Pre mnohých sa možno skladateľ ako Mozart môže zdať banálnou záležitosťou pre virtuóza typu Skutu, no opak je pravdou. V skutočnosti, Mozartovi treba rozumieť.
Mozartov klavírny koncert č. 23 A dur patrí nepochybne medzi najznámejšie koncerty tohto geniálneho skladateľa. V podaní Štátnej filharmónie Košice a sólistu Miklósa Skutu pod taktovkou šéfdirigenta Zbyňka Müllera zaznel vo štvrtok 12. novembra. Druhým dielom koncertu bola tzv. Reformačná Symfónia Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Vďaka živému vysielaniu sa koncert košických filharmonikov so sólistom – klaviristom Mikim Skutom, ktorého meno rezonuje dlhé roky aj za hranicami a patrí medzi našu interpretačnú špičku, dostalo aj k nám domov.
Možno sa ešte chvíľu budeme musieť pasovať s pocitom, že koncert nevnímame priamo v koncertných sálach a s hudbou nemáme ten nezameniteľný a priamy, živý dotyk, ktorý zrejme nenahradí žiaden stream, ale vždy lepšia hudba v obývačke ako žiadna…
Mozartov klavírny koncert č. 23 A dur otvoril koncertný večer expozíciou orchestra, takže na sólový klavírny vstup sme si ešte museli počkať. Hoci niektoré melodické úseky v piane mohli znieť aspoň o hladinu tichšie, aby sa docielil potrebný kontrast medzi úsekmi písanými vo forte, orchestru pod taktovkou šéfdirigenta Zbyňka Müllera nemožno uprieť, že dosiahol typickú mozartovskú vzletnosť a ľahkosť. Aj počiatočné, mierne rytmické neistoty v nástupoch vymizli a košickí filharmonici dosiahli pekný súlad v dynamike. Sila hráčov spočívala v crescendových pasážach, ktoré boli pekne vyvážené a zjednotené. Aj v akcentácii a odťahoch boli od prvých taktoch vycibrení a preukázali výnimočnú dávku muzikality. Veľmi dobre sa popasovali s rýchlym tempom hlavne sláčiky, ktoré bolo svižné a s potrebnou dávkou ľahkosti v prednese.
Nezvykle riešená prvá časť Allegro (inak v štandardnej sonátovej forme) – pokračovala po expozícii orchestra, expozíciou v podaní sólistu Mikiho Skutu. Od prvej frázy téma v jeho podaní dýchala čistotou – a to nielen technickou. Pre mnohých sa možno skladateľ ako Mozart môže zdať banálnou záležitosťou pre virtuóza typu Skutu, no opak je pravdou. V skutočnosti, Mozartovi treba rozumieť a pochopiteľne, porozumieť. Frázy hral Skuta s obdivuhodnou jednoliatosťou, so zachovaním nádherne vyspievaného oblúku – nikdy však nepresiahol klasicistickú čistotu a vyváženosť. Rýchle, šestnástinové behy s vyhral rovnomerne, bez jediného zaváhania, v požadovanej dynamickej rovnováhe. Interpretácii nechýbala potrebná mozartovská ľahkosť, spevnosť a grácia. S pedálovou technikou pracoval bezchybne, takže nedochádzalo k nezrozumiteľnému melodickému zhluku – aj z tohto pohľadu bola zachovaná Mozartova čistota. Rovnako bol rytmicky precízny, nikdy nepredlžoval žiadne tóny na úkor melodickej ľúbivosti. Staccata boli krátke, no nie ostré, vyváženosť trilkov bola priam fascinujúca, až iskrivá – a taký má Mozart byť. V tempe Allegro vyhral sólista každú jedno notu zreteľne, no s muzikalitou jemu vlastnou. Precítil každú frázu, každý nástup bol presný – klavirista veľmi dobre poznal partitúru a absolútne dokonale spolupracoval s orchestrom. Jeho pianové úseky boli prekrásne vyvážené, plné súladu a nádhery, nenašli ste v nich ani jediný tón, ktorý by čo i len trošku vytŕčal. V druhej, kontrastnej téme podčiarkol tonálne napätie (moduláciu) – a to je presne to, čo by mal každý hráč v sebe mať. Hrať s porozumením a úctou voči hudobnému dielu. Miklós Skuta hral Mozartov klavírny koncert nielen interpretačne a muzikantsky bravúrne, ale aj s dostatočným intelektuálnym a historickým zázemím, ktoré bolo z jeho hry zreteľné.
Prvú časť zavŕšil sólista záverečnou kadenciou: ukázal v nej najmä rytmické majstrovstvo, keďže je postavená na triolách a sextolách či dlhom trilku (opäť nádhernom a vyváženom). V tomto prípade ani tak nejde o technické majstrovstvo, ako skôr o docielenie zmienenej ľahkosti, čistoty a vyváženosti – a v nej dosiahol v kadencii Skuta opäť bravúrny výsledok.
Ako samotný klavirista v rozhovore pre Štátnu filharmóniu Košice prezradil, koncert hral so Slovenským komorným orchestrom, ešte s Bohdanom Warchalom na Bratislavských hudobných slávnostiach. Z jeho interpretačného výkonu bolo citeľné, že s týmto dielom je doslova zžitý.
Druhá, pomalá časť koncertu je slávne Adagio. Písané v 6/8 metrorytmickej štruktúre a bodkovanom rytme sa však téma musí hrať pomaly, plynulo a bôľne, samozrejme precítene a voľne. Druhú vetu otvára klavírne sólo a počuli sme ho v nádhernej interpretácii, s typickou spevnosťou, ktorým disponuje samotný charakter témy. Takmer celá druhá časť prebieha v pokojnom, tichom, molovom móde (až na jednu krátku moduláciu do durovej – A dur) a sólistovi s orchestrom sa podarilo tento bôľny charakter, koncertu presvedčivo zahrať. Hoci orchester mal snahu docieliť niekedy mohutnejší zvuk, Skuta ich uvedením vracajúcej sa témy (variovanej – v piesňovej forme), vrátil do predpísanej dynamiky piana a v závere dokonca pianissima. Osobitne je nutné vyzdvihnúť interpretačný výkon flautistky Štátnej filharmónie Košice, ktorý bol čistý a precítený.
Vo virtuóznej tretej časti Allegro assai sa orchestru a sólistovi podarilo dosiahnuť klasicistickú vyváženosť vo zvuku a zároveň potrebnú kompaktnosť diela. Mozart – neuveriteľne invenčný melodik, ani v tomto koncerte nešetril mnohými náladami v témach, ktoré dokázal sólista s orchestrom hodnoverne stvárniť. Práve vo finále sa naplno prejavuje jeho typická iskrivá energia a grácia zároveň. Svižnosť, s akou teleso a sólista klavírny koncert zahrali, najmä finále, bola brilantná. Sláčiky mali správny ťah, dychy intonačnú čistotu, témy boli zreteľne vyspievané – a v závere, samozrejme patrične vygradované, ako sa na finále v rýchlom tempe sluší a patrí. Na ozdoby, trilky a behy v rýchlom tempe bohatá tretia časť nikoho nenechala na pochybách, že Skuta je stále v tej najlepšej kondícii. Je to interpret, ktorý sa vie tak skoncentrovať, že nespraví ani najmenšiu chybu. Okrem ľahkosti, spevnosti a elegancie si vyžaduje Mozartovo dielo aj technickú dokonalosť – a tou Miklós Skuta nepochybne disponuje. Mozartov Koncert pre klavír a orchester č. 23 A dur bol v jeho podaní spoločne s košickými filharmonikmi unikátnym zážitkom.
V druhej časti koncertu zaznela „Reformačná“ symfónia Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Ešte pred ňou (rovnako ako aj pred prvou skladbou večera) počas živého vysielania informoval v sprievodnom slove dramaturg Štátnej filharmónie Košice – Peter Katina. V hutnom a dobre vystavanom moderátorskom vstupe vysvetlil nielen význam kompozície, ale aj jej obsah a štruktúru, poslucháčom preto neunikla ani nadväznosť na predchádzajúceho skladateľa.
Symfónia č. 5 D-dur „Reformačná“, Op. 107 je dielom náročným na výstavbu. Už v prvej časti Andante – Allegro con fuoco sa však vďaka precízne vybudovaným kontrastom v úvodných taktoch podarilo vybudovať napätie, aby „ohnivé“ Allegro con fuoco vyniklo v plnej kráse. Prekvapili najmä čisté dychy – najmä tie plechové (čo v orchestroch nie je samozrejmosť), ktoré zneli nielen s patričnou razanciou, ale aj s intonačnou čistotou. Pod taktovkou šéfdirigenta sa výborne vynímali dynamické kontrasty a sláčiky dôsledne zahrali technicky náročné party.
V druhej časti Allegro vivace zvyknú niektoré telesá nasadiť pomalšie tempo, pod taktovkou šéfdirigenta Zbyňka Müllera, sa to však, našťastie, nestalo. Vivace by potom stratilo iskru. Ako bolo podotknuté v sprievodnom slove, okrajové časti majú slávnostný charakter a v prvej časti ho aj orchester vo výraze patrične podčiarkol, no druhá a tretia časť symfónie sú v kontraste s nimi. Vynikajúco svoje party interpretovali klarinety a fagoty, v lyrickejších častiach sláčikom nechýbala potrebná hĺbka, vo vtipnejších, staccatových častiach zase odľahčenosť.
Tretia časť Andante prináša nádhernú melódiu v podaní prvých huslí a poslucháči ju aj dostali prekrásne vyspievanú. V partitúre nájdeme výraz „dolce“ – znela precítene, bôľne a trúchlivo, teda presne, ako si ju skladateľ predstavoval. Hoci niektoré orchestre volia práve v tretej časti pomalšie tempo a viac agogiky, Štátna filharmónia Košice pod vedením svojho šéfdirigenta nešla týmto smerom. Z diela by sa tam mohli stať útržky jednotlivých sól, ktoré by netvorili kompaktný celok, takto sa im podarilo zahrať jednoliatu, pekne stmelenú pomalú časť s kvalitnými inštrumentálnymi výkonmi.
Vo štvrtej časti diela Andante con moto – Allegro vivace – Allegro maestoso, čerpá skladateľ z chorálu Ein Feste Burg ist unser Gott – Martina Luthera. Ak by aj mohli mať niektorí pochybnosti o tomto skladateľovi, tak potom práve táto symfónia ich určite presvedčí, že bol talentovaným autorom. Bohatá textúra (najmä) finále, ktorú orchester bravúrne pochopil a šéfdirigent dokázal vyzdvihnúť jednotlivé farby, kontrastné témy a v závere v Code tutti majestátne zahrať spomínaný Lutherov chorál, nás na chvíľu začali lákať do „protestantských myšlienok“, že ten online svet v podstate ani nie je taký zlý. Minimálne pre tento koncert sa v ňom oplatilo žiť.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Miriama Fenciková
