skvelý záver, v ktorom sa všetky prvky kumulovali. Odvážne harmónie, kontrasty medzi tutti a intímnymi, sólovými motívmi, len v zhustenej podobe. Keď aj niektorí muzikológovia vidia silné paralely s Rossiniho hudbou, v Dome umenia to bolo Schubertovo dielo – vyvážené, dôsledne vystavané, plné muzikality a správne zrýchlenými finálnymi taktmi. A bez zbytočných excesov vo fortissime a tympanov. Aj parametre sály treba vedieť odhadnúť a táto symfónia bola vysoko estetickým i zvukovým zážitkom.
Ďalšou skladbou večera bol Schumannov Koncert pre violončelo a orchester a mol, op. 129. Dielo, ktoré nepočujeme v našich koncertných sálach často, respektíve raritne, alebo skoro vôbec. Opäť chválime odvahu Štátnej filharmónie Košice, ktorá sa nevydala smerom uvádzania hitoviek a touto nebojácnosťou edukuje publikum. A pritom je to dielo nádherné, plné schumannovskej melodickej originality a nezvyklých postupov – prím v ňom hrá sólové violončelo, orchester má náročnú úlohu byť akoby v pozadí, no predsa, tvoriť oporu sólistovi. Zároveň však tento typ kompozičného postupu poskytuje priestor pre violončelistu, ktorý nemusí tón forsírovať – a vtedy vynikne ozajstná krása a najmä farby violončela – aj tie menej často používané
Ako sólista sa v tento večer predstavil Václav Petr, ktorý sa ako 24-ročný stal jedným z najmladších koncertných majstrov v histórii Českej filharmónie. Je držiteľom tretej ceny na súťaži Classic Strings Competition, kde uspel v konkurencii 50-tich účastníkov z celého sveta. Úprimne priznávam, súťaže na mňa nerobia dojem „wau“ efektu, respektíve, nie vždy sa stáva, že laureáti súťaží sú aj dobrými muzikantmi. Často rozhoduje bravúra a brilantná technika, len málokedy sa stáva, že hráč predvedie aj osobitú interpretáciu a muzikalitu. To však nie je prípad Václava Petra, ktorý má muzikalitu na rozdávanie. Ako na predkoncertnom stretnutí priznal, Schumannov koncert nepatrí medzi jeho „top 3“ diela, čo spočiatku v jeho interpretácii bolo aj nebadane cítiť. Nie, že by nezaujal jeho špecifický, romantický, precítený tón, to vôbec. No diskomfort interpreta sa prejavil na nie práve najčistejšej intonácii v niektorých tónoch úvodu skladby. Celkovo má sólista pomerne málo času na zžitie sa s atmosférou – úvodné tri akordy dychových nástrojov naznačia tému a ihneď nastupuje violončelo, ktoré je celý čas v centre diania. Schumannova inštrumentácia je úsporná, je mimoriadne šetrný pri využívaní jednotlivých nástrojov orchestra. Václav Petr už v úvodnej melódii dokázal svoj muzikantské kvality. Plný, spevný tón, ale najmä výraz – to bol hlavný atribút jeho interpretácie. Melanchóliu v mole, zakončenia fráz v prirodzených oblúkoch, ich spievanie a citlivé spomalenia, ale i práca vo vnútri štruktúry s melódiu ukázali poslucháčom, že to nie je len technicky zdatný interpret, ale najmä muzikant.
Dirigent nechával orchester v úzadí a presne tak, ako si to Schumann prial, nechal ho zaznieť len v medzihrách. Orchestrálny part bol dostatočne rázny, no nie natoľko, aby prekročil únosnú hladinu – vždy ste mali na mysli, že v tejto kompozícii má zaznieť ako prvoradý part violončela. Skladateľ mu nadelil najmä spodné polohy. A v nich bol sólista priam podmaňujúci. Tie tóny, ktoré počujeme len zriedka, boli v jeho podaní spevné a znelé, mali romantickú príchuť. Harmonický pôdorys od začiatku molovej témy plynulo prechádza do durovej – druhá téma má úplne iný charakter. Z tohto hľadiska bolo okamžite zrejmé, že Petr je interpret, ktorý nad charakterom kompozícií aj premýšľa. A pritom nešlo o vzletné, široké témy – Schumann bol, čo sa tematického materiálu pomerne úsporný. Stačil mu len trojtónový motív, silná figúra, s ktorou však úchvatne pracoval. A vtedy by mal poslucháč spozornieť, pretože to je priestor pre violončelistu, v ktorom sa dokáže zaskvieť. Takmer až rapsodický charakter, uvoľnené hranie, no často kaskádovité, technicky náročné, svedčilo o precíznej príprave sólistu. Nie však tej výlučne technickej, kostrbatej, Václav Petr je typ interpreta, na ktorom napätie ani námahu nepoznáte. Jeho ľahkosť, schopnosť gradácií (rovnako tak orchestra, rytmicky presného, nie však nepočuteľného – v kulmináciách Altrichter pridal na dynamike, nikdy sa však nestalo, že by ostal violončelista v úzadí).
Tento koncert má fantazijný charakter. Expresívna prvá časť označená Nicht zu schnell bola vo veľkej miere energická, azda najkrajší bol moment, keď sa preklopila do pomalej vety. Lyrické party boli v podaní violončelistu to najkrajšie, čo v podaní tohto nástroja (a samozrejme, mladého, ojedinele talentovaného muzikanta) mohlo vôbec zaznieť. Bol to však iný typ lyriky, aký spravidla počúvame pri tomto kuse. Poznáte ten moment, keď sa interpret v snahe zahrať lyriku dostane k preafektovanému výrazu a rozbije ju v strede frázy, len aby naznačil rozorvalú dušu a extrémne city romantizmu? Priznám sa, nesmierne ma tento moment rozčuľuje. Tie emócie totiž nie sú pravdivé a samozrejme, s hudbou nemajú nič spoločné. Český hráč, ktorý hosťoval v Dome umenia, takéto excesy vo frázach nerobil. Dosiahol poéziu, lyriku, expresívne emócie bez tohto trýznenia poslucháča. Jeho frázy boli plynulé a spevné, jeho pianissimá boli dychberúce, no nie afektované. Prirodzene, po crescendách nasledovalo uvoľnenie, každá jedna melódia mala zmysel, cit, no bez umelých, zbytočne obohacujúcich prvkov, ku ktorým sa mnohí uchyľujú.
Ak ste so Schumannovou tvorbou oboznámení, poznáte zasnené momenty v jeho tvorbe. Dokázal dať nástroju melódie, ktoré hovorili aj bez slov. Presne taká bola introspektívna sólová časť hosťujúceho interpreta s dvojhmatmi, vďaka ktorým sme zrazu počuli neuveriteľné farebné spektrum tohto nástroja. Ako sa vraví, je najbližšie k ľudskému hlasu, Petr rozozvučal violončelo presne do tej poetickej roviny, ktorá tomuto dielu pristala. Je to tematicky zomknuté dielo, no náladovo pestré, oproti energickým momentom, v ktorých mal orchester tú funkciu, aká mu bola napísaná: bol diskrétnym partnerom sólistovi. Pozor, nie však vždy – tam, kde bolo potrebné, aby „zasvietil“, zaznel ozajstným, niekedy aj nečakaným, farebným inštrumentálnym bohatstvom. Tak, ako fungoval blízky, muzikantský vzťah dirigenta v prvej skladbe, rovnako sa dostali na jednu vlnovú dĺžku v Schumannovom violončelovom koncerte. Najviac to bolo cítiť v dialogických partoch, v dynamickom, živelnom závere, ktorý ústil do kadencie (opäť v hlbokých tónoch), ale i spomínanej, pomalej časti. Ostáva len otázka, preto tento majstrovský kus ostáva zabudnutý. Niekedy sú príčiny nepochopiteľné.
Po prestávke prišiel na rad Dvořák a jeho Suita A dur, op. 98b, ktorá mala pôvodne koncert otvárať. Nerada generalizujem, ale už viackrát sa mi potvrdilo, že pokiaľ hrá Dvořákovo dielo český dirigent, až potom je to vskutku pravé. Jeho vrúcnosť, radosť, hlboký lyrizmus, ale i tance – to je niečo, čo sa nedá vyčítať štúdiom partitúry, ani v archívoch, jednoducho s tou hudbou treba žiť. Skúste si vypočuť trebárs nahrávku Ivána Fischera a hneď prvá časť Andante con moto je zahraná ako z rýchlika. A razom je Dvořákova vrúcnosť preč.
Ešte pred koncertom povedal Petr Altrichter pre Štátnu filharmóniu Košice: „Dvořákova Suita A dur je vstup mezi anděly, kde je člověk natolik ohromen jejich krásou, že zapomene sám na sebe. Jsou to otevřené dveře do nebe – a vy nestojíte před nimi, ale jste už tam.“ Keď dirigent uvedie Dvořákovo dielo týmito slovami, zrazu presne viete, čo tým myslel, keď sa ozvú prvé takty. Pretože publikum sa v nebi skutočne aj ocitlo – a ako veľmi sme to všetci v tú chvíľu potrebovali! Hudba zrazu priniesla odkaz objatia, spolupatričnosti a empatie. Sme tu s vami, aby sme vám priniesli nebeskú krásu, obyčajné ľudské objatie, ktoré dodá sily a preklopí všetko zlo navôkol v dobro. Je záhadou, akou mágiou to Altrichter s košickým orchestrom spravil, ale taký intenzívny pocit som ešte na koncerte nemala, ako keď znela táto Dvořákova skladba.
Čím viac sa skladateľ blížil k okrúhlemu opusu 100, tým viac bol jeho hudobný svet intímnejší a komornejší, samozrejme, poznačený hlbokou vierou a najmä ľudskosťou (to bez ohľadu na vek). Muzikológovia to vysvetľujú aj tým, že sa potreboval vymaniť z hektickosti prostredia Symfónie z Nového sveta a preto volil menšie, takpovediac komorné formy. Päťčasťové dielo je charakteristické výraznými tematickými materiálmi, každá z piatich častí má svoju osobitosť, pričom kompozíciu stmeľuje záver. Prvú časť Andante con moto poňal dirigent sviatočne, mala slávnostný tón, a predsa do interpretácie vložil intímny, priam introspektívny moment v úvode. Kontrastné zopakovanie témy v piane zrazu nastolilo úplne inú náladu. A samozrejme tempo. To, čo iné orchestre hrajú energicky a príliš rýchlo, zrejme aby išli v línii „amerického“ obdobia a hutnej zvukovosti, Altrichter ponechal ako pokojnú výpoveď. Ani synkopa v treťom takte potom neznela tak ostro a „jazzovo“. Bola zvukovo a rytmicky lahodná, koncentroval sa na spevnosť melodiky, na prácu s tematickým materiálom – hneď v úvode boli prekrásne, priam dojímavé ritardandá a následné vrátenia sa k pôvodnému tempu, samozrejme, ruka v ruke s vytieňovaním dynamiky.
Nebol to však kalkul, také niečo cítite okamžite. Melódia flauty, následne hoboje, fagoty, samozrejme sláčikové nástroje – zvuk bol čistý a transparentný. Základom je pri Dvořákovi predstaviť publiku farebné bohatstvo a nechať jednotlivým náladám a frekventovaným zmenám čas. A v tom je Altrichter ozajstný majster. Žiadne skratkovité rozmýšľanie, okamžité nástupy po dokončení motívov. Hudba má znieť, ale musí aj doznieť – interpretoval to v každej jednej fráze. Orchester na tomto princípe fungoval spoločne s dirigentom ako jeden výborne skoncentrovaný mechanizmus. Zvukovo vycibrený, precítený, sóla prekrásne, znelé, priam sa dotýkali duší. Téma sa ozývala vždy v inej farebnosti, medzi najkrajšie momenty patrila skupina prvých huslí s pianissime, con sordino hrali vyvážene sprievod druhé husle, violy a violončelá. Flauty a klarinety ste v pohyblivom sprievode sotva cítili – presne tento typ intimity má obsahovať Dvořákovo dielo. Už v prvej časti zasvietila hobojistka orchestra, o ktorej ešte určite bude reč.
Druhá, rezká časť Allegro bola s akcentáciou dôb – pizzicata kontrabasov boli zreteľné, no nie prehnané. Vzápätí sa melodicky stretli s hobojmi a klarinetmi, aby tvorili protimelódiu ústrednej téme v prvých husliach a triolách v druhých, violách a violončelách. Tento kolos zahrať presne a ešte k tomu s ľahkosťou, chce ozajstný kumšt. V Košiciach sme počuli rytmickú precíznosť a dobre diferencované témy s vynikajúcimi gradáciami. Kontrastný materiál dolce priniesol úľavu, flautu vznášajúcu sa nad orchestrom a nádherné hobojové sólo. V mezzopiane, spevné, s prvkami agogiky, nesmierne náročné – stalo sa stredobodom tejto časti. Návrat k úvodnému materiálu tejto časti bol opäť plný energie, orchester mal výborný ťah a dokázal držať napätie.
Tretia veta Moderato (alla Pollacca) je časťou, na ktorej si aj skúsené orchestre vylámu zuby. Český ľudový tanec len málokto cíti a hoci v partitúre je zapísaný presne, zvádza k istej kostrbatosti. V Dome umenia to však bola írečitosť tanečných prvkov, ktorá v tejto časti dominovala – pravá, nefalšovaná, bez zbytočného uponáhľania, ľudové prvky v ňom boli skryté, pulzujúce v rytmike, no v jej vnútornej štruktúre. Altrichter povýšil melodickosť tanečnosti na primárny element – napokon, sme na koncerte, nie na ľudovej veselici. Melancholický úsek tejto časti mal v sebe vrúcnu, neopakovateľnú citovosť, ktorú zo skladateľových diel tak dôverne poznáme. Každý jeden tón k nám prehováral, okrem toho, že bol aj osobnou spoveďou a vyslal ten dôležitý signál empatie prostredníctvom hudby, bol vrelým, výrazovo silným interpretačným momentom. Keď sa ozvali s témou hoboje a flauty, verte, bolo to ako pohladenie, ktoré ste priam fyzicky cítili. Ak aj doposiaľ publikum nevidelo paralelu s Altrichterovým výrokom o otvorených dverách do neba a o tom, ako človek zabudne sám na seba, potom tento úsek ich k tomu pocitu doslova katapultoval. A aby toho nebolo málo, táto téma zaznela aj vo violončelách – s bohatým zvukom, no v predpísanom pianissime, tak i v prvých husliach, až do kontemplatívneho pianissima. Človek si v takýchto chvíľach povie, že má zmysel žiť. A keď sme sa k prvému dielu, tanečnosti, nevrátili tak rezko, ale zrazu sa nálada zmenila aj v tanci (obvykle dostávame od orchestrov facku veľmi necitlivým návratom) a drevené dychy (hoboje a fagoty) zneli s potrebnou melanchóliou, to objatie zo strany hudobníkov zrazu získalo na reálnych kontúrach. Naplno sme ho pocítili vo štvrtej časti – Andante. Absolútne skľudnenie, akési snivé nokturno, ktoré človeka hladí a ukazuje mu krásy sveta, ktoré možno môžu byť aj clivé, no vždy je v nich skrytý akcent nádeje. Ani si netrúfam povedať, či som niekedy v košickej filharmónii zažila také excelentné hobojové sólo (Andrea Buka-Csécsi) – prežité, vrúcne, emóciami nabité, čisté, s takým tónom, že si ho odnesiete z koncertu a ešte dlho vo vás bude znieť.
Vidieť spolu s touto nebeskou hudbou dirigenta, ktorý všetky emócie pretavoval v pohyb a neustále sme jeho prítomnosť cítili, bol pre mňa najintenzívnejším zážitkom, aký som kedy v tejto koncertnej sále zažila. Tak aj rozvíjanie témy – jej stúpanie, harmonické zmeny, to všetko chápal s ohromujúcim intelektom, rozhľadenosťou a úžasným darom odovzdávať hudbu, ktorá sa zrazu zmenila v posolstvo – tiché, ale jasné, zreteľné, s odkazom, ktorý musel prečítať a pochopiť každý v sále. Záverečné Allegro ako odvolávka na symfóniu Z Nového sveta v jej základnej kostre, to bola po tichej výpovedi sebavedomá, s presnými nástupmi, energická, remeselne i výrazovo skvelo interpretovaná časť. Košičania do tohto koncertu dali všetko – srdce i dušu, presne o tom totiž hudba má byť. Jediné, čoho mi bolo ľúto, že sa z tohto koncertu nerobil prenos a nemohli ho zažiť aj ľudia mimo sály. Verím, že hudba dokáže meniť ľudské vnútra – k tomu lepšiemu, čo je v nás.
Zuzana Vachová
Foto: Jakub Šimoňák
