„Samozrejme, že neočakávam, že ma budú všetci nosiť na rukách a obhadzovať kvetmi a istá časť verejnosti bude inklinovať možno k iným úpravám z minulosti, ktorých je neúrekom. Ale hodnotiť dielo a jeho prínos pred premiérou pokladám za znak nekultúrnosti a totálnej nemohúcnosti ako ducha, tak aj intelektu,“ hovorí v rozhovore pre náš portál Oskar Rózsa.
Za posledné dni ste si „užili“ mediálnej slávy dosť. Keby sa toľkoto písalo o Vašom albume alebo koncertnej šnúre, či o orchestri, ktorý hrá hudbu Marka Brezovského a Vašu, bolo by to celkom fajn, nie?
Vôbec. Ak sledujete moju “kariéru”, museli ste si všimnúť, že neexistuje priama úmera medzi kvalitou, respektíve úspechom mojich projektov a mediálnou slávou, ako to nazývate. Samozrejme získať pozornosť širšej verejnosti, v prípade že ide o hodnotný projekt je zdravé, nie však za cenu defilovania v médiách a topenia sa v dezinformačnom balaste.
Prečo myslíte, že Váš aranžmán hymny SR vzbudil toľko pozornosti?
Ja verím, že naozajstnú pozornosť vzbudí, keď bude odprezentovaný.
S myšlienkou prerobiť hymnu – lebo musíme asi korigovať slovné spojenie „nová hymna“, ktoré ľudia často zle chápu (ide o aranžmán, text, melódia, harmónia, ostávajú totožné) ste prišli už v roku 2011. Čo Vás vyrušovalo na súčasnej podobe slovenskej hymny? Respektíve, ako ste sa dostali k nápadu vytvoriť nový aranžmán?
Počul som ho v hlave. Iné tempá, iná inštrumentácia, iné harmónie, iný zvuk, iná stavba kompozície samotnej a kopec malých, ale zásadných detailov, ktoré moju úpravu odlišujú od všetkých predošlých verzií. Ale kumšt bol spraviť to tak, že laik si to vôbec neuvedomí a bude mu to znieť absolútne familiárne hneď na prvú.
Dvakrát Váš projekt neakceptovali, do tretice, súčasné vedenie rezortu kultúry povedalo áno. Najčastejším argumentom opozície (lebo či už chceme alebo nie, nabralo to aj politický rozmer a Vaša úprava sa stala predmetom diskusií politikov) je, že hymna sa mení len pri zvláštnych príležitostiach. Aká je podľa Vás tá súčasná?
Neakceptovali asi nie je úplne presné, skôr by som povedal, že to prešli mlčaním, považujem to za rozdiel v sémantike.
Myslím, že nový aranžmán, v prípade, že to nebude trápny prepadák, je sám tou výnimočnou príležitosťou. Ja netvorím na objednávku k zvláštnej príležitosti. Ja sa snažím tú príležitosť vytvoriť a možno tak inšpirovať aj ostatných. Jedno viem už teraz, že naša hymna nebude jedna z mnohých, ale svojou výnimočnou energiou a emóciou pritiahne pozornosť doma aj v zahraničí.
Súčasnú verziu hymny pripravil profesor Ladislav Burlas – skladateľ, hudobník a pedagóg, s ktorým sme sa nedávno rozlúčili. Nazvali ste ju „dychovka“. To sa mňa osobne trochu dotklo. Profesor Burlas mi prednášal, považovala som ho za vzácneho človeka. Ak sa teda mám odosobniť – môžeme si pomenovať, v čom Vám hudobne nesadla jeho úprava?
Tých predchádzajúcich verzií je podstatne viac, pokiaľ sa nemýlim jednou z oficiálnych verzií je aj úprava od Adama Hudeca, tak isto sa hráva aranžmán Grešák/Režucha a na športových podujatiach aj verzia Petra Breinera. Netreba opomenúť aj fantastickú prvú verziu Jána Levoslava Bellu a úpravu Mikuláša Schneidera Trnavského.
Ja si úprimne vážim dielo veľkých autorov slovenskej hudby a v žiadnom prípade sa im neopovažujem kafrať do remesla, nebodaj dehonestovať ich kompozičné prístupy v danom časovom a spoločenskom kontexte. Mňa skôr zaujíma samotná podstata rozdielu medzi pochodom a Hymnusom. Hymnus je chválospev, pochod je vojenská hudba. Ja našu hymnu počujem ako hymnus, nie ako verbovačný vojenský pochod. Komunisti to mali radi, ja nie. Som pacifista a myslím si, že potenciál nasej hymny sa skrýva práve v jej interpretácii. Ja nechcem pochodovať. Respektíve ak má hymnu hrať vojensky orchester pri adekvátnej príležitosti, dáva to zmysel. Ale stáť dôstojne pri slávnostnej príležitosti, nebodaj po víťazstve v sporte a počúvať vojensky pochod mi príde pre dnešnú dobu absurdné, povrchné a nevhodné, ba až nedôstojné.
Myslím, že keď budú našu hymnu počuť iné štáty, budú sa inšpirovať a možno zažijeme renesanciu aj v tejto oblasti. V tejto sfére hudby mám pocit, ako keby sa zastavil vývoj a mnohé hymny nereflektujú kultúrny progres. Myslím, že mnohých zodpovedných to ani nenapadne a radšej do toho nerýpu, nakoľko je to zároveň veľmi tenký ľad. Systém nehas, čo ťa nepáli. Mňa to osobne pálilo, tak som sa pokúsil ponúknuť a zrealizovať svoju víziu. Aj keď s neistým výsledkom. S kožou na trh idem ja a som v tom sám. Ak to verejnosť odvrhne, maslo bude na mojej hlave, ale to sa, verím, nestane, nakoľko cítim, že tento zámer a jeho poslanie je pod silnou ochranou a jeho pozitívny potenciál už teraz robí zázraky.
Slovania nie sú charakteristickí dobyvačným prístupom k okolitému svetu, ako mnohé národy západnej civilizácie. Myslím, že česká, ruská a islandská hymna sú pekným príkladom iného pohľadu na koncept hymny. A sú vlastne jedny z mála, ktoré vytŕčajú z davu priemernosti.
Poďme si hudbu a zmeny, ktoré ste pripravili, pomenovať. Meníte tempo? Súvisí táto zmena s charakterom piesne Kopala studienku? Vidíte v nej viac lyrickosti ako bola chápaná doposiaľ?
Časovanie v hudbe je jedna z najdôležitejších vecí interpretácie samotnej. Dotiahnuť dopad fráze tak, aby dávala zmysel, o to viac, že v tomto prípade je text určujúci. Myslím, že okrem iného sa v tejto verzii podarilo zadosťučiniť významu slov, ktorých hĺbka je to najdôležitejšie v celom kontexte Štátnej Hymny Slovenskej Republiky. Snažil som sa o jeden plynulý a súvisle gradujúci oblúk, nielen o mechanickú repetitívnosť. Nebude to tzv. povinná jazda. Chcem, aby sa ľudia tešili, keď ju budú počuť a užívali si všetky vznešené pocity, ktoré tato magická pieseň stimuluje.
Mimochodom, podľa Vašich skúseností, máme o tom dostatočné vedomie, že hudobný pôvod slovenskej hymny je v našom folklóre? Že ide o ľudovú pieseň? V úprave ste vychádzali aj z charakteru a emócií hudby?
Implementoval som do vnútorných hlasov aj prvky originálnej slovenskej stupnice tzv. podhaľanskej, kedy sa v melodike vnútorných hlasov objaví lydická kvarta, typická pre slovensky folklór a vytvára tak nenápadnú, ale výnimočne krásnu a jedinečnú farbu. Taktiež som si myslel, že som objavil Ameriku, mojou záverečnou kadenciu končiacou durovým finále, ale ako som následne zistil, prvý s týmto osviežením prišiel predo mnou už Peter Breiner vo svojej úprave, čím sa mu chcem ospravedlniť za neúmyselné privlastnenie si tohto nápadu. Veľmi ma teší, že sme na to nezávisle prišli obaja. Ak Slováci ožijú, nemusela by hudba končiť v smútku, však?
Pridávate aj úvodné takty ako introdukciu? Faktom je, že sme sa často ani nadýchnuť nestihli a spev v hymne už znel – bol to tiež dôsledok toho, že bola spojená s českou hymnou a zrazu bola „odseknutá“ z celku…
Áno, budeme mať úvodný tón na naladenie sa k melódii a dychovú prípravu pre tých, ktorí ju radi spievajú.
No potom sa tiež opýtam, či to nebol logický kontrast – česká bola v pomalom tempe, zodpovedal tomu aj text, malebný pohľad na krásnu krajinu, slovenská a jej blesky nad Tatrami má dramatickejší charakter. Ako jedna skladba fungovali dobre v celku. Keď ju však berieme samostatne, vidíte v nej iný potenciál?
Samozrejme, že to bol logicky kontrast, aj keď ma vždy iritovalo, že bola len jedna sloha, čiže skončila skôr, než si ju človek mohol dostatočne užiť. Prišlo mi to vždy ako taký prílepok z povinnosti.
Čo ešte okrem tempa a výrazu v novej úprave meníte? (Ešte raz upokojíme čitateľov, že hromy a blesky aj melodika, harmónia, rytmus ostanú, mení sa len aražmán). Čo v inštrumentácii ste zmenili?
Prakticky všetko. Inštrumentácia je bohatá, napísaná pre obrovský “Mahlerovský” symfonický orchester, vrátane organu, veľkého miešaného zboru, detského zboru, šiestich fujár. Ta partitúra naozaj stojí za povšimnutie, každý vnútorný hlas má svoje melodické opodstatnenie, sú tam zaujímavé rytmické prvky. Každý detail je prepracovaný a všetko so všetkým súvisí. Nie sú tam žiadne zjednodušenia, paralelizmy, alebo odfláknuté hlasy len do počtu. Taktiež harmonicky nie je nudná. Je to síce malé dielko, ale ako vidíme už teraz, má svoj veľký príbeh. Moje hlavné krédo bolo Maestoso e Rigoroso.
Priznám sa, čakala som ostré reakcie, ale až taký hejt nie. Zvlášť, keď ste to vysvetlili aj v kontexte. Vy ste čakali takéto ostré reakcie?
Pre mňa je to minulosť. Zodpovedný som len svojmu svedomiu. Samozrejme, že neočakávam, že ma budú všetci nosiť na rukách a obhadzovať kvetmi a istá časť verejnosti bude inklinovať možno k iným úpravám z minulosti, ktorých je neúrekom. Ale hodnotiť dielo a jeho prínos pred premiérou pokladám za znak nekultúrnosti a totálnej nemohúcnosti ako ducha, tak aj intelektu. O srdci ani nehovorím. Mňa viedla láska k hudbe a fascinácia témou a jediné, čo ma zaujíma, je dotiahnuť dielo k najlepšej možnej miere dokonalosti v rámci všetkých dostupných možností tak, aby som sa mohol za našu hymnu s hrdosťou a pokorou postaviť. A pokiaľ aspoň 51% spoločnosti príjme moje dielo a dokáže sa s ním stotožniť, budem spokojný (úsmev).
Možno ešte ďalšia, s tým súvisiaca otázka. Keď sme sa telefonicky zhovárali, vraveli ste, že súčasná podoba slovenskej hymny je odrazom doby, v ktorej vznikla. Akú dobu teda podľa Vás žijeme dnes? Čo bude hymna predstavovať v novej podobe?
Moja úprava nie je deskriptívnym odrazom súčasnosti, naopak jej poslaním je dať občanom Slovenskej republiky nádej, že jestvujeme, že sa máme o čo oprieť a že máme právo byt hrdí, slobodní a jedineční aj v kontexte veľkého sveta.
Či chcete alebo nie, situácia okolo ministerstva je dosť negatívna, aj vzhľadom na kroky, ktoré ministerka vykonala. Nebudem posudzovať či šťastne alebo nie. No je súčasťou vlády, ktorá nerobí populárne opatrenia, ľudia sú frustrovaní z toho, čo sa deje, a ešte len od nového roka bude diať. A počas tohto obdobia sa pripravuje nová verzia hymny. To je fakt. Nemyslíte, že aj súhra týchto udalostí spôsobila vlnu reakcií, ktoré ste utŕžili?
Vždy je možné vidieť pohár poloplný, alebo poloprázdny. Osobne, radšej utiahnem opasok ako už veľa krát v mojom živote v záujme mieru a akej takej nádeje, že sa veci liečia, než byť klamaný, utláčaný a urážaný nekompetentnosťou a aroganciou tých, ktorí surovo a bezohľadne nasledujú záujmy, ktoré nereprezentujú ani národ ani jednotlivca. Viete, aj my sme dostali pozvanie účinkovať na Košickom pride festivale za honorár, respektíve voucher na 50 Euro na konzumáciu. Keď som sa dozvedel, aké peniaze odčerpávajú z verejných zdrojov, bolo mi nevoľno od žalúdka. Investovať do opravy strechy budovy Slovenskej filharmónie na úkor 50 eurových voucherov na pride festival, mi príde ako prirodzený krok každého triezvo uvažujúceho človeka, ktorý nestratil zmysel pre spravodlivosť. Určite by som konal rovnako a držím palce všetkým tým, ktorí to so slovenskou kultúrou a umením myslia úprimne, čo sa bohužiaľ o tých vrieskajúcich, hysterických postavičkách nedá povedať. Oni to, čo spravili pri hymne, že kvičia skôr ako ju počuli, robia aj smerom k súčasnej vláde. Nezávidím nikomu, kto musí pracovať pod týmto neustálym tlakom. Viete, neúprimnosť sa ťažko kamufluje aj keď sa herci a hérečky veľmi snažia pôsobiť autenticky.
A potom – určite to nie sú len otázky týkajúce sa celkovej spoločensko-politickej situácie. Pomenovali ste to v reakcii aj tým, že na slovenskej kultúre mnohí parazitujú. Myslíte si, že aj z ich strany táto vlna odporu prichádza?
Tých dôvodov je mnoho, ale nie sú veľmi presvedčivé, nakoľko oháňať sa prázdnymi pojmami už nestačí. Definujú nás naše činy a výsledky našej práce. Strana odporu síce hlasno kričí, ale asi zabudli poctivo pracovať a talent sa im vyhol veľkým oblúkom. Isté parametre proste nejdú dokopy.
A argument prečo v dobe uťahovania opaskov, tak práve pre to. Asi nerozumejú pozitívnej sile hudby. Ja netvrdím, že ich zasýti, ale ja ich nejdem okradnúť, ja im chcem pokorne darovať niečo, čo sa peniazmi nedá zaplatiť.
Udivilo ma, ako sa pri jednej téme zrazu ocitne iná, úplne nesúvisiaca, len aby sa mohlo objaviť čo najviac protiargumentov. Ako súvisí, podľa Vás, to, že ste sa počas pandémie nedali očkovať, s novým aranžmánom hymny?
Nuž, to sa musíte spýtať autorky obvinení, nie mňa. Ja som reagoval na konkrétne osočenia. Sám netuším, aký vplyv na kvalitu tvorby má zdravotné kurikulum autora.
Spýtam sa teraz vecne. Môžete zverejniť sumu, za ktorú ste humnu SR napísali a nahrali?
Môžem vás uistiť, že môj honorár bude zverejnený, ale až vtedy, keď sa rozhodnem, či mi to za ten cirkus vôbec stoji. Ide o korektný, avšak viac než priemerný návrh honoráru a verte, že ak by nešlo o môj nápad, ktorého hodnota sa nepočíta peniazmi a to, čo sa mne vracia už teraz, je nezaplatiteľné, by som tú navrhnutú sumu, ak by išlo o “komerčnú” zákazku, určite odmietol. Môj čas a energia, ktorú som do toho vložil, ďaleko prevyšuje počet tých šušťavých papierikov, ktoré sa aj tak hneď rozkotúľajú. Mne je trápne, že mňa tu niekto otravuje s honorárom, potom čo isté konkrétne kruhy doslova rozkradli fondy na podporu umenia. Našťastie budeme môcť porovnať pomer ceny a výkonu. Celkom sa na tú kauzu teším. Myslím, že viacerým parazitom prestane chutiť jesť. Počkáme si na vhodný moment. A zverejníme nie len môj honorár, ale mnohé, mnohé ďalšie a porovnáme si výsledky. Potom môže verejnosť slobodne zaujať spravodlivý postoj aj k tejto otázke. Ten, kto môj honorár zverejní, budem buď ja sám na mojej mediálnej platforme, alebo samotné ministerstvo kultúry, ktoré disponuje rozpočtom. A pokiaľ ide o otázku tantiemov z hranosti, tak je to presne nula eur, nakoľko autorské práva na hymnu SR vlastní štát.
Z mediálnych výstupov a Vašej osobnej reakcie ma zaujala jedna vec. Tvrdíte, že ste od FPU na projekt Hrana nedostali dotáciu. Viem, že sa snažíte zachovať odkaz Mareka Brezovského, pred pár rokmi ste zostavili 21-členný medzinárodný orchester. Sú to aj ďalšie aktivity, ktorými si pripomínate jeho odkaz. Aké bolo zdôvodnenie komisie FPU, že Vás nepodporili?
- Odborná komisia odporúča žiadosť nepodporiť vzhľadom na nižšiu kvalitu predkladanej žiadosti a skutočnosť, že predkladané informácie jednoznačne nešpecifikujú koncertnú a vydavateľskú činnosť.
- Odborná komisia odporúča žiadosť nepodporiť vzhľadom na to, že výška žiadaného štipendia je neúmerná k rozsahu vecného výstupu.
Desiatky rokov sledujete a analyzujete slovenskú scénu. Čo ste vypozorovali?
Úpadok morálky, nedostatok rýdzeho talentu, oslavu priemernosti a fanatickú honbu za slávou a peniazmi.
V rozhovore pre náš portál ste pred pár rokmi povedali (na otázku neustálej aktuálnosti projektu Hrana), že veríte, že hudba ešte stále dokáže prežiť v záplave nových a častokrát bezobsažných informácií a projektov, ktoré celebrujú svoju priemernosť. Vyjadrili ste sa, že veríte, že „slovenská kultúrna základňa časom prejde ozdravením a oprie sa o svoju pravdivú históriu a už nebude potrebné opakovať túto otázku“. Zmenilo sa niečo? Sme stále priemerní alebo už sa naša kultúra ozdravila?
Verím, že ak dáme priestor, ponúkneme podporu a vrátime vieru v zmysel tvoriť talentovaným a originálnym umelcom, zažijeme renesanciu aj v oblasti umenia.
Za klasickú hudbu môžem povedať, že máme dnes zaujímavých tvorcov, aj mladej a strednej generácie, ktorí sa snažia nájsť v novej hudbe inú cestu. Prúd, ktorý vzniká, má svoje charakteristiky, oprosťujú sa kompozičné a výrazové prostriedky – pritom existuje niekoľko línií, v ktorých tvoria v rámci európskej hudby. Ako dnešných autorov súčasnej klasickej hudby vidíte Vy?
Myslím, že to majú nesmierne ťažké a je dobré, že ich štát podporuje, lebo ak by mali byť odkázaní len na voľný koncertný trh definovaný záujmom o tento typ súčasnej hudby, bolo by to podstatne náročnejšie uživiť sa len komponovaním. Držím im palce a želám množstvo inšpirácie a sily tvoriť naozajstnú hudbu s obsahom a emóciami. Ostatné zhodnotí história.
A ako je to s jazzom? Máme byť na čo hrdí?
Mame zopár výnimočných inštrumentalistov, málo originálneho autorstva. Každý má nejaký vzor a chce byť ním. Potom sa z celej prezentácie stáva ekvilibristická papagájčina, čo je škoda.
Na čom dnes (okrem spracúvania mediálnych výstupov) pracujete?
Na postprodukcii novej verzie Štátnej Hymny Slovenskej Republiky. Je na tom ešte dosť roboty, som príšerný perfekcionista a stále nachádzam detaily, ktoré vylepšujem. Dnešná doba technológií ponúka úplne iné možnosti práce so zvukom, ako len lineárne nahratie a konvenčný mix. Nehovoriac o tom, že tých variácií je viac, čiže vo výsledku by mali byť minimálne 4 rozdielne varianty hymny samotnej, určené pre konkrétne príležitosti. Taktiež, keď už som sa do toho pustil, rád by som vyhotovil aj jednu úpravu pre veľký brassband, ak by bolo predsa len treba aj tú pochodovú verziu. Myslím, že aj táto estetika si zaslúži nový pohľad v rámci aranžmánu a interpretácie.
Okrem toho, že ste skladateľom, producentom, ste aj výborným basgitaristom. Pred pár rokmi som zažila, ako ste na Slovenskom alternatívnom lete zrušili koncert, lebo ste mali hrať na B stage. So slovami: „idem si dobre zahrať do nejakého klubu“ ste sa porúčali a vycúvali s autom preč z areálu. V čom je klubové hranie pre Vás príťažlivé?
Veľmi nepresná informácia…. Čakali sme 2 a pol hodiny po funuse, nakoľko príšerná dezorganizácia festivalu spôsobila totálny sklz. Jeden z členov súboru pricestoval z Paríža, druhy z Prahy, trpezlivo sme čakali a nakoniec nás presmerovali na druhé pódium. V tom istom čase bol na prvom pódiu program, preto, bolo absurdne ísť hrať do stanu, pred ktorým je prázdno. Nehovoriac o tom, že celkový počet návštevníkov, ktorí tam v noci zostali, sa blížil nule. Tak sme vycúvali a išli domov k rodinám. Usporiadateľ nám dodnes nerefundoval ani cestovné náklady, čo sľúbil…
Naozaj to myslíte vážne, že v roku 2025 nebudete hrať?
Hrať a tvoriť určíte budem, ale či budem koncertovať so svojimi projektmi naozaj neviem zaručiť. Viete, ja to nerobím pre prachy. Ak mám vyliezť na pódium, musí to mat aj hlbší zmysel a ten sa občas stratí v hmle.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: Peter Jurík, archív Oskara Rózsu
