Bad Painting je ďalší album slovenského skladateľa ruského pôvodu. Tentoraz odhaľuje nové farby violončela (Ken-Wassim Ubukata) a na albume znie aj klavír v podaní Ladislava Fančoviča a perkusie v interpretácii Kirila Stoyanova.
Na CD s názvom Bad Painting je celkovo 9 skladieb v celkovej minutáži 75:12, a hoci nejde o novinky autora, naopak, niektoré skladby vznikli dokonca ešte pred jeho emigráciou, dramaturgicky majú význam, že sa na albume ocitli. Violončelo, ako píše autor v preslove bukletu albumu, je výnimočný nástroj. „Má neuveriteľne veľký rozsah a dokáže znieť veľmi nežne, ale aj divoko a brutálne napäto,“ píše Jevgenij Iršai.
Niektoré skladby na disku skomponoval Iršai ešte v roku 1977, keď žil v Leningrade, súčasnom Petrohrade. Hoci pôvodne zamýšľal napísať sonátu pre husle a klavír, neustále mal pochybnosti, či sa rozhodol pre správne obsadenie. Tember huslí nebol v súlade s myšlienkami skladieb. Napríklad v pomalej časti sa mu žiadali nižšie polohy, plnší tón a zároveň napätie. Skúsil teda napísať skladbu pre violu, no až v tretine procesu pochopil, že to musí byť violončelo. V tom čase, keď začal rýchlo napredovať s prácou, znela v petrohradskom Dome skladateľov premiéra Sonáty pre violončelo a klavír Alfreda Schnittkeho, ktorého fantastická interpretácia proces autora zabrzdila.
Táto úprimná spoveď Iršaia – ak si ju prečítate ešte predtým, ako si album pustíte (no musíte si ho vypočuť niekoľkokrát, aby ste absolútne pochopili jeho výrazové odtiene, mnohé myšlienky, farby a nálady), je dojímavá. Vidieť napísané tieto riadky čierne na bielom (vlastne v bulletine v opačnom garde na tmavom podklade a bielymi písmenami, aby sme boli presní), vyvoláva v skladateľa dôveru. Ak si už totiž umelec začne byť príliš istý sám sebou, potom (možno nie priamoúmerne), rozhodne klesá jeho tvorivosť. Sebareflexia však nikdy Iršaiovi nechýbala. Je to autor mimoriadne invenčný, jeho skladby nie sú v ničom spiatočnícke, naopak, sú nové, moderné, no zrozumiteľné aj väčšiemu publiku. Určite je cesta, ako dostať súčasnú hudbu k ľuďom – aj s experimentmi zo zvukovosťou, s tónom, výrazom, kontrastnými náladami, aj menej ľubozvučnými partmi, lyrickými, nežnými, ale i drsnými a dramatickými. Tento autor to dokazuje každým rokom – je studnicou nápadov.
Prekvapivosť a nepredvídateľnosť – to sú základné znaky prvej sonáty na albume – Sonata corta. Album je dramaturgicky veľmi premyslene rozpracovaný, jednou zo zvukovo najintímnejších a najčistejších skladieb pre sólové violončelo sa začína. Aj Sonata corta bola skomponovaná ešte v Leningrade, v roku 1986 – autor zložil dve skladby pre sólové violončelo pre zborník a v roku 2000 spravil revíziu jednej z nich. Iršai priznáva, že nie je autorom, ktorý svoj materiál upravuje – je to jeho prvá skladba, ktorá vznikla prácou so starým materiálom. Zaznela na festivale Novej hudby – tento ročník bol venovaný výročiu úmrtia Johanna Sebastiana Bacha.
Dvojica odvážnych akordov, s espauzou, dvojica ďalších, v harmonických zmenách a opäť ďalších, aby sa zrazu z violončela dostal úvodný, len niekoľkotónový motív. Ani neviete ako, no s plynulosťou sa dostanete do inej, „molovejšej“ nálady, aj keď nie jednoznačnou. Nálada od začiatku pripomína Bachove diela – aj práca s harmóniou, no rovnako i ten celkový esprit skladby. Počuť sólové violončelo, v takých sugestívnych partoch, striedajúcich sa v ozvenách s tichšími, no vzápätí vás doslova ohúri plačlivo znejúci motív – violončelo je presne ten nástroj, ktorý dokáže zosobniť clivotu, a pritom je nesmierne blízky ľudskému hlasu. Aj preto je nám z emočného a posluchového pohľadu taký blízky. V ďalšom priebehu skladba mení náladu s kontrastnou témou, aj keď v tomto prípade nemôžeme hovoriť o štandardnej, klasickej sonátovej forme, no isté rysy tam nepochybne zachované ostali. Tichý motív v pizzicate akoby sa zjavil s kompozícii „náhodne“, no pritom si ani neviete predstaviť iný vývoj. Po spevných, farebných a objemne znejúcich tónoch, odchádza myšlienkový tok do kontrastného. No celkom logicky sa vrátia akordy, pripomínajúce majestátne dielo Bacha, aby túto jasnú prácu v náznakoch opäť vystriedali hlbšie polohy a následne vysoko znejúca melódia v pianissime, opäť striedaná pizzicatami. Je to ako meditácia, v ktorej sa ocitnete v motivickej a náladovej sínusoide. No nikdy nie predvídateľná, je plná nápadov a kontrastov, mnohé pasáže vám pripomínajú voľnú formu, no i tá má svoje prísne pravidlá. Dielo tak tvorí jeden logický, dobre fungujúci celok, sonáta sa končí tak, aby bol kontrast dodržaný aj na záver. V sotva počuteľných tónoch vo vysokých polohách – na rozdiel od majestátneho úvodu, ktorý si aj vďaka jeho pripomínaniu a sugestívnosti pamätáme, odchádzame v závere do stratena.
Ani si neviem predstaviť interpreta na Slovensku, ktorý by lepšie stvárnil Iršaiove čelové diela, ako violončelistu, člena Slovenskej filharmónie, Ken-Wassim Ubukatu. Je to typ hráča, ktorý naštuduje notový materiál precízne. Jeho rytmika a vnútorná pulzácia je v tejto kompozícii sústredená, uveriteľná – pauzy nie sú náhodné, no premyslené. Pritom nemáte ten pocit, že otrocky „si počíta“ rytmus. V sonáte sa vyhol romantickému pátosu, no pritom vedel zahrať plný, objemný, krásne farebný tón, či už v mohutnejšom forte alebo v kontrastnom pianissime. Súčasné diela hrať – to nie je len pregnantná príprava, hoci práve tá umožňuje implantovať do diela aj potrebnú voľnosť. Skladateľ je nesmierne emočný autor, preto si vyžaduje osobitý prístup. Keďže som bola na niekoľkých koncertoch, vždy sa potvrdilo, že Iršai sa obklopuje muzikantmi, ktorí sa pripravia nielen precízne, ale vytvoria i nadstavbu – pochopia obsah a odovzdajú želaný výraz poslucháčovi. A Ken spoločne s dlhoročným „dvorným“ klaviristom Jevgenija Iršaia, Ladislavom Fančovičom, nepochybne sú takíto hráči obaja.
V ďalšej skladbe Lamentation nestratia pôdu pod nohami tí, ktorí sledovali hudbu aj počas pandémie. Ona vskutku existovala, niekedy v utajení, niekedy bez publika (niekedy s exkluzívnym obecenstvom – o počte jedného-dvoch ľudí),ale umelci tvorili a interpretovali. Dňa 25. novembra 2021 sa jeden takýto koncert udial a práve Lamentation, sonáta pre violončelo a klavír na ňom zaznela v svetovej premiére. Autor Sonátu in memoriam venoval svojmu priateľovi – muzikológovi a skladateľovi Borisovi Gecelevovi, ktorý v roku 2021 náhle umrel.
Online koncert k životnému jubileu Jevgenija Iršaia
Na albume skladbu interpretuje dvojica Fančovič – Ubukata, sú to hráči, medzi ktorými funguje neuveriteľná kompatibilita. Je to interpretačne náročná skladba, od úplného „ticha“ oboch nástrojov, v ktorom cítite zvláštny smútok ale i napätie, sa zrazu rozvinie drásavá téma vo violončele, ktorú sprevádza monotematický klavírnym sprievod. Tie najhlbšie polohy violončela v legátovej melodike strieda pizzicato, nie je to však proces variačný, ani nadväzujúci. Sú to hudobné obrazy života a doby. Aj keď sa Iršai vráti opakovaním k pôvodnej téme, nikdy to nie je náhodne ani prvoplánovo. Zrazu tonálny svet, séria akordov na klavíri, rozvinie celkom nový svet. Po niečom hrozivom a tajomnom, prichádza mystická, clivotou poznačná téma – rozvinutá v spevnom violončele. Tak, ako čelo má svoj moderný tonálny svet, rovnako znie modernou harmóniou sprievodný klavír. Je jednoduchý, nerušivý, no predsa znelý. V druhej časti prejde dianie do klavíra, je podstatne dynamickejšie, má v sebe vnútorný pohyb, akoby sa dráma, doposiaľ nevypovedaná, dostávala na povrch. Staccatové tóny klavíra dopĺňajú minimalistické motívy violončela, len ich podfarbujú náladou, aby neskôr vygradovalo práve violončelo do citovo vypätej polohy. Sú to presne tie možnosti violončela, o ktorých skladateľ hovoril. Je to nástroj schopný vypätia, drámy, ale i lyriky. Jedným z najatraktívnejším momentov je synkopický rytmus v klavíri – Fančovič ako jazzový klavirista ich dokáže zahrať prirodzene, bez kostrbatosti, no predsa nie jazzovo. Je to intelektuálne podkutý interpret, ktorý presne vie odlišovať žánrovo a štýlovo. Pracuje s materiálom rozumne, s rytmickou precíznosťou. Je až neuveriteľné, v aké akordy dokázal skladateľ túto kulmináciu dostať. Plynulo so stupňovaním akordického materiálu v klavíri, sa stupňuje aj materiál violončela. Je to nádherná interpretačná symbióza, ktorá sa vytvorila medzi oboma hráčmi. A nie sú to vzorce, v ktorých by sa dalo ľahko orientovať. Kým klavír stíchne, violončelo ešte má čo dopovedať a prejde v znelej pizzicato téme opäť do kontrastného materiálu. Skladateľ uzaviera túto časť náhle – akoby ostala otázka visieť vo vzduchu. Robí tieto kompozičné postupy často – aj to je jeden z dôvodov, prečo nie sú predvídateľné. Ďalšia časť diela znie ako posledná rozlúčka. Priam cítite ten smútok na duši autora, ktorý sa lúčil so svojím najlepším priateľom. Každý tón violončela v pomalom tempe má svoj význam, nie sú to žiadne ucelené motívy, len sťažka vypovedaná ľútosť, ktorej asistuje klavír – svojou vlastnou líniou. Spolu však tvoria výnimočný celok. Ak si túto časť môžeme vysvetliť ako rozlúčku, tak potom je v nej aj istá forma nihilizmu. Skladba vznikla v čase pandémie, kedy ľuďom umierali blízki, rodinní príslušníci a nevideli sme z tohto zla okolo nás východisko. Iršai však nie je depresívny typ skladateľa –je to nálada zobrazujúca stav. Možno to už bolo dávno a človek má krátku pamäť, no pustite si túto skladbu a pochopíte, akú dobu prázdnoty a ničoty sme žili pred dvoma rokmi. Do stratena a prázdna smeruje celá kompozícia – presne tak, ako to vyzeralo v tom čase nielen u nás, ale v celom svete.
Bad Painting napísal v roku 2011 a dielo je inšpirované týmto trendom v americkom figuratívnom výtvarnom umení v 70-tych rokoch. Názov tohto trendu použila Marcia Tucker – americká historička umenia, kritička umenia a kurátorka, ktorá v roku 1977 založila New Museum of Contemporary Art v New Yorku. Kurátorka definovala tento štýl ako zámernú neúctu k nedávnym štýlom – ide vlastne o ironický názov „dobrých malieb“, je to odmietanie konvenčných postojov k umeniu, pritom „zlé“ maľby sú často vtipnými, opovrhujú štandardom dobrého, vycibrenému vkusu. Violončelista v tejto skladbe hrá aj na tibetských zvončekoch sláčikom alebo iným predmetom. Je to akoby stret dvoch svetov. Niečo, čo poznáte, no je to zrazu deformované – formálne, zvukom, tónom, no v rozbitej forme a rytme, kde nemôžete nájsť „pevnú pôdu pod nohami“, pretože sa v nej striedajú rozmanité farby, rytmy. V motívoch nenájdete logiku, cítite fantazijný prístup, experiment aj vzdor voči tomu, čo je v hudbe zaužívané. Alebo inak povedané – zmes toho, čo sme doposiaľ v histórii európskej hudby doposiaľ počuli, len všetko obrátené naruby. Vždy, keď už máte dojem, že skladba mieri ľahkovážnym smerom a prichádza uvoľnenie, zrazu nastane dramatický okamih – akoby ste práve počúvali vrchol niektorého z klasických diel pre sólové violončelo, len je poňatý v súčasnej reči. Motívy sú deformované, spektrum tónov rozsiahle, nikdy nenájdete v tejto odvážnej kompozícii niečo, čo je úctivé a zaužívané. A čo sa v hudbe kedysi nosilo. Keď sa niekoľkokrát touto skladbou „prebojujete“ postupne odhalíte jej bohatý svet. Nielen hudobný, ale i obsahový. Iršai má blízko k výtvarnému umeniu, je nielen nesmierne vzdelaný, ale dokonca i sám maľuje. Zrazu akoby sa z plátna dostali do hudby „zlé maľby“, v ktorých ani neviete, čo vás skôr obohacuje – violončelové spektrum rozmanitých farieb alebo tibetské zvončeky. Jedno však viete, treba ju brať s nadhľadom.
Trojčasťovú Sonáta Farewell začal písať ešte v roku 1977, zasiahnutý Schnittkeho dielom. Komponoval ju celých 5 rokov a je suverénne najmajestátnejším dielom celého albumu. Skladateľ ho venoval hudobníkom, ktorí sa nikdy nevrátili z vojny – už z tejto informácie je zjavné, aké je emotívne. Iršai sa odvoláva aj na to, že vyrastal v rodine hudobníkov a často počúval rozhovory rodičov, ktorí sa rozprávali o kamarátoch a spolužiakoch, ktorí vo vojne umreli.
Strhne vás od prvých klavírnych tónov – prvá časť Maestoso ide na hranicu (a niekedy máte pocit, že až za pomyselnú hranicu) toho, čo dokáže autor vytvoriť a čoho sú dva hudobné nástroje – klavír a violončelo, v dialógu, schopné. Táto dráma vám priam nedá vydýchnuť. Skladba sa začína klavírom, ktorý ju hrá s pedálom – je to chorál v súčasnej reči, ku ktorému sa pridá ďalší hlas, zatiaľ bez violončela. V jeho závere počujeme tie najhlbšie klavírne tóny, ku ktorému sa pridajú vysoké tóny, ktoré z veľkého forte končia postupne v tichu. Ostávajú už len ako spomienka v clivej melódii, ktorú hrá violončelo. Nálada, ktorú predpovedal klavír, ostáva. Vieme, že je to rozlúčka, priam cítime tento smútok a zároveň výkrik do tmy – tichý, akoby z diaľky, no o to intenzívnejší. Záver prvej časti je prekvapivý. Tento pohyb sa v priebehu pár taktov vygraduje do rýchleho tempa – ostáva vo vzduchu ako nevypovedaná otázka.
Druhá časť Presto sa začína rýchlou, opakujúcou sa figúrou vo violončele, do ktorej vypovedá klavír v rytmike, kde by ste len ťažko hľadali pravidelný vzorec. Interpretácia dvojice Fančovič – Ubukata má v diele od prvých taktov potrebné napätie. Už keď si zvyknete na istý opakujúci sa prvok – napríklad rozložené akordy klavíra v rýchlom tempe a v opakujúcom sa slede za sebou, kým violončelo hrá drásavý, útržkovitý motivický part, zrazu nastane zmena rytmiky. Využívajúca neprízvučnú akcentáciu v klavíri, blízku jazzovému svetu, no v tomto prípade ju nevnímate ako v jazze – odľahčene, naopak. Smeruje ku gradácii, je nahradená zvučnými, mohutnými akordmi, ktoré nechá skladateľ v ozvene znieť, vďaka podržanému pedálu. K týmto efektom prispieva aj violončelo, ostrými tónmi, je to majstrovská gradácia – vo farbách dosiahol Iršai nové svety, v rytme nevídanú komunikáciu. Rovnako v dynamike, po mohutnom parte príde ticho, aby sa len postupne z neho vynoril ďalší obsah a nová gradácia – s novými farbami a novou rytmikou. Tak, ako je prekvapením náhly záver v prvej časti, rovnako je náhly a nečakaný koniec druhej. Zbesilé tempo sa mení na tichú, lyrickú výpoveď v piáne v pomalej časti, prichádza zmierenie so smrťou – klavír postupne spomaľuje akordický motív do pianissima, rovnako violončelo končí posledným tónom v tej najtichšej hladine.
Záver diela Molto rubato akoby pokračoval v tichej výpovedi, ktorou sa ukončila druhá časť. Vyrastie z nej nádherný, clivý motív vo violončele. V tejto nálade sa nesie finále – klavír sa stáva sprievodom, nositeľom hlavnej výrazovej i melodickej línie je violončelo. Rytmika je voľná, čo sa dá predpokladať z tempového označenia záverečnej časti. Záverom dielo rastie, stále v rovnakom vzorci – akordy klavíra sa stupňujú, melódia violončela je vo fortissime, čoraz naliehavejšia. V momente, kedy nás skladateľ presvedčil, že už sa dostaví len pokoj, prichádza zvrat. Je majstrom v týchto náladách – cítite od začiatku to napätie a potom gradácia príde prirodzene, bez toho, aby vás musel prvoplánovo šokovať.
Nacvičiť a nahrať takéto mimoriadne dielo, majstrovský kus tak, aby v ňom fungoval dokonalý súlad, si vyžaduje nielen skúsených interpretov, ale i takých, ktorí dokážu spolu vzájomne komunikovať. Sonáta Farewell je skladbou, ktorá vás doslova objíme – emocionálne, výrazovo, jej štruktúra je pozoruhodná, myšlienky obsažné, interpretácia v podaní oboch hráčov priam magická, za mňa je vrcholom albumu.
Sonáta pre violončelo a bicie nástroje vznikla v rokoch 1987 – 1989, v premiére bola uvedená v USA v roku 1991. Skladateľ napísal dve varianty interpretácie: v prvej je klavír a v gradácii skladby hrá violončelo, druhá je výlučne s violončelom. Na albume sa stretávame s verziou pre klavír aj violončelo – autor síce píše o klavírnom parte, že je jednoduchý, čo sa však nedá povedať o violončelovom parte (a celkom sa nedá súhlasiť ani s tým prvým tvrdením skladateľa). Prechádza v rôznych žánrových a výrazových polohách, pre mňa najpríťažlivejší je jazzovo ladený part. Violončelista ho zahral s prirodzenou dávkou muzikality. Perkusionista Slovenskej filharmónie Kiril Stoyanov je výnimočný hráč – ovláda rôznu paletu bicích. Jeho interpretácia je rytmicky presná, no to nie je to, čím uchváti. Je to schopnosťou práce s dynamikou – od toho najtichšieho pianissima, po gradáciu vo forte, v časti, kde perkusiám asistuje klavír, rovnako zvukovo objemnými akordmi, je to prehliadka rôznych nálad a rôznych druhov bicích nástrojov.
Album uzatvárajú Alexandrinky 1 a 2, ktoré komponoval pre významného slovenského violončelistu Juraja Alexandra – vznikli v roku 2014 pri príležitosti jeho významného výročia. Prvá je kratšou skladbou, no práve v týchto miniatúrach je Iršai výnimočný – dokáže im totiž dať obsah, často s vtipom. Druhá má kontrastnú náladu, pracuje v nej s rozvíjajúcim sa materiálom. Sú v nej náročné polohy i akordy, na interpretovi je, aby z diela spravil akoby malý orchester – autor v ňom totiž rozvíja nielen rôzne motívy, ale pracuje s rytmom – jeho premenlivá štruktúra je hlavným stavebným prvkom. Počuť sólové violončelo má v tomto prípade aj tú výhodu, že si uvedomíte jeho extrémne polohy, ktoré využíva, v niektorých znie ako kontrabas, v najvyšších pripomína husle. Tieto zmeny prichádzajú v priebehu niekoľkých taktov, aby sa potom ozval ten najkrajší register tohto nástroja – charakteristické, teplé, lyrické, stredné polohy, plné vrúcnosti.
Tak, ako sa niektorí skladatelia po jednom či dvoch pokusoch od violončela otočili a povedali, že už viac pre tento nástroj komponovať nebudú, Jevgenij Iršai dokázal odhaliť jeho rozmanitosť – nielen v tónoch, ale i náladách. Ak písal o tom, že jedno z diel plánoval skomponovať pre husle, som toho skromného názoru, že voľba violončela priniesla krajší a bohatší svet.
Zuzana Vachová
Foto: archív Jevgenija Iršaia
