Nedávno oslávil narodeniny Ondrej Šoth, generálny riaditeľ Národného divadla Košice. Porozprávali sme sa o jeho ostatnej inscenácii – Každý deň odvahu (Zvláštna radosť žiť III).
Každý deň odvahu je už treťou inscenáciou s názvom Zvláštna radosť žiť. V čom je táto radosť zvláštna?
V roku 1986 vyšiel v Československu preklad zbierky básní talianskeho básnika Sadro Pennu s týmto názvom. A ten mi utkvel v pamäti. Keď sme pripravovali prvú inscenáciu v roku 1990 uvedomil som si, že plne zodpovedá tomu o čom v nej hovoríme. Pozreli sme sa vtedy so Zuzanou Mistríkovou, Petrom Maťom a skladateľom Michalom Pavlíčkom na povojnové dejiny Československa. Na obdobia, kedy sa v ňom ľudia „nadýchli“ a obdobia, kedy boli zase „zavretí do klietky“ a vnímali sme november 1989 ako cestu za svetlom. Cítili sme však podvedome, že žiť v slobode, láske a pravde, nebude také jednoduché a tak tú cestu za svetlom na konci inscenácie stihli len niektorí. Premiéra bola na jeseň 1990, všetci boli ešte stále plní očakávaní a neoptimistický záver inscenácie ich prekvapil.
Druhú inscenáciu Zvláštna radosť žiť sme realizovali v Košiciach v 2002. Odzrkadlila sa v nej naša skúsenosť s úplne iným druhom manipulácie, aký fungoval pred rokom 1989.
Inscenáciu Každý deň odvahu sme plánovali uviesť pred dvoma rokmi na Medzinárodný deň študentstva (17. november), no napokon uzrela svetlo sveta až v marci 2024. Po období pandémie som si jasne uvedomil to, čo som už cítil nejaký čas. Že svet informačných technológií poskytol manipulácii úplne nový, takmer bezbrehý priestor. Vplyv sociálnych sietí, mobilných telefónov, komunikácie, médií na život a názor človeka, nerešpektovanie histórie, tradície, vyrábanie falošnej reality. (Nielen) mladý človek sa ocitá v samote ako „čistý list papiera“, často nemá vedomosti o histórii, ani o súčasnosti a podpisuje sa na ňom to, čo sa k nemu dostane prostredníctvom algoritmu, ktorého cieľom sú len ho získať a „nepustiť“. Je ľahko manipulovateľný a keď si potom (ak vôbec) uvedomí, že je v pasci, zistí že bol spolutvorcom povrchnosti a ohrozenia hodnôt slobody, myslenia, vnímania a cítenia.
Dôležité sú tu tri biblické (tzv. kardinálne) cnosti – viera, nádej a láska. V našich inscenáciách ich v úvode predstavujú traja muži. V druhom dejstve, kde sa priestor mení na dusivé väzenie, sa k nim pridávajú tri ženy. Vďaka ženám sa muži môžu vymaniť z tmy, objaviť svetlo a nájsť cestu k ozajstným hodnotám – k deťom a k rodine. V závere, po tej strastiplnej ceste, konečne nájdu svetlo (budúcnosť), idú za ním, ale celé sa to vráti k začiatku, kde „manipulátori“ majú nový – na prvý pohľad atraktívnejší – program a celý cyklus sa opakuje, lebo súboj medzi láskou a nenávisťou alebo pravdou a manipuláciou bude existovať vždy, len závisí od človeka, ktorú cestu si zvolí. Zaujímavosťou je, že cnosti viera, nádej a láska netancujú na javisku, ale v úvode sedia medzi divákmi, aby tak vyjadrili, že tieto mohutnosti duše prebývajú v nás. Je len na nás, ako ich objavíme a čo bude pre nás prioritou – láska k blížnemu, k človeku, k planéte, k ľuďom. To je vždy tá lepšia cesta.
My ľudia sme nepoučiteľní v tom, že sa musíme dostať do veľmi ťažkých empirických skúseností, aby sme sa prebrali a začali nasledovať svetlo a duchovnú cestu. A práve tento kontrast vyjadruje naša inscenácia – ako si nevážime hodnoty, ako nás nezaujíma iný človek, akí sme sebeckí, ako sa dopracujeme k totálnemu egu vlastného ja. Až keď príde veľmi ťažká doba temna alebo zla, až vtedy sa snažíme počúvať duchovné slovo. Ale aj tak je nám to zabránené, pretože tá cesta je veľmi zložitá.
Tri cnosti sú rovnocenné, alebo je niektorá z nich dôležitejšia?
Nie, všetky tri cnosti sú rovnocenné. Tri osobnosti, ktoré sú spojené v jednu duchovnú silu. Jedno bez druhého neexistuje.
Prvá inscenácia bola v roku 1990 v SND v Bratislave, v čom bolo odlišné od aktuálnej, z roku 2024?
Prvá reflektovala povojnový vývoj spoločnosti. Bolo v tom, ako boli mnohí nepohodlní, perzekvovaní, niektorí obratí o majetky, dokonca o všetko, čo je naznačené kostýmami. Potom prišiel rok 1968, principiálne, potom rok 1989, čiže to bolo viac ilustrované v československej histórii, ktorá sa skončila zmenou európskej geopolitiky a politických názorov. Celé to spustil 17. november a otvoril dvere do sveta, do Európy.
Lenže slobodu, ktorú sme dostali, akoby sme ju mali automaticky a prestali sme si ju vážiť. Začali sme používať termíny, ktoré sú nepravdivé, hovoríme často o fašizme, o gestape, o pojmoch, ktorým mladí ľudia vôbec nerozumejú a nechápu ich. Preto všetky tieto iscenácie ukazujú, ako sa behom sekundy môže zmeniť sloboda človeka. Ľudia si žijú veselo, podobne ako v inscenácii Denník Anny Frankovej, no v jeden moment prídu fašisti a všetko skončí.
Je dobré, že pre mladého človeka je to aj niečo vizuálne, lebo keď sa o týchto veciach len rozpráva, oni si to nevedia predstaviť, a preto je to emočne bližšie pre nich…
Mám rád kontrasty v živote – napríklad keď niekto niekomu podáva chlieb a na druhej strane sa deje protipól týchto emócií. Chcem, aby bol v divadle viditeľný kontrast a ukázať, že existuje súcit alebo väčšia láska, akú má len človek človeku. Aj ktokoľvek, kto je negatívny, žije nešťastný život, ktorý si nedokáže sám v sebe vyrovnať. To znamená, že to odráža jeho nešťastie k ľuďom, keď sa teší z nešťastia iných. No nešťastný človek môže byť v rovine aj veľmi emotívnej osoby, ktorá naopak, pomáha ľuďom. Za tým všetkým je výchova, rodina, školstvo, kultúra, svet. Ak hovoríme o manipulácii, musíme si položiť otázku, kedy nastáva a či si vôbec človek uvedomuje, že je manipulovaný. A je úplne jedno, či sa pridá na jednu alebo druhú stranu. Manipulácia nie je bezpečná v každej rovine, zvlášť citlivo ju vnímam v prípade mladých ľudí. Uvedomme si, aký technologický vývoj sme zaznamenali, aké negatívne dôsledky mal, ako názor mladého človeka dokážu formovať masmédiá, bez toho, aby si ho dokázal vytvoriť on sám. Všetky tieto otázky si kladiem a veľmi silno vnímam v našej spoločnosti.
Ktorá časť z tejto inscenácie je pre vás najsilnejšia?
Začiatok, kde prichádzajú na scénu protagonisti s telefónmi. Zobrazujeme, ako sa ľudia prestali navzájom vnímať. Druhý silný moment je boj, keď už objavia svetlo a idú za ním, ale manipulátori im nedovolia ísť ďalej a tí ľudia sa rozdelia. Je to zmes výsmechu, sklamania, odsúdenia a poníženia, čo dospeje až k tomu, že dav vyzlečie symbolické postavy donaha, aby ich (a hodnoty ktoré predstavujú) ponížili.
V druhom dejstve ľudia hľadajú svoju identitu prostredníctvom žien, mužov a detí a dostane sa im tretia energiu – svetlo. Žena s mužom v spojení vytvorí tretiu energiu – lásku. Prostredníctvom žien je zobrazená obrovská energia, ktorá je symbolom rodiny a kontinuálneho života ako záchrany z tohto sveta. Ňou sú deti, ktoré sú našou jedinou nádejou. V predstavení aj účinkujú – sú symbolom slobody a svetla, ktorým otvárajú novú cestu. Ľudia, ktorí sú stratení, zrazu dokážu nasledovať svetlo, no nie všetci ho dokážu prijať. Tí, ktorí ho nájdu, vďaka deťom nachádzajú v sebe stratené symboly – vieru, lásku a nádej. Nie všetci však túto cestu nájdu, časť spoločnosti je nemenná. Sú to materialisticky založení ľudia, ktorí opäť prijímajú dary manipulátorov. Vrátime sa teda zase na začiatok. Kľúčovou témou inscenácie je aj ako sa ľudia chovajú v čase kríz, v čase pandémie, či prichádzajúceho fašizmu. Slobodu človeka chápeme dnes ako voľnosť a anarchiu. Spoločnosť prestáva chápať základné princípy demokracie. Možno si to neuvedomujeme, ale za týmto slovom sa skrýva zodpovednosť, zákony, rovnosť pred každým jedincom.
Základným problémom, ktorý inscenácia zobrazuje, je nenaplnenosť človeka. Držím sa filozofie Nietzscheho, ktorý povedal, že človek, ktorý nechce závisieť na tradícii a histórii, je nemravným človekom. Preto vznikajú veľké chvály a nenávisti, ktoré nikomu nikdy nepomohli. Vyplýva z toho aj to, že musíme ísť znovu po ceste poznania. V diele vidíme dokonca mnoho príkladov osobností, ktoré mali svoje názory, no čelili mnohým manipuláciám a napokon podľahli. Aj to je téma, ktorú zobrazujem v inscenácii Každý deň odvahu (Zvláštna radosť žiť III). Že v súčasnosti, žiaľ, vyžaduje niekedy odvahu vysloviť nahlas aj elementárnu pravdu.
Komu je určená táto inscenácia?
Každý, kto inscenáciu pozerá pozorne, sa v ňom nájde. Pochopiť ho môžu mladí od vyšších ročníkov základnej školy, až po starších ľudí. Myslím, že nie je vhodná pre malé deti, pre ktoré máme iné inscenácie. Toto je už pre také publikum, ktoré objavuje svet a chce sa orientovať v tom, kde žije, lebo mediálna manipulácia s ľudstvom je dnes veľmi viditeľná a veľmi silná. Má ho viesť k tomu, aby človek zostal sám sebou, aby si overil každý názor, kým ho vezme za svoj, aby nehodnotil to, čomu nerozumie, aby mal argumenty, fakty, aby čítal a vzdelával sa.
Na to nadviažem, že Svet nás chce urobiť jednotvárnymi. Čo je kritériom, aby sme zostali “farební,” teda sami sebou?
Je to naša vnútorná sloboda. Je to pravda voči mne samému v zrkadle, kto som. Nie je dobré o všetkom rozprávať s hocikým. Každý človek by si mal sám sebe povedať, kto som, kam idem, čo milujem, čo ma robí šťastným, čo robí šťastnými ľudí okolo mňa a ísť cestou kreativity a farebnosti.
V jednom momente akoby svet bol už unavený. Čo je východiskom z tejto “únavy sveta” ktorú niekedy zažívame aj na vlastnej koži?
Oddýchnuť si, zastaviť sa, usporiadať myšlienky, vstať a hľadať svetlo, ktoré sme stratili.
Použili ste rôzne žánre hudobne, populárnu hudbu, dokonca sme počuli organ. Podľa čoho ste vyberali hudbu?
Hudobnú dramaturgiu si robím sám, podľa toho, ako to cítim. Alebo niekto z kolegov mi odporučí niečo, alebo ma inšpirujú niečím. Ja veľmi rád zapájam do toho i ďalších ľudí. Kedysi som tvoril úplne sám a dokázal som témy sám nájsť a pripraviť. Ale som veľmi rád, keď môže „prizvať“ do tvorby iných a inšpirovať ich, aby sa aj oni stávali tvorcami.
Koľko trvá naštudovanie tanečnej inscenácie?
Ja pracujem principiálne veľmi rýchlo. Naozaj mám taký mozog. Pracujem 90 % bez hudby. Mám niečo v hlave, nájdem na to hudbu a sám sa prekvapím, čo v tej hudbe je. Keď počúvam hudbu dlho, tak už ma neinšpiruje, čiže ide vždy o moju hudobnú dramaturgiu k téme, ktorú idem rozprávať a k situáciám, ktoré som vytvoril v interakcii s interpretmi. Iné je to s klasickou hudbou, ktorú si napočúvam vopred, rôzne diela, ale väčšinou hudbu intuitívne hľadám a riadim sa veľmi silne svojimi pocitmi, intuíciou.
Čo by ste na záver odkázali našim čitateľom?
Rád by som odkázal, aby každý z čitateľov prišiel na živé predstavenie do divadla, pretože to je živý vzťah. Deje sa to len v tom danom momente, už to nikdy nebude presne také isté. A zásluhu má na tom aj divák, na tom kolektívnom zážitku sa zásadne spolupodieľa. Ak sa to podarí a tvorcovia diváka emocionálne zaujmú, tak mu odovzdajú niečo, čo sa v ňom odzrkadlí a inšpirujete ho tým k lepšiemu životu.
Presne toto raz Bachovi povedal jeden študent, že keď počuje niektorú z jeho kantát, tak celý týždeň nemôže spraviť nič zlé…
Presne tak, hudba lieči, lebo hudba je geniálna. Hudba je pre mňa zo všetkých umení najslobodnejšia. Zároveň má v sebe najviac disciplíny, čo je zaujímavé. Hudba je nádherná sama osebe.
Zhováral sa Marek Jamrich
Zdroj foto: NDKE, Ondrej Šoth archív
