Dnes 82-ročný dirigent Ralf Weikert sa teší plnej sile – podľa toho, čo sme počuli na prvom z dvojice abonentných koncertov v Slovenskej filharmónii. Zjavne nie je typom umelca, ktorý sa uspokojí s priemerným výsledkom – od orchestra žiada maximum, čo sa prejavilo v oboch dielach večera, Beethovenovom prvom klavírnom koncerte aj štvrtej symfónii „Romantickej“ Antona Brucknera.
Dvojica symfonických koncertov Slovenskej filharmónie vo štvrtok a piatok 9. a 10. februára priniesla poslucháčom nielen výnimočný program, ale i naštudovanie diel. Za dirigentským pultom stál maestro Ralf Weikert – rakúsky dirigent, ktorý svoje prvé skúsenosti získaval na Brucknerovom konzervatóriu v Linzi a na Hochschule für Musik und darstellende Kunst Wien u Hansa Swarowského. Dnes 82-ročný dirigent, odborník najmä na Mozarta a Rossiniho, sa teší plnej sile – podľa toho, čo sme počuli na prvom z koncertov v Slovenskej filharmónii. Zjavne nie je typom umelca, ktorý sa uspokojí s priemerným výsledkom – od orchestra žiada maximum, vo zvuku, dynamike, výstavbe aj pochopení diela, čo sa prejavilo v oboch uvedených dielach, Beethovenovom prvom klavírnom koncerte, aj štvrtej symfónii „Romantickej“ Antona Brucknera.
Sólistom večerov bol mladý český klavírny virtuóz Robert Bílý, víťaz 10. ročníka Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela, v ktorého interpretácii znel s veľkým úspechom a pred vypredaným hľadiskom aj utorkový klavírny recitál v Malej sále.
Už z introdukcie Beethovenovho Koncertu pre klavír a orchester č. 1 C dur, op. 15 bola zrejmá vyváženosť klasicistického slohu vo zvuku, ktorý Weikert dosiahol. Precíznou dynamikou, odťahmi, výstavnou melodiky, nie príliš uponáhľaným tempom Allegro con brio. Zreteľná artikulácia, kontrasty v dynamike a homogénnosť zvuku – jeho rovnováha, boli hlavnými devízami interpretácie, v ktorej sa ešte snúbia štýl Mozarta a Haydna, hoci Beethoven už demonštruje aj v tomto koncerte výrazné zmeny v zmeny v harmónii.
Od úvodného pianissima, až po fortissimo s kulmináciou s tympanmi, cez návrat do pianissima, legátový dychový part, cez ďalšie, frekventované dynamické zvraty až po nástup klavírneho sóla – dlhá introdukcia bola v podaní orchestra interpretovaná s absolútnou presnosťou. No zároveň aj potrebnými nádychmi, razanciou bicích nástrojov a dôrazom na spevnosť dychov, v závere introdukcie sa vynímali plechové. Maestro Ralf Weikert je skutočný muzikant – srdcom i dušou, jeho minimalistické gestá svedčili o tom, že orchester má absolútne pod kontrolou.
Sólista Robert Bílý presvedčil už počas klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela o svojich kvalitách. Jeho prístup k Beethovenovmu koncertu bol osobitý: v miestach, kde by ste čakali vyvážený, racionálny klasicistický princíp, preferoval chápanie blízke romantizmu, no nie natoľko, aby sa mu interpretácia vymkla spod kontroly a štýlovo by sme sa ocitli v inom období. Jeho hra bola technicky vycibrená, čistá – či už šestnástinové behy alebo ozdoby, precízne legáta. Je to interpret, ktorý prirodzene cíti melódiu, jej stavbu vie aj vďaka brilantnej technike a muzikantskému cíteniu vytvarovať, preto jeho neprimerané používanie pedálu nebolo celom pochopiteľné. Zvlášť v prípade Beethovena. Až na túto nezrovnalosť, najmä v niektorých forte úsekoch, Bílý priam zažiaril v Allegre. Jeho citlivá práca s tempami, pochopenie výrazových zmien v témach, ktoré dokázal interpretovať energicky, s istotou v náhlych dynamických zmenách, boli fascinujúce. Dokonca mimoriadne precítene, so spomalením kládol dôraz na moduláciu do molovej tóniny, rovnako tak si na zvýraznení zmeny z dur do mol kládol aj v kadencii. Vybral si tú najnáročnejšiu z troch možností kadencie – všetky sa líšia obtiažnosťou a dĺžkou. Dokonca mnohí skúsení interpreti často sklamú, keď siahnu po najjednoduchšej z kadencií, no Bílý siahol po tretej. Naplnil tým očakávania publika, no nielen to. Pri dlhých kadenciách máme často pocit, že pohyb vety sa akosi zastaví, no tento sólista dokázal naplniť svoj priestor čírym zmyslom pre pianistiku. Bol to z jeho strany sólový vstup naplnený muzikalitou, radosťou z hudby, spontánnosťou, vo variácii sme rozpoznali tému a spôsob, akým ju poňal, nemal ďaleko od improvizácie. Iste, kadencia sedela s notovou predlohou, no bol to typ živelnej interpretácie, určite nie akademickej. Mimochodom, na konci tejto kadencie už Beethoven používa v akordoch tri forte – jeho zmysel pre náboj a výbušnosť zneli v podaní klaviristu s veľkými, kontrastnými dynamickými plochami.
Krátka Coda v podaní orchestra uzavrela prvú časť, aby sme sa mohli ponoriť do lyrickej časti Largo. Klaviristovi sa hneď v úvode podarilo podčiarknuť vrúcnosť lyriky pomalej časti. V orchestrálnom parte nezanikol ani krásny part klarinetu. Spôsob, akým sa podarilo vytvarovať melódiu v pomalom tempe sólistovi, bol podmanivý. Vyhral nielen ozdoby, no v interpretácii vynikla aj jej spevnosť a expresívnosť kantilény. Aj na staccatach si dal záležať, aby ich hral s mäkkosťou a frázy tvaroval do prekrásnych oblúkov, bez toho, aby mali romantický štýl.
Tretia časť klasického koncertu bola v svižnom, rýchlom tempe (dokonca rýchlejšom, než si mnohí interpreti trúfnu), nezačala sa však s takou ľahkosťou, akou niektorí interpreti zvyknú túto časť ponímať. Interpret sa tak viac priblížil k Beethovenovi, vzdialil od prvkov Mozarta. No potrebný ťah a zdôraznenie rytmickej štruktúry a pulzácie vo finále nechýbalo – podporené silou orchestra v tutti partoch. Napriek tomu sa z finále nestal len tok jednoliatej hudby – sólista dokázal pracovať s tempami, oporou mu bol mimoriadne skúsený dirigent, ktorý vedel usmerniť orchester.
Z Beethovenovho klavírneho koncertu sa vďaka tomuto prevedeniu stalo jedno konzistentné dielo plné muzikality a vzájomnej komunikácie orchestra a sólistu. Na štvrtkovom koncerte odovzdal guvernér Národnej banky Slovenska Peter Kažimír Robertovi Bílému cenu guvernéra NBS (NBS je hlavným partnerom Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela), gratuloval mu aj generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Turner. Robert Bílý v tento večer dokázal, že ocenenie získal oprávnene – a konečne si ho mohol prevziať aj osobne, keďže minulý ročník sa pre pandemické opatrenia konal len v online priestore.
Anton Bruckner a jeho Symfónia č. 4 Es dur Romantická, WAB 104 je majstrovské dielo, ktoré aj neznalého poslucháča ohromí. Je to krásna a dojemná hudba, ktorej je potrebné rozumieť, musí vynikať pokojnými tempami, hlboko premyslenou agogikou, sýtym, farebným zvukom sláčikových nástrojov, žiariacich prvých huslí, nádherných melódií vo violách, až po temné kontrabasy, ktoré vás zavedú do trúchlivej, až hrobovej atmosféry. K tomu bohatá paleta dychových nástrojov, umocňujúcich prácu s harmonickým pôdorysom a tympany podčiarkujúce dramatické, ale aj romantické momenty. Bruckner a jeho dokonalosť kompozície – práca s kontrapunktom, majstrovstvo fúgy, na ktorej spravidla orchestre pochybia.
Maestro Ralf Weikert, zdá sa, cibril náš prvý orchester až do takej miery, kým nedosiahol želanú tónomaľbu Brucknerovej Romantickej symfónie, ktorú skladateľ niekoľkokrát prepracovával, aby čo najvernejšie zobrazil prírodné scenérie. Rytmom, harmóniami, inštrumentáciou, pestrými motívmi. Už v prvých tremolách sláčikov, sólovej horne, dôslednou prácou s dynamikou a vrstvením zvuku – až k prvej gradácii známeho motívu symfónii bolo zjavné, že maestro nepôjde novátorskou cestou. A je to tak v prípade Brucknera šťastná voľba. Jeho dielo je svojím spôsobom posvätné, tak ako štvrtá, obľúbená, aj siedma symfónia skladateľa – to, ako sa k nim dirigent postaví, ako pochopí ich drámu a atmosféru, svedčí o jeho vyspelosti.
Weikert bol schopný hudbu organicky rozvíjať, gradovať k silnej výpovedi, v prvej časti od spomínaného dramatického úvodu, cez nádych a novú tému interpretovanú s precítenou lyrikou. Vniesol do prevedenia mágiu prírody, program, v ktorom ste boli schopní v interpretácii rozpoznať prebúdzanie sa stredovekého mesta, svitanie, spev vtákov… Orchester pod taktovkou dirigenta hral mimoriadne sugestívne: počuli sme výrazovo precítené, pochopené témy (v prvej časti vychádza Bruckner z úvodného motívu, s ktorým je schopný pracovať a vystavať na ňom prvú polovicu vety). Presvedčivý bol aj slávnostne znejúci chorál v podaní dychov, ktorý ústil do jemnej hudby úsvitu a kontramelódii – krásne vyspievanou vo flaute. Vynikajúca výstavba a presvedčivý interpretačný výkon Cody, do ktorej Slovenskí filharmonici dali nasadenie a energiu, len potvrdili, že Bruckner je v správnych rukách a keď má orchester dobré vedenie a motiváciu, dokáže podať pamätný výkon. Potom už človek zabudne aj na nedokonalosť trubkára – vyruší, ale je to len kvapka v mori.
Druhá časť Andante quasi Allegretto je predmetom sporu – nielen ohľadom inšpirácie skladateľa, podľa ktorého má vďaka niektorým prameňom svetský zdroj, no teoretici v ňom vidia skôr náboženský. Každopádne, je tiež otázkou vhodného tempa, ako napokon vyznie táto veta. Dirigent zvolil podstatne pomalšie, čím sa priklonil skôr k modlitbe ako k piesni a zvýraznil tým duchovný charakter diela. Prekrásne introspektívna téma vo violončelách v c mol tým vynikla, rovnako aj následná melódia vo violách. Violy dosiahli v koncertnej sieni maximálne vyvážený zvuk v téme a kantilénu vyspievali s vrúcnym citom. Čo však bolo ešte v úvode tejto interpretácie pozoruhodné, bola práca s tempom – spomalenia, ku ktorým orchester viedol, stíšenia, podčiarkli chorálový charakter tejto molovej časti. Vskutku nádherné, hlboké až mystické prevedenie. S rastúcou zvukovou intenzitou v rozvedení pracoval Weikert obozretne, premyslene, dával dôraz na každý jeden dynamický zvrat, aby následne dosiahol patričný emočný vrchol, ktorý sa rozplynul – bol to ohromujúci zážitok.
Bruckner opísal tretiu časť Scherzo. Bewegt – Trio ako loveckú scénu. Úvodné fanfáry o tom aj svedčia. Opäť však dodáva k tempovému označeniu Nicht zu schnell. V dobe, kedy dirigenti radi uponáhľajú najmä symfonickú tvorbu v snahe zmodernizovať ju, no akosi zabúdajú, že nie vždy sa to hodí, pravda, k nám príde konečne dirigent, s rešpektom k autorovi a zápisu v partitúre. Následne s prudkou zmenou, po loveckej téme v štruktúre neustále sa striedajúcich sa dvoch kontrastných tém sme počuli rýchle, svižné tempo a rakúsky ländler – to všetko dokázal nechať zaznieť v hudbe hosťujúci dirigent.
Samozrejme, každý so vzrušením očakával na finále – Finale. Bewegt, doch nicht zu schnell, pretože aj veľkým dirigentom sa stáva, že záver často dopadne staticky, konzervatívne, alebo dokonca gýčovo. To však nebol prípad tohto večera. Rakúsky dirigent, reprezentant starej školy, s minimalistickými gestami, zato veľmi detailnými usmerneniami dynamických zvratov a tempových zmien, dokázal pripraviť pre publikum ozajstnú drámu zloženú zo všetkého, čo sme v sále doposiaľ počuli. Záver symfónie je kumulovaním všetkých tém a nálad, s úvodným motívom, ktorý Bruckner dokázal vytvoriť len z troch tónov, no následným efektným návratom témy úsvitu. Jeho majstrovstvo kompozície bolo počas tohto koncertu dokonale pochopené – aj interpretované. Presvedčivé fortissimá v gradácii úvodu finále, následné zmeny – séria lyrických a rapsodických motívov. Mohutný, energický nástup záverečnej témy bol interpretačne impozantný, s návratom úvodnej témy, s technicky náročnou polyfonickou štruktúrou – hlasy boli vedené so zvukovou jasnosťou, priezračnosťou. Dirigentove dramatické pauzy, spôsob, akým dokázal stupňovať hudbu, stvárniť lyrický výraz v kontraste proti dramatickému, pamätná interpretácia majstrovsky napísanej Cody, ktorá patrí k vrcholom symfonickej tvorby – bolo to veľkolepé finále.
Zuzana Vachová
Foto: Ján F. Lukáš
