Tretí z koncertov Bratislava Mozart Festivalu opäť priniesol nielen výnimočné diela, s ktorými sa verejnosť často nestretáva, ale najmä špecifickú interpretáciu vďaka dobovým nástrojom.
V Brämerovej kúrii Hudobného múzea Slovenského národného múzea sa 30. októbra o 19:00 stretli dvaja oduševnení slovenskí interpreti, medzi ktorými na koncerte zafungovala absolútna muzikantská súhra, taká potrebná pri interpretácii komorných diel: klarinetista Róbert Šebesta a klavirista Ladislav Fančovič. Repertoár, ktorý v tento večer znel, nepatrí medzi štandardné populárne „odrhovačky“, ktoré oslovia masové publikum, naopak. Titul koncertu „Máte radi Brahmsa?“ si organizátori požičali z románu francúzskej spisovateľky Francoise Sagan, ktorú s obľubou dodnes nazývajú ako Coco Chanel francúzskej literatúry.
Azda len absolútny hudobný ignorant by na túto, takpovediac rečnícku otázku, odpovedal negatívne. Všetci ostatní, ktorí majú aspoň elementárnu znalosť o európskej hudbe, ešte pred vypovedaním tejto otázky, zaručene vykríknu: „Milujeme Brahmsa!“. Práve Brahmsovi sa totiž počas svojho života podarilo to, čo sa zdarí len máloktorému skladateľovi: postaviť na pevných základoch barokovej a klasicistickej hudby romantickú tvorbu, ktorá trhá srdce. Áno, je dušou romantik, no formou racionalista a poctivý hudobný skladateľ s dokonalým, prepracovaným kompozičným remeslom, bez toho, aby túto jeho pedantnú prácu poslucháč cítil. A hoci sa v dejinách hudby (aj v súčasnosti) môžu nájsť kritici označujúci jeho tvorbu za chladný kalkul – prosím, neverte im! Skutočnosť, že Brahms bol tradicionalista a umne staval na základoch toho, čo zakotvili jeho predchodcovia a skombinoval to z novým výrazom a bohatou harmóniou, robí z neho romantického génia s obrovskou dušou, nie stuchnutého konzervatívca.
Jeho tvorba zahŕňa takmer všetko, okrem opery. Mimoriadne obľúbené sú jeho symfónie, ale aj jeho komorná či piesňová tvorba. No jeho poslednými dielami sú práve dve klarinetové sonáty, op. 120, ktoré komponoval na sklonku svojho života, rozhodnutý ukončiť svoju dráhu skladateľa a zároveň vynikajúceho klaviristu. Osud však chcel, že si vypočul koncert kniežacieho klarinetistu Richarda Mühlfelda a farba, tón a ladenie – skrátka hudobný nástroj ako taký ho doslova očaril. Nadšený písal svojej priateľke, dlhoročnej platonickej láske, Clare Schumannovej, ktorá stála verne pri ňom aj pri prvých premiérach oboch sonát, kde sa starnúci Brahms podujal interpretovať ich sám na klavíri. A práve tieto dve sonáty zneli počas tretieho koncertu Bratislava Mozart Festivalu. Takže toto bol prvý unikátny krok – uviesť obe diela – Sonátu f mol op. 120 č.1 a Sonátu Es dur op 120 č.2 z roku 1894 v rámci festivalu v originálnych priestoroch Hudobného múzea, kde to doslova dýcha históriou a komorný priestor Brämerovej kúrie umocňuje intenzitu zážitku z hudby.
Druhým faktorom tak zásadne ovplyvňujúcim celkový zážitok, interpretačný výkon, no najmä celkový výraz, bola voľba nástrojov. Róbert Šebesta hral na historickom klarinete značky Berthold, ktorý pochádza približne z roku 1890, čo je priam unikát, pretože už sme zvyknutí a aj v našich pomeroch je bežné, že počujeme na koncertoch dobové nástroje z obdobia baroka či klasicizmu, no určite nie je samozrejmosťou interpretácia na hudobnom nástroji z konca 19. storočia. Výsledkom bola úplne odlišná tvorba a farba tónu, celková sonorika, výraz, výšky, hĺbky, dozvuk – skrátka, v kombinácii s historickým klavírom značky Blüthner (tiež približne) z roku 1910, sa tieto oba hudobné nástroje krásne zvukovo snúbili a v zvukovej harmónii vytvárali originálny, „starý“ zvuk zodpovedajúci štýlovému obdobiu, v ktorom tvoril Brahms. Ak by patril medzi typických novoromantikov, ktorí búrali okrem harmonických postupov aj formu, zrejme by to nebolo až také vhodné použiť na interpretáciu práve historické nástroje. Lenže práve v prípade tohto skladateľa, ktorý bol prísny logik a z hľadiska formy svoje diela prepracoval do dokonalosti, často používal napríklad aj kontrapunktickú techniku a klasické formy (piesňová, sonátová, rondová (v ktorej sa ukázala brilantná muzikalita oboch interpretov na pódiu), to bol mimoriadne vhodný výber.
Brahms bol do slova a do písmena hudobný filozof a v jeho sonátach sa táto jeho osobitá kompozičná črta prejavuje naplno. Ako prvá znela na koncerte Sonáta pre klarinet a klavír f mol op. 120 č. 1. Už od časti Allegro appassionato je zrejmé, že skladateľ pristúpil k zaužívanej sonátovej forme odlišne, kreatívnejším spôsobom a obom nástrojom dáva adekvátny priestor na realizáciu. Hneď po krátkej klavírnej introdukcii v paralelných oktávach vstupuje s témou klarinet, ktorý necháva skladateľ vyznieť v prekrásnej sólovej pasáži. Šebestova interpretácia bola nádherne precítená, s ľubozvučne predýchanými, romantickými frázami, každý jeden tón nasadzoval s maximálnym citom a zároveň obrovským nasadením – napokon, tento historický nástroj si vyžaduje úplne odlišnú techniku hry, s ktorou, ako sám interpret priznal, sa musel popasovať. Umenie je však v tom, keď tú námahu poslucháč nepociťuje. A v tomto prípade vskutku zvíťazila ľahkosť prevedenia a zážitok nad tým, ako sa dychár musel prispôsobovať úskaliam tohto dobového hudobného nástroja. Skladateľ sa striktne drží sonátovej formy, pričom necháva aj klavíru dostatok priestoru – nemá len sprievodnú funkciu. Obaja interpreti tento zámer Brahmsa pochopili a s nadhľadom pristúpili k interpretácii jeho diela. Dve kontrastné témy, rytmicky pomerne náročne riešené dielo neprispôsobil rozsahovo klarinetu, no riešil to pomerne komplikovanými harmonickými zmenami. To, čo Brahms tak hlboko skryl do hudobnej formy, zložitej a prepracovanej, harmónie (pokojné molové pasáže verzus energickejšie durové), sa Šebestovi a Fančovičovi podarilo dostať a vyspievať v precítenej dynamike medzi poslucháčov. Aj vďaka tomu, že sú to zrelí interpreti, ktorí chápu Brahmsa, je medzi nimi skvelá súhra a obaja sú výnimočne muzikálni.
Andante un poco Adagio v piesňovej forme otvoril klarinet s melodicky spevnou témou, pričom tentoraz má klavír úspornejšiu, sprievodnú funkciu. Zahrať na dobovom nástroji také nádherné a vyvážené legato, ako to v tento večer dokázal Róbert Šebesta, si vyžaduje ozajstný kumšt. A publikum v týchto momentoch ani nedýchalo. Ďalšia, kontrastná téma je svižnejšia, pričom dáva priestor klavíru a táto časť sa uzatvára opakovaním prvej témy. Nebol by to však majster Brahms, ak by aj do tohto opakovania nevstúpil invenciou, takže sa nestretávame s prostoduchým opakovaním, ako je to v piesňovej forme zvyčajné, ale jej variáciou. Bol totiž priam virtuóznym majstrom variácií a v tento večer sme sa pri interpretácii stretli s ozajstným intelektuálnym aj výrazovým pochopením jeho finálneho opusu.
Allegretto grazioso napísal skladateľ opäť v piesňovej forme a opäť k nej pristúpil s nebývalým variačným majstrovstvom. Niekomu by sa mohla zdať 8-taktová téma ako zastaralý postup, no to, ako ju Brahms vedel vygradovať nielen dynamicky, ale najmä ako dialóg medzi klavírom a klarinetom, je priam neskutočným umením. Obaja interpreti zvládali inverzné melodické časti s prehľadom tak, aby sa nestratili témy a vyspievali ich celé. Vivace prináša brilantne vymyslenú, radostnú časť vo forme rondo, v ktorej Brahms rozhohráva až tri témy, aby sa v závere – charakteristicky pre rondovú formu, navrátil k úvodnej téme. Jeho kontrasty vo výraze, no najmä v harmonických zvratoch sú pritom obdivuhodným majstrovstvom – skrátka to, čo môžeme počuť vo veľkých symfonických dielach, tak sofistikovane dokázal dostať aj do skladieb pre komorné obsadenie, čo je podstatne náročnejšia výzva pre interpretov.
Dobové pramene hovoria, že po premiére boli na klarinetové sonáty rozporuplné reakcie. My sa prikláňame k osobnému priateľovi a rešpektovanému kritikovi Eduardovi Hanslickovi – a to nielen preto, že jeho kritiky boli plné emócií a krásne ľudských postrehov (pritom odborné, no nikdy nemal potrebu hrdiť sa odbornou terminológiou, aby umelo zapôsobil na ľudí), ale dokonale rozumel skladateľovi nielen z hudobnej, ale najmä ľudskej stránky. O sonáte Es dur, ktorá v tento večer zaznela, napísal: „Prvá časť Sonáty Es dur je rozkošná. Téma akoby padala z nebies, alebo skôr, bola unášaná vôňou krásnej mladosti, plnej entuziastickej sladkej lásky a urgentného šťastia! …táto časť je pre mňa jednou z najvrúcnejších a Sonáta Es dur milšou ako f mol. A aj tak sme počas druhého koncertného večera počuli množstvo hlasov uprednostňujúcich Sonátu f mol. O to lepšie.“ Toľko slová z bulletinu k Bratislava Mozart Festivalu, ktorý je, mimochodom, pripravený presne tak, ako má byť: nájdete tam všetky potrebné informácie, no najmä dobové citácie, okolnosti, za akých skladatelia diela komponovali, historické súvislosti bez zbytočných nudných faktov „skopírovaných“ z nešťastného, novodobého „google zdroja“.
A k Hanclickovým slovám už azda nie je potrebné nič viac dodávať. Azda len to, že publikum nepochybne ocenilo tento mimoriadny dramaturgický počin – uviesť Brahmsove klarinetové sonáty a ešte k tomu na historických nástrojoch. Bol to opäť raz unikátny koncert, aký nie je pravidlom, skôr výnimkou a obrovská vďaka zaň – interpretom aj organizátorom.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Bratislava Mozart Festival: Tomáš Kuša
