O novom dokumentárnom filme Michael Kocáb – rocker versus politik sme sa zhovárali s divadelníkom, choreografom a generálnym riaditeľom Štátneho divadla Košice, Ondrejom Šothom, ktorý vo filme aj sám účinkoval.
Začnem jednoducho. Ako sa vám páčil film?
Tento film sa mi mimoriadne páčil, pretože hovorí o vnútorných pocitoch a faktoch jednak z rodinného prostredia, ale aj profesionálneho a hudobného prostredia a v neposlednom rade aj politického. Vidno v ňom spúšťač revolúcie, ktorá tu vtedy vznikla. Páčilo sa mi to dokonca natoľko, že po premiére som prišiel za režisérkou Olgou Sommerovou a dohodol sa s ňou, že keď tento film skončí v kinách, rád by som ho dostal na nosiči a v divadle by som to chcel premietať v rámci občianskej náuky pre mladých ľudí. V úvode by som ich poprosil, aby sa nenechali manipulovať politikmi, alebo hystériami, ktoré sa v jednotlivých stranách šíria, ale najmä, aby sa nedali ovplyvniť ľuďmi, ktorí nevedia, čo sa v tej dobe vlastne stalo, ako to bolo a aká je naozaj pravda.
Vo filme sa objavilo aj vaše predstavenie Milada Horáková, pri ktorom ste s Michaelom Kocábom spolupracovali.
Je to s tým neodlučiteľne spojené. V 50. rokoch Miladu Horákovú odsúdila komunistická mašinéria. Českí a slovenskí právnici si s ňou nevedeli dať rady, tak povolali ruské tajné služby, ktoré im pomohli dosiahnuť svoj cieľ. Jednalo sa aj o geopolitické záležitosti, kedy sa hovorilo o návrate k predvojnovému stavu a Rusi nás vtedy vlastne zablokovali. Každý zľahčuje aj príchod vojsk, ale ja si pamätám aroganciu ruských vojakov, ktorí tu boli a tento film hovorí aj o tom, že sa to mohlo zvrátiť. Ale tiež sa opačným spôsobom mohla zvrátiť aj revolúcia v 89. Československá armáda mala zasiahnuť, ale odmietla napriek jasným pokynom ministerstva obrany. Dôležitým faktom je, že sa k revolúcii pridala umelecká obec. Aj ja som sa pridal, ale nikdy som nemal pocit, že by som vyvolal revolúciu. Tiež si myslím, že povedať o nejakom spevákovi, či spisovateľovi, že urobil revolúciu je nevedomé a nesčítané. Šlo o celkovú náladu a situáciu v spoločnosti.
Aj keď je pravda, že som poznal ľudí, ktorí komunizmu naozaj verili. Boli to ľudia, ktorí sa snažili ísť úprimným príkladom napriek veľkým komplikáciám. Nedá sa to teda generalizovať. Všetci vieme aký názor vtedy prevládal. Ešte v roku 1990 François Mitterrand povedal, že potrvá 200 rokov, kým sa z ľudí úplne vykorení ten chorý socializmus. Ja som sa vtedy urazil a vravel som si, že je to hlúposť. Veď už je to predsa za nami, už máme slobodu.
Teraz s týmto názorom už súhlasíte? Myslíte si, že to vykorenenie bude trvať dlho?
Veľmi dlho, áno. Pretože aj mladá generácia je sčasti postihnutá dogmatizmom, scestnými myšlienkami, zlou školou a veľmi zlými vyučovacími procesmi. Pre školstvo sa v tomto smere nič nerobí. Pracujú na tom ľudia, ktorí nemajú žiadne výsledky v pedagogickej sfére. Sú tam osoby, ktoré na školách v živote neučili, a tak je tu veľký priestor na prenikanie totalitných ideí, či už fašistických, alebo komunistických. S predstavením Milada Horáková mám veľmi pozitívnu skúsenosť, kedy aj ľudia veriaci v komunistickú ideu po predstavení menili názor. Divadlo je veľká vec a keď je v ňom historická pravda a vkladáte doň objektívne fakty, nie len svoj názor, vtedy to funguje. Aj film Michael Kocáb – rocker versus politik je objektívny. Je to fantastický dokument, ktorý spája rebéliu, rock a hovorí čo je sloboda, čo je demokracia a aká je naša zodpovednosť za to, čo hovoríme. A to ma dojalo.
Vo filme ste účinkovali aj vy. V časti o predstavení Milada Horáková ste povedali, že nebyť Michaela Kocába, predstavenie by nikdy nevzniklo. Prečo?
Nebolo to len jedno predstavenie. Spolupracovali sme na viacerých projektoch. Spomínam si na projekt Sándor Márai, ktorý sa odohrával v hľadisku a diváci sedeli na javisku. Bol to prierez tvorby Sándora Máraia, ktorý u nás zakázal vydávať svoju literatúru, kým neodíde posledný ruský vojak. Hudbu k tomu robil Michael Kocáb, ktorý sa spolupodieľal na odsunoch ruských vojsk.
Ako by ste popísali takýto druh inšpirácie?
Poviem to takto: pracoval som nie len s Kocábom, ale aj ďalšími členmi Pražského výberu. To boli ľudia, ktorých som vnímal ako zdravé a odvážne deti so slnečnou energiou. Tie veci, ktoré hlásali mali hlavu a pätu a vnímal som ich ako vzor aj pre moju vlastnú rebéliu. Snažili sa hľadať pravdu, ktorá vzbudzovala hrôzu u tých, ktorých vzdelanie a charakter boli na priemernej úrovni. Generácia, z ktorej Kocáb pochádza je generáciou ľudí, ktorí sú nádherní a každý z nich je jedinečný, no zároveň sú poznačení tým dogmatizmom, v ktorom svojho času veľmi trpeli. Trpeli za ľudí, nespravodlivosť, bezprávie, bezcharakternú doktrínu moci, kde si človek mohol pripadať ako úplne nedôležitý prvok. Tá pražská hudba, ako to ja nazývam, prinášala odraz doby, čo mi niekedy na našej súčasnej slovenskej kultúre chýba. Potrebujeme znova zrkadlo, nie len zábavu. V tom je dôležitý Kocábov odkaz. Sme na križovatke a musíme si znova vybrať smer ku demokracii. Nesmieme dovoliť návrat dogmatizmu.
Mladá individualita by tomu mohla pomôcť?
Áno, aj ten film hovorí o kráse slobody o individualite, ktorá vzíde z konfrontácie s prostredím. Potrebujeme inteligentných ľudí, ktorí v úprimnom dialógu hľadajú riešenia a nepredbiehajú sa v osočovaní a nadávaní si či hľadaní chýb na tom druhom. Všetko to stojí a padá na vzdelaní. Chýba nám správne vzdelanie a výchova. Ďalšia vec, o ktorej ten film hovorí, je podpora mladej generácie. Do mladej generácie musíme investovať, musíme ju vzdelávať. Podotýkam, nie „mali by sme“, ale „musíme“! Treba ich učiť o pravdivej histórií a inšpirovať ich, nezaťažovať ich doktrínami a dogmatizmom na školách, kedy sa deti iba učia, ale nevedia reagovať a kriticky myslieť. Inšpirujme ich láskou k vedomostiam. To sa nám rokmi stratilo. Náš problém je v chabom, podpriemernom vzdelaní.
To máte pravdu, sloboda nás dohnala k akejsi letargii. Môžeme byť radi aspoň za umenie, ktoré by tie škody mohlo napraviť.
Tým, že sme v minulosti nemali slobodu, zháňali sme zakázanú literatúru. Veľmi ťažko sme sa dostávali k filmom a kultúre, ale režim nám tými zákazmi vlastne ukazoval, čo je správne.
Aký je Michael Kocáb ako človek? Ukazuje nám film jeho ozajstnú osobnosť?
On je taký malý diamant. Je to človek z farárskeho prostredia, kde on nikdy nemal potrebu ľuďom klamať, alebo vymýšľať nejaké fantasmagorie. Ako mladý som bol šokovaný jeho empatiou voči ľuďom. Vnímal som ho ako veľmi silnú osobnosť, s ktorou som zažil veľa radostných a komických situácii. Dodnes je to veľká osobnosť. Preto vždy, keď som v rámci projektov pracoval s odkazom na fašizmus, alebo komunizmus, tak mi napadol jedine Michael Kocáb. O ňom som vedel, že tú históriu naozaj pozná a nebude ju prekrúcať. Navyše, práca s českým skladateľom má jedno špecifikum. My Slováci a Česi sa odlišujeme v tom, že Česi majú akúsi dávku diplomacie a Slováci zasa viac emócie a fantázie. Vždy keď sa spojí racio s emóciou, vznikne niečo veľké. Doteraz sa toho držím.
Ako sa vám s ním spolupracovalo?
Tvorba je vec dôvery. Michaela som spoznal tak, že som bol v jeho štúdiu presne v deň, keď zomrel Václav Havel. Michael mi zahral 20 sekúnd zo skladby a ja som ho zastavil s tým, že je to dobré, viac nepotrebujem. On nerozumel tomu, že si nechcem skladbu vypočuť dokonca. Ja som mu povedal, že dopredu viem, že to bude super. A on bol vždy dojatý, keď videl, ako som jeho hudbu stvárnil vizuálne.
Musím ešte povedať, že pre mňa bola veľkou školou práca s bývalými disidentmi.
Ako dokázal Michael Kocáb pretaviť svoje postoje a názory do hudby? Ako to potom vy dokážete použiť vo svojej vlastnej tvorbe?
V prvom rade, ja žiadneho tvorcu nedostávam do svojej poetiky. Vždy zdieľam iba tému a svoje myšlienky. Následne ma iný umelec inšpiruje svojim individuálnym prístupom. Nikdy nehovorím aká musí byť hudba, ako musí vyzerať kostým, lebo by som ich obmedzil. Vždy sme teda vedeli, čo chceme vyjadriť a ja som mu dal totálnu slobodu, aby to povedal po svojom. To isté urobil aj on voči mne. Navzájom sme sa teda nijak neobmedzovali.
Viete byť konkrétnejší?
Stalo sa, že sa mi jeho hudba zdala pridlhá. No bola tak fantastická, až som si vravel, že ak to nedokážem znázorniť, potom nemám dosť talentu. Vždy keď mi tú hudbu dal, mal som z nej pocit, že je to obrovská wagnerovská kompozícia. Použil tam priam neskutočné množstvo nástrojov hudby a na jeho hudbu sa aj veľmi ťažko tancuje. Vytvoril tak zložité árie, že keď na to bolo treba urobiť sólo, bál som sa, že mi ten tanečník na javisku umrie (smiech). Kocáb jednoducho dokázal pretlmočiť do hudby rebéliu, tvrdosť a k tejto tvrdosti aj nefalšovanú harmóniu lásky a totálnej poetiky. Nikto nechápal, ako taký rocker môže mať v sebe toľko poetiky. Je to muž, no má v sebe dieťa, ktoré miluje rozprávky. Ako jeden z mála zostal sám sebou. Samozrejme má vyhranený názor a to sa v našej spoločnosti nenosilo, mal veľa nepriaznivcov, pretože mal talent a svoj postoj. Jednoducho on históriu nezakrýva a neprekrúca, a v tom ho uznávam. Michael Kocáb je symbolom pravdy, čestnosti, morálky a talentu. Je to nádherná osoba. Je to kráľ, o ktorom by ste si mohli myslieť, že keď vojde do miestnosti, tak je tam sám a o nikto iný v tej chvíli nie je dôležitý. No potom zistíte, že on si na tej miestnosti a ľuďoch všimol každý detail.
Niekde ste spomínali aj iné dokumentárne filmy o Kocábovi, ktoré podľa vášho názoru neboli tak vydarené. V čom sa odlišovali? Ukazovali ho inak?
Režisérka Sommerová pochopila, čo ľudia potrebujú, nie čo chcú. V tom je veľký rozdiel. Ľudia totiž potrebujú počuť pravdu o rodine, to keď sa vám nedarí a pripustíte si, že ste niečo pokazili a ste sebakritický. Ľudia dnes potrebujú počuť úprimnosť a nie nejaký falzifikát. Tento film je pravdou o človeku. Zistíte aká je jeho veľkosť práve v tom, že je ochotný hovoriť o všetkom a vie prijať aj svoje prehry. Vidíme tu vývoj osobnosti na ceste k úprimnosti.
Priznám sa, že ja sám som sa o existencii tohto človeka dozvedel len celkom nedávno a nechápem, ako je to možné.
To nie je hanba. Hanba by bola neskúmať to a nezaujímať sa, keď už takú príležitosť máte. Hanba je okrem toho ešte aj hodnotiť veci, o ktorých človek nič nevie. Keď už mám možnosť niečo študovať, tak to študujem a nevyhováram sa. Tie veci sú dnes aktuálnejšie, ako by boli pred piatimi rokmi. Film prišiel do kín v správnom čase. Vidíme vojnu v priamom prenose a k tomu proruské výkriky na námestiach.
Košické divadlo pomohlo 1650 ľuďom z Ukrajiny hneď v začiatkoch vojny. Nedívali sme sa na to politicky, ale ľudsky. Ľudia zomierajú. To vás vždy zasiahne, pretože každý má právo žiť. A nikto nemôže inému to právo zobrať. Či je to Ukrajinec, Rus, Američan alebo Maďar. Sme v 21. storočí a ja nerozumiem, ako sa môžeme vracať späť. Ľudia na námestiach dnes nevedia, čo hovoria. Oni čakali, že po revolúcii príde zmena sama. Že budú mať peniaze bez pričinenia, že si budú môcť robiť čo sa im zachce, že si budú môcť písať v médiách čo sa im zachce, aj keď sú to lži. Je desivé koľko ľudí má dnes čas zaoberať sa intrigami a hlúposťami. Toto môžeme prežiť jedine literatúrou, kvalitným vzdelaním a kultúrou.
Súhlasím s Vami, že film prišiel do kina v pravý čas. Ja som bol v kine na jeho oficiálnej premiére a okrem mňa sedel v kinosále iba jeden človek.
To je práve to, že vo veľkom servírujeme ľuďom len to, čo chcú a potom zabúdajú na to, čo skutočne potrebujú. Ako povedal Nietzsche: „Keď nechcete mať vzdelanie historické a tradičné, ste nemorálny človek“. Preto si myslím, že jediná nádej je v deťoch.
Nedávno som mal obrovský zážitok. Nejako som sa dostal na Liptovské divadlo tanca. Mladí ľudia urobili predstavenie v Liptovskom Hrádku, v kultúrnom dome. Toľko lásky, empatie a profesionality v jeden a pol hodinovom predstavení som nevidel už veľmi dávno. Mladí ľudia stelesnili svoj názor na súčasnosť tak inteligentne a tak profesionálne aj po hudobnej a tanečnej stránke, že je škoda, že za to neboli ocenení. Bol som dojatý a dodnes na to myslím a rozprávam to aj politikom, ak sa s nejakými stretnem. Ja si nemyslím, že mladí sú na tom zle. My starší sme na tom zle a neodovzdávame mladým to, čo by sme im zodpovedne mali dať. Naozaj sú tu ľudia so super názormi a opäť sa vraciam k tej edukácii a k vašej skúsenosti. Určite sa na Kocába nebudú ľudia húfne hrnúť. Preto by bolo skvelé, keby si školy a divadlá dali do programu výučby vysielanie tohto dokumentu, po ktorom by určite vznikali diskusie. Urobilo by to určite viac dobra, ako nudná prednáška, či písomka za známku. Umelci by mali vytvárať festivaly súčasných myšlienok, pretože umenie má veľkú silu prinášať lásku a dotyk, ktorý ľuďom chýba. Oni ho hľadajú a veľmi často sa popália. My im musíme dať pravú príležitosť.
Matúš Trišč
