Treba čítať dobré knihy, počúvať dobrú hudbu, dokonca občas vypiť dobré víno, lebo všetky tieto veci nás hlboko ovplyvňujú. Festival Košická hudobná jar 2025 bol takouto syntézou dobrého, rozmanitého, a zaujímavého na slovenskej, ale aj zahraničnej scéne.
Je veľkým posunom a obohatením pre spoločnosť, že sa do skladateľských pozícií dostávajú nielen muži, ale už aj ženy. Lebo nie je podstatné, kto vytvoril hudbu, ale aká je. Aj keď na Slovensku sú ženy stále v úzadí, oproti mužom (hlavne v umení a politike), významný úspech zažíva slovenská skladateľka, rodáčka z východu, Ľubica Čekovská (1975).
Pochádza z hudobníckej rodiny a ako dieťa na ZUŠ neobľubovala spev a hudobnú teóriu, ktorú neskôr študovala na VŠMU v BA a kompozíciu v Londýne na Royal Academy of Music (P. Patterson). Je držiteľkou veľkého množstva ocenení doma aj v zahraničí (Cuthbert Nunn Composition Prize Kráľovskej hudobnej akadémie, Leverhulme Award, Elsie Owen Prize, ISH Foundation Scholarship od kráľovnej Alžbety, Cenu Jána Levoslava Bellu, Cenu Nadácie Tatra banky (2013 a 2025) Jej opery získali významné ocenenia: Impresario Dotcom (Krištáľové krídlo 2021, Cena ministra kultúry SR za rok 2020, Dosky 2023. Jej ďalšia opera Here I am, Orlando bola nominovaná na cenu za „svetovú premiéru“ na International Opera Awards 2024 a v tom istom roku získala Cenu divadelných novín v ČR (Národné divadlo Brno). V súčasnosti pracuje na viacerých objednávkach (opera Judina pre Národné divadlo v Košiciach a Houston Symphony Orchestra). Opera Dorian Gray zaznie v sezóne 2025/2026 v nemeckej premiére v Eduard von Winterstein Theater v Annaberg Buchholzi.
Ako skladateľka sa nehlási k nejakej skupine, ale chce robiť hudbu, ktorá sa bude počúvať. Vyzýva poslucháčov k hlbšiemu pochopeniu hudby, aby vnímali, čo chce autor povedať aj dnes, aby odhodil predsudky o modernej hudbe. Známy skladateľ filmovej hudby E. Morricone sa vyjadril, že v súčasnej hudbe používame rovnakých dvanásť tónov, ako generácie pred nami, teda pracujeme s rovnakými „tehlami“ len ich používame inak. Majstrovstvo kompozície Čekovská prirovnáva k vareniu. Niekedy len šéfkuchár vie o „tajnej prísade“ bez ktorej jedlo nemá špecifickú chuť. Niekedy ide len o štipku soli alebo korenia. Hudbou sa nedá klamať, musí vychádzať z človeka a skladateľ musí ovládať nielen „remeslo“, ale aj tie „tajné prísady“, ktoré robia hudbu charakteristickou a jedinečnou.
Ešte ako študentka sa spoznala s A. Pärtom, ktorý jej povedal, aby si zapisovala každý deň jednu melódiu, vnímala tak pohyby duše a s týmto materiálom potom pracovala. O jej hudbe sa potom neskôr vyjadril, že z nej cítiť čistotu, presnosť, dramatickosť. Jej hudba v sebe nesie sviežosť, radosť zo života a vážnosť. (V rámci KHJ mali poslucháči možnosť vypočuť si aj tohto autora.)
Koncert otvorila riaditeľka, Lucia Potokárová, ktorá zablahoželala skladateľke k okrúhlemu jubileu. „Myšlienka pripraviť symfonickú oslavu vznikla už na jeseň minulého roka – chceli sme vyjadriť úctu autorke, ktorá sa presadzuje na Slovensku i v zahraničí mimoriadnou umeleckou hodnotou. Zároveň nám išlo o hravý, originálny a výrazný dramaturgický akcent.“ Hudba má svoj medzinárodný jazyk a obdivuhodne spája národy už celé stáročia. Preto si vedenie vybralo zaujímavú paralelu. Keďže je Čekovská známa v zahraničí, koncert dirigoval zahraničný, a nie slovenský dirigent, mladý talent Andreas Ottensamer. Pôvodne študoval klarinet vo Viedni, Hardvarde a neskôr získal štipendium na akadémii Berliner Philharmoniker, kde je od roku 2011 sólovým klarinetistom. Dirigovaniu sa začal venovať neskôr, v roku 2021 získal Ottensamer 1. cenu Neeme Järvi Prize na Gstaad Festival Conducting Academy. V sezóne 2024/2025 debutoval ako dirigent s viacerými špičkovými orchestrami (Salzburg, Basel, Winterthur, Montreal, Erfurt, Tokyo a iné). Má teda bohaté skúsenosti nielen ako hráč v orchestri, ale aj ako sólista a v poslednej dobe aj ako šikovný dirigent.
V programe bolo uvedené ako prvé dielo Maison de la musique en sept périodes, skladateľka a dirigent sa rozhodli uviesť toto dielo ako posledné, a tak koncert otvorila skladba Palingenia (Podenka). Zložená bola na objednávku Essenskej filharmónie a mala premiéru v roku 2015 v Essene. Je to hudobný príbeh nenápadného hmyzu, žijúceho iba dvadsaťštyri hodín na brehoch Dunaja. Sama autorka dielo komentovala takto: „Ráno sa prebúdza, svoj život prežíva ako súvislý nádherný tanec v kŕdli s ostatnými podenkami a ku koncu dňa biele telíčka upadajú v tvare veľkého bieleho kvetu na hladinu Dunaja a miznú v kolobehu striedania života a smrti.“ Dielo má tri časti – opisuje prebudenie, život a formou náreku – večný spánok. Zamýšľa sa nad zázrakom života a pominuteľnosťou. Život podenky trvá dvadsaťštyri hodín, skladba trvá dvadsaťštyri minút. Dielo je pomerne náročné nielen pre poslucháča, ale aj pre interpretov. Hudba je niekedy intenzívna, inokedy jemná a tak vyjadruje farebnosť orchestra – vrátane pizzicatových motívov, vibrafónu, činelov a tympanov. Flauty a pikola boli občas krikľavé. Súzvuky jednotlivých nástrojov mohli byť mäkšie, hlavne v subtílnejších častiach. Zaujímavú rolu hral aj bubon s veľmi efektným využitím. Až na malé rytmické nepresnosti dielo zvládli pomerne dobre. Aj keď dirigent patrí k mladšej generácii, jeho gestá boli precízne a prehľadné, s orchestrom vybudoval dramatickú štruktúru diela. Vyzdvihol jej symbolickú obraznosť a emóciu.
Koncert pokračoval veľmi sviežim a tematickým opozitom, filmovou suitou – Zakliata jaskyňa a tri zlaté dukáty. Čekovská je totiž aj autorkou pôsobivej hudby k viacerým filmovým rozprávkam. Hudba k filmom je strhujúca, ale aj emotívna, alebo meditačná, komponovaná s filmovou empatiou, citom pre rozprávkovú poetiku a výraznou schopnosťou vytvoriť nálady aj charakterizáciu postáv. Pôsobí umelecky kvalitne, ale zároveň oslovuje aj nenáročného poslucháča v prirodzenej hudobnej reči. Používa moderné, ale prístupné harmonické postupy, často dokonca modálne, niekedy so zľahka disonantnými prvkami pre vytvorenie napätia. Rytmicky je hudba živá a často tanečná, v scénach s akciou alebo vtipom prevažujú svižné, energické rytmy. Miestami cítiť náznaky slovenského folklóru, ako štylizované prvky v melodike alebo rytmike (napr. valčík, čardášové figúry). Veselé časti boli zvládnuté dobre, neskôr v rýchlej časti sa objavili rytmické nepresnosti. Tanečná časť oduševnená a plná emócií. Nielen z orchestra bolo cítiť, že si hudbu užíva, aj keď hudba interpretačne vôbec nebola ľahká, ale aj dirigent pôsobil uvoľnene a miestami až tanečne.
Avízované „prvé dielo“ sa stalo „posledným“ a tak Košický Dom umenia naplnili tóny Maison de la musique en sept périodes – Dom hudby v siedmich obdobiach. Dielo je pomerne nové (2024) a vytvorené bolo k 75. výročiu Slovenskej filharmónie, inšpirované príbehom bratislavskej Reduty. Tak budova, ako aj orchester bol svedkom všetkých kľúčových udalostí našej krajiny. Prešiel obdobiami od ideológie komunizmu, vpádu ruských vojsk, sviečkovej demonštrácie až súčasnosť. Autorka sama opisuje inšpiráciu takto: „Zobrazenie podstaty nachádzam v Schopenhauerovi, podľa ktorého je rytmus súčasťou hudby a zároveň pulzom života a symetria vyobrazuje dokonalosť v umení architektúry. Schopenhauer označuje architektúru zamrznutou hudbou. Naopak, hudba pre svoj život potrebuje čas. A tak v siedmich častiach polhodinového cyklu citlivo „rozmrazujem“ svoj príbeh hudby, inšpirovaný vnútornými aj vonkajšími vplyvmi kultúrno-spoločenských udalostí vsadených do srdca slovenskej metropoly.“ Hudba bola podmanivá, že aj sám dirigent sa nechal strhnúť k „tanečkom“. Energické časti nepôsobili gýčovo, ale osviežujúco, zvlášť v prvom obraze. V druhom obraze vyznelo trochu rušivo otočenie strán. V treťom obraze zaujímavo vyzneli kontrasty, mohli byť miestami menej hlučné. V piatom obraze pekne vyskladané crescendo, ale objavili sa nepresnosti (v slákoch a trúbkach), efektné glissandá v slákoch. Šiesty obraz sa tematicky vracal k prvému. Záver vyznel aj mohutne, aj veľkolepo, aj keď zvuk orchestra nie vždy to musel byť až tak predimenzovaný.
Po poslednej skladbe sa objavila samotná skladateľka vo vkusných červených šatách a objatie s dirigentom evokovalo spojenie dvoch talentovaných a blízkych ľudí, ktorých spojila hudba. Na záver skladateľka vykročila ku klavíru, dirigent vzal svoj klarinet a spolu s orchestrom zahrali Silent Waltz. Po náročných skladbách to bol skutočne zaujímavý záver tohto vydareného koncertu. Aj samotný orchester akoby pocítil „mäkkosť ženskosti“. Naozaj podarený večer!
Bachova večerná modlitba
Priestory historickej synagógy na Zvonárskej sa v prvú júnovú stredu večer naplnili do posledného miesta. Bachove Goldbergove variácie nepočuť v Košiciach len tak hocikedy, dokonca v netradičnej úprave pre barokové kvarteto. Transkripciu Goldbergových variácií BWV 988; „Clavier Übung bestehend in einer Arie mit verschiedenen Veränderungen vors Clavicimbal mit 2 Manualen“ od Johanna Sebastiana Bacha (1685 – 1750), vytvoril súbor Nevermind (Anna Besson, Louis Creac’h, Robin Pharo a Jean Rondeau) pre husle, flautu, violu da gamba a basso continuo (čembalo, organový pozitív).
Ich názov je zámerne netradičný – odkazuje na populárnu kultúru (pravdepodobne aj ironicky na Nirvanu), ale ich umelecké zameranie je seriózne a odborne zakotvené v historicky poučenej interpretácii. Súbor vznikol v roku 2013 spojením štyroch špičkových francúzskych hudobníkov, blízkych nielen po profesionálnej, ale aj po ľudskej stránke. V dobe vzniku telesa boli všetci štyria študentami prestížnej hudobnej školy Conservatoire National Supérieur de Musique de Paris. Cieľom súboru je zdieľať milované diela s rôznorodým publikom, a to tak, že prezentujú a zároveň prekračujú repertoár barokového kvarteta zo 17. a 18. storočia. Výnimočnosťou je moderný prístup k baroku: technická brilancia, improvizačný duch, cit pre dynamiku a kontrasty, zmysel nielen pre intimitu, ale aj pre drámu, veľmi živá komunikácia medzi nástrojmi, často pripomínajúca jazzové interplay.
Goldbergove variácie J. S. Bacha, ktoré pre barokové kvarteto spracovali po prvýkrát. Okrem Košíc zaznejú v mnohých iných metropolách (Paríž, Amsterdam, Bremen, Budapešť, Sevilla, Lipsko, Boston, San Diego, Vancouver, Philadelphia a iné).
Dielo je pomenované podľa Johanna Gottlieba Goldberga, mimoriadne nadaného mladého čembalistu, ktorý hrával chorľavému grófovi Keyserlingovi za bezsenných nocí. Aby tieto svoje „nočné koncerty“ spestril, objednal si u Bacha toto dielo. Tu sa Bach ukázal ako majster techniky hry na čembale, nehovoriac o jeho genialite a dokonca jeho obdivuhodných matematických schopností.
Tému Bach bohato ozdobil na francúzsky spôsob. Virtuózne variácie v polyfonickom prevedení organizoval tak, že po dvoch voľných variáciách nasleduje vždy jedna v kánone, postupne v unisone, v sekunde, tercii až do nóny v dvadsiatej siedmej variácii. Ária vo forme elegantnej a pokojnej sarabandy je samotným mottom variácií a obsahuje zásadný materiál, na základe ktorého skladateľ vytvoril celý vesmír variácií. Bachove transformácie sú založené na architektúre árie a harmonickom vzore, basovej línii. Vďaka tomu sú Goldbergove variácie akousi gigantickou passacagliou alebo chiaconou.
Základom, z ktorého sa variácie odvíjajú, však nie je samotná melódia, ale predovšetkým bas. Ten Bach v jednotlivých variáciách značne modifikuje, a to tak, že vytvára ostatné figúry aj v doplnkových variáciách na základe basu, ale základná harmónia je nemenná. Skladba tridsiatich variácií je rozdelená do daných úloh, ktorý sa tridsaťkrát opakuje. Tridsať variácií sleduje sled harmonických skupín po troch. Každá skupina obsahuje brilantnú virtuóznu etudu pripomínajúcu tokátu, jemnú a elegantnú charakterovú miniatúru a kánon. V tomto hľadisku sleduje postupnosť so stúpajúcimi intervalmi. Bach člení dielo podľa určitého plánu, technické nároky na hráča sa postupne zvyšujú a dokonca v druhej polovici sú niektoré variácie vyložene virtuózne. Poslednou variáciou je tzv. Quodlibet, v ňom Bach uvádza na basovom diele dve ľudové piesne s bohatou žartovným textom. Dielo sa uzatvára opätovným uvedením árie.
Interpretácia tohto výnimočného diela v podaní súboru Nevermind nechala v poslucháčoch silný odkaz. Aj napriek tomu, že nemohol byť odohratý celý koncert, lebo počas skúšky sa pokazil organový pozitív a nebolo možné v tak krátkom čase nájsť náhradný. Koncert bol teda kratší, ako sa očakávalo, ale dokonalosť prevedenia odstránila prípadné rozčarovanie. Ak by som mal jedným spojením vyjadriť atmosféru večera, tak je to mäkkosť a symbióza. Dialógy mäkké, ale neskutočne presné. Dokonca bolo ťažko uveriť, že to hrajú štyria rôzni ľudia a nie jeden interpret. Správne barokové akcenty, ako by sme povedali hudobným jazykom Ľubice Čekovskej – bolo to správne uvarené a dochutené. Virtuózne časti zvládnuté dokonale, s jemnosťou a mäkkosťou. Bez akejkoľvek jednotvárnosti alebo nudy. Nič vulgárne, alebo predimenzované. Behy bez najmenšieho zaváhania alebo nervozity. Veľká ľahkosť, ktorá nám v interpretácii tak veľmi chýba (istá forma bezstarostnosti). Sloboda, ale v pevnej štruktúre, nič sterilné alebo strnulé. Celé dielo dýchalo presnosťou a symbiózou. Obdivuhodný bol aj dialóg a komunikácia s divákmi (čembalista hral zväčša spamäti – pozeral do hľadiska, iba občas sa pozrel do nôt). V jednej časti sa dokonca stalo, že huslistovi spadol stojan na noty. Čembalista vstal, noty mu napravil bez prerušenia toku hudby a hralo sa ďalej. Huslista sa len zľahka usmial. V inej časti zase vletel vtáčik, ktorý si bezstarostne lietal pod strechou.
Dielo má filozofickú hĺbku, pozýva do kontemplácie, je často vnímané ako cesta – od pokoja k extáze, od intelektu k radosti, od štruktúry k emócii. Návrat Árie na konci pôsobí ako obradná kruhová forma – hudobník i poslucháč sa vracajú na začiatok, tam odkiaľ vyšli. Preto môžeme povedať, že patrí k jeho duchovným dielam (aj keď, o ktorom jeho diele môžeme povedať, že nemá základ v jeho duchovnom živote?).
Atmosféra starej synagógy dávala tomuto celému osobitnú príchuť. Na stenách vidno zub času, no predsa v starej, ošarpanej budove ožila dávna hudba, umocnená vynikajúcou interpretáciou. Každý z nás sa stal tým „grófom Keyserlingom“ a hudba nás preniesla do iného, platónsky dokonalého sveta. Nad tým všetkým židovská menora a Dekalóg – sloboda a vzletnosť v pevnej štruktúre, bez výstrednosti, alebo vulgárnosti, ale priam čarovnej zaujímavosti. Niečo, čo v našej spoločnosti ešte len musíme nájsť. V ten večer sme do toho mohli nahliadnuť. Vďaka súboru Nevermind a Bachovým variáciám.
Záverečný koncert KHJ – Beethoven a Šostakovič
Festivalové finále 69. KHJ bolo koncipované ako veľkolepý symfonický zážitok s tromi dielami, ktoré svojím spôsobom posunuli hranice orchestrálnej hudby, v zlomovom období, hlavne u Beethovena a Šostakoviča.
Dirigentského vedenia večera sa ujal Patrick Hahn, generálny hudobný riaditeľ Sinfonieorchester und Oper Wuppertal a hosťujúci dirigent Münchner Rundfunkorchester a Royal Scottish National Orchestra. Dirigovanie študoval v Grazi a patrí k najvyhľadávanejším dirigentom svojej generácie. Vo svojej štvrtej sezóne v nemeckom Wuppertali uvádza rozsiahle symfonické a vokálno-inštrumentálne diela ako symfónie Mahlera a Brucknera či Turangalîla Oliviera Messiaena. Operný repertoár zahrňa Salome Richarda Straussa a Mozartovho Dona Giovanniho, Wagnerove opery (Tristan a Izolda, Tannhäuser). Popri klasike sa venuje aj kabaretným piesňam Georga Kreislera, ktoré spieva a sám sprevádza na klavíri, za čo už dostal niekoľko ocenení.
Klavírneho partu sa ujal klavirista, dirigent a víťaz International Classical Music Award a Opus Klassik – Frank Dupree. Patrí medzi najvšestrannejších umelcov svojej generácie. Študoval na Hochschule für Musik Karlsruhe (prof. S. Speidel). Prepája klasiku s jazzom – so svojím zoskupením Frank Dupree Trio skúma styčné body týchto svetov. Jeho diskografia sa zameriava najmä na diela Nikolaja Kapustina. Nahrávky jeho koncertov mu priniesli viaceré ocenenia (Diapason d’Or a ICMA). Je známy aj premiérami diel súčasných skladateľov (W. Rihm, Gruber, P. Eötvös, D. Bjarnason).
Prvým dielom, ktoré otvorilo večer v synagóge, bol Koncert pre klavír a orchester č. 5 Es dur op. 73 – „cisársky“ Ludwiga van Beethovena (1770 – 1827). Toto dielo je zaujímavé tým, že predstavuje v tejto oblasti vrchol možností v rámci klasickej hudby. Ide o najväčší, najmonumentálnejší a najslávnejší klavírny koncert. Je to dielo heroické, brilantné aj lyrické, ktoré uzatvára jeho koncertnú tvorbu pre klavír.
Koncert vznikol v roku 1809, počas bombardovania Viedne Napoleonom. Prívlastok „Emperor“ (Cisársky) pochádza z Anglicka, pravdepodobne od vydavateľa alebo poslucháča, ktorý považoval dielo za vznešené, majestátne a kráľovské. Beethoven sám nikdy tento názov nepoužil. Paradoxne, Beethoven bol zarytým odporcom Napoleona, takže názov je zavádzajúci. Dielo hovorí skôr o sile a odhodlanosti ducha. Premiéra bola až v roku 1811 v Lipsku. Autor bol už vtedy úplne hluchý.
V tomto diele autor nadväzuje na obľúbený koncertný žáner, ktorý charakterizovala prevaha mocných, pochodových rytmov, jednoduché a živé motívy a častý ústup lyrických nápadov do úzadia. Beethoven tieto vplyvy ešte zdôrazňuje využitím tóniny Es dur, ktorá symbolizuje doslova bohatierske črty, ale vo forme vnútornej duchovnej sily. Dielo charakterizuje nevídaný rozmer jeho prvej časti. Začína sa originálne, akoby klavír improvizoval s podporou fanfárového akordu. Orchester priamo odpovedá silnými, mocnými orchestrálnymi gestami. Radostná nálada prvej časti je jedinečná. Rovnako i jej tempá, ale aj jej štruktúry nie sú v bežnej podobe. Téma sa vyjadruje v podobe spracovania, čím utvára obrovský priestor variačnej techniky v rámci sonátového allegra. Namiesto kadencie v 1. časti (ktorá bývala zvykom), Beethoven zrušil priestor pre improvizáciu – všetko je napísané, kontrolované, cieľavedomé. Objavili sa tu malé nepresnosti medzi orchestrom a klavírom.
Nesmierne poetické je druhé Adagio, je to nádherný spev plný melanchólie. Orchester nebol vždy v úplnej synchronizácii s klavírom, na druhej strane treba vyzdvihnúť mäkké sláky. Aj keď boli časti, kde ich bolo potrebné viesť ešte lyrickejšie. Dychy mohli byť presnejšie. Po pokojnom úvode, náhly, odvážny nástupný zvrat vedie z Adagia bez pauzy priamo k živelnému Rondu tretej časti. Hlavnú tému začína klavír najskôr nežne, ale postupne oveľa ráznejšie a rozhodnejšie a pokračuje v skladbe s radosťou a silou. Ku koncu bola citeľnejšia symbióza medzi orchestrom a klaviristom. Pekné odpovede, ktorými je tento koncert charakteristický. V záverečnej „beethovenovsky“ búrlivej časti by sa od orchestra vyžadovalo viac slobody a rozmanitosti, aby to nevyznelo strnulo. Dirigent sa očividne snažil, ale orchester to nie vždy pochopil, no šťastlivo došli do efektného záveru. Po poslednom takte v záplave potlesku sa sólista s dirigentom spontánne objali.
Práve týmto koncertom vzniká nový ideál: klavirista nie ako sólista, ale ako hudobný hrdina. Koncert je technicky veľmi náročný, ale aj napriek tomu si ho sólista užíval. Jeho vzdelanie bubeníka sa prejavuje v jeho výnimočnom rytmickom cítení. Keďže aj sólista aj dirigent sú zruční klaviristi, tak v závere si sadli za klavír a štvorručne zahrali Brahsov 1. Uhorský tanec. Podobné prežívanie oboch mladých interpretov bolo citeľné. Veselá a nápaditá interpretácia. Obdivuhodná jednota.
Symfonická báseň Richarda Straussa (1864 – 1949) Veselé šibalstvá Tilla Eulenspiegela op. 28 vznikla v roku 1895. Strauss rád prekvapoval nečakanými nápadmi a šokoval odborníkov už názvom vlastného diela. Podľa neho je skomponované „šelmovsky“ vo forme ronda pre veľký orchester. Dobová forma však poslúžila Straussovi iba ako zámienka na rozvinutie vnútornej kompozície fascinujúcej novotou, ktorá sa líši od tradičných presných vzorov a prekvapuje svojou zreteľnou iróniou.
Till Eulenspiegel je legendárna nemecká ľudová postava – šibal, provokatér, blázon a satirik, ktorý sa vysmieva autoritám, spoločenským normám a hlúposti. Strauss jeho príbeh nezobrazil programovo po jednotlivých epizódach, ale skôr hudobne vystaval jeho osobnosť a dobrodružstvá pomocou motívov a orchestrálnych obrazov. Dielo má voľnú formu, ale môžeme v ňom sledovať rôzne epizódy: jazda na koni mestom, zosmiešňovanie učencov a mníchov, flirtovanie s dievčatami, preoblečenie za kazateľa, chytenie a odsúdenie na smrť (obesenie), návrat jeho ducha na záver (hudobný vtip). Nástupy niektorých nástrojov (napr. lesného rohu) mohli byť odvážnejšie, ako to vyžaduje štýl skladby. Gestá dirigenta boli striedme, ale spoľahlivé. Nestaval na vonkajšiu efektnosť, ale na presnosť a priehľadnosť. Orchester to však nie vždy vedel pochopiť, a tak bol miestami hlučnejší, ako to chcel dirigent. Záver bol pekne vyskladaný.
Symfóniu č. 9 Es dur op. 70, napísal Dmitrij Šostakovič (1906 – 1975) po druhej svetovej vojne. Rozhodol sa v nej upustiť od pateticko-heroickej tematiky predchádzajúcej symfónie a vrátiť sa k atmosfére svojej prvej symfónie. V svojom rannom období ešte nemal trpknú skúsenosť socialistikého diktátu, aj keď len naoko sa podriadil, vo vnútri sa tomu všetkému vysmieval (piata symfónia, hlavne jej záver). Deviatu symfóniu charakterizuje ľahkosť, miestami pripomínajúca šostakovičovskú bezstarostnosť a prokofievovskú grotesknosť. Premiéru 3. novembra 1945 v Leningrade dirigoval J. Mravinskij. Rozsahovo je pomerne krátka. Trvá iba polovicu času v porovnaní so siedmou a ôsmou symfóniou a okrem toho má akoby suitový charakter, líšiaci sa od veľkých sonátových či cyklických kompozícií. Skladá sa z piatich častí.
Dirigent si zvolil pomerne rýchle tempo celej skladby. Prvá časť je akousi paródiou klasického sonátového allegra. Forma diela je nezvyčajne prehľadná. Druhá časť Moderato prináša množstvo melodických a rozsiahlych fráz. Otvára ju sólový klarinet so sprievodom hlbokých sláčikových nástrojov a následne sa rozvíja v drevených dychových nástrojoch. Odlišný typ melodiky v podobe náladových kontemplatívnych fráz prinášajú sláčikové nástroje, ku ktorým sa tlmene pripájajú lesné rohy. Aj tu bolo cítiť dobrú symbiózu a sláky boli smelšie, ako v prvej časti. Tretia časť predstavuje scherzo využívajúce najmä drevené dychové nástroje, pričom hlavnú tému scherza uvádza klarinet, s peknou a citlivou interpretáciou. Aj sláky boli smelšie, ako v prvej časti. Hudba sa tu rozvíja rýchlo a bez zastavenia, iba krátky sólový úryvok trúbky so sprievodom sláčikových nástrojov poskytuje malý kontrast, ktorý veľmi pekne vyšiel. Presto hneď prechádza do štvrtej časti Largo s chorálovou tematikou plechových dychových nástrojov. Stručný recitatívny úsek napísaný pre fagot na pozadí hlbokých akordov sláčikov tvorí prechod medzi časťami. Táto časť mala až mystický nádych, čo umocnili veľmi dobre zvládnuté sláky aj fagot. Piata časť Allegretto je vzletná, ľahká a groteskná. Úplne sa líši od doterajších skladateľových finále, je poňatá v sonátovej forme a výrazne nadväzuje na tematickú a inštrumentálnu atmosféru prvej časti. Jednotný a dynamický záver, pekne vyskladané a dobre zvládnuté rýchle zmeny dynamiky. Gestá dirigenta boli o čosi výraznejšie. Oproti klavírnemu koncertu pôsobil orchester oveľa mäkšie a vyrovnanejšie.
Čo dodať na záver festivalu? Leto je síce už v svojej polovici, ale treba sa pozerať aj na jubilujúci, 70. ročník KHJ, ktorý nás čaká o rok. Riaditeľka filharmónie vidí 69. ročník takto: „Štruktúra 69. ročníka KHJ ukazuje, že festival postupne napĺňa ambíciu približovať sa modelu veľkých európskych festivalov, kde sa koncertné podujatia konajú takmer denne. Okrem koncertnej línie je však pre nás mimoriadne dôležitá aj myšlienka systematického budovania hodnotných hudobných archívov. Preto sme sa rozhodli, že každoročnou súčasťou festivalu bude aj nahrávka jedného koncertu s dielami slovenských skladateľov. Je to náš príspevok k zachovaniu, popularizácii a živej prezentácii slovenskej hudobnej tvorby, ktorá vnímame ako prirodzenú súčasť nášho poslania. V roku 2025 bude výsledkom tohto úsilia nahrávka koncertov pre husle, violu, klavír a orchester slovenského skladateľa Jozefa Podprockého.“ Tento ročník festivalu bol naozaj vydarený, čo Košičania náležite ocenili tým, že predstavenia boli zväčša vypredané. Nebola to len „ľahká hudba“, ale veľmi rôznorodá a zaujímavá. Tešíme sa že, na východe nielen „niečo je“ ale KHJ ukázala, že Košice môžu ukazovať cestu aj iným hudobným festivalom v rozmanitosti a odvážnosti.
Marek Jamrich
