Manželia Skutovci v rámci projektu The Future Symphonic Orchestra Mikiho Skutu priniesli cez festival Pro musica nostra okrem klavírneho umenia orchester na miesto, kde by nikdy reálne nemohol hrať. V obklopení tehlového muriva stien, pilierov i klenieb v jednom z rekonštruovaných priestorov Novej pevnosti, zneli klavírne diela Bacha a Mozarta.
Jedným z výnimočných zážitkov, ktoré sa udiali v rámci festivalu Pro musica nostra Nitriensi, bol nepochybne koncertov manželov Skutovcov v Komárne (6.10.2023, 18.hod.). Klavirista Miklós Skuta, rodák z Komárna, je v tomto meste známym pojmom. Ľudia si ho ctia, nenájdete azda jediného človeka – staršej, strednej, ale i mladšej generácie, ktorý by toto meno nepoznal. A predsa, súhra nezvyčajných (mne osobne neznámych) okolností chcela, že vo svojom rodisku – Komárne, asi 17 rokov nevystupoval. Publiku tieto úvodné slová adresoval samotný klavirista, viditeľne dojatý, že opäť po toľkých rokoch stojí pred domácim publikom. Ďakoval najmä organizátorke festivalu Slávke Ferencovej a Hudobnému centru, že ho na festival pozvali. Keďže stál pred „domácimi“, zvolil dvoj-jazyčnú mutáciu svojho príhovoru, maďarčina nechýbala. A bolo to tak správne a múdre – v tomto meste odjakživa dokázali spoločne komunikovať obe národnosti, úplne bez problémov. Ľudia tieto jazyky mixovali úplne prirodzene, v civilnom i úradnom živote, napokon, koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom.
Nie, že by som sa snažila touto recenziou sprostredkovať patetické emócie alebo nadsadzovať akékoľvek skutočnosti, no pravdou je, že emócie od prvého momentu tohto koncertu vládli tomuto koncertnému večeru. Ako atmosfére, tak programu, ale i priestorom, v ktorých sa koncert udial. „Zážitok z koncertu komorného orchestra interpretujúceho skladby hudobných velikánov umocňuje priestor, ktorý fascinuje krásou tehlového muriva stien, pilierov i klenieb. Sme v objekte skladu munície „Stará pracháreň“, zasvätenom patrónke delostrelcov sv. Barbore, ktorý postavili v hrdle jedného z bastiónov „Novej pevnosti“ po roku 1807. Starobylo pôsobí i preto, že s takouto precíznou formou vytvárania priestorov (kazematov, chodieb) v baštách, bolverkoch, ravelínoch, teda v architektúre opevnení, sa stretávame už okolo roku 1550. Na území dnešného Slovenska to boli pevnosti, ktoré mali odolať vojenskému postupu tureckých vojsk. Z dobových nákresov ich vtedy poznala celá Európa, pričom najčastejšie zobrazovanou bola práve unikátna pevnosť v Komárne,“ píše Peter Kresánek v sprievodnom slove v bulletine festivalu.
Cieľom festivalu Pro musica nostra je totiž spájať – ľudí kultúrou, ale i architektúrou. V rámci októbrových koncertov sa Nitriensi konal v nasledovných mestách a obciach nitrianskeho kraja: Nitra, Palárikovo, Belá, Nové Zámky, Topoľčianky, Komárno a Kostoľany pod Tríbečom. A keď sa povie Komárno, akosi automaticky – okrem toho, že je to pohraničné mesto so sediacim maďarským Komáromom, ktoré delí iba most cez Dunaj, sa každému, čo i len trochu pozná naše pamiatky, vybaví práve Pevnosť – Stará i Nová.
Už vstup do týchto priestorov, ktorý obyvatelia Komárna považujú akosi za tradičný, no pre návštevníka je výnimočný, je očarujúci. Cez bránu cisára Leopolda I. sa vstupuje do Novej pevnosti, ktorá vznikla v rokoch 1663 – 1673 rozšírením Starej pevnosti. Priestory tzv. vojnovej prachárne sú najstaršou súčasťou pevnostného systému Komárna. Na jej mieste stál v minulosti stredoveký kamenný hrad, ktorý v čase tureckých vojen v 16. storočí úplne zanikol. Svojmu účelu pracháreň zrejme slúžila až do konca prvej svetovej vojny, v medzivojnovom období ju československí vojaci používali ako núdzové skladisko. Keď sovietska armáda v roku 1968 obsadila pevnosť, pracháreň vojaci prebudovali na práčovňu, neskôr v nej zriadili sklad pohonných hmôt a mazív. Po odchode vojakov ostala pracháreň v dezolátnom stave, dlho nevyužitá. Až v rokoch 2005 až 2007 mohla byť vďaka finančnej podpore Ministerstva kultúry Slovenskej republiky úplne rekonštruovaná a dnes slúži aj na kultúrne účely. To miesto je svojou atmosférou sugestívne, priam magické – v jeho prípade si človek aspoň povie, že aspoň o nejakú kultúrnu pamiatku má štát záujem, aby neľahla popolom. Je to rozsiahly, impozantný objekt, ktorého časti sa postupne rekonštruujú. To, čo sa zdevastovalo v našej nedávnej minulosti, sa mravenčou prácou postupne navracia späť, aby odhalilo v plnej kráse pôvodnú genézu vzniku, históriu tohto miesta.
Miklós Skuta zostavil svoj program z diel Bacha a Mozarta. Pred uvedením programu nielen vyrozprával spôsob, akým tieto kompozície vytvára, no zároveň nechal vďaka poskytnutým informáciám publikum hlbšie pochopiť, ako skladatelia pristupovali k forme koncertu v období baroka a potom v období klasicizmu. Jeho projekt má názov The Future Symphonic Orchestra Mikiho Skutu a vznikol v období, keď sa počítačová technika dostala na úroveň, kedy virtuálne hudobné nástroje v mnohých prípadoch dokázali nerozoznateľne napodobniť zvuk tých pôvodných. Skuta však pomocou softvéru, ktorý vlastní, oživuje práve ten „human factor“, ktorý sa začal odsúvať na vedľajšiu koľaj. Softvér mu umožňuje vytvárať plnohodnotný zvuk orchestra. Nie sú to totiž elektronické nástroje, ale reálne, akustické nástroje a ešte k tomu hudobníci, ktorí ich nahrali, bol nik iní ako Viedenskí symfonici. Sú to všetky hudobné nástroje symfonického orchestra, vo všetkých rozmanitých artikuláciách a dynamikách. Pripraviť takúto skladbu trvá hudobníkovi zhruba mesiac.
Klavirista teda nahral všetky nástroje z partitúry a naživo svoj part interpretoval do orchestrálneho podkladu na syntezátore. Iste, tieto priestory by si rozhodne zaslúžili dôstojné koncertné krídlo, no zatiaľ si museli vystačiť v tomto prevedení. Aj keď treba poznamenať, že zvuk syntezátorov bol pekný, príjemne sa približujúci akustickému nástroju, napokon, je to muzikant, ktorý má vkus a sluch, určite by nepriniesol na koncert nástroj, ktorý by sa okato vzďaľoval podstate klavíra a jeho krásneho tónu. Aj tak to však bol malý zázrak, lebo počuť tieto diela – orchestrálnu hudbu, v priestoroch, kde by sa orchester so sólistom ani teoreticky nedostali, bolo jedinečné. Všetky naprogramované party sme videli zreteľne na monitore počítača – vyzeralo to niečo ako spektrálna analýza zvukov, no práve tento vizuálny kontakt s prebiehajúcou orchestrálnou hudbou, ktorá znela z reproduktorov, nahradil aspoň čiastočne absenciu orchestra. Takže boli to živí, reáli muzikanti, ktorých hudba bola nahraná – prostredníctvom predstáv sólistu, ktorý tieto naprogramované party sprevádzal naživo.
Večer otvoril Koncert pre klavír a orchester f mol BWV 1056 Johanna Sebastiana Bacha. Čo sa týka orchestrálnej úpravy, ukázala sa tam jednak schopnosť Mikiho Skutu rozumieť všetkým hudobným nástrojom a samozrejme, štýlovému obdobiu. Terasovitá dynamika bola samozrejmosťou, využíval v sláčikových nástrojoch vkusné, „neromantické“ tóny približujúce sa tónu s absolútnym minimom vibrata a moment, ktorý ste si všimli ihneď, bola absolútne dokonalá rytmická súhra. To nie je ako v živom orchestri, keď sa muzikanti často netrafia na dobu (ani si neviete predstaviť, aká to bola neuveriteľná úľava počuť zrazu takúto interpretáciu).
Priestory poskytovali tomuto Bachovmu koncertu presne ten typ akustiky, ktorý potrebuje. Nebola suchá, zvuk mal schopnosť krásne sa niesť z reproduktorov do priestoru, takže ten krásny balans, vyváženú dynamiku a pregnantnú rytmiku ste si mohli naplno vychutnať. A samozrejme, s pridanou hodnotou Mikuho Skutu a jeho klavírneho partu. Keď hral tento koncert Glenn Gould, dostali ste sa takpovediac až do inej dimenzie. Jeho zmysel pre krásu, štýlovú čistotu, precíznu hru, úchvatne vyvážené piána, výstavbu a pochopenie koncertu, fascinuje dodnes. A samozrejme, robil to bez pátosu. Toto ho s Mikim Skutom spája. Pristupovať k Bachovi s citom, no bez akéhokoľvek pátosu, nadnesených, prehnaných emócií – tie musia ostať niekde vo vnútri (obrazne povedané), no musia k vám prehovárať. V prvej časti zvoli Skuta pre orchester trošku rýchlejšie tempo, čím dosiahol vynikajúcu komplexnosť diela a v pohyblivých partoch klavíra aj virtuozitu. Nechýbala ani dôsledná práca s dynamikou – hneď v úvode odznie triolami vyskladané sólo klavíra v predpísanom piáne, nikdy to však s piánom nepreháňal, rovnako ako ani s agogikou – to Bachovej hudbe jednoducho nepristane. V podaní sólistu bola interpretácia z pohľadu dynamiky vyvážená, ale pritom tiché party znelé. Tieto vstupy klavíra boli v jeho podaní technicky vycibrené, artikuláciou zrozumiteľné. Ak Bach nie je dostatočne zrozumiteľný, prestáva k vám jeho hudba prehovárať. Artikulácia Skutu bola brilantne čistá, témy vyspieval nádherne, dokázal logicky členiť úseky, vrátiť sa k téme vždy tak, aby bola neustále pre poslucháča zaujímavá (je to akoby sonátová forma v ronde – s neustále sa pripomínajúcou ústrednou témou). A ešte jedna vec: koordinácia a koncentrácia v prvej časti tohto koncertu musí byť mimoriadna: sólista hrá v 2/4 takte prevažne triolové úseky, pričom musí rytmicky súladiť so sprievodom, ktorý hrá bez tohto princípu uvoľnených fráz. Na tomto koncerte táto nezvyčajná forma kooperácie sólistu a orchestra bola zvládnutá – nie však len pregnantným interpretovaním notového zápisu, ale prirodzenou muzikalitou. A to je ten zásadný rozdiel medzi interpretom a „interpretom“.
Pomalá časť Bachovho koncertu Largo sa začína jednou z najkrajších tém, aké kedy bola v klasickej hudbe napísaná. Vyznieva aj preto, že má pomerne úsporne stavaný inštrumentálny sprievod – no 21 taktov dominuje sólista. Skuta túto prepracovanú arabesku zahral aj s dôsledne vypracovanými ozdobami. Ornamentika je v prípade Bachovho diela, a vo všeobecnosti obdobia baroka, kapitola sama o sebou. Téma v podaní sólistu bola spevná, ozdoby súmerné, nenarúšali tok melodiky, splnili svoj účel – spravili dodali tejto časti správne rokokový nádych. No hlavne, ani v Largu neprešiel do pátosu. Melodické línie dokázal vytvarovať do krásnych oblúkov, nikdy však nie tak, aby hraničili s romantickým charakterom – čo sa, žiaľ, najmä v minulosti stávalo. Bach bol emocionálny, hlboko veriaci skladateľ, filozof, jeho hudba má neuveriteľnú hĺbku, rozhodne však jeho témy nemožno chápať s prehnaným, dusivým plačom a pátosom – to by bol potom falošný Bach. Reálny Bach s pochopením jeho odkazu má vyzerať tak, ako ho chápal Skuta. Napríklad aj v uzavretí pomalej časti – s jemným, vkusným spomalením – no cítili sme ho tam, bolo zjavné. Interpretáciou pomalej časti dosiahol klavirista to potrebné žiarivé „teplo“ pri Bachove hudbe, ale zároveň i expresivitu.
Finále už podľa tempového označenia Presto napovie poslucháčovi, že bude energické. Živosť a náhla, kontrastná zmena charakteru i tempa, neustály pohyb, ktorý dokázal sólista udržať spoločne so svojím sprievodom Viedenských symfonikov. A pritom z toho vôbec netreba robiť preteky, ako sa tomu deje v súčasnosti. Neviem, čo je to za „nešvár“, ale presto, to nie sú konské dostihy, všakže. Tie sa často v súčasnosti tohto prekrásneho Bachovho koncertu objavujú akoby mala vyniknúť virtuozita sólistu, no potom je finále na úkor zrozumiteľnej artikulácie. Skuta túto chybu nespravil. Z jeho interpretácie bola zrejmá koncepcia vytvorenia kontrastu, čo sa prejavilo hneď v úvodnej, dlhej časti šestnástinových nôt, efektne znejúcich – no s neuveriteľnou vyváženosťou. Sprievod, ktorý tiež nechal vyniknúť, hoci často sa objavoval v dlhších tónoch, mal prekrásne odťahy. Skrátka, každý detail tejto orchestrácie bol premyslený, do posledného najmenšieho detailu. Nehovoriac o tom, ako čisto znejúce boli i trilky a záver logicky ústiaci v kadenciu.
Wolfgang Amadeus Mozart a jeho Koncert pre klavír a orchester A dur č. 23, KV 488 patrí medzi najkrajšie a najznámejšie diela tohto skladateľa. Dopriala by som vám vidieť to extatické nadšenie publika, pohľady plné lásky, keď hral klavirista pomalú časť tohto koncertu. To je presne moment, kedy hudba povznáša, kultivuje, núti nás k zamysleniu a podaktorých aj transportuje do iných sfér. Ale presne tak to má byť – aká je vlastne funkcia umenia?
Prvá časť Allegro má dvojitú expozíciu – tutti orchester, ktorý pripravil Skuta, vyniesol melodický materiál Mozarta do každého detailu, pričom tentoraz mal k dispozícii okrem sláčikových nástrojov aj dychové – flautu (jej motívy zneli obzvlášť pekne spevne), dva klarinety, dva fagoty a dvojicu lesných rohov. Po vcelku inštrumentálne masívnej a tematicky členitej predohre tutti sa ozval klavír sólo. Opäť to nepreháňal s romantizujúcimi tendenciami, ktoré mnohí klaviristi preferujú. Bol to čistý, klasicisticky vyvážený Mozart, akého chceme počuť. Možno sa to nezdá, ale aj na diele Mozarta sa dá toho mnoho pokaziť – interpreti majú často tendencie „pridávať“ tomuto skladateľovi viac, čo nie je v notách, ani by to nemohlo byť na to obdobie v interpretácii prípustné. A výsledkom potom je, že mnoho toho v afektovanej verzii pokazia. Skuta je však intelektuálne podkutý interpret, ktorý – ľudovo povedané, v Mozartovom diele „nevymýšľa“, nepridáva nič naviac, necháva spevne zaznieť témy, ktoré citlivo včleňuje do orchestra, ak je to potrebné. No ak má prím sólo klavír, necháva ho dostatočne vyznieť. Vie zdôrazniť dynamické kontrasty, ale nezanedbal ani úlohu orchestra, ktorá už je v klasicizme dôležitejšia, neobmedzuje sa len na sprievod sólistu. V prvej časti musíme vyzdvihnúť aj kadenciu sólistu, ktorý ju hral takým spôsobom, akoby bola improvizovaná. Miki Skuta je úžasný hudobník – nie je samozrejmosťou, že interpret klasickej hudby dokáže pôsobiť paralelne aj v jazze, no práve on je tou svetlou výnimkou. Je to znak toho, že talent, ktorý v sebe má, je nedozierny, nevydretý a jeho schopnosť cítiť hudbu sa dokáže prejaviť aj v kadenciách. Jednoducho, viete, že to nie sú vydreté, naspamäť naučené noty, ale aj jeho osobnostný, subjektívny vklad a pohľad na to, ako práve on cíti hudbu.
Pomalá časť Adagio bola tá katarzná – pre každého v očarujúcich priestoroch Starej prachárne. Ukáže sa v nej individualita sólistu, je to prekrásna téma, ktorá sa vám dostane pod kožu. A môžete ju počuť aj tisíckrát vždy sa vás dotkne rovnako hlboko. Je v nej istým spôsobom smútok, no skôr filozofického typu, zamyslenia, hĺbavosti, nie tej užialenej, depresívnej clivoty. Mozart nebol typ skladateľa, ktorý by sa umáral v depresiách a usedavom plači. A presne to Skuta pochopil – tak, ako na koncerte počas pandemického obdobia vystúpil so Štátnou filharmónii Košice, bola jeho interpretácia Mozarta čistá, zrozumiteľná, no pritom dojemná, rovnako sme tieto emócie prežívali teraz. Metrorytmická štruktúra tejto časti je 6/8 a je pomerne zradná, ak sa hrá presne podľa vypočítaného rytmu, vznikne z nej niečo kostrbaté a minie sa to účinku, ktorý Mozart mienil. Skuta v tomto metrorytme dosiahol krásnu plynulosť, každý jeho tón bol precítený, frázy celistvé. Opäť, nezachádzal do pátosu, nechal vyniknúť citovo vrúcny charakter témy, bez nepotrebnej nadsádzky a sentimentu. Party, v ktorých orchester plynulo nadväzoval, boli vybalansované, nestalo sa, že by akýkoľvek nástroj presiahol dynamickú hladinu a narušil tak plynulosť – či už tematickú alebo dynamickú. Priznám sa, patrím k väčšine fanúšikov a vždy ma dojme tento koncert Mozarta. A inak tomu nebolo ani v komárňanskej pevnosti.
Záverečná rýchla časť koncertu Allegro assai bola svieža, energická. Skuta vedel dosiahnuť v rýchlych častiach klavírneho koncertu potrebnú ľahkosť a jasnosť zvuku, cieľavedome, no pritom s ľahkosťou vyhrané behy, rytmicky bol s orchestrom v absolútnom súlade. Bol to priam oslnivý záver – a presne taký má byť Mozartov klavírny koncert, ktorý písal v šťastnom období svojho života – čisté, témy vyhraté s ľahkosťou, no potrebnou spevnosťou a energiou. Mnohé jeho časti sú plné života – aj tento koncert má v sebe mnoho pozitívneho, radostného, čomu zodpovedala aj interpretácia.
V tretej skladbe večera znel Johann Sebastian Bach – Koncert pre dva klavíry a orchester BWV 1061, ktorý s Mikim interpretovala jeho hudobná i životná partnerka Nora Skutová. Toto dielo Bacha zvykne byť interpretované aj bez sláčikového orchestra, napokon, mnohí muzikológovia dokladajú, že Bach dielo zamýšľal bez sprievodu, len pre dve čembalá. Ak znie tento koncert bez orchestrálneho sprievodu, aj tak dokáže vyniknúť jeho krása a hĺbka (je predpoklad, že orchestrálny sprievod dopísali jeho synovia). Dnes však majú niektorí klaviristi tendenciu „pretekať“ sa v čo najrýchlejšom tempe hneď v prvej časti Allegro. Priznám sa, mne tieto interpretácie, kde necítiť dostatočnú váhu diela a stávajú sa z nich účelovo virtuózne kúsky, nie sú blízke. Zvlášť fugové časti, majstrovská práca kontrapunktu Bacha, prestáva v týchto prípadoch vynikať. Skutovci zvolili ten typ interpretácie, aby obsah vynikol, fugové úseky boli zrozumiteľné a od prvých taktov medzi klaviristami panovala nesmierna súhra. Hlasy vyzneli brilantne, rytmicky boli presní, bolo doslova cítiť ich muzikalitu, vzájomnú spoluprácu a koncentráciu. Ak počujete v Bachovi lineárnu čistotu vedenia hlasov, viete, že jeho dielo je pochopené a interpretované kvalitne a správne. V tejto úprave, ktorú Skuta s orchestrom pripravil, súladili aj sláčiky, krásne dynamicky a farebne dopĺňali skladbu. Jasne vyhraté klavírne témy, so zreteľnou artikuláciou, v pasážach, ktoré mali v sebe dôležité akcenty v rámci fráz, a pritom ste cítili potrebnú oporu v akordoch. Striedajúce sa úseky vo forte a v zmiernenej dynamike piána, precízne vyhraté ozdoby nahrávali štýlovej interpretácii. Pomalá časť Largo bola nádherne lyrická, no opäť nie v romantickom zmysle. V tejto časti nie je orchestrálny sprievod, preto sme si plne mohli vychutnať majstrovstvo klavírnej hry oboch interpretov. Bol to ten typ barokovej lyriky, ktorý sa vás musí dotknúť. Vyrovnané, vyvážené tóny, bezchybné vedenia hlasov, prekrásne čisté trilky, Adagio bez pátosu – skôr mierne rýchlejšie tempo, ale vždy s vrúcnym citom. Záverečná Fuga tohto koncertu bol ohromujúci zážitok – súlad dvoch duší, nielen z interpretačného hľadiska, ale i človečenského. Bolo až nepochopiteľné, ako sa z dvoch synťákov a jedného počítača dá dosiahnuť taká energetická smršť, no i tak všetkému dominovala pregnantná rytmika Skutovcov, schopnosť cítiť sa vzájomne a vyspievať jednotlivé hlasy vo fúge, v ktorej bol Bach majstrom.
A záver? Čím viac na juh cestujete, publikum si pýta prídavok v rytmickej súhre, na doby, nie obyčajným potleskom. Robia to napríklad aj v Budapešti a zrazu sa všetka tá energia nakumuluje v rytmickej presnosti – akoby publikum viedol akýsi neviditeľný dirigent. Skuta pridal tretiu časť slávneho klavírneho koncertu Čajkovského b mol, a dodnes mi nie je jasné, ako taký ťažký part na tom synťáku dokázal zahrať. Jedno je však isté – na našich pódiách táto osobnosť nesmierne chýba a vďaka za to, že ho môžeme vídať a počuť opäť.
Zuzana Vachová
Foto: Anton Sládek
