Režisér Maroš Brázda nakrútil dokumentárny film o smutnom fenoméne súčasnosti – odlive mladých ľudí zo Slovenska za lepším vzdelaním a životnou úrovňou v západnej Európe. Filmom Otázka budúcnosti sa autor snaží dokázať, že múdrosť neprichádza len so šedinami, ale dospieť k nej môže aj vnímavá a otvorená, hoci mladá myseľ.
Synopsa filmu Otázka budúcnosti: Trieda maturantov pripravuje svoju stužkovú slávnosť, ktorá sa má konať práve v deň parlamentných volieb. Žiaci gymnázia si uvedomujú význam tohto dňa nie len na osobnej úrovni, ale aj celospoločensky. Budúcnosť je to, nad čím teraz najviac premýšľajú. Vyberajú si vysoké školy a úpenlivo zvažujú svoje možnosti. Nie je náhoda, že sa každý z nich uchádza o štúdium v zahraničí.
Generácia dnešných mladých je známa svojou uvedomelosťou. Nie sú to ľudia, ktorí by sa pre rozdielnosť názorov či nepochopenie zo strany starších do seba uzatvárali a brzdili svoje nároky na sebavyjadrenie a sebarealizáciu. Práve naopak, o svoje často zodpovedne pestované názory sa radi delia a chcú prispievať k diskusii. Snímka Otázka budúcnosti okrem iného dáva priestor pedagógom bratislavského gymnázia, ktorí súhlasia s pozitívnou mienkou o súčasných tínedžeroch, o ich citlivom pohľade na svet, tolerancii a o úprimnom záujme diskutovať. Do istého momentu je radosť dívať sa na mimoriadne šikovných žiakov ako na našu budúcnosť. Až do chvíle, kým si uvedomíme, že oni si svoju budúcnosť predstavujú inde a nie doma.
Pri sledovaní filmu Otázka budúcnosti nastáva jeden paradox: Divák len ťažko naberie odvahu spochybniť ambície protagonistov. Ide totiž o veľmi nadaných a ambicióznych maturantov a maturantky. Len málokto by si povedal, že títo mladí sa musia ešte veľa učiť a niečo si odžiť, aby nám mohli kázať. Fakt je ten, že by sme sa od týchto mladých ľudí mohli mnohému podučiť, keby sme si pripustili relevantnosť ich postojov a názorov.
Režisér Maroš Brázda po svojom debute Pravda je to najdôležitejšie, kde dal slovo legendárnemu režisérovi Eduardovi Grečnerovi, necháva tentoraz hovoriť bratislavskú mládež, ktorá vyjadruje svoje názory v reakcii na aktuálne politické dianie, a že sa za uplynulý rok skutočne bolo k čomu vyjadrovať! Postoje žiakov sú neprekvapivo racionálne a vzbudzujú nádej, že mladá generácia s istotou vie, kde je sever. Opäť, nádej cítiť pokým si znova nespomenieme na hlavnú zápletku filmu – títo mladí sa s veľkou pravdepodobnosťou domov už nevrátia a svoju snahu zlepšovať svet budú aplikovať za hranicami Slovenska.
Nie je náhoda, že si režisér zvolil miesto nakrúcania práve v tejto konkrétnej škole. Vďaka tomu sa totiž jeho rodinní príslušníci mohli sami stať protagonistami filmu. Charakteristika tejto inštitúcie vo filme nie je príliš osvetlená, no je zrejmé, že ju navštevujú predovšetkým žiaci, ktorým rodinná a sociálna situácia dovolila naplno rozvíjať svoj potenciál. Fakt, že sa všetci maturanti rozhodli uchádzať o štúdium v zahraničí, je o čosi menej šokujúci, ak si uvedomíme, že ide o žiakov prominentnej školy, kde sú všetci oboznámení s tými najlepšími možnosťami pre ďalšie štúdium. Navyše, ak im na ceste k úspechu drží chrbát dobrá reputácia strednej školy.
Nechcem, aby to vyznelo tak, že vzorka žiakov, na ktorých je demonštrovaný celoslovenský problém je málo rôznorodá. Práve študenti, ktorí mali dostatok podpory pre svoj rozvoj sú pre Slovensko veľkou stratou, ak sa rozhodnú po štúdiu v zahraničí nevrátiť domov. Mohli by totiž významne prispieť k zlepšeniu vo všetkých sférach. Chápem preto motiváciu režiséra ukázať nám príklad jednej konkrétnej triedy a nemapovať situáciu na stredných školách v globále. Práve žiaci z takýchto tried nám chýbajú najviac. Ironická zhoda okolností, kedy sa stužková koná v deň parlamentných volieb, ktoré nedopadli podľa predstáv hlavných aktérov, je čerešničkou.
Z formálneho hľadiska sa film drží bezpečných konvencií. Výpovede protagonistiek a protagonistov oddeľujú ilustračné zábery zo študentskej slávnosti či archívnych záberov z televízie, ktoré nám pripomínajú sled udalostí posledného roka.
Obrazovo menej výpovedné časti filmu, najmä tie zo stužkovej, značia, že si režisér neudržal v plnej miere odstup od látky a zábery venoval skôr žiakom gymnázia, než obecenstvu v kine. Snímka tak miestami pôsobí ako spomienkové video, ktoré pre mňa ako diváka nemalo informačný ani emočný význam.
No myslím, že o emócie primárne nešlo. Film veľmi vecne zobrazuje aktuálnu situáciu so slovenskými vysokými školami a generáciou uchádzačov, ktorí majú paradoxne omnoho vyššie nároky. Autori sa neboja používať čísla a štatistiky, ktoré vychádzajú z úst odborníkov či politikov, ktorí v minulosti formovali Slovensko, hoci len veľmi krátko.
Podčiarknuté, sčítané – autori filmu dali priestor rozumu, ktorý jasné a vecne pomenoval pálčivé problémy spoločnosti. Pri sledovaní máte pocit, že by riešenie týchto problémov malo byť jednou z priorít. No stále nie je.
Je dobré, aby sme si uvedomili dôležitosť prítomnosti mladej generácie, kým nebude príliš neskoro. Najlepšie si to uvedomíme cez osobnú skúsenosť, ktorú aj tento film čiastočne poskytuje. Hoci neukazuje situáciu končiacich ročníkov stredných škôl v celej šírke, dvíha varovný prst pred očami autorít, ktoré majú v kompetencii docieliť, aby ambiciózni mladí ľudia mali dostatok motivácie zostať doma, aby sa príležitosti na Slovensku vyrovnali tým v zahraničí a aby sa svet nezlepšoval iba tam vonku, ale aj u nás doma.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
