Dar hudobnej inteligencie nemá každý interpret. Slovenská sopranistka publiku predviedla, ako rozumieť a interpretovať piesňovú tvorbu niekoľkých storočí – od klasicizmu po hudbu 20. storočia s presvedčivým výrazom, bohatou škálou farieb a pochopením.
Inšpirácia pokojnou, večernou atmosférou, ktorá sa postupne preklápa v nočnú náladu, bola vždy predmetom záujmu, vedomého či nevedomého, rôznych umeleckých odvetví. Či už výtvarného umenia, literárneho, nesporne aj hudobného. Nemusí to byť vždy otázka stíšenia, naopak, aj večerná hudba môže evokovať tichú drámu, temnotu či stav človeka medzi bdením a snením. Čas, kedy sa všetko spomaľuje a prichádza noc, pohľad na súmrak, vytúžený spánok unavených očí či pokoj posledného výdychu. Ten bol na koncerte slovenskej sopranistky Simony Šaturovej a českého klaviristu Marka Kozáka v rámci festivalu Viva Musica! lemovaný pohľadom divákov na večerný Dunaj, nasvietený bratislavský hrad a postupne tmavnúcu oblohu.
Organizátori festivalu boli vždy precízni, v každom detaile, čo sa dramaturgie koncertov týka. Tak aj svet nocturna, ktorý hudobne tomuto večeru dominoval, organizačne a atmosférou „vyšperkovali“ do posledných maličkostí. Loď Ponton, v priestoroch ktorej sa koncert uskutočnil (10.8.2023), je na Tyršovom nábreží situovaná tak, že sa vám z nej poskytne výhľad na nočnú Bratislavu. A ten pôsobí pokojne, utišujúco, romanticky, ale aj sužujúco – presne tými náladami, ktoré dominovali vynikajúco zostavenej dramaturgii piesní.
Koncert sa začal Mozartovou piesňou Abendempfindung, K.523, napísanou 24. júna 1787 vo Viedni, v čase uvedenia opery Don Giovanni a vzniku serenády Malá nočná hudba. Pieseň lemujú diela ako Figarova svadba či neskôr napísaná Čarovná flauta, z kompozičného hľadiska ide o výnimočné obdobie skladateľa. Piesní však nemá také obrovské množstvo a podliehajú aj pomerne triezvej, negatívne ladenej kritike, zaiste však Abendempfindung patrí medzi tie vydarené. Text Joachima Heinricha Campeho sme mohli sledovať v bulletine (básnický preklad), rovnako ako aj všetky ďalšie zhudobnené texty. Nie úplne konvenčná báseň, ktorú si Mozart zobral ako predlohu, má v sebe prvky raného romantizmu. Hovorí o predtuche smrti adresovanej priateľom aj milencom, text je nesmierne intímny, hraničiaci so sentimentalitou (v citovom zmysle slova).
Nie je to prvýkrát, čo sa Mozart hudobne vyjadril k téme smrti. Pieseň bola interpretovaná s fascinujúcou rovnováhou, ktorá je zakotvená aj v hudobnej forme. Opakujúce sa figúry rozložených akordov hral Marek Kozák klasicisticky, vyvážene, pozorne počúval speváčku – jej frázovanie a sprievod jej prispôsobil. Nezanikli zato harmonicky oporné tóny klavíra, v kľúčových miestach im skladateľ dáva nové farebné a výrazové dimenzie (náhle zmeny v tóninách, ako to len on vedel a s prirodzeným návratom do centrálnej).
Simona Šaturová spievala dlhé frázy piesne v pomalom tempe s eleganciou, ukážkovo rozospievala frázy, jej kantilény boli spevné, tónom ľahké, dlhé tóny viazané a ukončenia fráz lyricky mäkké. Takéto rozjímanie – spievanie v rôznych odtieňoch piána až pianissima Simone Šaturovej nesmierne pristane. Dokáže text precítiť, spievať ho s vysokým stupňom inteligencie a zároveň technickej vycibrenosti. Nie je to však len to, čo na speváčke fascinuje. Samozrejmá je obrovská dávka prirodzenej muzikality, znalosti (nielen) Mozartovho diela, ale i jej farba hlasu. Je nesmierne mladistvá a jasná, jej soprán je nádherne svetlý, pri počúvaní vás priam magnetizuje – farbou i výrazom.
Nálada piesne sa dramaticky zmenila, keď z opisu večernej oblohy a predtuchy smrti – „posledné dejstvo hrá sa za oponou“, nastal text o hrobe oplakanom slzami priateľov. Molový akord, jeho zdôraznená malá tercia, počuteľne nová zvukovosť a atmosféra, je predzvesťou tichej, tragickej predtuchy, všetko je neustále v tempe Andante, v piáne. Medzi klavírom a spevom bol dosiahnutý v podaní interpretov prekrásny balans – Marek Kozák je typ klaviristu, ktorý energiu dáva do prstov, nie do externého, vonkajšieho prejavu a presne zdôraznil podstatné momenty, no dynamicky sa držal v úzadí, aby poskytol dostatočný priestor spevu.
Bolo to presne to mozartovské spievanie, piesňové, oprostené od operného spevu, no charakterovo hlboké. Vďaka jej guľatému, nežne lyrickému tónu a prirodzene svetlej farbe sa z tejto piesne, aj keď nie je napísaná až tak vysoko (no potrápi práve spomínanými dlhými tónmi, legatom a neustále trvajúcim piánom), nestala tmavá, temná dráma, ale rozjímanie o noci a poslednom dni.
Schubertova Ständchen, D.889, Serenáda na text Williama Shakespeara plynulo nadviazala na obdobie klasicizmu, s presahom do romantizmu. Práve tento skladateľ tvorí pomyselný prechod medzi klasicistickou a romantickou érou. Čo sa piesňovej tvorby týka, patril medzi mimoriadne plodných, jeho melodická krása a invencia sú v piesňach neporovnateľné so žiadnym iným autorom tej doby. Jeho výraz je už romantický, rozpráva nám expresívne príbehy, no mnohými prvkami ešte reprezentuje klasicizmus. Serenáda je plná túžby, nádeje a melanchólie – je to príbeh človeka, ktorý chce byť milovaný. Klavírny prejav aj spev sa zmenili, v rýchlejšom tempe, s rozsahom výraznejšej dynamiky (klavír ostával v sprievodnej funkcii, no zároveň plnil významnú dialogickú úlohu). Šaturová dokázala zmeniť náladu okamžite, jej prejav bol presvedčivý a vyrovnaný. Rovnako aj v ďalšej Schubertovej piesni – An die Nachtigall (škoda neudržania kontinuity, keďže medzi jednotlivými piesňami spočiatku znel potlesk – neskôr speváčka poprosila publikum, aby po jednotlivých skladbách netlieskali). Po kratších, životodarných motívoch predchádzajúcej skladby to bola nálada, ktorú sme si želali počuť v tomto programe. Kontrolovaný, vyrovnaný tón, plynulo, bez váhania spievané skoky v melodike, zvlášť pri spievaní slova Nachtigall s opakovaným d2 neprehnala bodkovaný rytmus, no odspievala frázu plynule, ústiac ju do záverečného spomalenia so skokom na g2, samozrejme bez citeľnej snahy v speve – mimoriadne muzikálne, čisto a jasno.
Schumannova Mesačná noc (Mondnacht) je napísaná na jednu z najkrajších básní, aké kedy vôbec vznikli a v skladateľovom zhudobnení patrí medzi skvosty nemeckej piesňovej literatúry. Simone Šaturovej sa podarilo vytvoriť priam magickú atmosféru, je to presne ten typ piesne, ktorý preverí každého speváka. Ak zmysel textu neanalyzuje a nezamyslí sa nad ním, zrazu sa z tohto diela môžu stať poctivo vyskladané štvorveršia, možno aj s dodržanou dynamikou, ale bez toho vnútorného chvenia, ktoré musí v poslucháčovi tento kus zákonite vyvolať. A patrila aj medzi najkrajšie piesne prvej polovice večera – vo výrazovej bohatosti interpretácie a nuansách, ktoré tak dômyselne tvoria formu. Odspievala dramatický tvar piesne s hĺbkou a nesmiernou citlivosťou. Schumann v básni, kde sa striedajú striktné rýmy s voľnosťou, tvaruje aj dynamiku diela. Sú to kontrastné celky, ktoré sa pravidelne striedajú – ak sa pozriete do notovej predlohy, je to zreteľne vidieť, no najmä to bolo cítiť z interpretácie. Vďaka striedaniu týchto kontrastných dynamických plôch s očarujúcimi, dych berúcimi piánami, vznikol pocit neopakovateľného vnútorného napätia. Mohli za to práve tiché, jemne pulzujúce časti piesne.
Speváčku striedal sólo kus pre klavír, opäť zo Schumannovej tvorby – In der Nacht (Fantasiestücke, op. 12). Marek Kozák je brilantný klavirista, schopný interpretovať diela úplne bezchybovo. V rýchlom tempe, so zreteľnou artikuláciou a svedomitou výstavbou. Jediná vec, ktorá by sa v tomto diele dala vytknúť, boli nedostatočné dynamické kontrasty. Pianissimá mohli byť podstatne tichšie, precítenejšie, aby vynikli emočné, dramatické časti s hlasitejšou dynamikou. A potom, u Schumanna sa netreba báť agogiky, hoci s ňou treba v tejto skladbe narábať opatrne, rozhodne tam pre ňu je miesta. No ústrednú tému vyhral Kozák s obrovským citom a zmyslom pre výstavbu kantilény.
Opäť sme sa vrátili k piesňovému repertoáru. Piesne Antonína Dvořáka, Nad krajem vévodí lehký spánek (Písně milostné, op. 83) a Ukolébavka ukázali jednoznačnú výhodu slovenskej speváčky – nielen čo sa porozumenia textov týka, ale i zrozumiteľnosti interpretácie. Sú to známe piesne, aj v zahraničí interpretované, Dvořák je vnímaný, právom, za skladateľov s medzinárodným dosahom, jeho reč je univerzálna, vrúcna, zrozumiteľná. Z ich interpretácií sála úprimnosť a čistota, v obore lyrického sopránu, ktorého sa speváčka drží, je presvedčivá a sebaistá. Zaspievať s takou nehou vysoké tóny, aké sú v Ukolébavke, stvárniť ich plasticky a pritom v pianissime, chce naozaj skúsenú interpretku. Intímne plochy, ktoré v jej podaní zazneli, boli miestami výrazom a nasadením tónu blízke našej opernej dive Edite Gruberovej. Bez silenia, s veľkou dávkou lyriky, precítené a najmä rovnomerné. Simona Šaturová dokáže technické dispozície, kombinované s muzikalitou, pretaviť v jedinečný, mimoriadne osobný vokálny prejav.
Ďalším inštrumentálnym predelom, keď sme sa dostali cez Dvořákovo snenie, bolo Chopinovo Nocturno des Dur, op. 27 č. 2. Nocturná patria medzi tie najkrajšie diela v klavírnej literatúre, a nesporne aj toto je jedným z nich. Pamätáte ako ich hral Rubinstein? Nič nemohlo v jeho podaní narušiť pokoj noci. S eleganciou, precítiac každú jednu frázu, diferencujúc dôsledne dynamiku, cez znelé pianissimá po spevné, no predsa nie príliš hlasité forte, s agogikou, akú si Chopinove diela žiadajú. Je prekvapivé, ako mladá generácia uponáhľa to, čo má byť pomalé a tiché. Zrazu je z toho podstatne rýchlejšia skladba, akcentujúc sforzata, voľný rytmus prestáva byť voľným, no pritom bolo zreteľne cítiť, že Kozák poetike Chopinovho typického tónu rozumie. Vie ho stvárniť spevne, tak, že okamžite rozpoznáte skladateľa s jeho nezameniteľnou poetikou, aj keď práve toto Nocturno nemusíte poznať. Škoda. Akoby sme sa v dnešnej dobe báli spomaliť, občas sa zastaviť a ohliadnuť späť, rozjímať a byť pokojní, pritom tejto hudbe práve tento výrazový mód pristane.
Prvá polovica koncertu bola venovaná Debussyho dielam – Nuit d’étoiles, L. 4 Beau soir, L. 84 a Clair de lune. V prvej dvojica zvolila, prekvapivo, pomalšie tempo. Predpísaná v Allegre, otvárajúca sa typickými arpeggiovými akordmi, si žiada plynulosť frázovania. Tá v podaní Simony Šaturovej ostala, no občas sa vyskytli intonačné zaváhania. Bola to exponovanejšia pieseň ako zväčša pomalé, intímne, ktoré sme počuli doposiaľ. Azda v snahe sledovať atmosféru celého večera bolo tempo pomalšie ako predpísané Allegro. No možno vďaka tomu text o hviezdnej noci vyznel podstatne lyrickejšie, ako keď ho speváčky interpretujú v rýchlom tempe. Ďalšia – Pekný večer, už bola nádherne rozjímavá, v pomalom tempe Andante ma non troppo, kde predviedla aj znelé spodné polohy. Z nich plynulo dokázala prejsť do vrchných, pričom presvedčivé boli opäť jej legata a kontrast medzi pianissimom a znelým, objemnejším forte. Precítené a muzikálne boli spomalenia, zvoľňujúce nielen v tempe, ale i v nasadení tónu, nálada v piesni sa k záveru mení na tichú, poetická pominuteľnosť spoločne s milovanou osobou. Bol to nesporne najkrajší Debussyho kus z trojice interpretovaných piesní, vyspievaný v najprecíznejších detailoch.
Po prestávke sme vývojovo i historicky pokračovali ďalej v nočnom rozjímaní, hoc náladovo temnejšom. Szymanowski a jeho Trzy kolysanki, op. 48 sú uspávankami vo zvláštnom svete – čiernom. V tvorbe tohto skladateľa sa zračí pokroková tonalita, časté sekundy či exotické intervaly v melodike vytvárali napätie a napriek expresivite jeho skladieb podala speváčka jeho vnútorné pochody (zjavné z textu, ale i hudby) introspektívne. Bol to zrazu iný hudobný jazyk, ktorý nás vítal v druhej polovici koncertu a predsa niesol jednoznačný dramaturgický oblúk. Presne v momente, kedy vonku splývala tmavá obloha s riekou, ktorej prúdy pôsobili až černasto, sme sa započúvali do textu „nad čierne jazero. Daj mi ruku, spočinieme na dne čoskoro…“. Aj táto nová atmosféra mala svoju zvláštnu, nočnú opojnosť. Dielo tohto poľského autora má v sebe ten typ zvláštnej mágie, ktorý istým spôsobom povznáša, vďaka čistému, sugestívnemu, no vždy prekrásne kontrolovanému, vyrovnanému spevu ste mohli preniknúť do tých najtajnejších zákutí vnútorných pochodov človeka, jeho lásky a rozjímania v tichu a samote.
Pred záverečnou časťou sme opäť počuli Mareka Kozáka. Jeho interpretácia Lisztovho Nocturna č. 3 As dur „Sen lásky“, S.541 bola technicky na vysokej úrovni, čo je pri tomto skladateľovi extrémne dôležité, no i výrazovo azda najviac sadla Markovi Kozákovi. Dielo dokázal podať expresívne s potrebnou emóciou a s bravúrou. Vyhral skryté témy dostatočne spevne, v kadenciách, kde Liszt využíva celý rozsah hudobného nástroja, ukázal virtuozitu, predely s kadenciami v jeho podaní mali logiku a zrozumiteľnosť. Aj keď niektoré akordy možno nevyšli podľa jeho predstáv, takúto technickú chybu rozhodne možno pri tejto náročnej skladbe odpustiť. Možno niektorí klaviristi hrajú kontrastnejšie sprievodné rozložené akordy v pravej ruke pri prvej téme a vyhrajú skôr ľavú, no český klavirista zvolil odlišný prístup. Nechal vyznieť dostatočne aj sprievod, čím nezanikli harmónie. Nepreháňal to ani s agogikou, je skôr triezvejší typ interpreta, zato dostatočne si uvedomujúci stavbu diela, gradácie a tematicko-výrazovú diferenciáciu. A práve to celkovému vyzneniu tohto Nocturna významne prispelo.
Barberova pieseň Sure on this Shining Night (Four Songs, op. 13) z roku 1938 bola plná žiarivého svetla a lyriky. Samuel Barber bol talentovaným tvorcom – rozumel kompozícii pre ľudský hlas, dokázal verne stvárniť text hudbou, ovládal technické, rozsahové a výrazové možnosti hlasov a práve táto pieseň je najpozoruhodnejšia vôbec v piesňovej tvorby amerických skladateľov. Simona Šaturová je typ speváčky, ktorá tieto hlboko emotívne piesne vie stvárniť hodnoverne. Pulzujúci akordický sprievod, ktorý sa striedal s melodickými klavírnymi úsekmi, tvoril hladinou vyvážený sprievod k prejavu sopránu, kde malo každé slovo, plné obrazotvorného sveta, tajomstva a neuchopiteľnej atmosféry, svoj osobitý výraz. Jas a lesk tónu, jeho mäkkosť, plastickosť, precítené piána a špecifická farebnosť v tejto magickej textúre, vytvorili z Barberovho diela neopakovateľný zážitok.
Koncert vrcholil štyrmi piesňami Straussa Morgen! (4 Lieder, op. 27), Der Stern (5 kleine Lieder, op. 69), Die Nacht (8 Gedichte aus „Letzte Blätter“, op. 10) a Ständchen (6 Lieder, op. 17). Pre piesne Richarda Straussa sa nehodí každý soprán, musí obsiahnuť vrúcnosť a jemnú zmyselnosť textov, ich básnickú a hudobnú silu. Šaturová sa Straussovej tvorby zhostila s dramatickou hĺbkou, stupňovala a uberala na dynamickej intenzite, každý jeden verš v jej podaní mal potrebnú naliehavosť, jej dramatické pauzy (áno, aj ticho v tvorbe tohto skladateľa zohráva podstatnú rolu) robila s uvážením a veľkým citom, aby následne rozospievala s intenzitou tvarované frázy.
V každej z piesní tvarovala odlišnú náladu, trúchlivo clivé Ráno v pomalom tempe prinieslo rozjímanie, Hviezda žiarivosť, životnú energiu a optimistickejší tón, najsugestívnejšia atmosférou bola Noc – jemne plynúci text v očarujúcom prostredí začínajúci sa menej nápadne, vyspievaný do dramatických výšok. Z nich vedela speváčka okamžite meniť náladu do hlbších polôh, s medovo opojným, tmavším tónom. Ak mnohé speváčky pri Straussovi narazia na málo výrazný spev, v prípade našej sopranistky sme počuli presne ten zrelý, skúsený prejav, ktorý dokázal zachytiť charakter hudobnej poézie.
Sopranistka Simona Šaturová potvrdila, že patrí právom medzi naše najlepšie speváčky. Jej forma je po každej stránke precízne vypracovaná. Či už z hľadiska techniky, výrazu aj štýlového uchopenia skladieb. Predviedla publiku vysoko estetické, kultivované spievanie adekvátne k piesňovému repertoáru. Je to interpretka s nesmiernou hudobnou inteligenciou, rovnako z jej vizáže cítite úprimnosť a čistú krásu. Má dar príťažlivých farebných škál a popri všetkých ostatných aj ďalší – jej hlas nepodlieha časovému parametru, ostáva vždy atraktívny, svieži, plný farieb, potrebnej drámy, ale najmä očarujúceho lesku a znelosti v tom, v čom je unikátna – plynulých, krásne tvarovaných legátach a znelých, diferencovaných pianissimách, pri ktorých tajíte dych.
Zuzana Vachová
Foto: Zdenko Hanout
