Francúzska režisérka Louise Courvoisier v roku 2024 prišla na festival v Cannes so svojím celovečerným debutom Panebože! (v origináli Vingt dieux) a rovno si odtiaľ odniesla Un certain regard – Cenu mladých. Láskavá dedinská dráma totiž ukazuje Francúzsko a tamojšiu mládež úplne inak, než sme zvyknutí vo filme vidieť.
Synopsa filmu Panebože!: 18-ročný Totone žije na prvý pohľad bezstarostný život uprostred francúzskej oblasti Jura, preslávenej zrejúcim syrom Comté. Všetko sa zmení, keď on a jeho malá sestra zo dňa na deň prídu o otca. Totone si uvedomuje svoju zodpovednosť, a keďže si kvôli svojej povahe nedokáže udržať pracovné miesto, vymyslí plán, ako rýchlo zarobiť veľké peniaze – rozhodne sa vyhrať súťaž o najlepší syr.
Keď sa snímka v roku 2024 dostala do programu košického festivalu Art Film, dlho sa polemizovalo o slovenskom názve, ktorý by najlepšie vystihoval francúzske zvolanie “vingt dieux” v doslovnom preklade “dvadsať bohov”, niečo ako našich “tristo hrmených” – formulka zjavne tiež silno spätá s regiónom a bez možnosti presného prekladu. Anglický názov Holly Cow a český Ty krávo! možno presnejšie triafajú do obsahu filmu, ten slovenský je zasa bližšie aj francúzskemu významu.
Nedalo mi pri filme o kravách, mlieku a dojení nespomenúť si na známu českú trilógiu z kravína. V distribúcii u našich susedov by sa film mohol pokojne volať aj “Panenko Maria Podsrpenská”, ale uznávam, že tento francúzsky film má predsa len trochu iné ambície, než Troškove veselohry.
Panebože! skutočne nepôsobí ako klasický festivalový či mainstreamový film z Francúzska. Nejde o žiadnu crazy, surreálnu ani konverzačnú komédiu, sociálny kontext príbeh obsahuje, ale ten sa odohráva ďaleko od neónového svetla mestských sídlisk a nenájdeme vo filme ani politické a etnické témy, dokonca ani konflikty týkajúce sa sexuálnej identity. Snímka nejde v žiadnom smere do extrému, ale snaží sa vyrozprávať obyčajne neobyčajný príbeh, aký sa z kín potichu vytratil, že sme si to ani nestačili všimnúť. Ide o hrejivý a pritom stále realistický pohľad na rodinnú, kamarátsku aj romantickú lásku.
Nečakajte teatrálne dievčenské charaktery, ktoré žijú len pre hlboký cit, ani životom zdrvených chlapcov, ktorí len tak rebelujú, aby dali svetu najavo, že trpia. Hlavné postavy, hoci sú takmer ešte deťmi, poznajú skutočný život a nenechajú osud, aby nimi len tak mával. Do charakterovej výbavy každého mladého človeka – chlapca či dievčaťa – v prostredí, kde sa príbeh odohráva, patrí schopnosť ťažko pracovať a živiť sa vlastnými rukami. Aj keď rodičia nie sú prítomní, nemáte z detí pocit, že sú stratené. Dokážu sa postarať nielen o seba, ale aj o obrovské statky a dedičstvo po predkoch a hlavne jeden o druhého. Vzťahy medzi postavami sú vo filme Louise Courvoisier kľúčové pre posilňujúci efekt filmového diela na diváka a diváčku. V kine budete svedkami obetavosti, lojálnych kamarátstiev a silne vyvinutého zmyslu pre budovanie a zachovávanie blízkeho puta. Aj tak neporiadnemu a odviazanému chalanovi, ako je Totone, bytostne záleží na jeho sestre, kamarátoch a priateľke.
V súvislosti s postavami treba spomenúť aj prácu maskérov, ktorí postavám dodali vzhľad, akoby na nich ťažká práca a život zanechali istú patinu. Potrhané tričká, ufúľané ruky, špina za nechtami a mladé tváre nehercov (Clément Faveau ako Totone, Maïwene Barthélémy ako Marie-Lise, Luna Garret ako Claire) si vás získajú svojou úprimnosťou. Autori im do úst vložili priamočiare dialógy, ich prejav je civilný, nemá v sebe nič divadelné, nič strojené. Charaktery sú zjavne neoddeliteľnou súčasťou prostredia francúzskeho regiónu, ktoré sa režisérke podarilo autenticky a pútavo zobraziť.
Celý priestor akoby sa vymykal spod dozoru autorít a štátu. Hrdinovia si neváhajú sadnúť za volant v opitosti či bez vodičáku a vôbec nemajú obavy z toho, že by ich niekto mohol chytiť. Chvíľami budete pochybovať o tom, či sa tento príbeh odohráva v súčasnosti, alebo skôr v akejsi nedávnej “dobe temna” či alternatívnej realite, ktorá je však veľmi podobná napríklad aj slovenskému vidieku.
Z plátna sála teplo slnka aj jemne dráždivá vôňa sena. Zážitok z filmu vo mne možno posilnili aj vlastné spomienky na dedovu maštaľ a vzduch naplnený špecifickou arómou ešte neprevareného mlieka. Autenticita snímky Panebože! dokáže divy.
Dramaturgia príbehu sa riadi pravidlom magickej trojky. Aby Totone dosiahol svoj cieľ, musí sa najprv preniesť cez dva nepodarené pokusy o úspech. Ani vtedy však nemá istú výhru. Rozprávanie získava obrysy “klasiky”, pri ktorej možno čiastočne predvídať vývoj deja, zároveň je to však mustra, pri akej divák dúfa, že zostane zachovaná, pretože jej funkčnosť je overená a dokáže opakovane uspokojiť očakávania.
Svojim spôsobom ide o rozprávkový príbeh, kde dobro a šťastie víťazia, hoci nemajú takú podobu, akoby sme čakali, alebo ako by sme si od začiatku priali. Tvorcovia však vedia lepšie, čo musí hrdina dosiahnuť. Odmenou hlavnému hrdinovi je jeho prerod, schopnosť prekonať stále väčšie prekážky a ochota priznať si zlyhanie.
Louise Courvoisier nakrútila krásny a originálny príbeh o priateľstve bez pátosu a pretvárky. Dokázala, že na kvalitný príbeh postačia hrdinovia a hrdinky bežného života, ktorí a ktoré reagujú na ťažkosti a sklamania triezvo a bez preháňania. Kto nemá od bytia priveľké očakávania, dokáže žiť a tešiť sa aj z maličkostí, a presne takýto dojem zanecháva snímka Panebože! s nástupom záverečných titulkov. Aj malý úspech má veľký význam, ak je za ním kopa práce.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
