Festival píše svoj 19. ročník. Prečítajte si recenziu prvého dňa, ktorý priniesol jedinečné hudobné zážitky.
Mikulášsky Jazzový Festival každoročne pripraví pre fanúšikov jazzu hodnotnú dramaturgiu, ktorou dokáže osloviť nielen komunitu združujúcu sa už celé roky na tomto podujatí, ale i potenciálne nové publikum. Inak tomu nie je ani tento rok. V piatok 28.júla sa slávnostne otvorili pomyselné brány festivalu, ktorý už dávno nie je v komornom duchu, ako býval vo svojich začiatkoch, keď trval deň a predstavovali sa na ňom domáce kapely. Jeho hlavný organizátor Ján Novotný prináša každoročne do regiónu sofistikovanú skladbu dramaturgie, dnes už s významnými zahraničnými reprezentantmi. Festival píše svoj devätnásty ročník, no nestala sa z neho masová akcia, taká by ani jazzovému žánru nepristala. Je to skôr „komorina“ vo väčšom, mohutnejšom rozmere. Mikulášsky Jazzový Festival je stabilnou značkou a môže byť právom hrdý na svoju vzdelanú komunitu poslucháčov, ktorá vie aktívne počúvať hudbu. Sú to teda stabilné tváre strednej generácie, ktoré prichádzajú každoročne do hľadiska (a nielen z regiónu Liptova), no vďaka dômyselne vystavanej dramaturgii aj mladí ľudia. A to už je vzhľadom na dnešné okolnosti doby, ktorú žijeme, ale i žáner, o ktorý ide, významný úspech.
Čo je v programe festivalu také atraktívne najmä pre mladé publikum? Štýlová rozmanitosť, no najmä priestor pre súčasné smery v jazze. Festival nespí na vavrínoch, nenájdete na ňom orchestre, formácie a kapely, ktoré sa boja vystúpiť z komfortnej zóny štandardov. Ak aj znejú, buďte si istí, že v novej, modernej podobe s výrazným osobným vkladom interpretov. Prioritný však je zámer predstaviť ľuďom – stabilnému, ale i novému obecenstvu, nový, súčasný jazz. Pretože ten medzi nami existuje, je živým organizmom, práve jazz je žáner otvorený rozmanitým hudobným vplyvom – dokáže ich absorbovať a pretvoriť v absolútne nové, fascinujúce tvary a formy. Z tohto pohľadu bol prvý deň zážitkom, a nielen jedným, hneď umocneným na druhú. Aj keď organizátori v úvodnom editoriáli programového bulletinu priznávajú, že skladanie tohtoročného lineupu bolo pre nich náročné, práve tá snaha priniesť rozmanitosť a „náročnosť“, prináša ovocie v podobe oslovenia nového publika, zachovania integrity festivalu a jeho smerovania – prezentujúc formácie, ktoré prinášajú dnešné trendy v hudbe.
Festival sa začal pozvoľným tempom na námestí Osloboditeľov o 16-tej hodine, znela orchestrálna jazzová hudba v podaní formácie Ružomberský Jazz Band. Nie, že by v big bande, ktorý bol založený v roku 2006, nebolo dostatok talentovaných muzikantov, no od prvej chvíle interpretáciu poznačila ťažkopádna rytmika a nedostatok drivu. Práve drive a ľahkosť frázovania, s charakteristickou pulzáciou, akcentmi, tvorí jadro swingu. Ak v ňom nie sú tieto prvky, aj tempá sú volené skôr pomalšie ako svižnejšie, stráca sa čaro tejto hudby a jej podstata. Akoby band nemal svojho kapelníka, ktorý by cibril ich zvuk a frázovanie. Škoda, lebo potenciál v niektorých hráčoch bol citeľný, hlavne v sólach. Medzi speváčkami bol v duetách nesúlad, farebný, v nasadení tónu, vo výraze aj využití registrov, skôr teda ich prejav vynikol v sólových partoch. Navyše formácia si nevyberá do veľkej miery swingové štandardy, na ktorých by si cvičila štýlový prejav inak hráčsky kvalitnej dychovej sekcie a tiež precíznu rytmiku. Úvodná In The Mood Glenna Millera, nemala nasadené to správne tempo, aby mala skladba tú správnu energiu, život, jedným slovom, drive. Kapela si vyberá do repertoáru známe hitovky – Fever – prespievanú mnohými spevákmi, na námestí s dobrým prejavom speváčky, no už menším dynamickým balansom orchestra, Smooth Operator od Sade, ale aj slovenské piesne – Spomínam na Paríž (Jaro Filip), ktoré prvoplánovo dokážu osloviť publikum, no zaiste by sa big band štýlovo posúval, ak by volil overené swingové štandardy, ktorých je neúrekom.
Po úvodnom koncerte na námestí festival pokračoval v Dome kultúry, kde sa ako prvý predstavil big band Cotatcha Orchestra – Bigbandová elektronika. Ako už z názvu plynie, tento orchester sa rozhodol zvuk a postupy jazzovej orchestrálnej hudby modernizovať, a to súčasným, novátorským spôsobom. Jeho kapelníkom, trumpetistom a zakladateľom je Jiří Kotača, ktorý vedie formáciu interpretačne, myslením, kompozične a zvukovo progresívnym smerom. Ponúka na pódiu vskutku jedinečný posluchový a estetický zážitok, pričom kombinuje na ploche jednej kompozície rôzne žánre hudby. Mostom medzi týmito žánrami – jazzom a jeho rôznymi štýlmi, free jazz nevynímajúc, klasickou hudbou, je práve elektronická hudba. Tá dáva prvotný základ a zároveň aj stmeľuje, vytvára priestor pre ďalšie nové zvuky a farby orchestra. V aranžmánoch sa dá odhaliť na prvé počutie mnoho kontrastov, koncepcie skladieb sú na nich doslova založené. Je to najprv dlhé intro, ktoré má až scénický charakter, niekedy pripomína len pomaly sa rozvíjajúcu filmovú hudbu, no následne prerastie do mohutného zvuku využívajúceho prieraznosť plechových dychových nástrojov. Trúbky, trombóny, saxofóny obohacuje v prípade Cotatcha Orchestra klarinet a priečna flauta. Nielen zvukom, ale i sólovými partmi sú teda v ich využití blízko súčasnej klasickej hudbe. Vplyvy aleatoriky, minimal music, využívanie techniky preparovaného klavíra v spojitosti s ambientnými plochami, jazzovým feelingom (najmä sa prejavujúcim v sólach, nasadení a frázovaní tónov dychových nástrojov) a elektronikou, robí zrazu z tejto hudby podstatne viac ako Guntherom Schullerom definovaný „third stream“. V postupne sa rozvíjajúcej zvukovosti citlivo vybraté elektronické podklady zrazu začnú splývať s akustickými hudobnými plochami v jeden veľký, komplexný, dobre vymyslený celok. V homogénnej forme sa doslova zlievajú variabilné hudobné štýly, no nikdy z nich nemáte pocit, že by ich tam autori včleňovali nasilu. Je to proces logický, premyslený, ale zároveň voľný – improvizačné časti nenechali nikoho na pochybách, že sú to všetko poctivo odchovaní jazzoví hudobníci otvorení experimentom. Orchester má už dnes svoj vlastný repertoár – pod skladby sa podpisuje nielen bandlíder, ale aj klavirista Martin Konvička, obaja majú pritom odlišné rukopisy. Ak sa to vôbec v tomto prístupe k hudbe dá pomenovať takýmto spôsobom, potom Kotačove postupy sú priamočiare, otvorené, často náladovo explozívne, Konvička razí podstatne experimentálnejšiu cestu. Nielen z pohľadu zvukového, ale i autorského, sa teda koncert zmenil na jednu parádnu jazdu hudobným vesmírom – syntetizujúc všetko dobré, čo len hudba môže dnes poslucháčom ponúknuť.
Keď túto hudbu počúvate na CD, je až nepredstaviteľné, že by v rovnakej alebo aspoň obdobnej podobe mohla zaznieť aj na živom vystúpení. V prvý festivalový deň sme však počuli unikátnu súhru muzikantov – od prvej introdukcie v pianissime sa začal atmosférický výlet zvukovými plochami, ktoré pôsobili mimoriadne rytmicky voľne. Kapelník v týchto častiach orchester dirigoval, čím dosiahol súhru a stabilitu v rytme. Aj tá najviac voľne znejúca forma mala striktný zápis v partitúre, improvizácie sme počuli v podaní sólistov. Hneď v úvodnej skladbe večera Sen Sei (z ich debutového albumu) bol sólistom na alt saxofóne Marek Kotača. Zostavu hudobníkov tvorili nielen českí, ale aj slovenskí a poľskí interpreti. Okrem samotného bandlídra Jiřího Kotaču, ktorý hral na krídlovke, to bol spomínaný Marek Kotača (okrem alt saxofónu aj soprán a tiež klarinet), Petr Chadim (alt saxofón, klarinet), Martin Uherek (tenor saxofón, klarinet), Marcin Županski (tenor saxofón, klarinet, flauta), Erik Rothenstein (barytón saxofón). Práve barytón saxofón dokázal byť najfarebnejším prvkom spodných polôh, temnejšie ladených častí kompozícií, ku ktorým v kontraste zneli vrchné polohy saxofónov v melodicky chytľavých, krátkych motívoch. Tie často zneli repetitívne ako jednotiaci prvok, aby sa neskôr rozvinuli v sóla. Trombóny hrali Ivan Melin, Jan Galia, Jakub Kadlec a Jan Pátek (basový trombón), trúbky Jan Kozelek, Jaroslav Konečný a Jakub Gatěk. Na kontrabase hral ďalší slovenský muzikant Róbert Ragan, v rytmickej sekcii hral aj spomenutý autor skladieb Martin Konvička (okrem klavíra aj na elektrickom piáne). Špecifickú pozornosť si zasluhuje bubeník Kamil Slezák, ktorý presne pochopil funkciu bicích nástrojov v tomto ansámbli. Podarilo sa mu vo všetkých vrstvách kompozícií dosiahnuť balans, aký sa nepočuje často. V polyrytmoch bol presný, v sólach dostatočne úderný, bolo ho v skladbách neustále cítiť, okrem toho dokázal využiť paletu bicích nástrojov melodicky. Kompozície tak dostali ďalšiu vrstvu, ktorá podporila ich atmosféru, melodické línie a farebnosť.
Tonalita je ďalší prvok, s ktorým orchester pracuje vo výrazovej rovine, aj čo sa celkového soundu týka. Modal Song nechala po úvodnom, meditatívnom intre zaznieť celý orchester, ktorý tvoril atonalite blízky zvuk. Téma znela v jednotlivých nástrojoch v rôznych tóninách, tvorila až freejazzovo znejúcu plochu, po ktorej nastúpila improvizačná časť so stabilnou jazzovou rytmikou – s krásne znejúcou krídlovkou. Lineárny priebeh kompozície dovoľoval vyniknúť melodickej, rytmickej sekcii (v polyrytmoch sa prezentujúce bicie nástroje), aj výrazným sólom na altovom saxofóne (Petr Chadim). Súzvuk plechových dychov a flauty mal doslova impresionistický charakter. Záverečný fade out nechal tušiť, že sa blíži koniec skladby, ktorá ostala v presne takom istom „vzduchoprázdne“, akom aj začala. Veľkú poklonu zaslúži aj zvukár kapely, ktorý priebeh koncertu koordinoval – s orchestrom cestuje vlastný zvukár, ktorý necháva všetky efekty do detailu vyznieť.
Zvukovo ľúbivé, impresionistické skladby sa striedali s hudobným expresionizmom. To je moment, kedy si na koncerte poviete, že hudba reflektuje súčasnú dobu. Nevyhýba sa expresívnym, často posluchovo nepríjemným, disonantným plochám, nechá znieť extrémne polohy nástrojov, tak, aby výsledný zvuk bol drásavý a znepokojivý. Dychy znejú v paralelných intervaloch, v spodnej vrstve zvukovo majestátny barytón saxofón, klavír sa opera o tie najvrchnejšie polohy, ostentatívne tie isté, v krátkom arpeggiovo zahratom akorde. Môžete si vybrať príjemnejšiu polohu, ale najlepšie spravíte, ak tento sound vnímate ako celok – vo svojej pestrosti a rozmanitosti.
Počuli sme aj sarkasticky znejúci tanečný rytmus, ktorý nechal vyniknúť dychovú sekciu v rytmicky krátkych, úderných motívoch. Pohľad na tonálne rozbitú hudbu pripomínal Šostakovičov pohľad na časť diel, v ktorých znel napríklad jeho groteskný valčík. Rytmus vokujúci tanečnosť, no výraz hudby jeden veľký sarkazmus kombinovaný s bolesťou. Rytmicky a zvukovo príťažlivá bola spoločná skladba autorov, ktorú hrali s Lenkou Dusilovou, v ktorej Konnvička využil struny klavíra na ďalšie farebné spektrum v hudbe. To, čo niekedy využil John Cage ako revolučnú zvukovosť, dnes klaviristi (najmä v jazze), s obľubou využívajú na získanie novodobo znejúcej sonoriky.
Čo kompozícia, to iný svet – farebný, zvukový, štýlový. Takto má vyzerať moderný, progresívny zvuk orchestra, ktorý nehrá spiatočnícku hudbu, ale dovoľuje si s odvahou prekračovať hranice jazzového žánru. Čo je však kľúčové, s touto hudbou dokázalo komunikovať publikum v Liptovskom Mikuláši. Bolo opäť raz veľmi vnímavé a otvorené týmto novým zvukovým a žánrovým možnostiam big bandu.
Po takomto explozívnom zážitku sa obecenstvu dostalo zvoľnenie. Festival podporuje aj mladé kapely a každoročne dáva šancu vystúpiť na pódiu víťazom súťaže Jazz Startup. Dnes pôsobí košická formácia the Bureau v päťčlennej zostave: Daniel Hančikovský (trúbka), Radovan Česnek (saxofón), Daniel Tresa (klávesy), Gregor Chalupecký (basa), Štefan Faško (bicie nástroje). Je to remeselne dobre zvládnutý moderný jazz vychádzajúci z tradície post bopu. Kapela je dobre zvukovo vybalansovaná, na odvážnejšie improvizácie sa ešte potrebujú zohrať, hoci mnohé sóla jednotlivých členov potvrdili, že dispozície na ďalšie muzikantské rozvíjanie nepochybne majú. Legendárny štandard Lotus Blossom Kennyho Dorhama v úprave Freddieho Hubbarda, ktorý hrali aj pred porotou mal výborný drive, predsa však ešte miestami neistú rytmiku. Zaujalo v ňom pekné trúbkové sólo a následne plný tón, sebaistý saxofonista, ktorý vedel v sóle využiť rôzne registre hudobného nástroja. So sólami sa počas koncertu postupne striedali muzikanti. Nechýba im cit pre partnerské, súdržné hranie, ak dostanú do interpretácie časom viac spontánnosti, rozhodne sa môžu vyprofilovať v zaujímavé teleso. Majú na to predpoklady aj preto, že už dnes uvádzajú svoju vlastnú tvorbu, kde je síce zjavná inšpirácia v celkovom zvuku a témach v spomínaných smeroch bopu, no s gráciou uvedená. Ak muzikanti nájdu viac odvahy a otvoria sa aj experimentálnejším cestám, keď budú mať stabilné zázemie v tom, čo dnes robia, iste sa budú môcť prezentovať aj progresívnejšími trendami. Predpoklady na to rozhodne majú.
Keď raz v hudbe dokážete počuť Chopinove mazurky či polonézy, skrátka, tú typickú chopinovskú poetiku tónu, ale napríklad aj mohutné akordy pripomínajúce zvony v skladbách Rachmaninova, o pár taktov vám niečo vzdialene bude pripomínať Paderewského tvorbu, môžete započuť aj harmonické postupy Bartóka, ale aj farebné postupy klavírnych impresionistov, zrejme ste sa ocitli na koncerte Pawel Kaczmarczyk Trio.
Pawel Kaczmarczyk je hudobník, virtuózny klavirista, ktorý svoju improvizovanú a písanú hudbu robí úplne inak. V jeho interpretácii totiž nenájdete nič, čo je rutinné. Jeho tvorbu ťažko žánrovo charakterizovať, pretože prekračuje hranice jazzu. Zároveň, práve jazz je tým žánrom, kde môže realizovať Kaczmarczyk svoje nápady. Pre jeho tvorbu je charakteristická intuícia, intimita, invencia a improvizácia (rovnaké písmená vznikli pri pomenovaní ako zhoda náhod). Vynásobte si to nekonečnom a získate kľúč k pochopeniu kompozícií a improvizácií tohto mladého poľského klaviristu, ktorý neprestáva udivovať svojimi fantazijno-poetickými hudobnými výletmi.
Môžete ich analyzovať a hľadať v nich ten konflikt novotvarov – disharmónií, ale aj harmonických postupov čerpajúcich s nesmiernou dávkou sofistikovanosti a nadstavby z Brahmsa či Debussyho. Alebo sa nechať len tak unášať jeho neustále premenlivým prúdom hudby, ktorý hrá s neuveriteľnou ľahkosťou. Pawel Kaczmarczyk začal hrať na klavíri už v troch rokoch, kedy sa uňho prejavil výnimočný zmysel pre muzikalitu. Jeho virtuozitu dokáže zužitkovať na pódiách interpretáciou technicky náročných partov s povestnou ľahkosťou, v jazze ich násobí emóciami. To je presne to osobné, čo robí jazz jazzom. Zážitky zo života – tie pekné, aj tie menej príjemné, dokáže tento klavirista premeniť v hudbu. Viete, že sú to citlivé, intímne plochy, no majú schopnosť byť univerzálnymi a dotýkať sa každého z nás. Niekedy dlhé minúty hral jeden jednoduchý dvojtaktový motív, ktorý rozpracoval a niekedy ho v celom, veľkom úseku pripomenul, no neustále ste cítili jeho prítomnosť, jeho pulzáciu, aj keď sa od neho vzdialil. Rovnocennými partnermi mu boli spoluhráči.
Ťažil z atmosféry, ktorú vybudoval v rámci výstavby skladby s ostatnými hudobníkmi v triu – hrá s Alanom Wykpiszom (kontrabas) a Grzegorzom Pałkom (bicie nástroje). Boli rovnocennými, kreatívnymi, muzikálnymi partnermi – napríklad počas dlhej improvizácie, s opätovným návratom spomínaného motívu a rozvinutí ďalšej, nehrali len typické vzorce, ale rozvíjali nové línie v hudbe. Práve v tých rozpracovaných motívoch sa prejavila Kaczmarczykova virtuozita kombinovaná s jedinečným darom muzikality. Pokľudné, bluesovo ladené tempá (v modernej forme však ponímajúc), sa striedali s rýchlejšími, občas ste v tých úsekoch dokonca započuli momenty, kedy mal klavirista blízko k Oscarovi Petersonovi. Aj tak však celkový zvuk a nálady ladili s komorným ponímaním hudby, ktorá prioritne cieli na zážitok. V tomto zložení sa poľský klavirista predstavil aj na festivale v Modre, no vtedy podstatne viac svoju performance viazal na notovú predlohu, zdôrazňujúc paralely s klasickou hudbou. V Liptovskom Mikuláši bol jeho koncert spontánnejší, práca s motívmi a voľnými úsekmi priniesla nové estetické parametre. Či už to bola jednohlasná melódia alebo polyfónia, plné akordy, disharmonické, nečakané závery skladieb, hudobníci dovoľovali poslucháčom spoluprežívať tento proces tvorby.
Ak sa pýtame, aká je dnes funkcia umenia, tak sme ju mohli nájsť zosobnenú v Kaczmarczykovej hudbe. Počúvať ju a prežiť emóciu, vďaka ktorej sa (možno) staneme lepšími, empatickejšími a citlivejšími ľuďmi.
Zuzana Vachová
Foto: Pavol a Michal Staník
