V dnešnej dobe nie je ľahké nájsť oblasť, v ktorej by sme ako spoločnosť automaticky nezaujímali pozície na dvoch póloch. Politika, zdá sa, natiekla do všetkých oblastí a štrbín nášho života, a to aj do športu. Jeho najvyššia súťaž, Olympiáda, ešte stále slúži ako udalosť, ktorá spája, teší sa medzinárodnému rešpektu a vnímame ju ako udalosť ušľachtilú, nesúcu odkaz starovekej filozofie zrelosti a krásy ducha i tela. Na Olympiáde sa stretávajú športovci celého sveta, merajú si sily v spravodlivých zápasoch, pretekoch a súťažiach. Tento svetový priestor pre prejavy úcty a neraz aj mierové gestá sa zdá byť neochvejne zabehnutý a rešpektovaný. Nuž, možno len do chvíle, kým vás film Olympijský medzičas česko-japonskej režisérky Haruny Honcoop neprinúti uvažovať inak.
Synopsa filmu Olympijský medzičas – Režisérka Haruna Honcoop cestuje po svete a navštevuje najrôznejšie olympijské mestá v Ázii aj Európe. Dokumentuje najmä opustené športové štadióny, postavené za miliardy dolárov, ktoré neraz slúžili svojmu účelu len pár týždňov, počas Olympijských hier. Následne sa z nich stali obrovské nevyužívané komplexy, ktoré mestám spôsobujú ekonomickú či ekologickú katastrofu, a neraz boli pri ich výstavbe porušené aj ľudské práva obyvateľov miest.
Áno, aj Olympijské hry majú svoju temnú stránku. Nie vždy je za ňu zodpovedný Medzinárodný olympijský výbor, veľmi často sú to práve mestá a krajiny, ktoré hry usporadúvajú a v mene príprav likvidujú štátny rozpočet, obytné štvrte miest či prírodu. Požiadavky organizátorov sú náročné a náklady na prípravy často mnohonásobne prekračujú predpokladané sumy.
Film pracuje s predpokladom, že sa diváci a diváčky doteraz nemuseli zamyslieť nad touto problematikou, dramaturgicky nás preto autorka vedie svojimi vlastnými úvahami, prvými poznatkami a postupne sa spolu s ňou do problému ponárame hlbšie a hlbšie, aby sa pred nami mohli odkryť početné pridružené javy a následky spôsobené organizáciou hier. Film sa rozkonáruje o nové hľadiská, až sa najväčšia športová udalosť sveta začne javiť absurdne či dokonca ako jeden veľký podvod. Možno volím prisilné slová, no megalomanský športový štadión postavený na základoch obytných štvrtí, odkiaľ boli násilne vysťahovaní obyvatelia, ma k tomu nabáda. Obyčajný športový fanúšik nič netuší.
Film pracuje s protagonistami len v malej miere. Odborníci či civilisti sa k slovu dostávajú sporadicky a snímka je vedená predovšetkým komentárom samotnej režisérky. Rozprávačka zaujíma voči problematike jasný postoj, no argumenty opačnej strany nepočuť. Ako nám Haruna Honcoop v rozhovore (ktorý pripravujeme…) povedala, napriek niekoľkoročnej snahe spojiť sa s Olympijským výborom napokon od kompetentných nedostala žiadnu odpoveď na svoje otázky. Snímka investigatívneho charakteru tak produkuje niekoľko vážnych obvinení, nielen voči organizátorom hier v totalitných krajinách, ale aj tých demokratických. Jestvujú však aj príkladné olympijské mestá, ktoré svoje záväzky voči výboru a obyvateľom splnili a hry pre ne boli ozajstným prínosom. Snímka o nich však nehovorí a je škoda, že neuvádza pozitívne prípady na inšpiráciu. Asi si autorka uvedomila, že ľudia, ktorí majú organizáciu hier vo svojich rukách, nepotrebujú byť poučení, ale prinútení konať inak. Snímka je predovšetkým venovaná bežnému obecenstvu, ktoré môže urobiť aspoň toľko, že vypne svoje televízory v čase, keď sa budú športovci hnať za loptami a bežať cez prekážky. Takáto filmová forma zmysluplného občianskeho aktivizmu je, verím, všade vítaná.
Nakrúcanie filmu prebiehalo šesť rokov a za ten čas autorka sledovala trojicu miest, ktoré sa chystali na hry, Peking, Tokio a Paríž. Film Olympijský medzičas funguje okrem kritickej roviny aj ako dokumentácia procesu prípravy na najväčšiu športovú udalosť na svete, čo má pre bežné publikum aj veľkú poznávaciu hodnotu. Skrátka máme možnosť vidieť zákulisie tej veľkoleposti, ktorú bežne sledujeme v televízii počas olympijského dvojtýždnia. Len je zarážajúce, ako to pozadie niekedy vyzerá.
Záujem režisérky o architektúru športovísk či opustené úžitkové stavby, ktoré sú často oplotené a strážené, poteší fanúšikov urbexu či brutalizmu. Ústredným nositeľom posolstva je však stále hovorené slovo a obrazová zložka len jeho dôležitou ilustráciou.
Tému pre svoj autorský dokumentárny film si režisérka zvolila naozaj veľmi dobre. Dokáže totiž osloviť tisícky ľudí po celom svete, ktorých sa organizácia Olympijských hier neblaho dotkla, a preto má distribúcia filmu v zahraničí sľubný potenciál. Je zaujímavé, že sa problematike dodnes nikto v podobnej miere nevenoval, keďže ide o veľký medzinárodný problém a predikcie smerujúce k budúcim ročníkom hier sú čoraz horšie. Haruna Honcoop zachytila úpadok Olympiády, ktorý doteraz zostával skrytý pred televíznymi diváčkami a divákmi, no v blízkej budúcnosti možno povedie k zániku najprestížnejšej športovej udalosti.
Olympijské hry už dávno nie sú apolitické, slúžia predovšetkým na prezentáciu usporiadateľských krajín a miest. Film Haruny Honcoop odkrýva, bez preháňania, šokujúce praktiky organizátorov, ktorí pre vlastný imidž neváhajú drviť krajinu, jej ľudí, zdroje a ekosystém. Isteže, je to jeden uhol pohľadu. Na hrách sa neraz píše história, športovci robia skvelé meno svojim krajinám, motivujú mladé generácie, zapisujú do histórie svoje rekordy a vzbudzujú hrdosť u tých, ktorých reprezentujú. Mnohí budú aj nastávajúce Olympijské hry v Paríži, ich pompézny otvárací ceremoniál a rozmanité športové disciplíny sledovať s úžasom a uznaním. Možno vás film Olympijský medzičas nepresvedčí a tiež sa k nim pripojíte. A možno si konečne priznáme, že už ani ten šport nie je len o dobrých a ušľachtilých myšlienkach, ale dokáže ľuďom spôsobiť aj veľa utrpenia, keď sa z neho stane globálna zábava.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
