Miláčik publika Dalibor Karvay a Suchoňove Metamorfózy uzavreli BHS

Záverečný koncert 58. ročníka Bratislavských hudobných slávností priniesol nielen atraktívny program, ale aj výnimočné interpretačné výkony. Slovenskú filharmóniu dirigoval Tomáš Netopil, sólistom večera bol huslista, ktorý nás reprezentuje už dlhé roky v zahraničí, Dalibor Karvay.

Program sa začal Koncertom pre husle a orchester D dur op. 77 Johannesa Brahmsa, po prestávke pokračoval najznámejšou symfonickou skladbou Eugena Suchoňa Metamorfózy, ESD 77b. Brahmsov husľový koncert patrí medzi najnáročnejšie koncerty napísané pre tento nástroj, dielo skladateľa je výnimočné tým, že má autorov vlastný rukopis, no pritom si ctí tradície. Táto kombinácia je podmaňujúca – pre každého, kto spozná dielo Brahmsa, predstavuje istú formu dokonalosti. Dielo písal pre svojho priateľa, huslistu Josepha Joachima, pre huslistov predstavuje jednu z najťažších skladieb koncertnej literatúry. Ani nie tak z hľadiska bravúry a technických výziev, ale symfonizmu ako koncepcie tohto koncertu.

Dalibor Karvay, ktorý predstúpil pre publikum spoločne s hosťujúcim dirigentom Tomášom Netopilom, nemusel ešte ani zahrať jediný tón a už sa dočkal obrovského, vrúcneho potlesku a prejavov nadšenia. Ľudia si vždy vážia, keď príde koncertovať na Slovensko – je skrátka miláčikom obecenstva. Prvá časť diela Allegro ma non troppo priniesla v úvode dva kontrastné materiály. Drevené dychy a sláčiky začali z precíteného piána, dychy krásne motívy spievali, postupne zvuk mohutnel, rovnako ako tieto zmeny dirigent podčiarkol v tempových gradáciách. Od začiatku bola citeľná snaha dirigenta vyniesť kontrastné motivické materiály – úvodnú noblesu, ktorá mala premenlivé nálady, k druhej, kontrastnej téme, do ktorej vstúpili sólo husle.

Brahms nadelil husliam molovú verziu hlavnej témy, vstup Karvaya bol presvedčivý, spevný, strhol na seba všetku pozornosť. Je to mimoriadny muzikant, rytmicky presný, intonačne čistý, v pasážach, kedy skladateľ prenecháva znieť orchester, prešiel citlivo do tichšej dynamickej hladiny. Hneď v úvode takými boli šestnástiny sólových huslí, pri ktorých znela spevná flauta, následne hoboj, klarinet a fagot. Netopil dokázal vystihnúť atmosféru – drevené dychy držal v piáne, v zmysle partitúry, pričom sólista si nič neuľahčil. V miestach, kde iní huslisti spomaľujú, Karvay čisto vyhral každý jeden tón, dokonca aj v o čosi rýchlejšom tempe ako sa tento koncert zvykne hrávať – jeho pripravenosť je vždy stopercentná. Mimoriadne muzikálne boli aj jeho ritardandá, keď končil sólové výstupy – hneď po prvom sa k nemu v piáne, v peknej legátovej línii pridali dychy. Netopilova koncepcia bola presná: včlenila sólové husle do orchestra, v momentoch, kde Brahms nechal znieť pokojnú náladu, dal si záležať, aby ju orchester vytvaroval. Trilky Karvaya boli obdivuhodné, plynulo znejúce v melodickej línii, bez toho otrockého, technického, tvrdého drilu, v týchto nuansách sa ukázala jeho muzikalita.

To, ako dokázal vyspievať v piáne tému, chápal melodickosť svojho partu, počúval orchester – to všetko predstavovalo pre publikum jedinečný zážitok. A pritom, tak ako sme spomenuli, Brahms týmto dielom nevyzdvihuje virtuozitu. No práve z tejto melodiky vytvarovať expresívnosť, na druhej strane jej nehu a „sladkosť“, vystihnúť jej charakter a dokázať ho bez silenia hrať ako jednu súčasť s orchestrom, je to umenie, ktoré tak dokáže hráčov potrápiť. Práve v tom bola Karvayova interpretácia výnimočná. Prekrásne zneli dialogické party, ktoré sme počuli najprv v orchestri, následne v sólo husliach a napokon sa dokázali rozvinúť v širokú, spevnú melódiu, ktorú skladateľ rozpracoval. Aj v nej sa Karvay prejavil ako huslista, ktorý dokáže dať interpretácii dostatočne individuálny prejav, jeho práca s tvarovaním fráz bola uchvacujúca. Spevné, prekrásne melódie v kontraste s dramatickými témami, lyrická, rozvinutá téma, rozpracovaná s obrovským citom, „dýchaním“ huslí – citlivá práca so spomaleniami a gradáciami, a samozrejme kadencia sólistu. Pretože bolo to práve v úlohe sólistu, aby priniesol ten kontrast tém – a Karvay tieto výrazové odtiene dokázal stvárniť tak, že vás priam vtiahol do celého diania koncertu. Bol to ohromujúci výkon ukončený pokojným, takmer až snivým záverom sólistu.

Mnohí hudobní teoretici, ktorí sa odvažujú vyjadrovať aj poetickejšie, než len exaktnými hudobnými termínmi, označujú túto časť – a najmä jej lyrické témy, „akoby sa vyjadrovala sama duša huslí“. Ak by sme si mali pomôcť charakterizovaním interpretácie tohto koncertu, presne tento moment sálal z pódia v podaní sólistu, ale i orchestra, ktorý bol pevnou súčasťou, nielen „suchopárnym“ sprievodom tohto diela. Komunikácia, ktorú tak precízne a dynamicky uhladene, tematicky logicky, zabezpečil Netopil, bola priam pamätná.

Pomalú časť Adagio po prvej, najdlhšej časti koncertu, otvorila spevná, prekrásne, lyricky interpretovaná téma hoboja (v sprievode ďalších dychov). Dirigent nechal tému dostatočne zaznieť, sprievod nechával vo v piánovej hladine. Následne dostal priestor sólista, už aj v sprievode sláčikov, čím sa harmonické bohatstvo rozšírilo, no pred zaznením hlavnej témy sa skladateľ vráti k pôvodnej tónine. Čím však bolo Adagio pozoruhodné, bol jeho výraz a tempo. Dodržať Adagio, aj vo vysokých, náročných polohách, vyspievať tému v pianissime, pritom s typickým melancholickým výrazom Brahmsa, to je skutočné umenie. Karvay – a orchester spolu s ním, predviedli unikátny výkon. Adagio bolo hlboké a zároveň vzletné, vysoké polohy sólistu čisté, sebaisté, výrazovo presvedčivé, dirigent vytiahol dychy presne v miestach, kde boli potrebné, aby v tichej hladine postupne rozširovali tú omamnú melódiu.

Záverečná časť koncertu Allegro giocoso, ma non troppo vivace – Poco più presto, bola búrlivá, mala v sebe temperament maďarských rytmov a frázovania (je poctou maďarskému pôvodu Joachima). Fascinujúce bolo aj tempo, ktoré zvolil Netopil – hudba tak získala na živelnosti a energii, nebola frázami rozdrobená, naopak, plná horkokrvnosti, no pritom boli jasne členené frázy – nesplynula v nezrozumiteľný celok. V opakujúcej sa téme boli zreteľné členenia s nádychovými pauzami, rovnako krásne vyzneli kontrastné krátke epizódy virtuózneho charakteru, a samozrejme, záverom priestor pre kadenciu huslí. Tento koncert bol ukážkou, ako sa dá vďaka zrozumiteľnej artikulácii, s výrazom a emóciami, čistotou, muzikalitou, vzájomnou spoluprácou orchestra a sólistu a pochopeniu koncepcie autora, zahrať dielo autora tak, aby strhlo publikum. A potlesk to teda bol nekončiaci, spontánny, hlučný – tak, ako sa na výkon slovenského špičkového interpreta patrí. No i orchester zaslúži poklonu.

Po prestávke nasledovali Metamorfózy Eugena Suchoňa. Symfonická skladba má podtitul päť variácií na vlastné témy. V orchestrálnej podobe po prvý raz zaznela pred sedemdesiatimi rokmi, v októbri 1953 v podaní Slovenskej filharmónie, pod taktovkou Ľudovíta Rajtera. Farebná, nádherná, dramatická, lyrická, podmanivá – taká je symfonická skladba Suchoňa, ktorá znela na záver Bratislavských hudobných slávností. V prvej a druhej časti Metamorfóz Suchoň odkazuje na svoje osobné zážitky –  v hudbe sa to prejavuje sugestívne, ale i lyricky. V tretej skladateľ hudbou vyjadruje nepokojné obdobie rokov 38-39. Štvrtá časť Metamorfóz je návratom idylickej atmosféry prvej časti a posledná zobrazuje vojnové hrôzy roku 1944 až po oslobodenie s nádejou do budúcnosti a optimistickou tóninou E dur.

Interpretácia Slovenskej filharmónie bola od prvých taktov angažovaná, s nádherne vyspievanými melodickými oblúkmi, pritom so zachovanou dynamikou. Už jeden z našich najrešpektovanejších muzikológov Jozef Kresánek poukazoval na to, že Metamorfózy sú typické dynamickou formou, ktorá je typická od jeho prvých diel. Metamorfózy – to je rad tém a motívov, ktoré sú začlenené do dramatického deja. Výstavba a nadväznosť týchto motívov a tém je kľúčová v interpretácii. Netopil pochopil tento temperament a kompozičný zámer skladateľa. Je to, akoby sa pred vami odvíjali príbehy, neustále iné, no pritom vo vás ešte doznieva ten predchádzajúci. Množstvo gradácií, no vzápätí upokojenie, zápletky – akoby v rozprávaných príbehoch.

Filharmonici dali do interpretácie všetko: napríklad úvodné flautové sólo sa vynímalo, svojou spevnosťou a zároveň nostalgiou, nad citlivo dynamicky vybalansovaným orchestrom. Český hosťujúci dirigent presne vedel, ktoré farby vytiahnuť, na ktoré motívy sa koncentrovať, nezanedbal ani ten najmenší detail. Ak už spomíname sólové výkony, rozhodne nemôžeme opomenúť sólo klarinetu, výrazovo presvedčivé sláčiky, ale samozrejme, výkon celého orchestra – napríklad v závažnej, dramatickej tretej časti.

Pred dirigentom a orchestrom stála pri prevedení tohto diela ďalšia závažná úloha. Nielen myšlienkové pochopenie, dynamika, ťah orchestra, ale rytmicky náročné časti. Suchoň v tomto diele často mení metrorytmickú štruktúru. Nebol to však zámer metrickej variability, rolu skôr hralo to, aby prostredníctvom týchto zmien udržal súvislosť a dynamiku jednotlivých častí. Netopil bol mimoriadne pregnantný – v rytme a nástupoch, orchester pod jeho taktovkou hral precízne a pritom výrazovo sugestívne. Tak, ako nechal vyspievať sóla dychov, neopomenul ani vrúcny výraz sláčikov a práve v tomto výraze náš orchester dokáže podať špičkový výkon.

V niektorých dramatických, živelných momentoch, sú Metamorfózy ako ostrá britva, ktorá zatína do živého. Orchester znel mimoriadne energicky, technicky náročné pasáže vyhral čisto, bezchybne, s nasadením. Ak aj zmenil v tomto výraze inštrumentáciu a orchester nehral tutti, skôr sme počuli komornejší zvuk, hudba nikdy nestratila tok myšlienok. Netopilovi sa v tomto diele podarilo udržať veľký dramatický oblúk – začínajúci sa v tichosti a lyrickosti, cez veľké, búrlivé emócie, cez tiché, no napäté úseky, ktoré zneli do úplného ticha, aby ich vzápätí prerušil obrovský výkrik, kontrast, zmena v inštrumentácii, v ktorej donekonečna môžete odhaľovať nové farby. Suchoň v tejto skladbe skoncentroval toľko myšlienok, sofistikovane spracovaných – variačne, kontrapunkticky, s počuteľnými ľudovými prvkami (typické intervaly, ktoré zaznievajú v mnohých jeho dielach), že sa právom radí medzi jeho najväčšie symfonické skvosty. A interpretačná kvalita, s akou zazneli Metamorfózy na záver BHS, podčiarkla osobitosť tohto diela, jeho nadčasovosť, výrazovú rozmanitosť, ale i náročnosť. Dôstojnejšiu a krajšiu bodku za festivalom sme si nemohli veru ani želať.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak, Ján Lukáš