Na prvom bratislavskom koncerte v rámci One day Jazz Festivalu sa publiku predstavilo okrem česko-slovenského big bandu s kapelníkom Matúšom Jakabčicom unikátne spevácke duo. Obľúbené jazzové štandardy sme zrazu vnímali v novom svetle.
Po dlhých mesiacoch, počas ktorých aj One Day Jazz Festival fungoval v online priestore, sa konečne podarilo dostať jazzových hudobníkov na pódium a jazzových nadšencov do hľadiska. Pre organizátorov, interpretov, no najmä riaditeľa festivalu Martina Valihoru, to bola ohromná radosť, no v myšlienke prepojenia so svetom pokračoval aj naďalej – koncerty s publikom sa vysielali online do celého sveta.
Prvý tohtoročný koncert One Day Jazz Festival A-LIVE 2020 v Bratislave bol plný špičkových muzikantov, mnohí z nich sú hráči európskeho formátu. Koncert mal byť pôvodne na nádvorí Starej radnice, no pre nepriaznivé predpovede počasia ho organizátori presunuli do Ateliéru Babylon Music Club-u. Publiku sa predstavil dobre známy Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band s vychádzajúcou hviezdou Kristínou Mihaľovou, vždy charizmatickým spevákom Petrom Lipom a jediným zahraničným hosťom – Ádámom Gráfom z Maďarska.
Bandleader Matúš Jakabčic študoval na Berklee Colege of Music v Bostone v triede pedagóga Grega Hopkinsa, čo sa podpísalo nielen na jeho interpretačnom umení, ale v prvom rade na jeho kompozíciách a jeho aražérskych schopnostiach. Koncert pozostával väčšinou z jeho vlastných diel – otvorili ho skladbou On a Bright Day, čo bola veľmi dobrá voľba na opening. Svieža bossa nova dala priestor najmä výbornej dychovej sekcii, ktorá je v Big Bande zvukovo mimoriadne sebaistá. Spomeňme len saxofonistu a klarinetistu Erika Rothensteina, ďalšieho skvelého saxofonistu Ondřeja Štveráčka (tenor a soprán), silnú trombónovú sekciu (Richard Šanda, Branislav Belorid – známy s Fats Jazz Bandu a Michala Motýľa, ku ktorému sa ešte dostaneme) a trúbky a krídlovky. Najväčší priestor na sólo v otváracej On a Bright Day dostal Lukáš Oravec, ktorý to však s dynamikou oproti celkovému výrazu ansámblu trošku prepálil. Jeho nasadenie a zvuková prieraznosť sólových pasáží nesvedčala rázu skladby a pritom vieme, že je to interpret výborný.
Keď sa k sólu dostal Matúš Jakabčic, jeho kompozícia opäť dostala kultivovaný výraz s tanečnou pulzáciou vo vnútri, akú si sám autor prial. Sólo na soprán saxofóne v podaní Štveráčka však vyvážilo nepochopiteľnú dynamiku krídlovky a Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band sa už od prvej skladby ukázal svojou zohratosťou, no najmä dobre fungujúcim drivom, čím dokázal, že patrí medzi naše špičkové orchestre.
Na koncerte odznela aj pomerne nová kompozícia, opäť z portfólia Jakabčica, Fast Seven, so zložitou rytmickou štruktúrou. Stmeľujúcim elementom bol rytmicky precízny bubeník Marián Ševčík, ktorého bolo cítiť počas celého koncertu, no nemal potrebu robiť akékoľvek exhibície – ku krátkym sólam sa dostal len zopár krát, to však stálo zato. A v tom prípade hovoríme o skutočne dobrom bubeníkovi, nemá totiž potrebu predvádzať sa, zvukovo byť „nad orchestrom“ no zároveň podržal band tam, kde je to bytostne potrebné.
A v prípade dynamickej, Fast Seven v rýchlom tempe, s ťažko uchopiteľným groovom je pre dychy potrebná rytmická sekcia (určite je nutné spomenúť aj klávesáka Ľudovíta Kotlára a kontrabasistu Tomáša Baroša, keď už hodnotíme rytmickú sekciu). V modernej, hard bopovej skladbe sa zaskvel sólom na tenor saxofóne Ondřej Štveráček, ktorý je kmeňovým hráčom orchestra Gustava Broma. Je nielen technicky výborne podkutý, ale v jeho sólach je citeľné, že je v nich aj vlastná dávka emócií a kreativity. Aj toto sólo sa medzi také radilo. Nie, že by sme ho išli porovnávať práve s Johnom Coltranom, ale Štveráček si nepochybne napočúval aj tohto legendárneho jazzmana a technicky prešiel aj jeho kompozíciami, čo na jeho hre zanechalo stopu.
V tejto skladbe dal Jakabčic dostatok voľnosti pre sólistov: predstavil sa aj trombonista európskeho formátu Michal Motýľ. Jeho technická vyspelosť na basovom trombóne je priam fascinujúca. No nielen to – v dlhom sóle ukázal pestrú škálu emócií, ale aj to, ako sa dokáže v téme bravúrne hýbať harmonicky. Nepreháňal to s tempom, jednotlivé frázy vo svojom sólovom výstupe nechával pekne doznieť využijúc celý register basového trombónu, ktorý poskytuje.
Keď nastal čas na prvého zahraničného hosťa – maďarského trubkára Ádáma Gráfa, ktorý sa po celý čas „skrýval“ ako hosť v orchestri, všetci sme zatajili dych. Predstavil sa v skladbe Matúša Jakabčica Košice Song no. 2, ktorá tiež koketuje s moderným štýlom jazzu, v jej vnútri je citeľná swingujúca pulzácia. Teda dobrý základ pre sólu trúbku. Zrejme sme na pódiu očakávali veľký zázrak. Úvodnú tému s trombónom (Richard Šanda) zahral Gráf vyvážene a s pekným tónom. Keď sa však dostal k sólu, objavili sa počuteľné intonačné nepresnosti – áno, je to ľudské. Žiadny hráč nie je stroj a nikto nie je neomylný. Aj takéto chyby patria k živým vystúpeniam. Ťažko povedať, o akú súhru nešťastných náhod išlo, každopádne, tieto momenty boli rušivé a hlavne nečakané – človek by očakával od tohto interpreta na pódiu sebaistejší prejav. Muzikalitu však Gráfovi uprieť rozhodne nemožno. V ďalších sólach dostali priestor dychári big bandu a ukázali, že je to naozaj vyzreté teleso, ktoré má dobre disponovaných hráčov.
Koncert pozostával zo skladieb z autorskej dielne Matúša Jakabčica, ktorého kompozičný rukopis bol v jeho dielach citeľný. Jakabčicovo rácio sa ukazuje v harmonicky premyslenom podklade, v dômyselnej práci s rytmikou, vo vynaliezavých, ťažko zapamätateľných témach, ktoré nemajú jednoznačnú spevnú melodickú líniu. Jeho zručnosť (získaná aj štúdiami v Bostone) sa prejavuje najmä v aranžmánoch: v práci je precízny, nezanedbá najmenší detail, umne dáva priestor jednotlivým sekciám, poskytuje dostatok priestoru pre sólové party a vďaka presvedčivej interpretácii sa skladby pekne vynímali ako celky.
V kontraste so skladbami Matúša Jakabčica znela kompozícia trombonistu Michala Motýľa. Nádherne lyrickú tému interpretoval v sóle Ľudovít Kotlár (klávesy). Baladický nádych bol podporený netradičnými harmonickými postupmi a voľným tempom, čím dával skladbe osobitý ráz. Skrátka, nebola to len taká clivá, štandardná jednohubka, na to je Michal Motýľ veľmi skúsený a dobrý muzikant a jazzman. Po odznení úvodnej témy, keď klávesák zrýchlil tempo využívajúc zreteľné a dobre akcentované off beaty, sa k nemu pridali bicie (Marián Ševčík), trombóny a následne trúbky. Motýľ postupným vrstvením len zdanlivo budoval mohutnejší zvuk, aby potom motív opäť stiahol do intímnejšieho zvuku a prenechal priestor pre muzikantov na improvizácie. Škoda, že do tejto nádhernej intimity opäť prierazným tónom zasiahol Lukáš Oravec, ktorý je síce technicky podkutý a skúsený hráč, no počas tohto večera akoby vždy chcel dominovať nad celým orchestrom. Motýľova kompozícia mala pritom esteticky úplne iný charakter, takže chcelo to skôr stlmiť ako hrať výbušne.
Počas večera sme počuli aj autorský kus od Erika Rothensteina, po ktorom Matúš Jakabčic s humorom poznamenal, že Rothenstein musel hrať na klarinete, hoci to nemá rád, ale keďže sám si to napísal, jednoducho musel. Spôsob práce s dychmi pripomínal v tejto kompozícii jungle style a muzikanti využívali rôzne dusítka. Rytmicky náročná kompozícia s energickými sólami (Štveráček a Rothenstein na majestátne znejúcom barytón saxofóne) odhalila rozmanité farebné možnosti dychových nástrojov, pričom v skladbe nechýbala ani pasáž, v ktorej všetci muzikanti voľne improvizovali a znela takmer až free jazzovo. V tejto časti rytmicky orchester riadil bandleader.
Nasledovalo ešte niekoľko ďalších kompozícií z pera Matúša Jakabčica – medi inými vynikala napríklad Room no. 555, pôvodne napísaná pre trio a potom už pódium patrilo nášmu top jazzovému spevákovi, Petrovi Lipovi. Optimistická Cheek to Cheek v jeho podaní znela presne tak, ako znieť má. S energiou, radosťou, čím Peter Lipa potvrdil, že stále je v tej najlepšej forme. Aj pieseň Prosperita, s typicky rozpoznateľnou poetikou textu Milana Lasicu bola s big bandom príjemným príspevkom večera – nástupom speváka sme spravili akúsi pomyselnú čiaru. Repertoárom aj náladou.
Keď sa k Petrovi Lipovi pridala speváčka Kristína Mihaľová, koncertný večer zrazu nabral nové grády. Mladá speváčka sa stala ozdobou pódia: je nielen krásna, ale s jazzom ako hudobným žánrom to proste aj vie. V spoločnej, úvodnej piesni Josepha Kosmu, Autumn Leaves, improvizácie obdivuhodným scatom odštartoval Peter Lipa. Následne sa s témou pridala Kristína Mihaľová, ktorá spoločne so svojím hudobným partnerom Jakubom Šedivým len nedávno vydala svoju debutovú platňu. Tá má však od jazzového žánru ďaleko, skôr koketuje so soulom a alternatívnym popom, čo je možno aj na škodu veci, pretože v tento večer predviedla na jazzových štandardoch, aký vrodený cit pre tento žáner má. Kristína ako speváčka disponuje veľkým potenciálom: jej rozsah je obdivuhodný, hĺbky zamatovo prekrásne, výšky dokáže vyspievať do čistého falzetu, jej scatové improvizácie hneď v prvom príspevku obsahovali harmonické tóny, ktoré svedčili nielen o erudícii mladej speváčky, ale aj jej prirodzenom feelingu. A napokon, aj dobrá „partnerina“ – s Petrom Lipom sa v speve veľmi pekne spolu dopĺňali. Absolventka Konzervatória a VOŠ Jaroslava Ježka, Kristína Mihaľová ukázala na pódiu absolútnu sebaistotu v známych jazzových štandardoch – aj v ďalšej skladbe It don’t mean a thing (If it ain’t got that swing), pracovala s hlasom flexibilne, mimoriadne pohyblivo, melodickou linkou blížiacou sa k hudobnému nástroju. Intonačná čistota, krásne dvojhlasy s Lipom, scat v rýchlom tempe využívajúci harmonické tóny vzdialené pôvodnej melodickej linke, samozrejme, vždy v tónine, mimoriadne široká, no vkusná farebná paleta vokálu, obdivuhodný rozsah a práca s dynamikou – to všetko Kristínu Mihaľovú v duete s Petrom Lipom predurčovalo na fascinujúci zážitok koncertného večera. A One Day Jazz Festival takým rozhodne aj bol.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Rudolf Baranovič
