V premiére znelo dielo mladej skladateľky Terezy Jaďuďovej a ako interpreti sa s orchestrom Slovenská filharmónia predstavili: poslucháčka magisterského štúdia VŠMU, sopranistka Alžbeta Reháková, gitarista Filip Babić, kontrabasista Cristian Rotaru z triedy Jána Krigovského a saxofonista Andrei Simanchuk.
V Slovenskej filharmónii sa konal úvodný koncert cyklu Junior (piatok 14. februára), na ktorom sa s orchestrom Slovenská filharmónia v bratislavskej Redute predstavili piati poslucháči Vysokej školy múzických umení v Bratislave a Akadémie umení v Banskej Bystrici – sopranistka Alžbeta Reháková, gitarista Filip Babić, saxofonista Andrei Simanchuk, kontrabasista Cristian Rotaru a v premiére sme počuli dielo mladej skladateľky Terezy Jaďuďovej.
Na úvod večera znela pod taktovkou Ondreja Olosa premiéra diela Fantázia na Mor ho!, op. 60b mladej autorky Terezy Jaďuďovej. Skladba vznikla úpravou jej rovnomennej symfonickej básne pre tenor, bas, zbor a orchester (op. 60). Tereza Jaďuďová, ktorá pochádza z Hurbanova, študuje skladbu u doc. Ivana Buffu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 2022 študovala v Gdaňsku. Za symfonickú báseň Orol vták získala tretie miesto na Medzinárodnej skladateľskej súťaži M. Ogińskeho v Minsku. Z vynikajúco vypracovaného bulletinu, ktorého autorom je študent bakalárskeho štúdia na Katedre teórie hudby HTF VŠMU Ján Fulla, sa dozvedáme, že skladateľka v diele stavia proti sebe dva svety heterogénne svety. Slovanov zhudobňuje využitím modálnych stupníc, charakteristických pre slovenskú ľudovú tvorbu, najmä z podhaľanského regiónu a tiež oktatonickej stupnice. Oproti tomuto tonálnemu svetu stojí barbarský svet Rimanov, ktorý hudobne vykresľuje rytmickou komplementaritou, striedaním metra a odklonom od tonality k chromatizmom a klastrom.
Monumentálne dielo pre veľký orchester využívalo zvukovosť a sofistikovanú inštrumentáciu. V klavíri sme ihneď odhalili spomínanú modalitu, s ktorou však skladateľka pracuje a včleňuje ju do kontextu. Vďaka variačnému princípu neustále sa pripomínajúceho motívu sa nestal ostentatívnym, nad ním sa pomaly vznášali tóny trúbky, aby sa postupne v plnej sile rozvinul. Skladateľka dômyselne pracuje najmä z jeho fragmentom. Psychologicky strieda mohutnosť zvuku s intímnymi výpoveďami sólových nástrojov. Mäkký zvuk drevených dychových nástrojov využíva na zvýraznenie dobroty a láskavosti, plechové dychy ako ostrosť a bojovnosť, xylofón ako predznamenanie nových prvkov v hudobnej štruktúre, ktoré nás len čakajú, bubny podčiarkujú napätie.
Autorka dokázala naplno využiť potenciál farieb orchestra, tak i rozmanitej zvukovosti striedanej na krátkych plochách. No mimoriadne dôvtipne striedanej. Využíva kontrastný melodický materiál ako zásadný stavebný prvok. Možno to boli len krátke melodické motívy, no tým, ako zneli v kontexte iného obsahu a ako ich nechala vyniknúť, tvorili zrazu ústredný materiál – dobre napísaný a okamžite „vyčnievajúci“ v štruktúre. Jej schopnosť vnímať motivickú prácu v súvislostiach, je dychberúca. A napokon, konečne máme dôkaz, že s tonalitou sa aj dnes dá pracovať, keď je využitá invenčne alebo ešte inak povedané – Jaďuďová nie je insitná, jej umenie je tvárne, inšpirujúce, súčasné.
Je však výnimočná aj z hľadiska formy. Na ploche necelých 15 minút dokázala každým jedným motívom, každou jednou variáciou, inštrumentačnou zmenou, vývojom skladby, zaujať. Pohyb, ktorý mal už od začiatku v sebe potrebné napätie, bol prítomný neustále. Dokonca využijúc niektoré tradičné prvky, ktoré mnohí dnešní autori (nevynímajúc zahraničnú scénu), dnes tak razantne popierajú. Riadi sa princípmi logiky, čistoty, nie však simplicity. Do ľúbeznej, príjemnej atmosféry začala postupne vkladať kontrastné prvky, najprv to boli minimalisticky stavané tóny plechových nástrojov, neskôr rozsiahlejšia plocha, v ktorej zvukovo dominoval klavír, stále sa však celkom nestratila úvodná nálada. Napokon však prišlo rozbitie tradičnej tonality – od chromatiky, cez clustre, plocha bohatá na premenlivosť metrorytmickej štruktúry. Aj tú však vyriešila pre divákov zaujímavo – prerušilo ju krásne melodické sólo anglického rohu. Bolo vcelku napínavé počúvať, ako tento „konflikt“ vyrieši. Rytmické patterny boli zasadené v hustej faktúre, mali ohromujúci zvuk, oproti nim stál v sólových partoch svet čistý a melodicky atraktívny, zvukovej krásy. Ich spor, ako sa dalo očakávať, ústil do vzájomného stretu. Nebol však mechanicky napísaný. Jaďuďová ho prepracovala z pohľadu zvukových vrstiev i prvkov gradácií, aby napokon skladbu ukončil osamelý klavír v modalite.
Skladateľka nepopiera tradičné hodnoty, ale využíva ich pohľadom súčasného umelca. Za mňa obrovský talent. A možno sa to v slušnej spoločnosti nepatrí, ale konečne slovenský umelec, ktorý môže smelo konkurovať aj mnohým etablovaným autorom.
Nasledoval recitatív a ária Micaely C’est des contrebandiers… Je dis que rien, z 3. dejstva Bizetovej opery Carmen v interpretácii sopranistky Alžbety Rehákovej, poslucháčky magisterského štúdia na VŠMU v speváckej triede Mgr. art. Dagmar Podkamenskej Bezačinskej, ArtD.. Reháková má na pódiu dostatočné skúsenosti a v súčasnosti sa venuje naštudovaniu postavy Lady Billows v opere Albert Herring od Benjamina Brittena, ktorú Katedra spevu uvedie v máji roku 2025. Jej prejav bol sebaistý, zároveň prirodzený. Má peknú farbu hlasu, vyvážené registre a zmysel pre vystavanie vnútornej drámy. Objemnosť jej hlasu dokázala Veľkú koncertnú sieň Slovenskej filharmónie zaplniť, je preto predpoklad, že sa v budúcnosti veľmi dobre uplatní aj na veľkých pódiách. Zatiaľ síce chýba vypracovaný, kultivovanejší prejav vo výškach, no Reháková má všetky dispozície na to, aby sme sa ho dočkali. Priznám sa, trochu ma zamrzelo, že Slovenská filharmónia nevyvinula dostatok úsilia, aby hrala s väčším nasadením (a najmä v dychových partoch čisto).
Druhým sólistom večera bol gitarista Filip Babić, ktorý pravidelne vystupuje ako sólista a člen komorných zoskupení. Štúdium hry na klasickej gitare ukončil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave pod vedením Mgr. art. Karola Samuelčíka, ArtD v roku 2024. V štúdiu pokračoval na viedenskej Universität für Musik und darstellende Kunst a na Hudobnej akadémii v Krakove. V súčasnosti pokračuje v štúdiu manažmentu umenia a kultúry na Sibeliovej akadémii v Helsinkách. V jeho interpretácii sme počuli Concierto del Sur pre gitaru a orchester mexického skladateľa Manuela Mariu Ponce. Babić zúročil svoje pódiové skúsenosti – veľmi dobre s orchestrom spolupracoval, v prvej časti sme boli svedkami dialogických partov, v ktorých dokázal zvukovo vyniknúť. A hoci je gitara považovaná za tichší nástroj, jej zvuk sme počuli v sále vďaka nazvučeniu dostatočne a v homogénnom zvuku s orchestrom. Farby orchestra spolu s partom gitary v neskororomantickom móde, s modernými prvkami impresionizmu a neoklasickej hudby kombinovanej s hispánskou ľudovou kultúrou dávali tomuto dielu exotický charakter. Počuť ho bolo napríklad aj v úvode kadencie v prvej časti koncertu. Babić ju vystaval bravúrne – z dynamickej stránky, taktiež tektonickej. Po uvedení motívov ich nechal doznieť, čím frázy získali na plastickosti a kadencia na voľnosti a dôveryhodnosti. V intímnych partoch kadencie krásne vyzneli jeho flažolety, no i virtuózne úseky zvládol presvedčivo a s dostatočnou dávkou muzikality, nebol to len technicky vydretý part, ale hudba vo svojej plnej kráse. S údivom som sledovala burácajúci potlesk v sále po prvej časti – pri koncerte poslucháčov umeleckých škôl som tak trochu očakávala, že aj publikum bude patrične vzdelané. Zjavne sa na koncerte zišla v sále všehochuť.
Ležérnosť a pohodovosť druhej časti Andante tak trochu zvukovo prekrýval orchester – v úvode. Neskôr, keď mala gitara sprievodnú funkciu a skladateľ využíva motívy v drevených dychoch, som tento zámer dirigenta Ondreja Olosa chápala. Vyniesol charakteristický impresionistický zvuk do popredia. Orchestru Slovenská filharmónia však stačí len malý impulz na to, aby sa posmelil a už sa stalo presne to, čo sme počuť nechceli. „Prvé husle“ hral orchester, aj v úsekoch, kedy mala znieť sólová gitara v melodických motívoch, na ktoré nadväzovali sóla orchestrálnych hráčov. Aj druhá časť koncertu mala improvizačný charakter, ktorý bol citeľný najmä v závere, v ktorom už gitara konečne dostatočne vynikla.
Finále Allegro moderato e festivo prinieslo veselú, živú atmosféru v orchestri, v gitare temperamentné akordy. Folklórne prvky zasadzuje skladateľ do virtuózneho štýlu a charakteristickej rytmiky (nie, že by v nej bol orchester tak precízny, ako sme očakávali). Tempo, ktoré bolo nasadené výrazne pomalšie, ako sa táto skladba hráva, dovolilo sólistovi precízne vyhrať a dôsledne artikulovať aj technicky náročné prvky. Zároveň však skladba postrádala typický ohnivý charakter.
Druhá časť večera sa niesla v uvoľnenejšej nálade. Na úvod opätovne vystúpila sopranistka Alžbeta Reháková s áriou Sereny My man’s gone now z 2. dejstva Gershwinovej opery Porgy a Bess. Je to srdcervúca ária, ku ktorej si človek hneď predstaví bôľny lament „veľkej“ černošky, speváčky s neskutočným hlasovým fondom. Pri jej plači vám srdce krváca, no zároveň ukazuje nezlomnú silu ženskej hrdinky. Reháková zvládla emočne vypätú, náročnú áriu bravúrne. Pritom je intonačne a rytmicky vskutku ťažká – pohupujúci sa rytmus blízky bluesovej rytmike nie je pre nás Európanov prirodzeným javom a necítime ho ako samozrejmosť. Frázy sopranistky však boli presné a mali prirodzený muzikantský cit. Rovnako tak klesajúca melodika v intervaloch, ktoré nie sú v európskej hudbe zaužívané, bola v jej podaní sebaistá, tak i v moduláciách. Rozsahovo ária tiež nie je najjednoduchšia – Reháková však má nielen dostatočný objem v stredových polohách, ale potrebnú sýtosť a istotu vo vysokých tónoch. Skvelý výkon.
Ďalším sólistom piatkového večera je kontrabasista Cristian Rotaru, študent z Moldavska, ktorý stredné hudobné vzdelanie získal v Kišiňove a vo vyššom pokračuje na Slovensku u pedagóga zvučného mena – Jána Krigovského. Predstavil sa v slávnom Bottesiniho Koncerte pre kontrabas a orchester č. 1 fis mol, ktorý patrí k najnáročnejším koncertom napísaným pre tento nástroj. Dielo plné virtuozity a zároveň emocionality, je pre hudobníkov výzvou. Práve technická dokonalosť často víťazí nad hĺbkou emócií, čo je však škoda, pretože sa tým popiera jeho vnútorná dráma a spevnosť. To však nebol prípad Cristiana, ktorý je skvelým muzikantom. Na druhej strane, nedostatočné skúsenosti s koncertnou praxou sa podpísali pod jeho interpretačný výkon. Paradoxne, v technicky menej náročných častiach mal problémy s intonačnou istotou, tie náročné boli vycibrené a presné. V prvej časti koncertu mal dostatočne expresívny prejav, v orchestri nezanikol, Olos ho dobre tlmil. Kontrabasistov cit pre stavbu melódie, jej stvárnenie v prekrásnych oblúkoch a jeho natur muzikalita – to všetko v jeho v interpretácii nechýbalo. Práve kontrabas je v prvej časti nositeľom lyrických partov a intimity, z ktorých sa postupne stávajú expresívne výpovede. V ústrednom sólovom výstupe bol sólista presvedčivý a sebaistý – so schopnosťou kresliť potrebnú drámu vo svojom parte. Druhá časť diela, Andante, má pochmúrny, bôľny charakter. V sále sme ho mali aj so sprievodom ostentatívneho vyzváňania mobilného telefónu. Jeho majiteľ ho nechal zvoniť a sálu opustil – intenzita zvučky prekrývala zvuk orchestra. Kým teda poslucháči vysokých umeleckých škôl preukázali absolútnu disciplínu, publikum totálny chaos a nedisciplínu. Každopádne, v pomalej časti sa rozhodne žiadal podstatne expresívnejší prejav, interpret akoby strácal pevnú pôdu pod nohami, pritom potenciál má z muzikálneho hľadiska obrovský. V jeho hre sa odrážal vnútorný diskomfort, no z niektorých miest ste priam cítili, ako ich prežíva a rozumie emocionalite tohto diela. Aj vo finále to bolo rovnaké – výborná príprava, no perfektný virtuózny výkon ostal v skúšobnej miestnosti školy. Cristianovi však prajeme len úspechy, dostatok sebavedomia na verejných vystúpeniach a ďalšie rozvíjanie muzikality, ktorej dostal do vienka dostatok.
Na záver tohto večera znel Koncert pre saxofón a sláčikový orchester, op. 109 Alexandra Glazunova – klasika pre tento nástroj, po ktorom saxofonisti radi siahajú, až kým sa im neobohrá, aby začali objavovať na nepreskúmanom poli nový repertoár. Dielo sme počuli v interpretácii Andreia Simanchuka, laureáta viacerých medzinárodných súťaží. Mladý umelec začal hudbu študovať v Minsku a na Slovensku pokračoval v štúdiu u prof. Alexandra Stepanova na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Magisterské štúdium ukončil v roku 2024 s cenou rektora a absolvoval študijný pobyt v Katowicach. Ako sólista koncertuje na Slovensku i v zahraničí, je členom viacerých komorných formácií a spolupracuje s mnohými orchestrami. Pôsobí aj pedagogicky na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici.
Andrei Simanchuk bol od prvého momentu interpretačne sebaistý a dobre zohratý s orchestrom. Altový saxofón má zamatový, flexibilný zvuk, ktorý je očarujúci v lyrických polohách a mimoriadne pohyblivý vo virtuóznych partoch. Simanchukovo pôsobenie v jazzových ansámbloch sa prejavilo v jeho interpretácii, najmä v rýchlych úsekoch občas prešiel vo frázovaní do farebnejšieho módu, než by si tento part žiadal. No práve táto „nedokonalosť“ spravila z jeho prejavu vysoko individuálny, subjektívny prejav, ktorý sa vždy cení. Krásne boli jeho lyrické vstupy – v nich bol tón vyrovnaný, s peknou dynamikou a dôsledným frázovaním. Aj v náročných partoch, kde Glazunov vykreslil virtuozitu nástroja a ústrednú melódiu skryl do zložitej štruktúry, dokázal interpret melódiu dostatočne spievať. Z pódia pritom sálala uvoľnenosť hráča, jeho koncentrácia nenarušila estetický pôžitok. Vo fúgovom úseku, ktorý je čisto technický, našiel spôsob, ako zdôrazniť muzikalitu. Interpret chápal kontrastnosť tohto diela, dobre sa orientoval aj v zložitej metrike, ktorú Glazunov naservíroval v záverečnej časti diela. Plynulé a bezchybné boli technicky zložité party, v zádumčivosti pomalej časti vedel presvedčiť dostatočným emocionálnym nábojom. Vďaka skúsenostiam, ktoré tento mladý hráč nadobudol na pódiách, bol jeho výkon najsebavedomejší a najistejší.
Študentom Vysokej školy múzických umení a Akadémie umení v Banskej Bystrici dáva Slovenská filharmónia každoročne príležitosť ukázať svoj potenciál sólistu. Pre mnohých je to debutové vystúpenie s orchestrom a nepochybne pre každého kľúčové. A hoci dnes nezažívame dobu priaznivo naklonenú umeniu, mladí prekvapili skvelými interpretačnými výkonmi, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani v prestížnych európskych koncertných sálach. Bolo to pre mňa prekvapivo pozitívne, optimisticky ladené zistenie.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
