Českého dirigenta Jaroslava Kyzlinka s energickým zrozumiteľným gestom má Slovenská filharmónia v obľube a rešpektuje ho. Svedčala o tom aj interpretácia energickej, optimistickej Symfónie č. 4 Bohuslava Martinů.
Symfonické koncerty Slovenskej filharmónie priniesli vo štvrtok a piatok 6. a 7. februára 2025 diela troch skladateľov – Jana Klusáka, Gustava Mahlera a Bohuslava Martinů. Prepojenie diel z druhej a prvej polovice 20. storočia vyvolalo v Reduty zvláštnu atmosféru. Táto dramaturgia však mala svoju logiku, na ktorú reagovalo aj publikum. Ako prvé znelo dielo českého skladateľa Jana Klusáka, ktorého inšpiráciou je téma Adagietta z Mahlerovej Symfónie č. 5. V naštudovaní českého dirigenta Jaroslava Kyzlinka, ktorý pravidelne hosťuje v Slovenskej filharmónii znela úvodná skladba večera v precíznom naštudovaní. Kyzlink do detailu vypracoval dynamiku a farby orchestra, dbal o pregnantnú rytmiku.
Už v introdukcii bolo počuť charakteristický motív sláčikových nástrojov, vzdialene pripomínajúci slávne Adagietto. Kontrastmi výšok a inštrumentáciou Klusák naznačuje, že sa dostane k experimentálnym prvkom v hudbe. Keď sa známy ľúbostný motív ozval v citácii, znel v dobre nastavenom tempe, aj keď trošku s burácajúcejšou dynamikou, akoby sme očakávali. Slovenská filharmónia toto dielo neraz hrala, takže tému dôverne pozná. Jej dokonalosti ešte chýbala plasticita vo výraze. Výstavbu Kyzlinka však rozhodne treba vyzdvihnúť. V tom najkrajšom momente, ako sa dalo očakávať, skladateľ tému rozbil. Jej plynúce legáta sa javili čoraz vzdialenejšie, harmonické zmeny, inštrumentálne, rytmické narúšali jej stabilitu spočiatku odvážne, aby ju neskôr svojou ladnou melodickosťou pripomenuli len ako reminiscenciu v sólových partoch drevených dychov či harfy. Ostré výkričníky plechových dychov Kyzlink podčiarkol – oproti nim stáli sláčikové nástroje, v ktorých ešte bola zanechaná melodickosť Mahlera. Tá však postupne zanikala. Jej „rozpad v priamom prenose“ bolo zaujímavé sledovať – už keď ostali len tóny kontrabasov, takmer zaniknuté v tichu, Klusák rozohral úplne novú, rytmicky i motivicky rozdrobenú skladbu, miestami až v hraničných polohách hudobných nástrojov. Je vždy zaujímavé sledovať, ako sa s takouto zvukovou nádielkou vysporiada publikum Slovenskej filharmónie. Pomerne ťažko, aj keď veľmi sústredene a pozorne.
V ďalšom diele tohto večera ešte pretrvávala nálada Mahlerovho Adagietta. Zbierka Päť piesní podľa básní Friedricha Rückerta patrí k vrcholným dielam Mahlerovej tvorby. Aj keď ostávajú v tieni Piesní o mŕtvych deťoch, nezaostávajú v autorovej piesňovej tvorbe vo svojej hĺbke, filozofickosti a emocionality. Nie sú určené pre konkrétny hlas, ani prepojené spoločným motívom, takže sa môžu uvádzať v ľubovoľnom poradí. Zneli v interpretácii Pavla Kubáňa, sólistu Národného divadla Praha, ktorý im dal nielen potrebnú lyrickosť, ale spieval ich s mimoriadnou hudobnou inteligenciou.
Komornosť tónu a ich hĺbka sa prejavila v prvej piesni Ak miluješ pre krásu, ktorú venoval (rovnako Adagietto, ešte keď neboli manželia) svojej manželke Alme – predpisuje v nej tempové označenie Innig, čo znamená „intímne“. Kyzlink držal orchester po zvučnom sóle hoboja v piane až mezzoforte a dosiahol tým nielen dynamickú symbiózu speváka s orchestrom, ale zdôraznil aj silnú emocionalitu diela. Kubáňov barytón je nádherný, plný a hoci nepochybne by vedel byť aj objemnejší, hlas držal pod kontrolou. Dychberúce boli jeho pianissimá vo vyšších polohách, ktoré už v prvej piesni interpretoval. Sólista podriaďoval svoj prejav frázam a zmyslu textu – deklamačný spev, frázovanie, dôsledná dynamika, spravili z Mahlerových piesní silný vnútorný zážitok.
Jedným z obrovských darov Gustava Mahlera bola schopnosť uchopiť zložité emócie v hudbe – v piesňach najmä melodickými líniami. V podaní Kubáňa boli pregnantne vyspievané, viazané a dynamicky nuansované. Ako druhú spieval tempom živšiu Nepozeraj na moje piesne v tempe Molto vivo, ďalšia znela Stratil som sa svetu. Je jednou z najkrajších, aké kedy skladateľ napísal. Sám autor o nej povedal: „To som naozaj ja“. Rückert v texte zachytil étos romantického umelca – osamelej osoby žijúcej bez pozemských rozptýlení, predurčenej ostať v samote a v zabudnutí. Otvára ju bolestné sólo anglického rohu, v tichom sprievode ďalších dychových nástrojov a harfy, ktoré preberie klarinet vo vysokých polohách. Plynulé frázovanie Kubáňa nenarušilo dlhé frázy, počuli sme krásne spievané súvislé melodické línie v tóne rezignácie. Sólista svojou interpretáciou dokázal priniesť aj pokoj, ktorý skladateľ v osamotení našiel. Kyzlink vytiahol z hudby len dôležité sóla, inak ponechal hráčov v komornom duchu. Zároveň je to dirigent, ktorý citlivo dokáže sledovať frázovanie speváka.
Piesni Vdýchol som jemnú vôňu síce chýbala tá očarujúca, zvukovo nuansovaná introdukcia, vďaka ktorej hneď vycítite prostredie piesne a priam sa nadýchnete „vône“, no keď nastúpil spevák, podarilo sa ten povestný oblúk, ktorý vás s vôňou unáša, dosiahnuť. V speve bolo počuť eleganciu pekne vystavaných oblúkov, ku gradácii sa v závere dostal plynule a bola presvedčivá. Jediné, čo piesni neprospelo, bolo mierne zrýchlené tempo, aj malé vykolísanie dokáže mať obrovský vplyv na celkové vyznenie.
Na záver znela najdlhšia pieseň O polnoci, ktorá je kontempláciou – ďalekej cesty duše. Drevené dychy – flauty, hoboj d’amore, klarinety, fagoty a kontrafagot, plechové – lesné rohy a basová tuba, vytvárajú v diele sprievod cestou, ktorá v opakovaní fráz poslucháča dostáva čoraz hlbšie do tmavej noci. S partmi niektorých drevených dychov nastal problém – či už v dynamike alebo nástupoch, rozhodne to však nebol delikátny zvuk, aký u tohto skladateľa očakávame. Takmer dvoj-oktávový skok je spôsobil zjavný problém a uznávam, že je vcelku interpretačným a estetickým orieškom, ako ho zahrať vkusne. Oproti tomu hornám a tube sa darilo dodržiavať predpísané pianissimo. Škoda aj nešťastného záveru s fanfárami plechových dychov, ku ktorým sa pridali trombóny a trúbky – v Largu majú znieť ako hudobná dráma, nie ako dychovka. Zato Kubáň svojou zrelosťou prejavu prekvapil – najmä v tom, ako do detailu dielo Mahlera chápal.
V druhej polovici koncertov znela Symfónia č. 4 Bohuslava Martinů, ktorá vznikla na jar v roku 1945. Premiéru mala vo Filadelfii, v Čechách o rok neskôr v interpretácii Českej filharmónie pod taktovkou Rafaela Kubelíka. Dielo je plné nádeje, že sa Martinů vráti do domoviny a patrí medzi autorove najhranejšie diela. Slovenskej filharmónii sa pod taktovkou Kyzlinka hralo citeľne dobre. Prvá časť prekypovala emóciami -radostnými, kombinovanými s lyrickými. Orchester sa dobre koncentroval, mal kompaktný zvuk, sóla boli v bohatej štruktúre precízne vyspievané, sláčikové nástroje vrúcne, plechové dychy v tóne dosahovali pekný lesk. Jediné, čo by sa dalo vytknúť, je, že v exponovanejších pasážach znel s mierne prehnanou dynamikou. Napokon, asi to aj trochu patrí kontextu diela a jeho návalu radostných emócií.
V Scherzo dirigent precízne od začiatku budoval dynamiku, dielo vrstvil – aj rytmus sa podarilo ustáť, dokonca aj v zložitejšie napísaných úsekoch. Kontrastný triový úsek priniesol krátky oddych od exponovanej zvukovosti a rytmickosti diela. V podaní Slovenskej filharmónie znel s vrúcnou lyrikou a pekne zahratou kantilénou, ktorá sa k tomuto skladateľovi priam patrí. Po opulentných a energických častiach sme sa dostali k pomalej vete Largo – hlbokej emocionálnej výpovedi. V úvode sa žiadal spevnejší tón huslí, aby sa neocitli v jednej rovine s ostatnými skupinami sláčikových nástrojov. Opäť však nesklamala skupina kontrabasov s témou, o ktorú sa vedeli zvukovo oprieť a pekne ju dynamicky tvarovali. Gradačné úseky tejto časti interpretoval Kyzlink s mimoriadnou expresivitou, neprekročil však pomyselnú čiaru. Bola to časť, v ktorej sa zaskveli sláčikové nástroje, až v závere uvoľnili priestor pre dychy a klavír, aby nasledovalo zvoľnenie po dramatickom vrchole.
Záverečná časť Poco allegro je zostavená z motívov predchádzajúcich častí. Opäť nás teda „zasiahla“ oslavná nálada, plná energickosti, z ktorej dobre pripravený dirigent s absolútnou znalosťou diela vyťažil maximum. Dokázal držať napätie v celej vete a bolo zážitkom sledovať ho, ako ide na hranicu síl orchestra a nedovolí mu poľaviť. Potvrdil to záverečný nával optimizmu z konca vojny vyjadrený v hudbe. Po Mahlerovej rezignácii sme teda dostali slušnú energickú nálož.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
