Mladý žid Gilles sa v novej dráme režiséra Vadima Perelmana rozhodne pre nevídanú sebazáchranu v dobe veľkých zverstiev, ale aj ťažko predstaviteľných zázrakov. Film nevysvetľuje základné pomery v koncentračnom tábore, ale ráta s našou znalosťou a radšej sa venuje niečomu inému.
Z času na čas pribudne do úzkych, z každej strany ohmataných žánrov historického filmu osviežujúci príspevok, ktorý sa na vec pozrie inak. Najlepšie to ide cez individuálne príbehy ľudí danej doby, akou je 2. svetová vojna, kedy sa šialenstvo stalo normou a odhalilo často absurdnú, ale efektívnu obranyschopnosť u svojich súperov.
Keď hovoríme o dráme, treba doplniť, že samotná zápletka, hoci stojí za elektrickým plotom tábora, znie aj trochu komediálne. Predsa len, žid, vydávajúci sa za Peržana, ktorý učí veliteľa koncentráku iránsky jazyk Farsi, hoci ním sám nehovorí, na prvú šupu môže zdvihnúť kútiky. Nehovoriac o konverzáciách v umelo vymyslenej reči. Tie vyznievajú priam romanticky. V rukách iných tvorcov by to nepochybne komédia byť mohla. Perelman sa však vydal tradičnejšou cestou drámy a neprekvapivo napĺňa aj mnohé jej konvencie. Prísny nemecký pohlavár sa snaží predviesť svoju ľudskú tvár. Bezcitní strážnici, ktorí si popri večerných tancovačkách občas niekoho zastrelia a tiež sebeckí, alebo naopak nekonečne obetaví väzni. Naschvál som nepoužil slovo klišé, ktoré mi v tomto prípade znelo príliš kruto. Zaužívaná typológia vo vojnovom filme nie je na škodu. Najmä ak sú postavy vynikajúco zahrané, tak ako v tomto prípade. Viete kto je kto a tak vás nik neprekvapí, ale ani nesklame. Charaktery tu však určite nie sú bez vývoja. Gilles alias Peržan Rezu započne šialenú hru, pri ktorej takmer stratí uzdu a prejde si zaujímavú púť od prosenia o život, po dobrovoľný odchod na smrť.
Háčik je v tom, že jeho cestu nám tvorcovia zabudli ukázať. Lepšie povedané, schovali ju pred nami a dúfajú, že sa na ňu nebudeme pýtať. Reč je o prvej polhodine príbehu, kedy sa hlavná postava dostáva do úzkych, no miesto toho, aby sa problémy kopili a dramatizovali dej, sa jednoducho a bezbolestne samé riešia a náš hrdina nemusí hnúť ani prstom. Len čo veliteľ Koch ako antagonista zadá problém, hneď aj sám od seba ponúkne riešenie a tým nesie Gillesa bezpečne ponad močiar odhalenia a nám neostáva nič iné, než sa zmieriť so sériou náhod, vďaka ktorým hlavný hrdina ešte stále žije. Celý úvod tak pripomína horiacu budovu, z ktorej sa postava snaží uniknúť a pomôže jej v tom cestička hasená prasknutým vodovodným potrubím. Navyše sa po týchto nepravdepodobných zhodách presunieme v príbehu polročným skokom dopredu, z čoho si divák odnesie akurát tak zápach autorskej lenivosti. Ani úvodný titulok „na motívy skutočných udalostí“ to nevládze zachrániť. Ale pripúšťam, že časť divákov už môže mať dosť tvrdého vojnového realizmu a radi akceptujú príbeh so štipkou dnešnej naivity.
No ako sa blížime ku koncu, premyslené náhody strieda naozaj dobre premyslená kauzalita udalostí. Až sa zdá, že neistý začiatok len umelo posilňoval sám seba v snahe nerozpadnúť sa skôr, než príde to, kvôli čomu sme tu. A ono to naozaj príde. Svoju precíznosť teda film má, len na ňu občas zámerne zabúda.
Keď nepravý Peržan Gilles uverí vlastnému klamstvu a nadobudne istotu v podvode, ktorý zosnoval proti veliteľovi, divák prestáva mať obavy z prasklín v tenkom ľade pod jeho nohami. Nastáva tu akási výmena pomerov medzi tyranom a poddaným, vedúcim a vedeným, boxerom a smrťou. Táto fáza príbehu, keď sa spolu s postavami nemusíme spoliehať iba na šťastie sa sleduje dobre a poteší aj občasný poctivý „aha moment“. Zrejme sa tak deje aj vďaka včas ukončenej vedľajšej dejovej linke, ktorá sa prekvapivo nevenuje osudom židov, ale naopak, nemeckým vojakom. Bohužiaľ wehrmachtský párik a zrod ich povrchnej lásky proti hlavnej línii príbehu pôsobí skôr ako borovica, čo vyrástla na severnej strane kopca. Nevýrazná, zakrpatená, síce kompletná, ale zbytočná a nechcená.
Popri tom všetkom tvorcovia do filmu vtlačili metaforu krásne naviazanú na hlavného poetického ťahúňa príbehu, ktorým je jazyk. Spolu s jedným vymysleným zaznejú z úst postáv dokopy štyri rozličné jazyky a nespočetne veľa mien. Dialógy tak tvoria lingvistickú promenádu a v jej úvode a závere dominujú tí, na ktorých si treba pri filme o holokauste spomenúť.
Perelman sa nesnaží pohnúť našim vnútrom pohľadmi na zúboženosť. Veľká časť príbehu sa odohráva v tých „príjemnejšom“ kútoch tábora a väzni sú tu často prítomní iba na papieri. Ľútosť a hnev tak nezatienia originálny dramatický konflikt, ktorý tých zlých napokon aj tak uspokojivo potrestá.
Ak vám pri sledovaní napadne otázka, či si veliteľ Koch za dva roky nevedel zohnať žiaden Perzsko-nemecký slovník a skontrolovať si, či ho jeho učiteľ neklame, spomeňte si o aký slovník v tomto príbehu skutočne ide. Správne, je to zoznam židovských mien, ktorý skončil v plameňoch. Ním to celé začalo aj skončilo.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Film Europe
