Občas by sa oplatilo prestať mudrovať na sociálnych sieťach a vybehnúť si do kina pozrieť film, ktorý je kvalitný a remeselne dobre nakrútený. Čo tak ochladiť sa a zoznámiť sa s antihrdinom Mikim z Telgártu?
Rozmohl se nám tady takový nešvar… Ešte pred uvedením filmu v kinách sa pospolitý ľud vyjadruje a hlavne kritizuje a odsudzuje. Je trpké a zároveň komické, aké „analýzy“ sprevádzali už mesiace pred oficiálnou premiérou filmu MIKI v kinách tento titul. Z nepoznaného máme strach, ktorý sa mení v nenávisť. Aj to sa dialo s týmto filmom, ktorý evokoval v ľuďoch, už podľa názvu, sympatie k zločincovi. Miki je predsa kamoš, s ktorým môžeš ísť na diskotéku, dobre sa opiť, dokonca aj autobusom do Vatikánu. A to by bol iba ten najmenší problém. Je vlastne obrazom spoločnosti, jej nastavenia, inteligencie, sčítanosti, múdrosti a základného povedomia to, ako dokáže rozpoznať kontexty, motiváciu tvorcov, príbeh, ktorý mnohé odhaľuje a dáva tušiť, že to ozajstné zlo sa len objaví. Asi sme na tom viac, než zle, keď už len taká banálna vec ako stvárnenie postavy hercom dokáže do krvi rozoštvať spoločnosť. Myslieť si o hercovi Milanovi Ondríkovi to najhoršie, lebo prijal túto výzvu a stvárnil Mikuláša Černáka je zamyslenia hodné. Vraj je z tohto počinu rozhorčená celá Orava a všetci ho tam nenávidia (a dovolím si nesúhlasiť s Oravou. Stvárniť bossa mafiánskeho podsvetia chce fakt dobrého herca, ktorý sa do postavy dokáže vcítiť, intelektuálne ju pochopiť a presvedčiť nás hereckým výkonom, že sa k nemu priblížil na nerozpoznanie). No myslieť si o ňom ako o hercovi, že sa tým mafiánom aj v skutočnosti stal, je už natoľko absurdné, že ani rýchlo neviete, či vám tvár zalejú slzy alebo sa popučíte od smiechu. A v tom momente máte rukolapný dôkaz, že žijeme v prvotnopospolnej spoločnosti.
MIKI sa ocitol na tejto neblahej štartovacej čiare, ale, ako v praxi platí, lepšie negatívne PR ako žiadne. Tentoraz sa zástupcovia našej prvotnopospolnej spoločnosti aj vcelku trafili, pretože Mikuláš Černák je spočiatku zobrazovaný ako sympaťák. Divoké 90-te roky máme spojené s výbuchmi áut, sériami vrážd, ktoré boli na týždennom poriadku, zúčtovaniami mafiánskych klanov, luxusnými autami, no Černákov príbeh akoby toto všetko spočiatku ignoroval. Scenárista Miro Šifra sa zameral na hrdinu alebo skôr spoločnosťou vnímaného ako antihrdinu, na prostredie, v ktorom len v zárodku vznikali zločinecké skupiny. Na psychologické profily postáv, na ich vzťahy, na ich – áno, budete sa čudovať, ale vždy sú to ľudské bytosti, ľudský rozmer. Na rodinné väzby, kamarátstva, prácu. Vidíme malebné zábery na typickú dedinu s kostolom, krčmou, rodinným domom, láskavou matkou, ktorá však vie dvihnúť varovný prst presne vtedy, keď sa to v slušnej dedine nepísaný zákon káže.
Ako divák sa pristihnete pri tom, že so všetkými hrdinami sympatizujete. V centre je, samozrejme, Černák – od neho sa rozvíjajú vzťahy. Kamera naňho cieli v detailoch, v momentoch, keď sa má rozhodnúť alebo zažije niečo, čo mení jeho charakter. Záber na jeho tvár, výraz, pohľad, je ten istý, no oči sa menia. Počas ťažkej práce v lese v Nemecku, kde si bežne chodili a stále chodia ľudia z hladových dolín zarábať, je to rozhodný, pokojný, pracovitý, rodinne založený Miki, ktorý dokáže svojho vznetlivého brata upokojiť. Počas pohrebu svojho otca je to Miki, ktorý žiali, ale ako správny chlap svoj smútok neukáže. Vidíme jeho silu, odhodlanie a charizmu – akokoľvek pozitívne to môže znieť, nezabúdajme, že človek sa ako mafián nerodí, spravidla má za sebou minulosť a okolnosti, ktoré ho k istým skutkom, ktoré spáchal, doviedli (či na to jedinec má vrodené dispozície, je oná otázka). Konzistentné zábery v opakujúcich sa modeloch s detailmi na tvár hlavného hrdinu snímky divákovi ukazujú postupné zmeny v jeho výraze. Sú sprevádzané hudbou – charakteristickým motívom (David Kollar), jedným úsporným, no zapamätateľným, temným motívom, ktorý je zvukovo a farebne ohlušujúci. Podporuje premenlivý výraz herca Milana Ondríka, ktorý vás priam magneticky do príbehu vtiahne. Ten model je použitý vždy, keď sa vo filme niečo deje, spojené s premenou charakteru Mikuláša Černáka. V jednom krátkom hudobnom motíve Kollar zhutnil všetko – zlo, ktoré existuje a to, ktoré len prichádza. Cítime ho totiž, aj keď sekundárne, po celý čas, najprv len miestami buble a neskôr sa ukáže v plnej sile. Či už je to dané našim podvedomím, ktoré isté skutočnosti z reálnych udalostí ovláda, alebo menovanými sofistikovanými prvkami (kamera Mário Ondriš, strih Michal Kondrla), ktoré filmári využili na to, aby príbeh Černáka vyrozprávali. No nie jednoduchým, lapidárnym spôsobom.
Film však nie je morálnym imperatívom, nesúdi, zobrazuje príbeh Mikuláša Černáka, ktorý je vierohodný, silný atmosférou a remeselne výborne spracovaný. Jednou z ďalších devíz tejto snímky, je, že príbeh rozpráva tak, aby sme si my, diváci kládli otázky. Nevnucuje nám názor. Predostiera realitu obyčajného človeka, ktorý v istom prostredí fungoval, pracoval, zabával sa s kamarátmi, bol rozvážny, spravodlivý – vodič autobusu, ktorý ani nemal veľké ambície. Mať prácu, ženu, deti, dom, auto a občas si zapytliačiť v lese. Vieme, čo sa z neho stalo, vieme, kde je dnes, ale snímka sa na tieto momenty života nesústredí. Zatiaľ. Len ich naznačuje a robí to priam neviditeľným spôsobom. Akosi sa neviete „dočkať“ momentu, kedy uvidíte na plátne surového mafiána, no ten moment besnenia neprichádza. Dokonca to, čo vidíte, vo vás vyvolá empatiu –a čuduj sa svete, nie falošnú. A chápete ten proces premeny, ktorý sa vám prostredníctvom osobného príbehu Mikuláša Černáka v kine odvíja. Z mierneho, uvážlivého, trochu jednoduchého mladíka sa stáva vodca zločineckej bandy, ktorého každý v dedine pozná. Je ako ten, ktorého meno sa nahlas nehovorí. A radšej nevedieť. Iste, tvorcovia filmu na to potrebovali aj isté skratky, lebo to by sme asi v kine sedeli až do Vianoc. No stupňujúce sa napätie vo filme, ktoré dokázali vytvoriť a kľúčové momenty v Černákovom živote, ktoré zachytili, nahradia aj tie najzásadnejšie fakty, ktoré v snímke nie sú zahrnuté.
Milan Ondrík dokázal osobnú premenu Mikuláša Černáka stvárniť vierohodne a presvedčivo. Práve na jeho pleciach (možno aj doslova, lebo pre túto postavu si odpracoval aj fyzicky) bolo ukázať Černáka v polohe chlapca z Telgártu, postupne sa meniaceho na svojej ceste, od momentu, keď prvýkrát zakopne. Ukázať to, čo cíti, keď mu pred očami pochovajú otca, ale i najlepšieho kamaráta a napokon i brata. Aký má rešpekt pre svojou matkou (Anna Javorková), ako úprimne miluje svoju ženu Ivetu (Rebeka Poláková), ako chráni svojho prostoduchého a vznetlivého brata Vlada (Michal Kubovčík). O Milanovi Ondríkovi vieme, že svoje postavy naštuduje do detailu, dokáže sa nimi stať – na plátne rovnako expresívne ako v divadle. Najmä však pravdivo. Jeho chôdza, pohľad, arogancia, na druhej strane extrémna poloha dobrého kamaráta a poslušného syna, je vierohodná.
Idylický príbeh a prostredie sa mení, s ním i nastavenie hercov. Ondrík hrá pohľadom, mohutnou fyzickou konštrukciou, neskôr i vulgárnosťou prejavu a hrubosťou. Anna Javorková ako matka využíva divadelný typ herectva. Mlčky, jemným úsmevom, prikývnutím či zaslzenými očami – každý jeden nový výraz prináša v jej podaní posun v príbehu, každý jeden je veľavravný. Aj z týchto nuáns diváka mrazí. Nie, až keď vidíme polámané kosti, chladnokrvnú streľbu na ľudí, kopanie hrobov v lese či vybuchnuté autá. Chlad a surovosť cítime omnoho skôr – práve v budovaní napätia je film výnimočný.
Herecky silne obsadený film ukázal okrem hlavných postáv ďalších výnimočných hercov – Dušana Cinkotu, Gregora Hološku, Martina Náhalku, Petru Vajdovú, Ivana Vojteka, Juraja Loja, Jakuba Kuku, Mira Beňuša, Matěja Hádeka, Mareka Fučíka, ale aj skvelého maďarského herca Gusztáva Dietza, ktorý stvárnil Lojza. Kto je v obraze, o jeho úlohe v podsvetí vie celkom presne a keď ste sa dívali na jeho „poker face“ a mŕtvolne chladné oči, slová neboli potrebné. Lojzo na plátne skrátka vstal z popola.
Pravdivosti príbehu dodávajú na sile aj lokácie, v ktorých filmový štáb nakrúcal. Bolo ich 50: ocitli sme sa na patológii, v erotickom salóne Kotva, v kúpeľoch na Sliači, šamorínskom kultúrnom dome, v nemocnici v Podunajských Biskupiciach, v hoteloch a baroch, na cintoríne v Telgárte, v kostole v Győri, vo väzení v Znojme či v Justičnom paláci.
Nielenže sme sa dostali na miesta, kde sa reálne Černák často vyskytoval, ale vďaka kostýmovej výtvarníčke (Sandra Žigová) a architektom (Erik Ivančík, Braňo Mihálik) sme autenticitu prostredia a príbehu mohli vnímať s mimoriadnou silou. Gýčové saká výrazných farieb, košele s havajským vzorom, vypchávky odevov vytvárajúce ešte väčšie ramená, než v skutočnosti boli, ponožky v letnej obuvi, dlhé ťažké kabáty v zime, účinok typických architektonických prvkov – to všetko podprahovo účinkuje na diváka. A samozrejme – mohutný vozopark Černáka, pri ktorom vysvetľuje, že jedno auto treba aj do „ľesa“, ďalšie zase na iný účel, bavorák, ktorý má len Mečiar a Černákov brat – autá vo filme sú ďalšou pýchou tejto snímky. Tvorcovia filmu dokonca zabezpečili identické modely, v ktorých boss podsvetia jazdil. Jeho obľúbený Mercedes Benz 500 SEL, kabriolet, na ktorom jazdila jeho žena či to, ktoré dal farárovi za príkladný pohreb svojho brata.
Pravdu má ten, kto má moc – slogan filmu, ktorý citlivo vnímame aj dnes. Boli to ľudia, ktorí sa vtedy dostali k moci, či už zakopnutím alebo s nekalými úmyslami, no ak už mali moc v rukách, boli neľútostní a bezohľadní (ak vám to pripomína paralely so súčasnosťou, tak nie ste vedľa). No ako sa k tej moci dostali, akí boli predtým, aké životy žili a čo ich k tomu viedlo, sa snažia ukázať tvorcovia filmu MIKI. Miro Šifra ovláda psychológiu postáv a ich rozvíjanie do najmenšieho detailu, no nie vykonštruovane – je zjavná jeho skúsenosť, poznanie prostredia, ale i príbehu a povahy Černáka, s ktorým sa ešte pred napísaním scenáru stretával. Aj keď sa dívate na fikciu, veríte, že udalosti, ako ich napísal, sa skutočne tak mohli odohrať. Režisér filmu Jakub Kroner sa mysleniu Šifru ani nie tak prispôsobil, ako skôr vytvoril tomuto príbehu nadstavbu. Dokázal udržať napätie vo filme po celý čas. Ani záver snímky by nepôsobil tak otvorene, aby ste čakali na pokračovanie, no vo vzduchu nechali tvorcovia zásadné otázky, ďalšie nevypovedané mini-príbehy, ktoré chýbajú do celkového obrazu, aby bola mozaika kompletná. Opojenie mocou a iným životom je vo filme MIKI ukázané, zatiaľ však nie vypovedané – aj s dôsledkami. A len tak mimochodom, kto nevstal v kine po poslednom zábere a prvých záverečných titulkoch, no so záujmom si titulky dočítal do konca, dočkal sa prvých, nových záberov pokračovania filmu. Brutalita, ktorú podaktorí možno očakávali, ešte len príde…
Zuzana Vachová
Titulná foto: Palo Gašpar
