Z ekologickej krízy je už dlhšie téma číslo 1. Udalosti z katastrofických scenárov sú pre mnohých ešte stále za horizontom budúcnosti. V našom okolí si pred náznakmi ešte môžeme dovoliť zatvárať oči alebo ich označovať za náhody, či zhody okolností.
Ľudská pamäť je v pomere k dĺžke ľudského života prislabá a prikrátka. Pamätáme si, ako sa veci mali kedysi, vnútorne si však nevieme naplno pripustiť zmenu, ktorá sa odvtedy udiala, pretože v dlhoročnej premene figuruje aj schopnosť zvykať si a adaptovať sa. Tešíme sa a máme pocit, že všetko je v poriadku, keď nám výkyvy počasia v januári nadelia dvojdňovú kalamitu. Pritom kopy neprejazdného snehu boli ešte pred desiatkami rokov bežnou súčasťou celého zimného obdobia.
U tých z nás, ktorí si zmenu pripúšťajú, už odborníci skúmajú aj dopad klimatickej krízy na človeka. Čoraz viac sa hovorí o klimatickej úzkosti, čo bráni mladému človeku v rozlete a užívaní si života, lebo vie, že neobmedzene prijímať a nič nedávať je cesta do záhuby. S podobným zámerom a otázkami o udržateľnosti a vyrovnaní sa so zmenou vycestovala česká antropologička Zdenka Sokolíčková na Špicbergy – územie na polceste medzi Nórskom a severným pólom.
Hneď v úvode filmu režisérky Veroniky Liškovej vidíme sugestívne vkladané zábery na slabo zamrznutú hladinu fjordu. Beztvaré fluidum, ktoré vzniká rozpadom nášho sveta. Stáročné ľadovce a permafrost sa hýbu, prvý raz za tisícročia. Topia sa a miesia dokopy, až z nich raz zostane len mokré bahno. Ako tento fakt vplýva na človeka a čo je ochotný urobiť, aby tento proces skazy zastavil?
Antropologička vedie rozhovory s miestnymi, ktorí žijú v najsevernejšom stálo obývanom meste na zemeguli. Jej výskum prebieha zblízka a potláča v divákovi vedomie o prítomnosti filmárov. Miestami akoby sa režisérka Liškova a hlavná protagonistka, výskumníčka Sokolíčková, spájali v jednu osobu. Denník vedkyne preniká tichý obraz ľadovej krajiny, zvýrazňuje Zdenkinu potrebu kráčať osamote v čistom mrazivom vzduchu. Spoločnosť jej občas robí iba jej rodina, ale tú skutočnú potrebnú samotu si nesie v sebe. My diváci to o nej však vieme. Autorka filmu a protagonistka Zdenka sa poznajú z predošlého štúdia, preto im vzájomná blízkosť dovolila vystupovať v jednej len jemne rozdvojenej postave/tvorkyni.
Skúmané mesto je ozajstným unikátom. Funguje ako kolonizačná stanica. Ak ste niekedy videli alebo čítali sci-fi o osídľovaní cudzích planét, iste vám boli blízke postavy odpadlíkov, pre ktoré už na Zemi nebolo miesto. Indivíduá si do jedného batoha zbalili všetky svoje veci s odhodlaním začať nový život, využiť druhú šancu. Do mesta Longyearbyen prichádzajú nie len vedci a robotníci, ale aj stratené duše, utečenci, ktorí chcú začať s čistým štítom a Špicbergy im to čiastočne dovoľujú.
Film, ako aj Zdenkine vnútro, zaznamenávajú určitý postupný prerod. Z environmentálnej krízy a jej vplyvu na človeka vyvstávajú otázky politického razenia, keď si antropologička naplno uvedomí existenčný zmysel mesta. Jeho obyvatelia by ho radi poľudštili, urobili z neho miesto pre život. No Longyearbyen to odmieta, chce zostať mestom umelým, politickým nástrojom, mestom plným paradoxov a nezmyslov, chce zostať jediným mestom svojho druhu, ktoré svojich obyvateľov ponižuje, drží vo svojej moci a narába s nimi podľa vlastného uváženia spôsobmi, aké by nikde inde v Európe nemohli fungovať.
Špicberskou dohodou Nóri získali výsadu, ale aj starosti, ktoré ich dnes zaháňajú do kúta. Vláda preto robí rozhodnutia pod tlakom absurdných okolností, z čoho plynú ešte absurdnejšie zákony. Miesto nového začiatku v skutočnosti podlieha čiastočnej diktatúre, ktorú obyvatelia musia prijať, ak chcú na ostrovoch zostať. Nikto ich tam predsa nedrží.
Postupne sa mení aj Zdenkin pohľad na túto oblasť. Vzrastá v nej frustrácia a hnev. Podobne ako mnohí ďalší, aj ona podľahla kúzlu mesta, no zabudla na množstvo háčikov, ktoré si pred turistami a krátkodobými návštevníkmi schováva. Zdenka postupne zisťuje, že mesto si jej prítomnosť už viac neželá a núti ju odísť. Akoby dieťaťu z ruky ťahali podarovanú hračku. Protagonistka prežíva hnev, ale je tento hnev opodstatnený? Nikde inde na svete by predsa nedostala nárok nájsť si nový domov iba tak. Vedkyňa a matka rodiny sa zamýšľa nad možnosťami, aké už moderný svet neponúka: nájsť si druhý domov a mať nárok si ho uchovať. Ibaže domov bol a vždy bude iba jeden. Naladiť sa na Zdenkine prežívanie pomáha práve jej audio denník. Podmanivý hlas protagonistky posilňuje estetický zážitok a usilovne sa snaží predať posolstvo o vnútornom stave empatickej antropologičky, avšak po všetkých dramatických udalostiach posledných rokov, ktorými sme si ako ľudstvo prešli, a ktoré sú zachytené aj v dokumentárnych filmoch, sme azda príliš otupení, aby sme naplno prežili emócie v menších a jemnejších dávkach.
Zdenkine reakcie sa môžu zdať miestami prehnané, no život na takom mieste sa na človeku podpísať musí. Mňa mrzí len to, že sa mi jej príbeh nedostal veľmi hlboko pod zhrubnutú kožu. Svet českých a slovenských dokumentaristov stemnel, naši filmári dostávajú stále viac odvahy prinášať krajne znepokojivé témy s filmami ako V sieti, Dobrá smrť či dokonca Danielov svet režisérky Liškovej, ktorá sa od tohto svojho predošlého počinu vrhla na omnoho ľahšiu a vzdušnejšiu tému, nastavujú divácke vnímanie na veľmi ťažko dosiahnuteľný level. Možno by sme sa mali znova raz vrátiť k témam, ktoré tak prudko nešokujú, no stále sú vážne a zaslúžia si pozornosť.
Aj keď je tento severský kraj sveta nepochybne lahodným sústom pre kameru a filmári ju zachytili dostatočne lákavo, nedá sa tvrdiť, že by k výrazovým prostriedkom pristupovali invenčne, a preto ani formálnu stránku filmu nemožno označiť za hlavný prínos. Tým sú nepochybne témy premeny a hľadania domova vo svete, ktorý si sami ničíme a už sa s tým aj učíme žiť. V neposlednom rade film odkrýva a komentuje aj ľudské sebectvo a pokrytectvo, keď hovorí o krajine pýšiacej sa elektromobilitou a udržateľnosťou, hoci je súčasne významným vývozcom fosílnych palív. V každom prípade je film Návštevníci cenným portrétom takmer neskutočného „mesačného“ mesta, kde platia pravidlá a paradoxy, aké inde na svete nenájdete. Dokument znova pripomína, že sa nám svet rozpadá pod nohami a recept na zmierenia sa s touto skutočnosťou ešte stále hľadáme. Popritom sa musíme zaoberať ešte aj handrkovaním o územie, zdroje a právo na osobné šťastie.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
