O 17. ročníku súťaže Maľba sme sa zhovárali s historičkou umenia Ninou Gažovičovou, odbornou poradkyňou súťaže.
V čom dnes spočíva dôležitosť výtvarného umenia na Slovensku aj vo svete?
Z môjho pohľadu, z pohľadu človeka, ktorý sa výtvarnému a vizuálnemu umeniu venuje dlhodobo – som ním obklopená od narodenia – je to prirodzená súčasť života, ale chápem, že ľudia majú iné problémy vo svojich životoch ako je umenie. No fakt je ten, že práve to umenie nám dokáže ukázať príklady, ako k mnohým problémom pristupovať. Ja vždy hovorím, že umelci majú špecifickú senzitivitu a vidia veci skôr, chápu ich skôr. Keď sa každý rok oboznamujem s dvadsiatkou finálových malieb, tak je to zakaždým zaujímavé vidieť, aké témy umelcov trápia. Tento rok to bola ekológia, vnímanie žien, telesnosti či vojny. A toto je dôležité.
Existuje spôsob, akým by sa aj širšia verejnosť dokázala oboznámiť a prijať tvorbu týchto umelcov?
Je to len vec vôle a možno nejakého štúdia. Štúdiom nemyslím len individuálne, ale aj v rámci základných a stredných škôl. Kľúčové by mohlo byť vedenie študentov, ktorí možno nemajú ani príležitosť ísť do galérie, alebo to nepovažujú za bežné. Veľa sa treba o veciach rozprávať a komunikovať, inak bude umenie v istom zmysle vytvárať pocit zmätenia. Často majú ľudia pocit, že tomu nerozumejú, ale niekedy stačí dopovedať jednu, dve vety a otvoria sa nám úplne nové obzory a začne nás to naozaj zaujímať.
Cítite to tak občas aj vy?
Občas áno. Niekedy je náročné držať s tvorbou mladých umelcov krok. No akonáhle začnem študovať materiály a portfóliá a pripravovať profily jednotlivých autorov, vybudujem si k nim vzťah a netrvá to dlho, kým tie diela začnem vnímať úplne inak. Pretože tí umelci naozaj majú čo povedať. Takže stačí trochu viac zvedavosti a záujmu zo strany diváka a trochu viac komunikácie zo strany kurátorov či historikov umenia, celkovo ľudí, ktorí sa tomu venujú.
Z tohtoročných finálových diel je rozhodne cítiť angažovanosť v rozličných témach. Sú títo umelci hlasom spoločnosti, alebo skôr vyjadrujú svoje individuálne prežívanie?
Nedávno sa ma pýtali, či je dôležité, aby bol umelec angažovaný. Určite je dôležité, aby významní umelci, či už vizuálni, hudobní alebo literáti, ktokoľvek – boli hlasom spoločnosti. Zároveň to však nemôžeme čakať od každého umelca, pretože ako ľudia sme rôzni. Každý má inú povahu, každého aj nadchne niečo iné. Niekto je viac extrovertný, iný zasa chce riešiť intímnu tematiku. Vo všeobecnosti to teda nie je nutné, ani automatické, aby sa to malo diať v ich tvorbe. V každom prípade je určite dobré ak spoločenské veci pomenúvajú a vidím, že títo mladí autori to robia a veľmi výrazne.
Súťaž je vlastne aj zameraná na mladých umelcov a tí zrejme prinášajú aj aktuálne témy. Je tento ročník niečím špecifický? Prevažuje nejaká téma?
Najviac ma tento rok zasiahla maľba Samuela Kollárika, ktorý sa venoval téme neonacizmu na sídliskách. Tento rok to naozaj boli témy politicky angažované. Hlavná stena bola venovaná žene, ako objektu fetišizmu. Som stále prekvapená, ako tieto témy rezonujú. Maliari sú angažovaní a to je dobre, no ako vravím, nie je to nutnosť.
Okrem rozmanitosti tém sme si mohli všimnúť aj istú technickú rozmanitosť. V súťaži boli diela, ktoré odkazovali na klasické štýly, ale aj diela, ktoré technicky inovujú.
Umenie ako také je v tomto zaujímavé, ale tá maľba zvlášť reaguje na svojich predchodcov. Je zábavno-vzrušujúce odhaliť v maľbe odkaz napríklad na Rembrandta a podobne. Čím väčšiu vedomosť o dielach máte, tým širšie možnosti vnímania sa vám otvárajú. Vidno to aj na týchto mladých autoroch a je dôležité, že sú tie techniky prístupu rozdielne a tiež, že vznikajú v geograficky rozdielnom prostredí. Máme školu v Bratislave, v Banskej Bystrici aj v Košiciach. Nie je to centralizované a všade sú iné prístupy, iné možnosti a napokon iní študenti a to všetko prispieva k rozmanitosti, ktorú máme radi. Takisto je dôležité, že mnohí študujú v zahraničí, či už v Prahe, alebo Londýne, ale prihlásia sa aj do tejto súťaže. Takže už to viac nie je o tom, že v Bratislave je jedna škola a jeden ateliér, ale v súčasnosti je diverzifikácia veľmi silná. A to je pozitívne.
Dokáže táto súťaž zúčastnených, ale najmä víťazov súťaže katapultovať za hranice Slovenska?
Nepovedala by som, že je to zámerom tejto súťaže. Skôr ide o to, aby oni sami dostali zadosťučinenie za ich aktivitu. Často sa stáva, že ani rodiny úplne nerozumejú tomu, čo ich deti robia a nechápu, aká je to vážna disciplína a vážny tvorivý program. Mladí autori to nemajú ľahké a – ako zaznelo aj z úst tohtoročného víťaza – často sú len kúsok od toho, aby s maľovaním skončili. No keď vám zrazu pri takejto príležitosti niekto úplne cudzí a nezaujatý povie, že vaša práca má hodnotu a je pozoruhodná, tak táto forma podpory je ešte dôležitejšia, ako finančná podpora. Jedným z problémov na Slovensku je aj to, že tu vám nikto nevyjadrí svoj názor. Od nikoho sa nedozviete, či to čo robíte, je dobré, zlé alebo vágne. Tu na tejto súťaži konečne počujú výberový názor. Môžeme sa baviť o tom, aký má význam súťažiť v umení, ale ide tu hlavne o povzbudenie a to pre všetkých, nie len pre víťazov. Aj keď to nie je katapultácia na bienále v Benátkach, ale je to príležitosť byť videný.
O svojom diele nám povedal aj Ján Bátorek, víťaz tohtoročnej súťaže Maľba:
Asi sa nemusím pýtať, aký máte pocit z výhry. Skôr ma zaujíma váš pocit z toho, že u poroty zavážila téma, akej sa venujete a tou sú subkultúry?
Fungujem v punkových kapelách od svojich 14 rokov. Takže ak sa povie subkultúra napadne mi životný štýl a čím viac si to uvedomujem, tým viac to používam. Som ročník 89. a vychádzam z toho života dieťaťa na pomedzí brutalisticko-socialistického štýlu a postmoderného západného štýlu. Preto pracujem s protipólmi, preto vkladám sekeru do ruky Mickeyho Mousa. Najkrajší príklad mojej subkultúry je šedý betónový panelák postriekaný farebnými grafity, alebo stará chladnička vyrobená v Košiciach oblepená nálepkami terminátora. Niekde v tejto zrážke dvoch štýlov povstalo moje vizuálne vnímanie a to zrejme zapôsobilo aj na porotu.
Profil umelca: Ján Bátorek
V rokoch 2009 – 2015 študoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici, v ateliéri Doc. Štefana Balázsa. Žije a tvorí v Prahe.
Trojnásobný finalista súťaže Ján Bátorek priznáva, že je dieťaťom 90. rokov a tento fakt jednoznačne ovplyvňuje formu, ale aj obsah jeho vizuálného jazyka. Autor vyrastal v malom kysuckom meste, kde ho formoval mix západnej a východnej estetiky, tak charakteristický pre divoký záver minulého tisícročia. Práve tranzitné obdobie, navyše v mimoriadne konzervatívnom prostredí spôsobilo, že Bátorek bol ako malý chlapec konfrontovaný s dvoma celkom odlišnými vizuálnymi systémami. V televízii sledoval Matelka so Spidermanom, samolepky Terminátora si lepil na starú československú chladničku. Postupom času si začína všímať socialistické sídliská postriekané graffiti, objavuje subkultúry, ktoré ho formovali, ako sú metal, punk, neskôr aj porno, fetiš… Bátorek priznáva, že sa inšpiruje expresionizmom, surrealizmom, Lynchom, postmodernou, poéziou, okolím a podvedomím… Fascinuje ho nielen postapokalypsa, ale aj pocit strachu a nesmrteľnosť – vnútorné pochody, psychika, démoni… Formálne jeho prednostne figurálnu maľbu definuje kombinácia expresívnych tendencií, príklon k symbolizmu, ale bezpochyby aj vizualita českej „čiernej školy“.
Finálové dielo Sídliskový chlapec (2022) trefne vizualizuje prostredie, v ktorom mnohí z nás vyrastali. V spomienkach na detstvo sa miešajú hrdinovia z obrázkových knižiek, fragmenty väčších architektonických celkov, ale aj kachličky v maminej kuchyni. Naivné naráža na túžbu byť akceptovaný, čo sa deje najmä prostredníctvom vonkajších znakov – oblečenia, doplnkov, tetovania, ktorými vyjadrujeme príslušnosť k určitej skupine či klanu, s ktorou sa chceme stotožniť. Bátorek sa snaží zachytiť fragmenty mestských subkultúr a atmosféru, ktorá z nich vyžarovala – znepokojivú náladu, divný vtip, nadsázku.
„Špatné tribalové tetovačky, šedé sídliská, krčmy, odreté hánky, boľavé srdcia, drogy a všetky tie mrazivé a zároveň tak hrejivé spomienky vkladám do bizarných sureálnych výjavov. Sídliskové deti sa prechádzajú po sídlisku s vizážou bájnych bytostí a mutantov zo západných animákov. Občas sami, inokedy v skupinkách, nejdú domov, kujú pikle, poflakujú sa, hltajú slobodu…“ (J. B.)
Zhováral sa: Matúš Trišč
Zdroj foto: Peter Frolo
