„Nikdy neprestanem jazz milovať. Sú to korene toho, z čoho som vzišiel na mojej muzikantskej ceste a došiel som až po bod, v ktorom sa odvažujem robiť aj súčasnú hudbu,“ hovorí pre náš portál Pavel Hrubý, sopránsaxofonista a basklarinetista, ktorý zavíta so svojou formáciou Tellemarkk do Liptovského Mikuláša.
Ako ste sa dostali k súčasnej voľnej improvizovanej hudbe? Pred desiatkami rokov sa začalo v jazze experimentovať a mám pocit že voľná a kolektívna improvizácia sú opäť v kurze…
Hudba je pre mňa univerzálna, robím v nej všetko a vždy. Voľná improvizácia v súčasnej hudbe je jedna z tých vecí, ktoré robím. Dostal som sa k nej cez Tellemarkk. V roku 2000 sme si s Tomášom Reindlom dodali odvahu a založili sme duo. Povedali sme si, že by sme chceli robiť niečo úplne iného ako doposiaľ. Teda hrať v ten moment, na konkrétnom mieste, vytvoríme spoločnú interakciu a komunikáciu a uvidíme, čo z nej vznikne. Tak presne takto sme si to nepovedali (úsmev). Povedali sme si úplne obyčajne, poďme si spolu zahrať, len tak pre radosť a bez nôt a bez príprav. Celé 90. roky som totiž fungoval v improvizovanej jazzovej hudbe, no lákalo ma aj ďalšie dobrodružstvo. Prvý koncert sme mali v Plzni a zahrali sme si tam len tak pre radosť jednu bláznivú akciu v klube Anděl. Dodali sme si odvahu a od tej doby datujem vznik Tellemarkku. Skrátka sme sa chceli dobre zabaviť.
Hudba však musí mať určité kritériá a pravidlá. Hudobníci sa musia poznať, mať veľa odhraté a proces tvorby na pódiu nie je taký jednoduchý. To si mysleli aj muzikanti, keď Coleman začal improvizovať a tvoriť hudbu na koncerte. A keď to skúsili ďalší, zistili, že to zďaleka také jednoduché nie je…
V tom období, keď vznikol Tellemarkk som už mal niečo za sebou, takže skúsenosti tam boli. Remeselné aj hráčske mal aj Tomáš Reindl. Keď sa muzikanti stretnú prvýkrát na pódiu, je v poriadku, že spolu dokážu hrať a vytvoriť niečo radostné, smutné alebo bláznivé. Je to spoločná jam session. Niečo iné však je poučená, voľná improvizácia. Znamená pre mňa už vyšší stupeň hry, ktorý si dnes potvrdzujem a chcem ho tvoriť. Je to vytvorenie kompozície v reálnom čase a priestore. Nikdy som nerezignoval na harmonicko-melodický systém a viem, že sa to u mňa ani nikdy nestane. Je však mnoho hráčov, ktorí sa ním nezaoberajú. Počúval som napríklad anglických hráčov, ktorí 40 minút hrajú agresívny free jazz, ale tento spôsob vyjadrovania mi nie je blízky. Pre mňa je brutálny free jazz v hudbe len akýmsi korením. Ja mám rád dynamické kontrasty, hudba je pre mňa celý vesmír. Je výhoda, ak stretneme muzikantov, ktorí zmýšľajú podobne a môžu s nami hudbu interpretovať na podobnej úrovni. Je to však len jedna stránka veci. Tou druhou je istý stupeň mentálneho vývoja jedinca. Moja cesta je spirituálny jazz. Tou som sa vydal už pred 20 rokmi. Pre mňa je napríklad podstatná pauza v hudbe, práca s časom a priestorom. Je mi vzdialené, ak je vedľa mňa hráč, ktorý hrá neustále, naopak, dynamické a časové rozmery hudby sú pre mňa veľmi dôležité.
Povedali ste dôležitú vec s pauzou. Napokon, aj hudba musí dýchať, frázovať, aj divák si potrebuje vydýchnuť. Podľa mňa to platí vo všeobecne v každom hudobnom žánri…
Dialóg vediem aj s obecenstvom a podvedome naň myslím. Viem, že existuje len málo ľudí, ktorí sú schopní vnímať naraz všetko. Ak by som bol na koncerte, kde bude hrať bez prestávky agresívny free jazz celých 40 minút, tak by som to ako poslucháč možno nevydržal.
Do akej miery teda publikum formuje váš proces tvorby? Potrebuje poslucháč istý stupeň vzdelania, aby ju dokázal vnímať? Alebo stačí pozorné vnímanie?
Nikdy som to neriešil, ani ako skladateľ ani ako hráč. Pred pätnástimi rokmi sme boli na turné s kapelou Limbo a kdesi v malej dedinke sme mali koncert. Prišlo na nás sedem ľudí, z nich štyria ľudia si kúpili náš album. Jeden z nich bol traktorista a kúpil si dve platne. Uvedomil som si, že či nás počúva predavač alebo vysokoškolský profesor, je úplne jedno. Dôležité je to, že im neklameme. Hráme úprimne to, čo z nás ide a zo srdca. Hudbe, ktorú v danú chvíľu robíme, my samotní veríme. A je úplne jedno, či je to krásna ľudová pieseň, dobrá popová pieseň alebo súčasná hudba. Každý človek má vo svojom vnútri strunu, ktorá zarezonuje. Keď hráme improvizáciu, potom pieseň či komponovanú časť, snažíme sa ich odovzdať tak, aby ľudí oslovila.
Mala som na mysli skôr komplexnosť hudby a jej kontext, aby ju v štruktúrach, v ktorých ju tvoríte, dokázal poslucháč vnímať. Asi budeme skôr hovoriť o emočnom kvociente prijímateľa…
Je to otázka skúseností, ktoré s mojimi spoluhráčmi odovzdávam. Komplexnosť nespočíva v technických znalostiach, aj keď je to určite plus, keď hráč ovláda rôzne štýly. Mám skôr na mysli mentálnu komplexnosť uvažovania a otvorenú myseľ. Možno na prvú dobu nemusí hneď hudba u každého rezonovať, no neskôr z nej vyplynie niečo veľmi zaujímavého. Interakcia s publikom môže fungovať vtedy, ak je rovnako univerzálne zmýšľajúce ako hudobníci. A potom, v našich skladbách je aj humor. Nie je na prvú dobu, ale je náš, špecifický. Ako muzikant to nerobím ako kalkul, vyplýva z toho, akí sme. Humor v kapelách Tellemarkk alebo Limbo k nám patrí. Je to typ absurdného, abstraktného humoru, ktorý možno nemá vôbec pointu, vieme si spraviť srandu. V našej hudbe môže poslucháč počuť mysteriózne, hlboké veci, no zároveň ich v istých chvíľach dokážeme aj odľahčiť. Rozumieme si v tom, že každý človek má v sebe niečo z toho dobrého aj zlého. Ak má čo i len trošku emočný kvocient, našej hudbe porozumie.
Videla som vaše predlohy ku kompozíciám, ktoré sú skôr popisné ako notové. V zošite máte poznámky, ktoré určujú napríklad úvodnú tóninu alebo náladu skladby. Čím sa riadia vaše skladby? Je to riff alebo tónina, atmosféra či určenie úvodného sólového nástroja?
Je to pri každej skladbe individuálne. Stačí mi istý náčrt. Napríklad kúsok harmónie, s ktorou začneme pracovať. V poslednej dobe som si obľúbil riadenú improvizáciu. Hráčom som teda nenapísal noty, ale priebeh skladby. Presne som popísal ako a čo majú robiť, napríklad kontrabas bude hrať ostináto, činely budú hrať potichu, polopate majú dané aj tempo a ja budem určovať, kedy aké nástrojové kombinácie zaznejú a ako dlho budú trvať. Môj štýl riadenej improvizácie je, aby hráči po nadobudnutí kompaktnosti diela, začali samostatne v skladbe uvažovať. Následne bude proces voľný. Hráči majú dané, koľko častí má skladba, musia byť koncentrovaní na mňa, sledovať ma, aby riadenú improvizáciu hrali tak, aby bolo dielo komplexné. Nie je to nič nového, existuje to desiatky rokov, no v poslednej dobe mám z tohto spôsobu vzniku skladieb radosť. Mojím cieľom je to, aby sme sa naučili hrať tieto kompozície bez toho, aby som muzikantom nemusel ukazovať nič, dirigovať ich a zahrali by sami celé dielo. Zistili sme, že ľudí to veľmi baví, považujú to za zábavu.
Proces komponovania v triu je však odlišný. Tellemarkk je založený na intuitívnom procese, založený na náladách a využití farieb v jednotlivých nástrojoch. V skladbách rovnocenne okrem vášho soprán saxofónu a basklarinetu počuť violončelistku Dorotu Barovú a hráča na etnické nástroje Tomáša Reindla. Je náročné vytvoriť z improvizovanej hudby organický celok?
Pre mňa osobne je basový klarinet jeden z najkrajších nástrojov v hudbe. Je schopný rozmanitých zvukov a farieb. Hlavnými tvorcami hudby v Tellemarkku sú Tomáš Reindl a Dorota Barová. Čisto voľnú improvizáciu v Tellemarkku v súčasnosti hráme v niekoľkých skladbách. Vo väčšine sa riadime podľa daných štruktúr, v ktorých je priestor aj pre improvizáciu. Súčasný playlist má svoje ohraničené kompozície, ktoré majú dopredu napísané štruktúry. Spočiatku sme hrali voľné improvizácie, mali sme koncerty v čajovniach a kluboch, ale potom, keď pribudla elektronika a zobrali sme k sebe violončelistku Dorotu Barovú, posunuli sa skladby farebne aj kompozične.
Chápem, prečo ste so zvukom experimentovali, lebo to posúva zvuk, je to istá reflexia doby a Tellemarkk je reprezentantom súčasného zvuku…
Keď to mám úprimne povedať, nikdy som sa tým nezaoberal. Nikdy som si nekládol otázku, či je hudba súčasnej alebo starej zvukovosti. To, že elektronika mení zvukovosť, v kapele vieme, ale nerozprávame sa o tom a nerobíme to cielene. A fakt, že naša hudba môže znieť súčasne, aj vďaka novým technológiám, nevzťahujem k tomu, aby to bol účel.
Viem, že to nie je kalkul, ale tiež ste si ako kapela prešli istým vývojom a váš zvuk podliehal zmenám, rovnako ako prístup k interpretácii a improvizácii. Nemyslíte, že každé umelecké dielo, bez ohľadu na žáner, je umeleckou reflexiou doby?
My to takto v kapele nemáme. Ak sa ma na to niekto pýta, odpoviem, že neviem. Nie preto, že by som nechcel, ale nezaoberám sa reflektovaním súčasného sveta. Možno to znie jednoducho, ale je to tak. Mne ide o krásu umenia, krásu tvorby a hudby. Tiež o krásu interakcie medzi ľuďmi. A je to abstraktný zážitok, ktorý sa ťažko popisuje.
Komponujete programovú hudbu?
V tomto prípade odpoviem, že je to programová hudba, samozrejme. Napríklad skladbu Magi napísal Tomáš Reindl pre svoju dcéru, ktorej prezývka je Magi. Je to vyložene programová vec. Alebo Himalája, z ktorej názvu vyplýva inšpirácia, je tiež programová hudba. No či naše skladby reflektujú súčasné dianie vo svete, spoločenské, sociálne či iné problémy, to neviem.
Práve skladbu Magi som počúvala, keď ste mi zavolali pred týmto rozhovorom. Chápem, prečo to nepomenujete, my poslucháči sme inak zainteresovaní. Ak hudobný publicista pomenuje vašu hudbu ako súčasnú, asi je to pre vás ľahšie. Pre mňa osobne tvoríte súčasný zvuk, vaša hudba nie je spiatočnícka…
Ak to pomenuje hudobný publicista alebo skúsený poslucháč, som vždy milo prekvapený.
Poďme teda k programovej hudbe. Vznikajú vaše skladby často podľa mimohudobných námetov?
Určite mám rád programovú hudbu, venujem sa jej celý môj dospelý život. Z mnohých názvov skladieb vyplýva, že sú programové. Majú jasný odkaz, či už ich venujem svojej manželke alebo dcére, dá sa z nich vydedukovať, že sú programové. Na poslednom albume Limbo máme skladbu Sorrow of the Ents, čo je odkaz na Tolkiena. Keď píšem a komponujem a mám na to čas, často prichádzajú tieto inšpirácie. No pre Tellemarkk som nikdy nič nenapísal. S Tomášom Reindlom som improvizoval desať rokov, potom k nám prišla Dorka a oni dvaja priniesli svoje vlastné skladby. Tie sme dali dokopy a potom sme spoločne aj improvizovali. Práve v tých improvizáciách mám nejaký vklad interpreta alebo autora. No pokiaľ som skladal hudbu, tak väčšinou pre jazzové kvartetá, kvintetá či duo s Emilom Viklickým. Do nôt som však za celých 24 rokov, čo sme spolu s Tellemarkk, nikdy nič nenapísal.
To znie až neuveriteľne…
To teda áno. V Tellemarkk je asi 80 percent komponovanej hudby, ale je v nej istá rafinovanosť. Vždy to znie trošku inak. Niektoré veci sa menia, aj keď štruktúra je fixná.
Vašu hudbu nie je podľa mňa celkom možné čisto žánrovo začleniť a napokon, vy to ani nemáte rád. Počujeme v nej vplyvy world music, jazzu, minimal music, etno hudby, elektro, ale aj súčasnej klasickej hudby, ambientu. Rada by som sa opýtala, že či je pre vás jazz žánrom, ktorý je otvorený prijímaniu nových štýlov? Vezmime si napríklad jazzovú avantgardu alebo aj súčasné trendy…
Ja sa v hudbe nebránim ničomu, lebo som zvyknutý hrať úplne všetko. V minulosti som robil všetko, vrátane swingu v orchestri, a dodnes mnoho štýlov a žánrov hrám. Úplne čistý, nádherný jazz hrám s Emilom Viklickým, s ktorým máme program v duu postavený na našich vlastných kompozíciách. Na platni, ktorú sme pred pár rokmi natočili, sú tam aj voľné improvizácie. Ale vždy je to jazz. Nikdy neprestanem jazz milovať. Sú to korene toho, z čoho som vzišiel na mojej muzikantskej ceste a došiel som až po bod, v ktorom sa odvažujem robiť aj súčasnú hudbu. Baví ma hrať súčasnú hudbu s našimi hráčmi aj svetovými legendami.
Musíme pár slov venovať aj basovému klarinetu, ktorý je špecifický v klasickej v hudbe v istých náladách, lebo sa využívajú najmä jeho spodné tóny. Vy však v hre využívate ako nízke, tak i stredové a vysoké polohy…
Štandardný rozsah klasického basového klarinetu je od malého b po až es3. Za posledných desať rokov sa práve tento nástroj stal mojim hlavným umeleckým vyjadrovacím prostriedkom. Naučil som sa špeciálne hmaty, podľa jednej knihy a zahrám päť oktáv do B4. Hrám v tomto rozsahu aj sóla. Je však potrebné ovládať remeslo, nátisk, techniku. Oproti basovému klarinetu je sopránový saxofón náročný na intonáciu. Spoločné majú to, že na oboch nástrojoch je potrebné cvičiť (smiech). Mám jedného kamaráta, s ktorým sa dnes už zdravíme zvolaním: „cvičíš“?
(smiech). Mohli by ste to niektorým muzikantom pripomenúť… O pár dní budete hrať v Liptovskom Mikuláši a ďalších slovenských mestách. Ja osobne som nadšená z publika na Liptove, je veľmi vnímavé a otvorené súčasným trendom a rôznym žánrom. No vy ste už na Slovensku hrali viackrát. Aké je naše publikum?
Možno to bude znieť ako klišé, možno práve preto, že máme špeciálne kompozície, sa tešíme úplne všade, na každý koncert, kamkoľvek. Niekedy interpret zavníma publikum, niekedy sa to darí menej. Ja osobne som rád, keď si poslucháči nájdu čas a po koncerte za mnou prídu a povedia mi názor na našu hudbu. Aj keby so mnou nemusel každý rezonovať, som vďačný. Je to predsa naša práca, venovať sa publiku a akákoľvek forma interakcie, hovorím si, je lepšia ako nič…
Zhovárala sa Zuzana Vachová
