Do kín prišla nová vzťahová dráma Nebezpečné sny od oceňovaného mexického režiséra Michela Franca s atraktívnym hereckým obsadením, dominuje mu Jessica Chastain a Isaac Hernández. Dvojica stvárňuje milostný pár, Jennifer a Fernanda, ktorého existencii neprajú spoločenské okolnosti ani politická situácia medzi Mexikom a USA. Ako sa skúsený režisér popasoval s milostnou drámou s kultúrnym presahom a jemným erotickým nábojom?
Synopsa filmu Nebezpečné sny: Úspešná Jennifer vedie nadáciu na podporu mladých tanečníkov v Mexiku. So svojim otcom a bratom tvorí jeden podnikateľský tím, spolu chodievajú na spoločenské udalosti, majú spoľahlivo nacvičené ďakovné príhovory a za sebou fungujúce a obdivované projekty. Mohlo by sa zdať, že spokojný život Jennifer nemôže nič ohroziť. No to ešte netuší, akú veľkú slabosť má pre Fernanda, mexického imigranta.
Jessica Chastain v nehollywoodskom filme
S prvými informáciami o filme Nebezpečné sny som si veľmi rýchlo spomenul na nedávnu drámu Babygirl s Nicole Kidman v hlavnej úlohe. Bez kontextu sa tieto dva tituly navonok dosť podobajú: Žena stredného veku vedie úspešnú kariéru, žije medzi americkou smotánkou, no stráži si súkromie, pretože podstatne mladší partner či skrývané sexuálne túžby by mohli poškodiť jej imidž.
Nepoznal som tvorbu mexického režiséra, preto som mal mierne obavy, že ma čaká znova tá istá skúsenosť s témou zakázanej lásky a erotiky na americký spôsob. Našťastie podobnosť medzi Babygirl a Nebezpečnými snami zostáva len na papieri.
Režisérka Halina Reijn (Babygirl) poňala svoje filmové dielo skôr žánrovo, zatiaľ čo Michel Franco nakrútil na americké pomery odvážne nezávislý film. Hoci sa značná časť jeho príbehu odohráva v kalifornskom San Franciscu, na prvý pohľad je zrejmé, že film nevznikol vo veľkorozpočtovej, konvečnej produkcii. A v mnohom sa líši aj od známej vlny A24, teda filmov od štúdia s týmto názvom, ktoré v súčasnosti definuje pojem nezávislého filmu v USA. Pri sledovaní Nebezpečných snov pocítite, že na tejto snímke nie je vôbec nič amerického. Naopak, omnoho viac by sa jej hodila púť po európskych festivaloch.
Film sa začína utečeneckou sekvenciou, hrdina Fernando je v tejto chvíli ešte súčasťou anonymnej typizovanej skupiny mexických imigrantov. Hneď, ako sa začne diferencovať, prichádza na rad jedna z najzaujímavejších častí snímky – pomalá kryštalizácia východiskových pomerov. Expozícia takmer bez slova a pútavo nastavuje hraciu plochu a súčasne prekvapuje diváka nepredvídateľným konaním hrdinu. Istú chvíľu akoby sa pred obecenstvom kopili zdanlivo nesúvisiace obrazy, následne však rozprávanie naberie tendenciu spájania a v momente, keď sa dej musí preklopiť do svojej ďalšej fázy, sa zmätok vytratí a my presne vieme, čo vedieť potrebujeme. Brilantne pripravený začiatok! Úplne iný je záver filmu, veľmi silný a trochu nečakaný. V tomto prípade by som však nechcel ísť do detailov.
Vzťah dvoch ľudí a dvoch krajín
Dej snímky možno dekódovať dvoma spôsobmi. Michel Franco, tiež autor scenára, necháva svoje dve hlavné postavy kráčať rôznymi smermi. Každá má svoj komplexný súbor vlastností, motivácií a zámerov a týmto zámerom zostávajú verné až do konca. Vďaka tomu môžeme sledovať cieľavedomé konanie postáv, ktoré úplne stačí na ich charakterizovanie. Jennifer a Fernando sebecky sledujú svoje sny, lenže im do cesty vstupuje vzájomná príťažlivosť, ktorej sa často nevedia ubrániť. Jessica Chastain svojím herectvom dokázala zvýrazniť zúfalú závislosť na človeku v kontraste s vedomím si vlastného spoločenského postavenia. Isaac Hernández zasa pracoval na tom, aby bol ako Fernando nevypočítateľný.
Blízkosť, ale nezlučiteľnosť medzi postavami však možno vnímať aj alegoricky v kontexte imigračnej krízy. Nemusíte dopodrobna poznať súčasné nálady oboch krajín vo vzťahu k tejto téme, Michel Franco ich vie veľmi dobre ilustrovať prostredníctvom vzťahu medzi dvoma ľuďmi, ktorí sú v jednej prchavej chvíli rovnocennými partnermi, vzápätí sa jeden druhého snaží využiť alebo presadiť mu svoju nadradenosť.
Skoršie som použil výraz “erotický”, no v porovnaní s Babygirl sú Nebezpečné sny zdržanlivejšie. Fyzično tu nie je nosným pilierom. Zo tri scény dokážu zrýchliť tep, no viac pre svoju dramatickú povahu, než explicitnosť. Nemusíte sa preto obávať prázdnych milostných scén.
Voľnosť v sledovaní
Zjavnou odlišnosťou od žánrovej americkej vzťahovej drámy je formálne riešenie. Zabudnite na detaily dokonalo nalíčených tvári nad romantickou večerou. Scéna je často snímaná z diaľky a zábery mávajú svoj prvý, druhý aj tretí plán. Jeden z najzaujímavejších záberov vo večernom bare ponúka nesmierne veľa podnetov, čo v podstate znamená, že pred vami veľká časť tejto scény, a vlastne aj celého filmu, zostane po prvej projekcii skrytá. Autor koncipovaním obrazovej stránky diela dosahuje u obecenstva rozdrobenú a nie kolektívnu skúsenosť. V širokom zábere totiž každý divák a diváčka môže sledovať ľubovoľnú časť obrazu. Autor nás pričasto vystavuje práve tomuto efektu. Nesnaží sa smerovať našu pozornosť, ale necháva nás napospas percepčnej (ne)schopnosti. Vo výsledku si tak mnohé vo filme nemusíte všimnúť alebo uvedomiť včas. S každou ďalšou projekciou tak zaručene uvidíte trochu iný film.
Zaujme tiež absencia strihu v situáciách, kedy nám skúsenosť so žánrovým americkým filmom našepkáva, že je treba nastaviť svižnejšie tempo. Priemerný čas dve a pol sekundy na jeden záber tiež nie je pravidlo, ktorým by sa Michel Franco chcel práve riadiť. Často necháva hercov v tichu zotrvávať v ich rolách, hoci už dávno dopovedali svoje repliky. Takýto prístup si žiada trpezlivosť od diváka, ktorému sa nemožno diviť, ak dá radšej prednosť konvenčnej štúdiovej alternatíve.
Nebezpečné hry prinášajú povedomý námet odetý do festivalového šatu, aby vyzval diváka k odlišnému zamysleniu sa nad témami sebectva a využívania, ale aj opis medzikultúrnych vzťahov prostredníctvom vzťahu dvoch ľudí.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
