Zbormajster Kunst sa snaží žánrovo spestriť repertoár svojho zboru, čo sme videli už na Vianočnom koncerte. Bola to však len malá ochutnávka – tentoraz dámy predviedli, čo sa v nich naozaj skrýva.
Ženský komorný zbor Les Sirènes pod vedením zbormajstra Lukáša Kunsta má čoraz zaujímavejší, komplexnejší repertoár siahajúci mimo žáner klasickej hudby, ktorý dokáže pritiahnuť rozmanité, viacgeneračné publikum. Dokázali to už na Vianočnom koncerte v Klariskách, ale aj Novoročnom koncerte v Pistoriho paláci – 14. januára o 18:00.
Nie, že by na klasiku zanevreli – v blízkej budúcnosti čaká publikum Stabat Mater Pergolesiho a Gloria Vivaldiho (19. marca) dokonca v scénickom prevedení s Renátou Ryníkovou a hudobným sprievodom Hilaris Chamber Orchestra. Veľkonočný koncert prinesie opäť klasický repertoár – Faurého Requiem s hudobným sprievodom Ladies Ensemble a v júni zaznie v podaní ženského komorného zboru výber českej a slovenskej zborovej tvorby. Letný augustový koncert bude v duchu oslavy – zbor bude sláviť piate výročie svojej existencie. Zbormajster Lukáš Kunst má v pláne zorganizovať aj turné v slovenských mestách – na jeseň budú dámy interpretovať filmovú hudbu, nielen v Bratislave.
Zbor sa v súčasnosti môže oprieť nielen o mimoriadne muzikálneho zbormajstra, ale i kvalitné sólistky a keď hovoríme o Novoročnom koncerte, aj o sprievodnú kapelu – House band of Les Sirènes, ktorú tvoria: Richard Šarközi (klávesy), Pavol Bereza (gitara), Tibor Farkaš (basgitara) a Richard Voľný (bicie nástroje). Po minulom nie veľmi presvedčivom výkone saxofonistu došlo k zmene – objavil sa skúsený gitarista Bereza, ktorý dokázal korešpondovať s telesom a spoluhráčmi kapely zvukovo, ale aj štýlovo – prispôsobiť sóla a celkový štýl hry. Napokon, má skúsenosti (nielen) na jazzovej scéne a vie, ako vyniknúť aj v prípade vokálnych umelcov tak, aby nezanikla inštrumentálna zložka, no zároveň ostal v popredí vokál (Milo Suchomel, Erik Rothenstein, Adriena Bartošová, Sisa Michalidesová).
Možno samotný úvod koncertu nevyšiel tak, ako mal, no bol to skôr zvukový problém, ako interpretačný. Všetci poznáme Skyfall – už keď sa ozvala predohra na klávesoch, k tomu prekrásne, magické osvetlenie, počas ktorého vchádzali postupne speváčky na pódium, tušili sme, že to bude veľkolepé. Žiaľ, tentoraz nevydalo. Už úvodné, nízko posadené verše This is the end, Hold your breath and count to ten, vyzneli nie osudovo a temne, ale príliš dynamicky plocho. Takýto text treba aj precítiť, nielen spievať ako noty po taktoch. Veď dobre, nikto nechce zrazu Adele na pódiu (aj keď by sme sa vôbec nehnevali), ale akonáhle sa ozval refrén, celý zbor zanikol pod dynamickou hladinou (najmä) bicích nástrojov. Čo však môžeme povedať – v závere zaznelo parádne sólo na gitare a pri záverečných čineloch zrazu zasvietilo záverečné, ťahavé „Skyfall“ v podaní speváčok, takže je isté, že spievali. Niekedy proste stačí vyťahať za uši zvukárov, všakže… K objektívnemu zhodnoteniu azda toľko, že aranž Paula Langforda veľmi vkusne kombinuje alty so sopránmi a dodáva dramatickosť tejto piesni. Ak by sa však Lukáš Kunst odvážil pieseň pripraviť aj so sólistkou, s objemným hlasom – aspoň úvod, (v zbore takých má hneď niekoľko), bol by z tejto piesne zaručený trhák.
Hneď druhá pieseň – Holiday Tango Grega Gilpina ukázala zbor, aký sme si priali: skvelá práca s dynamikou, akcentmi a rytmické cítenie, ktoré je práve pri tejto piesni také potrebné. Istá živelnosť v tangu – náhle striedania piánových a forte úsekov, to všetko bolo prepracované. Konečne interpretácia, akú sme si predstavovali od samého začiatku koncertu.
Hudba k filmu Anastasia – prekrásna, vo valčíkovom rytme, znela aj na Vianočnom koncerte. Tentoraz však ešte v prepracovanejšej dynamike, s precítenejším výrazom a vypracovanými legátami. Zbor Les Sirènes pod vedením Lukáša Kunsta na sebe neustále pracuje – pieseň Once upon a December mala v sebe konečne ten mysteriózny charakter: zbor citlivo pracoval s tempami (hudobníci kapely boli absolútne v rytmickej súhre a dodržiavali tieto zmeny – boli to muzikanti, ktorí dokázali tieto tempové nálady pozorne v hudbe odsledovať), ústredná melódia v sopránoch bola krásne spevná – sú to vysoké polohy, no vo všetkých dynamických hladinách sa podarilo dosiahnuť pekný, zaguľatený tón. Aj vďaka tejto hlasovej kultúre sa stávajú pomalé, nostalgické piesne estetickými, krásnymi – bez toho, aby ste mali pocit, že vo forte hladinách sú ukričanými a v piánach ich nepočuť, naopak – vždy sú znelé a dostatočne nosné. A záverečné spomalenie (pekne zosynchronizované s rozloženými akordmi – klávesy Richarda Šarköziho) bolo tým najkrajším vrcholom v celej tejto vnútornej dráme piesne, aké si len poslucháč môže priať.
Po pomalej vsuvke sa dramaturgia opäť zrýchlila. Cabaret – známy šláger, ktorý je nezabudnuteľný najmä vďaka tomu, ako ho spieva Lisa Minnelli. V jej frázovaní je „špina ulice“, každé slovo v jej podaní má význam, ak má byť zvodná, sexi či vyzývavá a pozývať ľudí na šou a preč od nudnej televíznej obrazovky – vie to dostať nielen do spevu, ale i do herectva a tanca, ktorý k tejto piesni patrí. Iste, v podaní sólistky Kataríny Ďurdinovej sme počuli kultivovanejšiu verziu, no i tak bolo v piesni cítiť potrebný temperament. Nie síce celkom istotu v registroch, ktoré musela pre veľký rozsah piesne často striedať, no dokázala precítiť rytmickú pulzáciu piesne. A to je v prípade klasických interpretiek skôr výnimočnosť ako pravidlo.
Jedna z top skladieb, ktorú v repertoári majú Sirény, je Libertango Astora Piazzollu. Tentoraz sme sa jej dočkali aj s Berezovým introm: gitara, ktorá vás dokáže dostať do Piazzollovho sveta – ulíc, v ktorých pulzuje mestský život Argentínčanov. Bereza ani nemusel hrať dlho – no predsa, jeho úvod k skladbe mal sofistikovanú, skrytú pulzáciu tanga, vzdialil sa harmonicky aj rytmicky od ústrednej témy v intre, aby speváčkam následne nasadil rytmiku, o ktorú sa mohli oprieť. Libertango v podaní Sirén má niekoľko línií: najvyššiu, sopránovú, spevnú legátovú, do ktorej sa neustále ozýva živelný rytmus tanga, tlieskanie speváčok ho zvýrazňuje a najkrajšiu tvoria špecifické harmonické tóny – práve nimi je autor ihneď rozpoznateľný. Vďaka rýchlejšiemu tempu to nie je „ospalá“ verzia, ktorú mnohé zbory preferujú. Rytmika v tejto interpretácii bola výrazne podporená kapelou – presnými bicími nástrojmi, klávesmi a basou, no to, že v kapele sa zišli naozaj špičkoví muzikanti, podporili aj individuálnymi inštrumentálnymi sólami. Túto skladbu má zbor nacvičenú – znela aj ako prídavok. Lepší ani nemohol zaznieť.
Pred pauzou ešte zneli dve piesne – That 40s Swing (aranžmán Roger Emerson) – okrem úvodnej sólo témy opäť v prvej časti zbor zanikal a počuli sme skôr inštrumentálnu zložku. Medley, zostavená z viacerých hitov, bola poctou ére neskorých 30-tych, no najmä a 40-tych rokov. Ak toto mali byť americké hity, potom si vyžadujú viac rubata (hlavne ústredná téma v sóle) a swingovania – k týmto prvkom ešte zbor potrebuje dozrieť. Piesne mali znieť v podstatne rýchlejšom tempe a vo frázovaní mala byť vnútorná pulzácia – to, čo vám povie každý jazzman. Ak to neswinguje, ani to nerobte. Zatiaľ to bolo európske vydanie swingu – uhladené, kultivované, spevné, milé, no bez drivu.
Podstatne krajšia a výrazovo precítenejšia bola ďalšia hitovka z kultovej Pomády – Hopelessly Devoted to You – sólo Katarína Ďurdinová, ktorá má schopnosť oprostiť svoj vokálny prejav od klasiky a vyspievať melódiu čisto, uveriteľne a s popovou ľahkosťou.
Druhá časť – to bol hotový žúr. To, že zbormajster Kunst sa snaží žánrovo spestriť repertoár svojho zboru, sme videli už na Vianočnom koncerte. Bola to však len malá ochutnávka – tentoraz dámy predviedli, čo sa v nich naozaj skrýva. Výrazne zlepšili aj svoj pohybový prejav na pódiu – tancovali zosynchronizovane, podľa dirigenta, ktorý je pohybovo mimoriadne akčný, takže okrem dirigovania priniesol aj ďalší prvok – tanec. K soulovej a gospelovej hudbe tento prvok automaticky patrí, akosi k nej nesvedčí statické spievanie ani dirigovanie. Dokonca aj kostýmy boli tentoraz iné – ležérnejšie outfity svedčili už na začiatku koncertu o tom, že Novoročný koncert zboru bude v uvoľnenejšej a radostnej nálade.
Pesnička Proud Mary (ktorú aj tak všetci poznáme pod názvom Rollin´ on the river) bola síce nahratá v roku 1968, no naozaj ju preslávila až Tina Turner. Je to mix „čiernej“ a „bielej“ hudby – jej autor John Fogerty do nej včlenil aj jasné bluesové prvky a spôsob, akým ich výrazovo a farebne zaspievala sólistka Katarína Ďurdinová, bol nepochybne jedným z vrcholov večera. Aj v sprievode kapely, ktorá dokázala akcentovať doby a nechala speváčke dostatok priestoru, sa táto pieseň stala zrazu hymnickou, no pritom civilnou a prekrásnou vnútornou výpoveďou. Skvelé tempo, kolísavý rytmus, úsporná inštrumentácia – a potom obrovský drive, bolo jasné, že Ďurdinová túto pesničku nespieva prvýkrát a je s ňou zžitá. A hlavne – bolo zjavné, že vie, o čom je text piesne, ktorý si mnohí vysvetľujú inak a hľadajú za ním úplne iné konotácie. Pritom Proud Mary je názov parníka, ktorý jazdí po rieke – ocitne sa na ňom, v komunite outsiderov, aj hrdina piesne, ktorý odíde z práce, ktorá mu nedala ani vydýchnuť. Je to poetika na štýl románov Marka Twaina…
Nasledovali tri piesne spopularizované filmom Sestra v akcii – I Will Follow Him, Happy Day a Joyful, Joyful, ktoré sme počuli aj na Vianočnom koncerte. Oproti koncertu v Klariskách sme mali výhodu, že sme zreteľnejšie počuli (a tentoraz aj videli) muzikantov kapely, medzičasom sa aj zvuk podstatne zlepšil, takže rovnováha medzi zborom a kapelou fungovala v sále veľmi dobre. Ďalšou bolo usadenie piesní – zlepšenie frázovania zboru, celistvejšia výstavba, call and response – sólistka Katka Ďurdinová s gitaristom vytvárali hudobné plochy, ktoré do gospelu skrátka patria (najmä v Happy Day to bol veľký zážitok), no predsa, gospely, to je samostatný vesmír. Na ich vypracovanie potrebuje zbor ešte čas – najmä na intonačnú čistotu častí v rýchlych tempách.
Potom, keď už sme si ani iný žánrový mix azda ani predstaviť nemohli, prišli na rad Bedári v úprave Rogera Emersona. Ak by ešte dodržali úvodné „Con fuoco“ mohla byť úvodná téma zaspievaná s potreným výrazom – razanciou, na to, aby vynikla ďalšia. Tá však bola ospievaná s hĺbkou a dojímavou lyrikou – ako v sóle, tak i v zbore. Dynamická precíznosť a krajšie legáto chýbali v nasledujúcej, clivej piesni ústrednej hrdinky – keďže sú to všetko známe témy Bedárov, no paradoxne, v opakovaní ju zbor zaspieval omnoho krajšie. A v ďalších témach, akoby chytili „druhý dych“ a spievali už precítenejšie, s potrebnou estetikou, vyspievaním širokých kantilén a obdivuhodnými dynamickými kontrastmi – spečatenými pianissimom v závere.
A na záver dva muzikály: La la Land (aranžmán Mark Brymer) s témou Another Day of Sun, počas ktorej zbormajster predstavoval kapelu a najmä očakávaná Mamma Mia! Na záver sa predstavila aj ďalšia sólistka Ester Popovič. Určite to bol lepší interpretačný výkon ako minule – hoci nie celkom intonačne istý. Je však zrejmé, že speváčka potrebuje skúsenosť, aby opäť získala kondíciu, pretože potenciál a peknú farbu nepochybne má. Čo však bolo prínosné, bol opäť inštrumentálny úvod – z pomalej introdukcie to páni rozbehli, dokázali robiť výborné napätie medzihrami a prechodmi. Bezchybne im šlapala rytmika, čo je pri takomto type piesní kľúčové. Znelé boli nielen soprány, ale aj alty – Lukáš Kunst sa môže spoľahnúť na speváčky, že všetky hlasové skupiny budú oporou a budú dostatočne znieť, nielen soprány, ako to býva dobrým zvykom v našich zboroch.
Zdá sa, že konečne máme na Slovensku zbor, ktorý sa nebojí obohatiť repertoár. Skrátka – netváriť sa stále len vážne, ale vybrať sa aj menej vážnou cestou. A pritom všetkom, možno aj príde na to, že spievanie gospelov, rokenrolu či swingových piesní zďaleka nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Keď je už výsledok na pódiu a interpreti cítia energiu prichádzajúcu z publika, ktorá bola taká intenzívna aj na tomto koncerte, možno je podstatne silnejšia ako v prípade repertoáru klasickej hudby…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Martin Bača
