Počas otváracieho ceremoniálu 30. ročníka MFF Art Film si slovenský režisér a scenárista Miloslav Luther prevzal čestné ocenenie Zlatá kamera, ktoré sa udeľuje filmárom za ich významný prínos slovenskej a zahraničnej kinematografii, aj za ich vplyv na kultúru a spoločenské hodnoty.
Miloslav Luther uviedol na festivale svoj posledný celovečerný hraný film Spiaci účet, ako aj režisérsky zostrih filmu Útek do Budína. Jeho tvorba je však omnoho rozmanitejšia. Venoval sa prevažne historickým témam z obdobia stredoveku či 2. svetovej vojny. Známy je aj vďaka adaptáciám klasických literárnych diel. V ďakovnej reči režisér predniesol aj svoj dôležitý odkaz mladým filmárom.
Pán Luther, Váš najnovší film Spiaci účet označujete zároveň ako posledný. Vo svetovom filme poznáme režisérov, ktorí stále tvoria, hoci sú už vo vysokom veku, ako napríklad Martin Scorsese či Ridley Scott. Je teda Spiaci účet naozaj posledný film, alebo si ešte predsa len nechávate malú rezervu?
Musím povedať, že týmto svetovým režisérom prajem, ale nezávidím im. Realizačné pomery sa pri filme veľmi prudko menia. Povedal by som, že u nás sú tie zmeny ešte rýchlejšie a citeľnejšie, než ako to môže byť vo veľkých produkciách v Hollywoode. Záleží od konkrétneho tvorcu, či má dostatok motivácie sa s týmito zmenami neustále vyrovnávať a či dokáže odolávať tlaku. Pani Magda Vášáryová, ktorá mi odovzdala cenu, povedala niečo, čo mi ulahodilo, citujem: “Je dôležité vedieť skončiť”. Mojim posledným filmom mal byť Krok do tmy, ale následne som si povedal, že ešte sú témy a myšlienky, ktorým sa chcem venovať. Ešte som chcel dopovedať to, čo som potreboval dopovedať a myslím, že filmom Spiaci účet sa to poradilo.
V ďakovnej reči po prevzatí ceny Zlatá kamera ste vyslali odkaz vašim nasledovníkom, aby si dali pozor na pokušenia, ktoré prichádzajú s dobou. S akými pokušeniami ste museli bojovať vy počas vašej režisérskej kariéry?
V 50. rokoch som bol ako žiak po chorobe tak frustrovaný, že sa zo mňa stal záškolák. Vlastne neviem, ako sa mi podarilo zmaturovať, asi len vďaka pedagógom. Vtedy sa ma pýtali, čo robím, keď nechodím do školy. Odpovedal som, že chodím do kina. Od ôsmej triedy som sa teda pripravoval na umeleckú dráhu. Keď som plný entuziazmu vyštudoval FAMU, zistil som, že moja cesta je zarúbaná, pretože môj brat emigroval. Nejaký čas som preto robil asistenta iným filmárom. Riaditeľ televízie mi vtedy povedal, že sa k hranej réžii nikdy nedostanem. Sériou šťastných náhod som sa k nej však napokon dostal. Aj okolo seba som videl množstvo ľudí, ktorí túžili nakrúcať a tvoriť. Tak sme si všetci povedali, že keď naši nadriadení sedia na stoličkách, nech ich tie stoličky aspoň poriadne hryzú. Každý film, či už Mário a kúzelník, Schody z mramoru, Nebezpečné známosti a mnoho ďalších, na všetkom sme pracovali tak, aby nás naše svedomie nehrýzlo. Myslím si, že sa v tomto smere nemám za čo hanbiť. Treba sa vždy pýtať, kde je spravodlivosť. Tá je totiž súčasťou svedomia človeka. Voči niekomu je krutá, voči inému zasa láskavá. Ale tak je to so všetkým, aj so šťastím. Musíme sa teda sami seba pýtať, čo je spravodlivé. Hovorím o tom, práve preto, že veľa pokušení, ktoré v minulosti existovali, sa dnes vracajú. Budú prichádzať príležitosti, pri ktorých musíme robiť dôležité rozhodnutia.
Vaše filmy sa z veľkej časti dotýkajú historických tém. Prečo ste sa tak často rozhodli spracovávať práve minulé doby?
Vždy som vnímal, že minulosť ovplyvňuje prítomnosť a prítomnosť s minulosťou pretrvávajú do budúcnosti. Budúcnosť je vždy formovaná tým, čo sme prežili a prežívame, a preto sa k tomu musíme neustále vracať. Ľudia totiž o histórii dostávajú iba skratkovité informácie a neuvedomujú si, že pravda je ukrytá v detailoch. Tie môžeme spoznať práve cez príbehy. O histórii sa učíme nejaké ustálené fakty, no subjektívne dejiny sú veľmi zložité. S tým sa my nevieme vyrovnať. Nedokážeme sa vysporiadať so Slovenským štátom, stále to prežívame a kvôli tomu pretrváva aj ľudácky sentiment. So spoločenskými zlyhaniami sa potrebujeme jednoducho vyrovnať. Preto je dôležité to umením znovu a znovu otvárať. V každom svojom filme som nechal otvorenú otázku pre subjektívne vnímanie. Filmy chcem premietať tým, ktorí im chcú rozumieť, chcú sa očistiť od predsudkov prostredníctvom svojho vlastného vnímania a na základe svojich životných skúseností.
Svojim filmom šírite univerzálnu myšlienku o správnych či nesprávnych rozhodnutiach. Mienite to ako trvalú ideu, ktorú chcete zanechať na konci svojej filmárskej kariéry?
Určite. Myslím si, že s touto témou som istým spôsobom pracoval vždy. Keď sa človek nejako rozhodne a vydá sa odrazu iným smerom, vtedy je už márne hovoriť si: mohol som sa vydať iným smerom. Už som sa na tú cestu predsa vydal. Preto v okamihu rozhodovania má človek zobrať do úvahy všetky veci, ktoré zažil a veci, ktoré zažili iný pred ním. Je dôležité zaujímať sa, ako to bolo predo mnou. Čo z minulosti pretrváva do prítomnosti?
Je zbytočné sa neskôr vyhovárať, že som niečo nevedel. Každý má dnes možnosť získavať informácie o prítomnosti aj minulosti. Nedávno som čítal veľmi zaujímavú knihu o Napoleonovi, ktorá bola poznatkovo veľmi vyčerpávajúca o celej vtedajšej dobe. S úžasom som si uvedomil, že časy Napoleonových ťažení po celej Európe sa veľmi podobajú dnešku. Všetky okolnosti, ktoré spôsobili celú tragédiu až po Waterloo, sú vlastné aj súčasnej dobe.
Umenie má hyperbolicky a v emocionálne vypätých podobách pripomínať, že človek sa nemá spoliehať na nič iné, iba na svoje svedomie.
Radíte medzi svoje dobré rozhodnutia všetky filmy, ktoré ste kedy nakrútili?
Áno. Mal som šťastie, že mi prichádzali dobré ponuky a mal som šťastie, že som neprijal tie, ktoré by možno boli bývali lukratívne, ale súčasne pre mňa zničujúce. Som si istý, že by môj život ovplyvnili tak veľmi, že dnes by som bol iný človek. Lebo každé rozhodnutie formuje človeka. Aj keď to boli niekedy ambivalentné rozhodnutia, ale moje šťastie vždy spočívalo v tom, koho som mal okolo seba – moju manželku, priateľov a kolegov. Stretával som ľudí, ktorí mi obohacovali život a pomáhali mi sa správne rozhodnúť.
Myslíte, že aj dnes na mladých filmárov číhajú nebezpečné ponuky?
Vždy to tak bolo a stále to tak je. Bolo to tak u nás aj na celom svete. Tieto hrozby existujú bez ohľadu na režim, ktorý môže byť tvrdo ľudácky alebo tvrdo kapitalistický, vždy sa človek môže nesprávne rozhodnúť. Viete, v každej dobe sa dá slušne žiť, pokiaľ človek dokáže byť dostatočne odolný voči tomu, čo sa mu ponúka.
Ešte sa chcem spýtať, čo vás vždy lákalo na adaptovaní literárnych diel. Čo filmové ste v literatúre objavili?
Každý film vlastne vychádza z literatúry, pretože scenár je literatúra. Pre filmára má literatúra tú hodnotu, že vystihuje podstatné veci, ktoré môže on prevziať a filmovým vyjadrením oživiť. Film, to nie je obraz života, ale nový život!
Mimochodom, zásadne oponujem názoru, že film vzniká podľa literatúry. Sú to dve rozdielne umelecké kategórie. Je zásadnou chybou ich porovnávať. Ak si v knihe prečítate, že na brehu mora stál na návrší dom. Vy si ho predstavujete úplne inak ako ja. Určite by ste ho nakrútili inak ako ja. Inak by pôsobil vo vašom filme ako v mojom. Nehovoriac o pôsobení na diváka. Napadá mi ešte jedna myšlienka, ktorú som nedávno čítal v knihe Pavela Vilikovského – skutočnosťou literatúry je čitateľ. Je to veľmi hlboká myšlienka. Literatúra existuje iba v čitateľovej duši, v jeho predstavivosti, v jeho úvahách. To isté môžeme povedať aj o filme. Skutočnosťou filmu je konkrétny divák, ktorý si ho spracuje vo svojej hlave, na základe svojej životnej skúsenosti, momentálnych emócií. Nikdy nevidíte dvakrát ten istý film, raz ho vidíte v dobrej nálade, inokedy v zlej.
Zhovárali sa Juraj Čurný a Matúš Trišč
Titulná foto: Peter Stas
