Hoci mnohí sa dívajú na operetu s dešpektom, aj dnes má svoje stabilné miesto v koncertných sálach. Obľubuje ju najmä bratislavské publikum.
Bratislavské publikum má špeciálny vzťah k operetnému repertoáru. Skutočnosť, že má vždy svoje miesto na pódiách a je vnímané ľuďmi v pozitívnom svetle, najmä melódie titulov, ktoré doslova zľudoveli, potvrdil aj koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu vo štvrtok 12. mája 2022. Bol to mimoriadny koncert, ktorým si RTVS uctili Deň matiek a pohľad do hľadiska napovedal, že galantní muži ešte nevymreli. Svoje polovičky, matky či babky, skrátka ženy rôznych vekových kategórií si uctili kyticami. Ešte jeden fenomén bol zreteľný a badateľný okamžite, po letmom pohľade na publikum v dobrej nálade, usadené vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu: na operetný koncert prišli Prešporáci, ku ktorým opereta, zvlášť viedenská, vždy bytostne patrila. Túto spoločnosť poznáte okamžite: spôsob komunikácie, správania, odievania i reakcií na hudbu a texty, ktoré poznajú…
Pred hodnotením programu a interpretačných výkonov sa však predsa ešte musíme pristaviť pri hudobno-dramatickom druhu, ktorého kvalita býva často devalvovaná, hoc neprávom. Operetná tvorba Johanna Straussa, Suppého, či Offenbacha, ktorý spolu so Straussom mladším patrili medzi k najvýznamnejších tvorcom klasickej operety a neskôr skladateľov – Lehára, Kálmána a ďalších skladateľov, reprezentantov strieborného veku viedenskej operety, predstavujú tie najlepšie diela. A to nielen v dobe svojho vzniku, ale i dnes. Keďže to bol žáner mimoriadne populárny, vznikalo množstvo diel, no rýchlo sa dokázali vytlačiť tie menej hodnotné (bol to dobrý biznis, mnohé vznikali rýchlo, no aký bleskový bol ich vznik, rovnakou rýchlosťou upadli aj do zabudnutia, publikum tých čias bolo veľmi kritické). Z hudobného hľadiska však tie, čo prežili, predstavujú, či už z pohľadu orchestrácie, no najmä melodickej invencie, vždy zaujímavý hudobný materiál.
Silnou stránkou týchto diel je humor, veselosť, ľudské emócie, vášne. Kým v staršom období klasickej operety má výrazné uplatnenie valčík, v 20. storočí viedenskú operetu obohacujú niektorí skladatelia o prvky maďarského folklóru. Objavujú sa prvky čardášu, čím získava nový ráz. Medzi najvýznamnejších skladateľov viedenskej operety po roku 1900 patrili Franz Lehár (Veselá vdova, Zem úsmevov), Emmerich Kálmán (Čardášová princezná), skladateľ českého pôvodu Oskar Nedbal (Poľská krv).
Práve z dvojice Lehár – Kálmán bola zostavená väčšina programu koncertu, no okrem toho nechýbalo ani zastúpenie českého autora Oskara Nedbala. Príjemným prekvapením bolo zaradenie inštrumentálnych skladieb bardejovského rodáka, huslistu, skladateľa a organizátora promenádnych koncertov Bélu Kélera.
Otváracím číslom bolo Lehárovo Zlato a striebro – pod taktovkou dirigenta Rudolfa Geriho tvaroval orchester melódie s ľahkosťou, typickým viedenským šmrncom a valčíku nechýbala noblesa. V úvodnej, svižnej časti vyzdvihol dirigent kontrast oproti ľúbeznému valčíku, hranému plynulo – konečne sme počuli trojdobé metrum s gráciou a tanečnosťou, nie kostrbato, ako to často býva zvykom. Kantilénu orchester zopakoval druhýkrát v pianissime, s vyváženou, krásnou dynamikou, radosť počúvať. Od prvej chvíle bolo zrejmé, že Geri má k tomuto repertoáru mimoriadne blízko. Jeho gestá neboli zbytočne veľké, zato presné. Iste, miestami boli vypuklé aj intonačne nepresné dychové nástroje, hoci trúbkové sólo bolo unikátne čisté a expresívne, ako má byť, no viedenská noblesa tomuto číslu nechýbala. A to je to podstatné.
Ako sólisti sa predstavili Adriana Galla Kohútková (soprán), Linda Ballová (soprán) a Jakub Pustina (tenor). Prvé dve Lehárove obľúbené kusy neboli až také presvedčivé, najmä v podaní Lindy Ballovej. Nie, že by v jej speváckom prejave bolo čokoľvek nepresné, jej soprán je prekrásny, svetlý. Speváčka disponuje peknou farbou, vie precízne udržať legátové melódie, no predsa, opereta je žáner, ktorý si aj na pódiu, v koncertnom prevedení vyžaduje od sólových interpretov pridanú hodnotu – hereckú. Vrúcnosť, vášeň, emócie – z hudobného hľadiska vrcholné operety ničím nezaostávajú za operami a Lehár je práve takýmto kvalitným autorom. Jeho hudbu však interpret musí podporiť aj kvalitou osobného prevedenia a vtiahnuť diváka do diania.
Úvodný prejav Jakuba Pustinu – oba zmienené kusy boli z operety Giuditta, mal dostatok zaangažovanosti vokálnej, no menej hereckej. A keď Linda Ballová spievala Meine Lippen sie küssen so heiss, nebolo cítiť z jej prejavu ten príjemný flirt, komediálny akcent a glanc, ktorý táto prekrásna, známa operetná melódia vyžaduje. Mnohé operné speváčky dokonca pri interpretácii tejto populárnej árie gestami komunikujú s koncertným majstrom, dirigentom, ľuďmi v hľadisku – nič z toho sa nedialo. Orchester však výborne pracoval s tempami, sprevádzal speváčku citlivo a dýchal s frázami, takže celkové vyznenie napokon malo ten správny efekt.
Práve v tom je operetný repertoár „zradný“, respektíve, kladie na spevákov vyššie nároky – musia predať svoju úlohu dokonale a presvedčiť divákov aj mimo divadelných dosiek, že svoje role prežívajú prostredníctvom gest, hereckého prejavu a navodiť adekvátnu atmosféru. Tá sa zmenila príchodom Adriany Galla Kohútkovej. Lehárova opereta Cigánska láska predstavuje syntézu operného sveta, operetného, s rakúsko-uhorským prostredím a typickým, temperamentným plnokrvným čardášom. Lehár bol zdatný skladateľ, ktorý vedel komponovať dômyselne, s prirodzenou inteligenciou, no pritom neuveriteľnou muzikálnosťou a príťažlivosťou. Sopranistka Kohútková sa od prvej chvíle vžila do čardášovej melódie – Hör ich Cymbal klänge. Precítené husľové sólo, na ktoré v atmosfére nadviazala v pomalom tempe a tmavších tónoch, postupne presvetlila, v rýchlejšom tempe nechýbal náznak tanca, ktorý neodmysliteľne patrí k operete. Jej prítomnosťou zrazu žáner operety získal cveng, lesk a život. Známe melódie musia byť spievané s energiou a temperamentom, ktorý speváčka ukázala od prvej chvíle. Orchester s ňou pod vedením dirigenta Geriho dobre spolupracoval, tempá i dynamiku čardášu hudobníci precítili.
Béla Kéler a jeho Veseloherná predohra, Lustspiel Ouverture je mimoriadne členitá kompozícia, no rozhlasáci sa s ňou vysporiadali s veľkou cťou, pritom to vôbec nie je jednoduchý kus. Predviedli kvalitný výkon- od majestátneho začiatku v pomalšom tempe, cez rýchlejší, prechodný úsek až po záverečné, finále v rýchlom tempe, kedy téma znela presne ako mala. Živo, veselo, svižne, s presnými nástupmi a rytmicky precízne. Mimochodom, Spoločnosť Bélu Kélera pôsobiaca na Slovensku sa venuje prezentácii odkazu tohto skladateľa, ktorý zanechal veľkú časť svojej hudobnej pozostalosti odkázal svojmu rodisku a dnes je v zbierkach Šarišského múzea v Bardejove. Je chvályhodné, že aspoň niekto sa stará o dielo skladateľa, ktorého kompozície úrovňou porovnávajú so Straussovcami. Poznámka na okraj: akosi tušíme, že Kélerova ouvertúra a v druhej časti uvedená ďalšia skladba – Ladies Polka, op. 29, bola iniciatíva dirigenta Adriana Kokoša, ktorý je veľkým priaznivcom tohto autora. Obe ukážky boli dôkazom vysokého kompozičného majstrovstva tohto skladateľa a je chvályhodné, že zazneli.
Prvú časť ukončili dve ukážky Kálmánových operiet – ária v podaní Lindy Ballovej z operety Grófka Marica a „šťavnato“ podaný duet z Čardášovej princeznej, ktorému opäť dodala temperament Adriana Galla Kohútková. Pod jej vplyvom sa v hereckom i speváckom prejave uvoľnil i tenorista Jakub Pustina a konečne aj jeho spevácky prejav získal na tej správnej živelnosti. Opereta má byť plná života, ale i smiechu, no i vrúcnosti a nostalgie, skrátka rozmanitých emócií.
V druhej polovici koncertu sme zrazu pocítili príval energie – nabrala úplne iný spád a atmosféru. Pokračovalo sa Čardášovou princeznou – Heia heia in den Bergen je ďalšia známa melódia. Sopranistka Kohútková je vo vynikajúcej forme: začala vo vysokých polohách, absolútnou sebaistotou, bez najmenšieho zaváhania v intonácii či výraze. Vynikajúco pracovala aj s dynamikou – od úvodného forte tému zopakovala v presvedčivom pianissime, pričom veľmi dobre s ňou korešpondoval orchester. Dirigent Geri skvele pracoval s tempami, čo si tento kus priam bytostne vyžaduje, sólo klarinetu bolo zvládnuté bravúrne. Malo presne ten šmrnc maďarského folklóru, vo vnútri ktorého cítite pulzáciu rytmiky a život sám.
Jedným z najlepších čísel, v ktorom sa predviedol tenor Jakub Pustina, bola prekrásna, clivá ária Komm, Zigány z operety Grófka Marica. Spevák v nej musí dômyselne skombinovať lyrické a dramatické party, čo sa mu podarilo. Najmä v ukončovaní fráz, ktoré boli do detailu vyspievané a precítené, sa ukázala jeho najväčšia sila. Publikum si získal aj ukážkami z operety Oskara Nedbala Poľská krv – sólom Helena a duetom Jste kavalír s Lindou Ballovou.
Je chvályhodné, že v v dramaturgii objavili aj diela českých a slovenských autorov. Publikum živo reagovalo na ukážku z operety Z prístavu do prístavu – Ty nevieš čo je pravá láska Karola Elberta, ktorú odspievala Adriana Galla Kohútková. Elbert mal ohromný dar komponovať melódie, v ktorých okamžite cítite nostalgiu, zároveň je v nich tanečnosť a na prvé počutie si ich zapamätáte. Aj tú, ktorú sme počuli v Slovenskom rozhlase, je jasný evergreen. Speváčka ju nespievala po prvý raz, je s touto piesňou zžitá, bolo to aj zrejmé z jej vokálneho prejavu.
Večer sa ukončil Lehárovou ukážkou z Veselej vdovy v programe uvedenej ako Pery mlčia (tento známy valčík je však známy ako Ústa mlčia) a na pódiu sme videli všetkých spevákov. Bola to nádherná ukážky symbiózy, tanca, spevu, herectva – operety so všetkým, čo k nej patrí. Lehár a jeho dodnes najviac hrávané dielo uzavreli tento večer a bolo zrejmé, že opereta je hudobno-dramatický druh, ktorý má svoje miesto aj v súčasnosti. Nielen v rámci gala programov, no dokáže si svoje publikum nájsť i ako samostatný koncert, z dobre zostavených čísel, na ktoré ľudia v hľadisku vždy živo reagujú.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Dominik Kurina
