17. november 1989, v súčasnosti v kalendári ako Štátny sviatok – Deň boja za slobodu a demokraciu, v učebniciach ako Nežná revolúcia – historický moment novodobých dejín našej krajiny.
V potvrdených snahách a víziách primátora mesta Bratislava Matúša Valla ako návrh na premenovanie námestia pred Starou tržnicou. Pre generáciu milleniálov dátum vzdialený ako pre tú našu prvá svetová vojna. 17. november pred tridsiatimi rokmi pre generáciu „štrngáčov“ kľúčami zásadný deň. Nepoznám človeka, ktorý by si nepamätal, kde vtedy bol a čo robil. Ja osobne kráčam z pohrebu a karu jedného z najbližších a najdôležitejších ľudí v mojom živote priamo do divadla. Na miesto, kde som v tom období trávila každý večer, na miesto, ktoré ma vždy „zachránilo“ , miesto, kde je mi najlepšie. Hrajú Carmen v Historickej budove SND, ktorú prerušia. Na chodbách medzi hosteskami narastá napätie a šum, šepká sa o Prahe, o demonštrujúcich študentoch, nikto presne nevie čo sa stalo a čo sa ešte len stane. Od tohto momentu som tak, ako každý večer v divadle. V zavretom divadle, v ktorom sa „dnes večer nehrá“ a nehrá sa ešte mnoho iných večerov. Na javisku diskutujú herci s divákmi/občanmi tejto krajiny v hľadisku. Je plno, každý večer je „vypredané“. Divadlo sa stane arénou názorov, priestor na formulovanie ideí, na zhromažďovanie sa Bratislavy a postupne celého Československa. Ľudia sa spontánne vyjadrujú k situácii – pozitívne, negatívne, euforicky a emotívne, ale aj logicky a konštruktívne. Vzniká akýsi revolučný Hyde Park, kde ktokoľvek čokoľvek môže povedať. V duši sa profiluje silná emócia spolupatričnosti, kooperácie, pobúrenia aj hnevu, napätia a nasadenia zároveň. Áno, aj strach, lebo mohlo to dopadnúť rôzne (mohli prísť opäť tanky, mohlo sa strieľať, mohli vás zavrieť, alebo prinajmenšom vyhodiť v poslednom ročníku zo školy, na ktorú vás vzali až na tretíkrát, vaši rodičia mohli prísť o prácu a mohli sme prísť o blízkych). Mohlo to dopadnúť akokoľvek – v divadle, aj na námestí, ktoré sa stane druhým „domovom“ pre desaťtisíce ľudí v mrazivých zimných mesiacoch s mimoriadnym vnútorným nasadením a nádejou. Vianoce prestanú byť dôležité, ako sneh, aj dážď, aj mráz…23. decembra (ako mnoho iných dní pred ním) sa stojí na námestí SNP, lebo je to dôležité. Dôležité pre našu krajinu, pre nás, pre tých, čo prídu po nás. Pre všetkých. Na pódiu stojí Alexander Dubček. Ten, ktorý neskôr za záhadných okolností zomrie následkom dopravnej nehody, ten, o ktorom sa neskôr natočí film, uvedie divadelná hra. Toto je môj „príbeh“ a každý účastník Nežnej revolúcie má ten svoj. Strih.
Nová budova Slovenského národného divadla, sála činohry, premiéra hry Jiřího Havelku a kol. „Dnes večer nehráme“. Herci majú skúšku záskoku v inscenácii Nepriateľ ľudu… Javisko je prázdne, len pár stoličiek vytiahnutých z „depozitu“, priamo na javisku ich obliekajú aj líčia… sú v kostýme aj v civile zároveň – v móde 80tych rokov min. storočia v nevábnych štrikovaných svetroch, sterilných šatách, v komických účesoch, pre dnešnú mladú generáciu skrátka retro. Do skúšky vstúpi riaditeľ divadla s listom od kolegov z ND v Prahe, kde píšu o štrajku, o tom ako na protest toho, čo sa deje v uliciach (bijú obuškami študentov, ale aj starcov, ženy a deti, jeden človek asi už zomrel) odmietajú hrať a diskutujú v divadle s divákmi. Vznikne dilema, či sa pridať zo solidarity k pražským hercom – niekto je za a iný zas proti, mladá búrlivá krv chce protestovať, starší kolegovia opatrnícky zvažujú, čo môže tento čin priniesť a aká je vôbec úloha divadla. Má herec vyjadrovať svoje postoje prostredníctvom divadelných titulov (veď je ich dosť, ktoré skryto aj otvorene formulujú myšlienky, ktoré si človek nahlas nedovolí v spoločnosti diktatúry formulovať), alebo má byť herec občanom, ktorý prehovorí pravdu k ľudu (trebárs tak, ako doktor Stockmann z hry Nepriateľ ľudu)?
Takmer počas celého predstavenia je v sále zasvietené a herci „hrajú“, že nehrajú. Sedia oproti divákom, diskutujú s nimi. V sále putuje mikrofón, do ktorého môže ktokoľvek čokoľvek povedať. „Hostesky“ im podávajú mikrofóny a v hľadisku sa nájdu „neherci“ (cielene civilní adepti), ktorí prichádzajú z rôznych miest na Slovensku a vyjadrujú podporu revolúcii a VPN. Postupne sa aj herci implantujú do hľadiska a zmenia sa na pobúrených občanov, ktorí emotívne reagujú na situáciu a s hercami nesúhlasia, ich nárečie dokonca definuje región. Citujú presne konkrétnych ľudí z času revolúcie, ktorí sa dehonestujúco voči nim vyjadrovali, čerpajú z archívnych materiálov , z listov, ktoré boli do SND v tom čase zaslané. Sú to silné reakcie a silné slová, ktoré z dnešného pohľadu pre dnešnú generáciu môžu znieť komicky, pre generáciu prítomnú v tom čase desivo. Reč hercov, ktorá začala skúškou hry Nepriateľ ľudu, a ktorá sa neskôr preklopila do „civilnej“ reči hry Jiřího Nahálka a prešla cez autentické citácie priamych aktérov revolúcie so spomínaním konkrétnych mien hercov aj politikov, napokon plynulo a prirodzene vyústi do citácií postáv z jednotlivých divadelných hier (Fanny a Alexander, Nebezpečné známosti, Hamlet, Dantonova smrť, Idiot, Kvarteto, Ilúzie, Marat-Sade, Besi…), ktorých podobnosť myšlienok a posolstva je až hrozivá. A tak sa od divadla, cez „divadlo“ opäť dostaneme k divadlu a všetky repliky znejú autenticky, súčasne a nadčasovo tak, akoby medzi nimi nebola národnosť ani čas, znejú tak, že je takmer problém ich rozlíšiť. Potvrdzujú nezvratný a deprimujúci fakt, že sa v spoločnosti ako takej vlastne nič v princípe a v zásadných úrovniach nezmenilo.
Z „hostesiek“ sa v istom momente zrazu stanú reálne študentky 3. ročníka herectva VŠMU, v ľahkej zámerne karikovanej choreografii a rovnako aranžovanej notoricky známej „revolučnej“ skladby Sľúbili sme si lásku dajú generácii študentov roku 1989 najavo, že to v Nežnej „zblbli“ a nabádajú naivne divákov k diskusii. Doposiaľ indiferentná scéna otvorí svoje zákulisie so šatňami, s malými priehľadmi do útrob divadla, kde sa herci líčia, aj prezliekajú, otvorí sa aj „železná opona“ a nechá nás nahliadnuť zrkadlovo do prázdneho hľadiska, dievčatá si na kostým hostesiek naťahujú kostýmy hitorických hier z garderóby, rozšafne tancujú, urobia na javisku chaos rekvizít v nevinnej a slobodnej, bezstarostnej chvíli, reprezentujúcej možno malú paródiu na dejiny, alebo skôr neznalosť dôležitosti dejinných udalostí. Až úplne na záver sa v hľadisku zhasne, akoby sme sa až teraz ocitli na predstavení a vypočujeme si veľmi pravdivý, otvorený a aktuálny monológ doktora Stockmanna z Ibsenovej hry Nepriateľ ľudu, na ktorého spolu s manželkou niekto „z davu“ napokon vystrelí z revolvera. Ako „odkaz“ z minulosti na našu nekompromisnú súčasnosť, kde sa strieľajú tí, ktorí odhaľujú pravdu. Po tomto silnom momente ešte provokatívne a pateticky zároveň zaznie pieseň Aká si mi krásna, ty rodná zem moja…
V hre zaznejú aj autentické príbehy o tom , ako herci chodili po Slovensku za občanmi, ako ich varovali pred Štb-ákmi, ako zatvárali kultúrne domy a ako im pri prejavoch zhasli svetlo, vypli elektrinu. V 89tom ľudia zasvietili hercom zapaľovačmi, dnes vyzvali „naši“ herci divákov, aby im zasvietili mobilnými telefónmi. Takmer celé hľadisko rozvietené spontánne mobilmi bol jeden z najemotívnejších momentov predstavenia. Tých však bolo niekoľko, hoci prirodzene bolo cítiť generačný posun. Na tom, čo našej generácii spôsobovalo zimoriavky a vytlačilo slzu do oka, sa mladá generácia smiala, ale bolo mnoho aj takých chvíľ, kedy sme sa mohli (hoci na zúfalstve) zasmiať aj my, čo sme v tom čase sedeli v divadle, tak ako dnes.
Skvelá Emília Vášaryová rozohrá všetky nuansy trochu zábudlivej a roztržitej herečky, ktorá akoby nebola zorientovaná v dôležitosti a čase, Ingrid Timková je excelentná v premotivovanej úlohe inšpicientky, Dominika Kavaschová je správne revolučná a naivná zároveň, Emil Horváth bravúrny vo svojej zámernej teatralite, František Kovár mimoriadne prirodzený, Richard Stanke sympaticky komediálny, Ondrej Kovaľ profesionálne naturálny a dvaja páni „z pléna“ Svetozár Hanes a Zdeňek Mynář adekvátne autentickí. Na javisku sa ocitli študentky VŠMU aj členovia externého zboru Opery SND reprezentujúci prevádzkových pracovníkov SND. Cieľom tejto recenzie výnimočne nie je analyzovať do detailov scénu, kostým a výkony protagonistov. Hoci hrali divadlo, hrali aj seba. Mnohí z nich boli účastníkmi Nežnej revolúcie a sú občanmi na námestiach aj dnes. V tom je najväčší náboj inscenácie Dnes večer nehráme – že balansuje na veľmi tenkej hranici divadla a reality, tej minulej aj súčasnej. Skvostom je aj „desivý“ bulletin, ktorý disponuje archívnym materiálom, vtedajšími reakciami bežných ľudí, (ktoré sa podobajú mnohým aj dnes) i priebehom udalostí a fotkami starých divadelných plagátov. Vracia do histórie, ale posúva k dnešku. Zábavný kabaret z hereckého prostredia nastoľuje otázky „aká bola úloha hercov počas novembra 89, aká je ich úloha dnes ? Dá sa hercom veriť ? Hrajú divadlo aj v živote ? Kedy herec hovorí pravdu ? Na javisku ? Na námestí? Aká je ich pravá tvár? Revuálna šou, komédia za oponou i pred oponou – herci ako nepriatelia ľudu.“ Jedna z postáv sa pýta: „Hrať či nehrať, to je otázka!“
Dnes večer nehráme je silná výpovedná hra o súčasnosti, hoci hovorí o nedávnej minulosti. Oživuje skutočnosť, prečo vznikla revolúcia a prečo by mala byť zas, komparuje bezprávie socializmu, s bezprávím dnes, ktoré sa vôbec nelíši. Apeluje na to, kam sa naša krajina za tridsať rokov dostala a kam sa rúti , rúti naspäť. Provokuje občanov k uvedomeniu pred voľbami. Nie je to nostalgické nahliadnutie plné patetizmu pre strednú generáciu (aj keď pre tú zrejme najemotívnejšie), je to memento pre tú súčasnú a pre tú, ktorá akoby už „zabudla“. Na Dnes večer nehráme sa síce aj zasmejete, ale nie je to sranda. Je to nekompromisná a veľmi bolestivá hra na pravdu a „hra“ na svedomie. Keď najbližšie zbadáte v divadelnom programe titul Dnes večer nehráme, bude to tak trochu pravda, ale vstupenku si rozhodne kúpte. Nie preto, aby ste sa stratili v minulosti, ale aby ste sa v súčasnosti našli.
Réžia: Jiří Havelka a kol.
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Asistent dramaturgie: Petr Erbes
Scéna: Lucia Škandíková
Kostýmy: Tereza Kopecká
Obsadenie: Emília Vášáryová, Emil Horváth, František Kovár, Richard Stanke, Ingrid Timková, Ondrej Kovaľ, Dominika Kavaschová
Barbara Brathová
Foto: SND – Radovan Dranga
