Skôr či neskôr nastane obdobie, kedy sa za pandémiou koronavírusu zvládneme obzrieť ako za istým obdobím v našej minulosti, kedy bolo všetko inak, vychýlené z normálu. Aj keď sme sa do toho normálu ako spoločnosť úspešne vrátili, na každom z nás zanechal covid nejakú stopu. Snímka Nedokončený film od čínskeho režiséra Lou Ye testuje, či už máme odvahu spomínať na čas karantény.
Synopsa dokumentárneho filmu Nedokončený film: Lou Ye sa so svojím štábom po desiatich rokoch vracia k materiálom z nakrúcania staršieho nedokončeného filmu. Spolu s hercom Jiangom Chengom, ktorý hral hlavného hrdinu, uvažujú nad obnovením produkcie, aby starý projekt dokončili. Padne rozhodnutie. Je január 2020 a filmári neďaleko čínskeho Wu-chanu v plnom nasadení nakrúcajú posledné chýbajúce scény. Situácia za múrmi ich hotela sa však prudko zhoršuje. Produkcia filmu musí byť tesne pred jej záverom znova prerušená. Nové vládne nariadenia navyše štábu nedovoľujú opustiť hotelové izby.
Začiatkom marca 2020 som bol zhodou okolností tiež súčasťou filmového štábu, ale študentského. Z malej dediny na strednom Slovensku sme popri práci všetci spolu sledovali množiace sa správy o výskyte nového koronavírusu v Európe. Zakrátko sa na Slovensku objavil “pacient 0”, s ktorým sme navyše mali v tom istom čase kontakt, aj keď len veľmi nepriamy. Nikto z nás nevedel, aká vážna je situácia, či sa nám film podarí dokončiť a čo bude nasledovať potom. Keď sa nakrúcanie skončilo a mali sme sa vrátiť do školy, dostali sme správu, že naše štúdium bude v najbližších dvoch týždňoch prebiehať dištančne a musíme odísť domov. Potom sa uvidí. Do budovy Akadémie umení v Banskej Bystrici som sa s výnimkou štátnej skúšky už nikdy nevrátil.
Asi všetci si spomenieme na chvíle, keď sa naša bežná rutina dramaticky zmenila pod hrozbou ochorenia, ale aj pokút. Lockdown, rúška, videohovory, výhľady z balkóna na prázdne ulice, rozostupy v rade pri pokladni, a pestovanie si nového hobby, ktoré sa dá robiť aj v obývačke. No nebyť filmov ako tento, na všetko sa dá rýchlo zabudnúť.
Nedokončený film prostredníctvom dokumentárneho realizmu aj nepriznanej inscenácie pripomína najrôznejšie situácie z obdobia karantény, na ktoré si už bežne ani nespomenieme, lebo sme radi, že sú za nami. V niektorých prípadoch však ide o úprimné záblesky človečenstva. Napríklad, keď sa členovia štábu po dlhodobom uzavretí v hotelových izbách rozhodnú v návale entuziazmu porušiť všetky nariadenia a vyjsť na chodbu tancujúc v sprievode hudby, bezpečnostné zložky nemajú inú možnosť, len ich donútiť znova zaliezť. Vynára sa mi ďalšia spomienka, tentokrát na internát a naše študentské obdobie vzdoru proti nariadeniam a túžba po slobode, s čím si vedela najlepšie poradiť iba internátna SBS.
Skrátka a dobre, bez ohľadu na miesto a čas, všetci ľudia na svete zažívali podobné situácie a zápasili s rovnakými problémami, nevynímajúc vývoj nálad v spoločnosti od spolupatričnosti po absolútne rozdelenie, ktoré trvá podnes. Preto aj nálada filmu Nedokončený film vám bude veľmi blízka.
V určitých momentoch je však pomerne náročné rozoznať, čo sa deje na pokyn režiséra a čo riadi samotná pandémia. Bez zákulisných informácií by nám zrejme nedošlo, že postava režiséra v dokumentárnom filme nie je skutočný Lou Ye, ale herec Mao Xiaorui, zatiaľ čo zvyšní členovia štábu naozaj hrajú samých seba. Formálne je možné odlíšiť iba časti hraného filmu, ktorý je predmetom prvej polovice dokumentu. Po prepuknutí epidémie a uzavretí celého hotela sa hranice medzi hraným filmom a dokumentom nedajú jednoznačne rozoznať. Prebieha nakrúcanie v reálnom čase? Sú drsné a dramatické scény skutočne autentické?
Z predstavy, ako len mohlo prebiehať nakrúcanie fiktívneho dokumentu počas produkcie hraného filmu v zmätočnom období zavádzania lockdownu, sa mi, priznám sa, trochu točí hlava. Jednoduchšie je vnímať snímku ako homogénny obraz skutočnosti, hoci občas sama zabrnká na receptory pre rozpoznanie fikcie.
Dramaturgia filmu v mnohom pripomína apokalyptické trilery, či dokonca expozíciu zo zombie hororu. Informácia o šíriacej sa chorobe je najprv objavuje sporadicky, zľahčovanie situácie rýchlo prerastá do obáv a netrvá dlho, kým celý priestor zaplaví chaos, násilie či výpadky elektriny.
V minulom desaťročí by ešte nikto z nás netipoval, že to raz budeme poznať z vlastnej skúsenosti, no teraz už vieme, že príchod nákazy, minimálne v našej zemepisnej šírke, so sebou niesol skôr frustráciu a tiché obavy než hromadné pouličné nepokoje. Napriek tomu sa zdá, že napätie a prudký spád udalostí, sú pre film stále vhodnejšie, ako striktné držanie sa ťarbavej reality. Inými slovami, ak máte radi trilery o konci sveta, snímka myslí aj na vás a dodá vám dávku vzrušujúceho napätia.
Dôležitejšie je však samotné posolstvo filmu: Uvedomiť si aj to, čo nám pandémia vzala, ale hlavne nezabudnúť na ľudskú schopnosť vyrovnať sa s kritickými situáciami, na ktoré nebol človek nikdy pripravený.
Akcia a konanie postáv z veľkej časti pozostáva z telefonovania a získavania aktuálnych informácií. Prináša to so sebou istú jednotvárnosť a stagnáciu, na druhej strane, je to presne to, čo sme robili všetci – čítali si správy a komunikovali s blízkymi jednostaj zavesený “na linke”, až nám z toho išla prasknúť hlava. Prežívanie herca Jianga Chenga je tak pripomienkou všetkého, čím sme si ako obyvateľstvo tejto planéty prešli spoločne a predsa každý osamote.
Lou Ye ani na druhý pokus nemohol dokončiť svoj projekt, s čím sa určite musel dlho vyrovnávať. Avšak, z celej situácie sa mu podarilo vyťažiť celkom iný materiál a novú netradičnú formu celovečerného filmu. Ide najmä o dôležitý pokus o reflexiu krízy, akú si ľudstvo dovtedy nepamätalo.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
