Nguyên Lê: V jazze nie je rozpor medzi rozumom a srdcom

„Chcel by som dosiahnuť ten pocit, že lietam, dostanem sa tým letom do odlišného sveta a zabúdam na všetky určené pravidlá v hudbe. Keď tento tvorivý proces prebieha, musíte mať ako hudobník istotu, že zvyšok vašej partie vo formácie ostane na zemi. A vtedy si môžete dovoliť uletieť, kam len chcete,“ hovorí pre náš portál gitarový mág Nguyên Lê, ktorý vystúpi na Jazzy Feste v Liptovskom Mikuláši a taktiež na World Music Festival Bratislava.

Dnes sa o hudbe hovorí, že nemá hranice, mnohé štýly sú nadžánrové. Vaša hudba je taktiež ovplyvnená, keď ju počúvame, sú v nej znaky jazzu, world music, prvky ľudovej hudby. Je to explózia štýlov. Myslíte si, že hudba má hranice?

Vplyvy v mojej  hudbe pochádzajú z miesta, odkiaľ pochádzam. Narodil som sa vietnamským rodičom v Paríži, takže v mojej hudbe sú dve hlavné vetvy. Ázijská hudba, hlavne vietnamská hudobná kultúra, ale aj francúzska, pretože v nej žijem. A keďže som sa stal hudobníkom, zvolil som si jazz, lebo si myslím, že práve jazz poskytuje muzikantom slobodu a otvorenosť. Dokonca by som povedal, že my, jazzoví hudobníci, musíme mať otvorenú myseľ, keď už sme si vybrali jazz. Nemyslím si, že ľudia, ktorí nedokážu prijímať impulzy zvonka a nie sú otvorení voči novým myšlienkam, slobodní, dokážu hrať jazz. Lebo práve to je podstata jazzu. Sú to vzťahy, a teraz mám na mysli hudobné. Vzťahy voči tomu, čo hráte, vzťahy medzi jednotlivými tónmi, ktoré hráte, ale taktiež vzťah k publiku. A potom je to vzťah k rôznym etnickým kultúram, ku ktorým sme ako hudobníci otvorení. Jazzoví hudobníci si dokážu porozumieť s rôznymi zástupcami kultúr, aj tradičných. Aj world music je postavená na improvizácii, hrajú ju ľudia, ktorí majú otvorené srdcia a mysle a práve preto táto kombinácia s jazzom veľmi dobre funguje. Tá cesta je len o tom, ako niektoré hudobné prvky dokážete prijať.

Keď hovoríme o jazze, podstata jazzu, ako ste povedali, je sloboda a improvizácia, schopnosť prijímať nové impulzy do hudby. Vo Vašom prípade ide o silne intuitívny proces, ktorý v improvizáciách počujeme?

A to je tá najzaujímavejšia vec na jazze. Teda jeho otvorenosť voči novým prvkom, rôznej hudbe a ďalšia, to je, že v jazze nie je rozpor medzi rozumom a srdcom.

To ste povedali krásne. Myslím, že je to vplyv východných kultúr, pretože my Európania tento rozpor v sebe nosíme, priam pestujeme. Ľudia z Ázie sú vyrovnaní a nemajú v sebe tieto vnútorné konflikty…

A týka sa to hudby. Pri jazzovej improvizácii človek musí niečo povedať. A tá výpoveď musí byť intenzívna v každom tóne. Je to vášeň, sú to emócie. A na druhej strane, jazz je hudbou, ktorá musí byť v kontexte niečoho. Rôznych ďalších žánrov, ale aj pravidiel, ktoré sa my všetci jazzoví muzikanti musíme naučiť. A potom z nich aj dokázať vybočiť, no to všetko musí byť umocnené emocionálnou stránkou, inak by jazz nikdy nefungoval.

Keď sa zamyslíme nad dejinami jazzu, od jeho vzniku, cez tradičný jazz, swing, dejiny moderného jazzu, vždy rozpoznáte charakteristický štýl. V cool jazze je to tón, keď hrá Charlie Parker alebo John Coltrane, vieme podľa osobitého štýlu improvizácií, že sú to oni. Mojim obľúbeným jazzmanom je Thelonius Monk, ktorého proces bol nepredvídateľný, intuitívny. Vieme aj dnes takto jednoznačne rozpoznať jazz? Respektíve interpretov, ktorí majú charakteristický štýl a tvorbu tónu?

Všetky tie znaky existujú aj dnes, ale dnes je jazzový svet rozmanitejší. Keď sa pozrieme na korene jazzu, vieme, že pochádza z Ameriky. Spomeňme si na blues, na hudbu afrických černochov, ktorí ju priniesli. Neskôr sa však definovali nové štýly, tým, že hľadali ďalšie, odlišné cesty. Iste, stále niesol vplyv pôvodnej americkej hudby, ale obohacovali ju novými zvukmi, tónmi, štýlmi. Zrazu prišli nové farby do jazzu. Vezmite si jednotlivé európske krajiny, ako sa v nich jazz vyvíjal a prinášal všetky tie nové prvky, nielen do melodiky, ale aj do rytmov, ktoré sa rozvíjali a obohacovali. A samozrejme, prišli do jazzu aj rôzne kultúry z iných kontinentov, aj keď základ jazzu ostal s prvkami, kde sa zrodil, teda v Ameriky, rastie a vyvíja sa naďalej.

A Vaše korene sú  vo Vietname, no vo Vašej hudbe počujeme aj mnoho iných vplyvov. V rytmike, farbe tónu, harmonických postupoch, samozrejme tonalite, ktorá je jednoznačne ovplyvnená v mnohých skladbách práve ázijskou hudbou. V rytmike často počuť africké vplyvy. No nie je to citácia, ale vo vnútri štruktúry skladieb tie vplyvy počujete a cítite…

Povedali ste veľmi dôležitú vec. Pretože ak tvoríme pod vplyvom týchto kultúr, stávame sa ich súčasťou. Prirovnal by som to k tomu, že keď zjete nejaké dobré jedlo a zjete ho veľa, zrazu ho v sebe neustále cítite, až kým ho neprijmete a nestane sa Vašou súčasťou. Ja som napríklad človek s koreňmi vo Vietname, ktoré sú vo  mne, ale rovnako som Francúz, takže tieto kultúry sú súčasťou mojej identity. Nesnažil som sa o to, aby som bol týmito kultúrami ovplyvnený, ale oni sú vo mne a keď tvorím hudbu, dostávajú sa do nej automaticky. To isté sa môže stať, ak z niekoho počujete Johna Coltrana. Prečo sa stáva jeho súčasťou? To už je iná interpretácia, každý hovorí zo svojho vnútra.

Špeciálne s týmto interpretom ste mi nahrali. Mnoho saxofonistov imituje Johna Coltrana, v improvizáciách počujeme postupy muzikantov, ktoré využíval. No keď počujem Vašu hudbu, už po pár taktoch viem, že ste to Vy. Je to Váš osobitý tón, štýl, akým hráte. A to vôbec nie je v súčasnosti typické, málo muzikantov má svoj špecifický štýl, na základe ktorého ich rozpoznáte. Niekedy mám chuť im povedať, vypočujte si, ako to robí Nguyen a skúste to…

(smiech) Ak hovoríme o rôznych vplyvoch v hudbe, musíme spomenúť fusion. Nie však v zmysle fúzie jazzu a rockovej hudby, ale spojenia kultúr. Tie tvoria moju identitu,  ktorú sa snažím dostať kreatívnym spôsobom na povrch, do hudby. Je to akoby môj hlas rozprával, prehovoril svojím vlastným jazykom.

Je počuť z Vašej hudby, že nie je vykalkulovaná, ale je zjavné, že s týmito kultúrami ste vyrástli. Nie je to to isté, ako keď sa snažíte do tvorby dostať hudbu, ktorú ste práve spoznali.

Presne tak.

A to počuje publikum okamžite, respektíve rozpozná, či je to proces emocionálny alebo racionálny. Aj keď ste sa narodili a vyrástli v Paríži, stále ste boli v kontakte s kultúrou Vašich predkov?

Áno. Už keď som začal svoj prvý projekt, spájal som jazzových a vietnamských hudobníkov. Postupne sa tým začal otvárať nový svet, prepisoval a aranžoval som pôvodné ľudové piesne, ktoré dostávali novú podobu. Niektoré majú blízko k meditáciám, znejú v novej forme, v iných projektoch prevládajú iné vplyvy, napríklad rytmy africkej hudby.

Keď ste spomenuli slovo meditácia, pristavme sa pri ňom. Je základom ázijských kultúr, ale aj v Európe ju poznáme. Je to veľmi populárne, keď Európan povie, idem na 5 minút meditovať. Nemyslím si, že je to celkom možné. Ako Vy využívate meditáciu v hudbe? Aj u nás sú hrdinovia, ktorí si myslia, že využívajú meditáciu v hudbe, ale od tradície ázijských kultúr má určite ďaleko…

(smiech) Meditácia je prítomná v mojej hudbe. Vyznačuje sa pomalým tempom, sú to plochy, v ktorých sa dá voľne improvizovať. Dá sa však vyjadriť aj jediným tónom, jeho opakovaním a tým, že ho vždy zahráte v inej farbe. Zrazu sa ten tón z tmavšieho zosvetlí, ale vždy je to ten jediný tón. A keď už Vám srdce povie, že ste povedali všetko, čo ste chceli, tým jediným tónom, prejdete na ďalší (smiech). To je proces meditácie v hudbe, aspoň tak, ako ju vnímam ja. Snažím sa tak vyjadrovať. A kľúčom je pomalé tempo.

Poďme si niečo povedať o Vašom albume Silk and Sand. Prekvapuje hudbou pestrou, mnohovrstevnou, ale je v nej veľa štýlov. A nie sú tam len pomalé tempá, o ktorých ste hovorili, ale naopak, explózia rytmov a zvukov. Ako vznikal album? A prečo myslíte, že je dôležité spájanie kultúr?

Určite je to dôležité. Keď som začínal písať skladby na album Silk and Sand, vychádzal som najmä zo zoskupenia hudobníkov, ktorí na albume hrajú. Najviac ma ovplyvnila skutočnosť, že na albume bude hrať marocký perkusionista Rhani Krija. Bol som fascinovaný hudbou severnej Afriky, ale zároveň som chcel, aby vychádzala priamo zo mňa, aby to bol môj hlas, ktorý touto hudobnou kultúrou prehovára. V minulosti som sa už hudbou severnej Afriky zaoberal, ale chcel som napísať svoju vlastnú hudbu. Keď som pred rokmi napísal skladby v štýle tejto hudby, dal som ich vypočuť kamarátovi a tomu sa tak zapáčili, že sa stali súčasťou jeho albumu (smiech). Chcel som však pokročiť ďalej. Napísať skladby, ktoré by vychádzali zo mňa, akoby som bol ja ten, ktorý sa narodil v severnej Afrike, akoby to bola moja kultúra.

Pri počúvaní tohto albumu, má človek rôzne pocity. Na jednej strane sa stretnete s ruchom veľkomesta, na druhej vyžaruje pokoj, introspektívny svet. Sú to obrazy povedané hudbou, ako keď impresionisti v klasickej hudbe zobrazovali rôzne zážitky, maľovali obrazy a poslucháč mohol vďaka hudbe mať ten senzuálny zážitok. Na Silk and Sand môžeme popri výbušnosti a temperamente nájsť aj vzácnu skladbu pokoja a čistej krásy Moonstone. Nie je však taká jednoduchá, ako sa na prvé počutie zdá…

Táto skladba bola mienená ako jednoduchá, ľahká popová skladba, príjemná na počúvanie. Má jednoduchú melódiu, ale má zložitý kontext. Keď sa dostanete do jej hĺbky, odhalíte bohatstvo rytmov a jej skrytú zložitosť.

Práve preto sa pýtam, je jednoduchá „zvonku“, ale zložitá vo svojom vnútri, také skladby mi imponujú. Veci najjednoduchšie na povrchu sú najzložitejšie vo svojom vnútri, to platí aj u ľudí, aj v hudbe…

Áno, to je pravda a ja takéto postupy robím často (smiech). A touto myšlienkou sa vrátime na úvod rozhovoru, keď som povedal, že medzi srdcom a rozumom nemôže byť rozpor, musia spolu existovať spoločne, v súhre. Aj táto skladba reprezentuje túto myšlienku. Je komplexná, zložitá, no musíte tie jednotlivé vzťahy vo vnútri nej vedieť odhaliť. Inak to môže byť aj prostá melódia. Keď však začnete vnímať zložité rytmické procesy vo vnútri nej, ukáže sa Vám úplne nový svet. A výsledok pre poslucháčov je taký, že keď počúvate len tú melódiu, zapája sa Vaše srdce. Ale zrazu, keď začnete vnímať zložitosť rytmov, začne spolupracovať aj Váš mozog, začne analyzovať a vnímať všetky tie štruktúry rytmov. A vtedy skladba funguje, je pochopené jej posolstvo a to, čo som ňou chcel povedať.

Najkrajšie je objavovanie tých detailov, mňa osobne táto skladba nepustila, počúvala som ju dokola a objavovala vždy nové nuansy…

Áno. Takže fungovala.

Musím sa Vás opýtať aj na dva koncerty, ktoré odohráte. Najprv to bude na Jazzy Feste v meste na Slovensku, ktoré asi nikto zo zahraničných návštevníkov nedokáže vysloviť – Liptovský Mikuláš. Predstavíte sa tam v triu, čo je formácia, v ktorej počuť všetko. V takom veľkom orchestri sa schováte, ale trio, to už chce výnimočných muzikantov, ktorí spolu dokážu komunikovať…

Hudba je pre muzikantov istá forma dialógu. Práve to kreuje improvizácie, ktoré môžu vznikať spontánne, slobodne. Sú to skladby, v ktorých nevieme, čo sa udeje o chvíľu, dokonca ani v ďalšiu sekundu. Na to, aby ste dokázali takto hrať, musíme mať vzájomnú dôveru, ale aj dobrú prípravu a istotu. Nechcem tvrdiť, že sebavedomie, ale skôr sebaistotu, ktorá je prítomná v každom z nás. A práve preto je výber hudobníkov veľmi dôležitý, dokonca by som povedal, je to najdôležitejšia vec, ktorá výsledok ovplyvňuje. Napríklad, náš basgitarista je skvelý hudobník, nesmierne kreatívny, je aj skladateľ a je natoľko slobodný a tvorivý, že my ostatní sa občas stratíme (smiech). V skladbách by som sa rád odvíjal od môjho partu, od témy, ktorá je určená, no zároveň ju rozvinul v kreatívny proces tak, aby bola zaujímavá. Chcel by som dosiahnuť ten pocit, že lietam, dostanem sa tým letom do odlišného sveta a zabúdam na všetky určené pravidlá v hudbe. Keď tento tvorivý proces prebieha, musíte mať ako hudobník istotu, že zvyšok vašej partie vo formácie ostane na zemi. A vtedy si môžete dovoliť uletieť, kam len chcete.

A ten proces je špeciálny. Pretože my v publiku ten let cítime a uletíme s Vami do iného sveta. Vy ako hudobník ste schopný vnímať to, že odovzdáte Vašu kreativitu obecenstvu? Cítite tú energiu a to, že sú s Vami na jednej lodi?

Určite to v publiku cítim. Keď prebieha ten proces kreativity, potrebujete podporu ľudí, ktorí sú v ňom zainteresovaní. Aj oni sa na nej podieľajú.

V Liptovskom Mikuláši sú vynikajúci poslucháči, sú intelektuálne zdatní, otvorení novým štýlom, veľmi vnímaví. Musím povedať, že na žiadnom festivale na Slovensku som takéto obecenstvo nezažila. Myslím si, že práve tam tú interakciu s publikom dosiahnete a bude to skvelý koncert. V akej zostave budete hrať?

Na Jazzy feste to budú Per Mathisen, nórsky jazzový basgitarista a Gary Husband, bubeník, klavirista a skladateľ. Pre tento festival máme pripravený iný program. V Bratislave na World Music festivale budem hrať v inej zostave a skladby, ktoré sú výlučne moje. Bude to aj prezentácia albumu Silk and Sand. Budú so mnou hrať kontrabasista Chris Jennings a marocký bubeník Rhani Krija. Kým na prvom, jazzovom festivale to budú spravidla Perove skladby a aj program sme zvolili viac jazzový, na World Music Festivale v Bratislave uvedieme hudbu, ktorá vychádza z hudobnej kultúry severnej Afriky.

Tešíte sa na nové publikum? Prichádzate na Slovensko po prvý raz…

Veľmi sa teším! Bude to v júli a potom v auguste, takže dovedna dvakrát.

A prispôsobili ste program aj zostavu. To sa nestáva často. Občas idete na jazzový festival a hrá kapela, ktorá nemá s jazzom vôbec nič spoločné. A potom je festival world music a objaví sa tam formácia, ktorá tiež s týmto žánrom nemá nič spoločné. Všimli ste si to?

(smiech) Všimol.

Ale to sa Vás netýka, ste univerzálny umelec. Ešte som sa Vás chcela spýtať na to, ako dnešní muzikanti reflektujú svet, v ktorom žijeme. Jednak z pohľadu hraníc hudby, ktoré sa otvárajú, ale aj nálady v spoločnosti. Ešte predtým, ako sme začali robiť tento rozhovor, sme sa rozprávali, že aj vo Francúzsku máte dosť katastrofálnu situáciu a rozdelenú spoločnosť…

Keď ju aj hudobníci reflektujú, ja sa snažím robiť pravý opak. Chcem prinášať pozitivitu a to dobré, čo v nás je, vyzdvihnúť. Vyjadrujem to svojou hudbou. Viem, že sú umelci, ktorí uvažujú úplne odlišne, ale ja sa zlom nechcem obklopovať.

Skôr sa pýtam na to, ako sa mení hudba, napríklad európska, vo vzťahu k tomu, aké nálady sú v spoločnosti. Skladatelia na to reagujú, odráža sa to v ich náladách, kompozičných štýloch – a to rozmanitými spôsobmi. U Vás vnímame tie krásne, poetické príbehy, ktoré zhudobňujete…

Povedal by som, že je to oboje, čo v mojej tvorbe možno nájsť. Nájdete v nich rôzne kúty sveta, ale chcem sa vyhnúť tomu, čo je v politike a čo tak negatívne ovplyvňujem myslenie ľudí. Chcem ostať sám sebou a prehovárať k tým všetkým, ktorí sa nachádzajú v tom dobrom svete, aby sa zachoval. Vo svojej hudbe nevyjadrujem politické názory, ale spôsob, akým robím svoju hudbu, je svedectvom politických vyhlásení. Skutočnosť, že pri tvorbe hudby vždy miešam kultúry a hudobníkov z celého sveta, ukazuje, ako by dnešná spoločnosť mohla fungovať.

Takto by sa mali správať všetci ľudia a hneď by bol svet krajší! Viem, že je to idealizmus, ale krásny…

(smiech).

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Foto: archív Nguyên Lê, titulná: Sylvie Laurent