Symfonická rozprávka pre deti z pera Prokofieva v interpretácii Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod vedením dirigenta Konstantína Ilievského bola pre detského poslucháča doslova magnetom.
V rámci cyklu Mimoriadnych koncertov sa uskutočnili Pod pyramídou výchovné koncerty pre deti Základných škôl. To, čo bolo kedysi samozrejmosťou – deti už od malička získavali vzťah k umeniu – ku klasickej hudbe, k divadlu a filmu, je dnes, žiaľ, skôr raritou. Z tohto pohľadu patrí obrovské plus pre RTVS, že takýto krok v rámci dramaturgie spravila, na druhej strane, kto ak nie verejnoprávna inštitúcia by mala dbať o edukovanie verejnosti v zmysle platnej legislatívy…
V dnešnej „neokapitalistickej“ spoločnosti sa stalo mimoriadne populárnym trendom apriórne zaznávať všetko, čo sa za bývalého režimu dialo: od dlhých radov na banány, cez prvomájové sprievody až po výchovné koncerty. Táto laxná a najmä povrchná definícia socialistického režimu, spravidla interpretovaná mladou generáciou, ktorá v tom čase nebola ani len v embryonálnom štádiu, je taká prízemná a bezobsažná, že miestami až vyvoláva hrôzu nad tou bezbrehou nevedomosťou (pozn.red. toto nie je ospravedlnenie zverstiev, ktoré sa za totality páchali, len krátky exkurz do reflexie minulosti dnešnou mladou generáciou a paušalizujúcej neznalosti).
S nápadom naštudovania Prokofievovej hudobnej rozprávky Peter a vlk, prišiel (podľa dostupných informácií) bývalý hudobný dramaturg Slovenského rozhlasu Andrej Šuba. Prostredníctvom Prokofievovho diela, v ktorom sa jednotlivé nástroje v orchestri prezentujú cez zvieratá vystupujúce v rozprávke, sa malý divák môže hravou formou zoznámiť s jednotlivými hudobnými nástrojmi orchestra. Prokofiev zvolil krátku skladbičku, ktorá by detského poslucháča nezaťažovala, naopak, hudobnou formou je natoľko príťažlivá, že po celý čas ho dokáže upútať. V orchestri doslova „maľuje“ príbehy – a to dokonca moderným hudobným jazykom. Umne dokázal skombinovať humor, drámu s disonanciou, čo sa však pri rozprávkovom príbehu nejaví ako rušivý moment, naopak.
Rozprávačom bol herec Vladimír Kobielsky a bola to vynikajúca voľba. V prvom rade má výborné hlasové a prednesové kvality – o tom ani nebudeme diskutovať. Vie pekne posadiť hlas, disponuje prekrásnou farbou a jeho herecké kvality ho predurčujú na takúto rolu. Navyše má osobný šarm, je typ prirodzene láskavého človeka s dobrým prejavom, vďaka čomu dokáže udržať pozornosť detí. S detským publikom bol mimoriadne kontaktný, napriek skutočnosti, že sa musel sústrediť na partitúru aj na dirigenta. Toto dielo si totiž vyžaduje aj hudobné vzdelanie rozprávača. Kobielsky svoje nástupy musel zosúladiť s orchestrom a vďaka tomu, že herec vie čítať partitúru a sledoval aj dirigenta, koncepciu diela sa podarilo interpretovať bezchybne a presvedčivo.
To, čo sa môže zdať komplikované – a teda predstavenie hudobných nástrojov v úvode (dôležité pre ďalší priebeh samotnej skladby), si detský divák bez problémov zapamätal. Kobielsky ako rozprávač priradil ku každej postave príbehu hudobný nástroj alebo nástrojovú skupinu: Peter – sláčiky, vtáčik – priečna flauta, kačka – hoboj, mačka – klarinet, dedko – fagot, vlk – tri lesné rohy, poľovník – tympany.
Hudobná rozprávka síce nie je technicky náročná pre samotných hudobníkov, o to náročnejšia je však na výraz a na interaktívnosť s publikom. Hráčom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou Konstantína Ilievského sa podarilo dostať do príbehu humor, estrádu, napätie a to, čo robí Petra a vlka takým atraktívnym dielom: jednotlivé nástroje zneli presne s tou mienenou zvukomalebnosťou, aby v detskej fantázii evokovali zvieratká (štebotavý vtáčik – flauta, lenivá a prefíkaná mačka – klarinet, zákerný vlk – lesné rohy, naivná kačka – hoboj a tiež ďalšie sólové nástroje a nástrojové skupiny). Všetci sólisti a sláčikové skupiny výrazovo korešpondovali s textom a de facto hudobne stvárňovali text rozprávky, ktorý aj skladateľ sám napísal. Peter a vlk je zvukomalebná, priam popisná hudba sledujúca samotný príbeh, pričom Prokofievovi sa podarilo napísať ju zrozumiteľne (mimochodom, v partitúre nazýva Petra ako pionier Peter, a aj tak je dodnes jeho dielo hrávané či už v Amerike alebo vo Francúzsku, skrátka, kdekoľvek na svete). Malý divák sa ocitne v hudobnej ríši prirodzenou cestou a zoznámi sa s orchestrom nenásilnou formou. Vďaka tomu, že hudobníci pod vedením Ilievského hrali s nasadením a espritom (v klarinete sme skutočne počuli mačku, v flaute vtáčika či v hoboji kačku), v dramatických momentoch burácal celý orchester, nechýbal ani tak dôležitý humor, deti si túto hudobnú rozprávku užili naplno.
Azda jediný zmätok, ktorý vznikol v úprimnej detskej duši v publiku, boli neustále otázky: a prečo jedny hrajú na malých husličkách a druhí majú také väčšie husle? 🙂
Apropo. My dospelí sa máme od detí čo učiť. Tá spontánnosť, s akou reagovali na jednotlivé hudobné sekvencie aj na rozprávača, nám akosi chýba.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: RTVS, autorka
