„Hoci vo filme hovoríme aj o kope dezilúzií, snažili sme sa aj o to, aby bola vykúpená kopou srandy,“ hovorí pre náš portál režisér filmu Láska pod kapotou Miro Remo. Film vstupuje do slovenských kín 9. septembra.
Film Láska pod kapotou je hlbokou sociálnou sondou, ktorá sa dotkne diváka z ľudského hľadiska. Rozpráva príbeh hlavného hrdinu Jaroslava a pritom sa na pozadí odvíja aj ďalšia línia, v osobných aj historických súvislostiach sa odhaľujú ďalšie skutočnosti. Ako to vlastne všetko vzniklo, že ste sa rozhodli nakrútiť dokumentárny film o autokrosových závodoch a pritom ste vyrozprávali takýto hlboký príbeh, v podstate osobnú, intímnu životnú drámu človeka?
Sú dve roviny tohto filmu. Na začiatku bola stará počítačová hra, ktorá ma inšpirovala. Človek si spomenie na to, čím sa ako dieťa bavil a čo ho zaujímalo a hovorí si, že by ešte na chvíľu tým dieťaťom mohol ostať, takže hľadá tému na podobnom princípe, ako to videl v počítačovej hre. Išlo o demolačné závody, v ktorých v aréne prežil len posledný gladiátor na svojom aute. Niečo podobné sme hľadali na Slovensku, ale mali sme ešte jednu podmienku: hľadali sme človeka, ktorý napĺňa predstavu života o závod. Chceli sme, aby ten život bol natoľko dramatický, ako býva samotný závod na závodnej dráhe. Ako ten pretekár zápolí v rámci svojho postavenia a snaží sa v súboji o lepšie miesto v živote uspieť. Skrátka, hľadali sme takéhoto človeka a nakoniec sme ho aj náhodou našli, ale ako sa hovorí, náhoda praje pripraveným (úsmev). Až nás samých prekvapilo, aký dramatický život vôbec možno nájsť. Sám som tomu neveril, že niečo podobné vôbec nájdeme. Viem, že toto bádanie často prináša rôzne závery – človek k niekomu dôjde a spozná nový svet, no vždy je to pre dokumentaristu veľká neznáma.
Takže pre Vás bol Jaroslav jedna veľká nepísaná kniha? Nevedeli ste o ňom takmer nič, keď ste sa spoznali? Spoznávali ste sa postupne?
Úplne nepísaná kniha. Funguje to na princípe klasického priateľstva. Na začiatku iba niečo tušíte, vidíte vystupovanie, vyjadrovanie človeka, nejakým spôsobom sa vám môže zdať aj sympatický.
Treba povedať, že je vo filme veľmi výraznou postavou, má dynamický, emocionálny prejav, sem-tam je neurotický, nadáva, ale zase, na nič sa nehrá, je spontánny…
Film vyžaduje extrém. Musí to byť postava extrémne zaujímavá, lebo film o nevýraznom človeku síce môžete nakrútiť, ale nakrútite nevýrazný film. Otázka je, kto je na to dnes zvedavý. Keď človek začína točiť, už vtedy rozmýšľa, aký výstrel do sveta pustíte ako autor. Predsa len, ak tri alebo štyri roky strávim nad témou ako autor, inklinujem k ľuďom, ktorí sú výrazní. Pre mňa osobne bolo vždy lepšie inklinovať k ľuďom, ktorí sú výrazní a nakrúcať o nich filmy.
Ktorá z tých rovín vo filme je pre Vás osobne najdôležitejšia vo filme? Závody, ľudská dráma, ktorá sa tam odohráva a posúva film do inej roviny, alebo aj tie historické súvislosti, psychologická dráma, vzťahové súvislosti. Snímka je príbehovo vystavaná a hoci je to dokumentárny žáner, strihovo je nakoniec vo výsledku spracovaná ako dramatický príbeh…
Samozrejme, každý filmár chce, aby aj strih fungoval, aby bola téma dobre spracovaná a neťahalo sa to ako z chlpatej deky. Účelom dramaturga a režiséra je to, aby ste si diváka udržali, chybou je, keď má film poskytnúť priestor a divák odíde spraviť si kávu alebo na záchod (smiech). Lepší prípad je, keď toho diváka na tom vecku štve, že musel odísť (úsmev). Dúfam, že film Láska pod kapotou je, taký, aký je. Ale ktorá z tých rovín je pre mňa najdôležitejšia? Pre mňa je to rodinná línia. Myslím si, že rodinná línia je základom celého života a v tomto prípade sú vzťahy v rodine veľmi komplikované. Práve z tejto komplikovanosti potom sa vrstvia ďalšie komplikácie a na konci filmu máme možnosť vidieť, kam to človek so životnými fackami dopracuje a čoho sa dnes chytá, kde vidí tú natiahnutú pomocnú ruku a čo mu na konci vlastne zostáva. To považujem za veľmi dôležité vo filme, aj keď o tom nehovorí v prvom pláne, možno až v druhom. Keď sa nad tým zamyslíme, možno zistíme aj to, do akej miery sa s fenoménom vnútorného ľudského nešťastia pracuje, a akým spôsobom sa to politicky odráža. Ale to už sú veci na hlbšiu debatu a bol by som nerád, ak by sa to komunikovalo ako nešťastný film, pretože ten film je plný aj úsmevných momentov. Hoci v ňom hovoríme aj o kope dezilúzií, snažili sme sa aj o to, aby bola vykúpená aj kopou srandy.
Ten humor je tam cítiť, ale pre mňa osobne bolo silnejšie to ľudské posolstvo. Ešte by som sa Vás ako dokumentaristu rada spýtala, či bol pre protagonistov problém vystupovať pred kamerou. Zrejme pre Jaroslava, ktorý je spontánny a nepotrebuje sa na nič hrať, nie, no pre dokument je dôležité dosiahnuť pravdivý obraz a zvyčajne sa stáva, že keď sa zapnú kamery, ľudia uvidia červené svetielko a správajú sa inak ako v prirodzenom prostredí. Aké ste mali skúsenosti Vy pri nakrúcaní?
Hodnotím mieru autenticity, kedy verím tomu, čo vidím. Dokonca si myslím, že niekto môže byť presvedčivý aj v polohe toho svetielka, keď sa zapnú kamery. Prekážalo by mi to v momente, ak by som to považoval za nepravdivé alebo už by išlo o určitú performance, ale myslím si, že toto je životná performance. Toto je performance celého života.
Vy ako tvorca ste s nim strávili mnoho času, film ste nakrúcali tri roky. Dá sa dnes hovoriť medzi Vami o priateľstve? Aký vzťah je medzi Vami dnes?
Strávil som s nimi 60 dní, takže mám s nimi blízky vzťah, dokonca by som povedal, že ešte bližší ako priateľský, lebo istý dištanc v rámci rodiny medzi priateľmi existuje, ale v rámci filmu ten dištanc nie je. Dištanc je tá téma.
Navyše, nemôžete mať dištanc od ľudí, s ktorými pracujete na dokumente, veď potom by sa Vám ako tvorcovi neotvorili a zrejme by ste nenakrútili pravdivý, autentický dokument…
Ale môžete robiť napríklad dokumentárny film, ktorý nemusí byť otvorený. Môže to byť experimentálny film o kohútovi na dvore, napríklad. Kohút sa pozerá na svet a nerozumie mu (smiech).
Takže to sú tie filmy, na ktoré prídu traja diváci, aj z nich pôjdu dvaja na prestávky na cigaretu či na toaletu, však?
To by ste sa čudovali čo všetko divákov zaujíma! Ale samozrejme, teraz si robím srandu. Ja neviem, ja točím to, čo chcem vidieť ja. Urobil som film, aby som bol s ním spokojný s ohľadom na to, že mám rád, keď ľudia chodia na filmy do kina. Robím to pre ľudí a snáď som to videl dobre a nakrútil som niečo, čo bude ľudí baviť.
Celá atmosféra filmu je ľahko poznačená retro atmosférou minulých čias, spomína sa tam aj minulý politický režim, život rodiny z minulosti a prispôsobili ste tomu aj výber hudby, aby to konvenovalo s dokumentom…
Sú to ľudia, ktorí boli pri najväčšej sile koncom 80-tych a začiatkom 90-tych rokov, keď sa lámalo spoločenské zriadenie. Nemajú v sebe nostalgiu, lebo cítia, že je to zbytočné, no dokážu sa biť za život. Nostalgia pre nich nemá žiadnu cenu. Ja som si toto obdobie veľmi rád pripomenul výberom hudby, pretože mám pocit, že hudba často dotvára samotný príbeh a niekedy dokonca akoby rozprávala za hlavných hrdinov. Hľadali sme, ako tie veci dopovedať a ako tie veci zasadiť ešte do hlbšieho významu a myslím, že tej hudbe sa to fakt podarilo (úsmev).
Treba povedať, že sú tam riadne hity, ktoré k tejto dobe a k Československu patria…
Áno, je to riadny soundtrack (smiech). Niektoré pesničky sme aj dlho hľadali a boli aj poriadne drahé. Sú to československé songy a treba si uvedomiť, ako vznikali. Boli to veľké hity a mnohé z nich za socializmu ukradli československí autori, ktorí nevysporiadali práva, takže keď dnes takýto song kupujete, musíte vysporiadať dvakrát práva. Pôvodného zahraničného autora aj toho, čo to prevzal, takže za ukradnuté veci platíte dvojnásobok. Ale taký je život. Oni z toho boli slávni a my to musíme platiť.
Poďme ešte k tomu, ako reagovali diváci v Karlových Varoch. Brali Lásku pod kapotou ako komédiu či vnímali viac tú dramatickú, vážnu rovinu filmu?
Ťažko povedať, pretože ten film je pomerne tvrdý a neserie sa. A to človek vníma. A končí pomerne prekvapujúcim záverom, ktorý je pomerne ostrý, takže je zaujímavé vidieť, či po tomto zážitku ľudia tlieskajú a vôbec, ako vyzerajú po tom, ako film dopozerajú. Ja osobne som ani neočakával veľký potlesk, aj keď v tej veľkej sále Thermal nakoniec boli standing ovations. Sám som prekvapený z výborných recenzií a som rád, že sa to páči. Hlavne, že to nebolo zbytočné.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Filmtopia, Film Servis Karlovy Vary, Miro Remo
BIOGRAFIA REŽISÉRA
Miro Remo (nar. 9.4. 1983, Ilava) začal po gymnáziu v Považskej Bystrici študovať mechatroniku na Trenčianskej univerzite. Následne však prestúpil na dokumentaristiku VŠMU v Bratislave, kde v roku 2013 absolvoval doktorandský študijný program. Ako režisér, scenárista, ale taktiež i ako kameraman, sa v súčasnosti venuje tvorbe celovečerných autorských dokumentárnych filmom. Jeho študentský film Arsy–Versy patrí k najoceňovanejším filmom nášho teritória. Jeho diela boli uvedené a ocenené na filmových festivaloch po celom svete.
Filmografia
Láska pod kapotou (2021, celovečerný dokumentárny film)
Richard Müller: Nespoznaný, (2016, celovečerný dokumentárny film)
Cooltúra (2016, celovečerný dokumentárny film)
Comeback (2014, celovečerný dokumentárny film)
Vrbovský veter (2014, stredometrážny dokument)
Pohoda (2011, stredometrážny dokument)
Arsy–Versy (2009, krátky študentský film)
Ecce–Homo (2008, krátky študentský film)
Studený spoj (2007, krátky študentský film)
Jano (2004, krátky študentský film)