Beethovenove husľové sonáty sú samostatným vesmírom, v ktorých je obsiahnuté všetko. V poňatí a chápaní svetoznámeho huslistu Maxima Vengerova ostalo dielo tohto skladateľa čisté a pravdivé, pritom vysoko subjektívne.
Daniel Barenboim kedysi vyjadril obavy o jeho budúcnosti. Keďže začínal príliš mladý, vekom by mohol stratiť cit pre interpretáciu hudby, ktorý mal ako mladý umelec na začiatku svojej obdivuhodnej kariéry. Už predtým, ako dosiahol 30 rokov, sa Maxim Vengerov stal celosvetovo známym umelcom. Barenboim vo svojom zamyslení s pokorou priznal, že sa to stalo aj jemu samotnému.
Právom je označovaný za jedného z najlepších huslistov dneška. Zázračné dieťa, o ktorom jeho učiteľka povedala, že taký huslista ako Maxim, sa rodí raz za sto rokov. Vengerov nestratil nič zo svojej energickosti, životaschopnosti, ohromujúceho citu ani dnes, na prahu svojich 50-tich rokov života. Dokázal to aj na koncerte v Bratislave v rámci festivalu Viva Musica! (11.7.2024, Veľký evanjelický kostol, Bratislava).
Je to huslista, ktorý vás svojou hrou od prvých taktov po posledné doslova pohltí. Technickým perfekcionizmom, nezameniteľným tónom, ktorý je charakteristický. Kedysi bývali časy, keď ste práve na základe špecifického tónu, frázy, individuálneho štýlu, vedeli rozpoznať interpretov. Či už huslistov alebo klaviristov, bolo to niečo, čo patrilo k ich jedinečnosti a osobitosti prejavu. Dnes, v rýchlej dobe, tento element v interpretácii (najmä keď hovoríme o nastupujúcej, mladej generácii), chýba. Maxim Vengerov je príkladom silnej osobnosti, v ktorej tento individuálny štýl rozpoznáme. Nikdy však nepresiahne pomyselné hranice autenticity diela samotného – Beethoven v jeho poňatí a chápaní vždy ostáva čistý a pravdivý. Aj v tom rozpoznáte veľkého umelca, keď sa k repertoáru stavia s potrebnou intelektuálnou a emočnou hĺbkou, ale jeho ego nezatieni skladateľa samotného.
Pre bratislavské publikum zvolil program pre fajnšmekrov. Beethovenove husľové sonáty sú v mnohom náročné na počúvanie (komponované v rokoch 1797 až 1812). Vzťah huslí sa v nich radikálne, na rozdiel od ďalších predstaviteľov klasicizmu, zásadne mení. Jeho hudobnou partnerkou v tento večer, aj na ďalších koncertoch (na turné predvedú všetky Beethovenove sonáty) bola Polina Osetinskaya. Bola to fascinujúca dramaturgia, v mnohom nie prvoplánová. Hudobníci si v nej „nevystrieľali“ všetky triumfy a uviedli diela, ktoré možno nie sú až také poslucháčsky známe (s výnimkou piatej sonáty, ktorá zaznela ako druhá v poradí), o to bohatší svet – emocionálne, zvukovo, formálne, výrazovo a dialogicky, nám predviedli.
Sonáta pre husle a klavír č. 1, op. 12 otvorila večer v tomto silne duchovnom prostredí, ktoré dielam pristane. Mnohé z pomalých častí skladateľa majú nadstavbu „heilige“, ktorú nie každý huslista dokáže interpretačne pochopiť. Nie však Vengerov. Prvé tri skladateľove sonáty majú čistú textúru, no zároveň už čiastočne nesú typické prvky revolučného štýlu Beethovena. Zahrať ju štýlovo čisto, muzikantsky a zároveň technicky dokonale, je pre každého huslistu obrovská výzva. Po prvých, expresívnych štyroch taktoch vo forte, v tempe Allegro con brio, expozícii, prišlo na rad rozvedenie. Husle Vengerova mali v piane sladkastý, nádherný zvuk – jeho Stradivárky boli v priestoroch kostola nosné aj v tých najjemnejších nuansách piana. Kontrastný materiál bol prednesený sólistom s jasnou artikuláciou. Je to mimoriadne rozsiahla časť, v ktorej sa stretávame s klasickou formou, no v jej naplnení už má klavír výraznejšiu úlohu. Je nositeľom tém, dokonca často husle vedie. Polina Osetinskaya bola celkovo dobrým partnerom husliam, no už v prvej časti občas neustrážila tempá, ktoré boli rýchlejšie, ako by mali byť. Aj preto došlo k miernym rytmickým nezrovnalostiam, niekedy k príliš rýchlym tempám, nikdy však nie na úkor zrozumiteľnej artikulácie huslí (čo sa o klavíri celkom povedať nedá). V dynamike sa huslistovi dokázala, najmä v pianach prispôsobiť, dokonca znížením hladiny do pianissima. Opak však nastal vo sforzandách, ktoré dramaticky stupňovala až do hladiny, ktorá prekročila vyváženosť klasicizmu. Štýlovej čistote nepridalo ani extrémne použitie pedálu, ktoré v akustike chrámu vyvolávalo zbytočne bohatší zvuk, akoby sme u tohto skladateľa mohli prijať.
V majestátnej prvej časti vynikol Vengerov. Beethoven namiesto opakovania materiálu uvádza nový motív po variáciách, ktoré sme počuli. Prelomil tým štandardne zaužívanú formu. Čím je ešte táto časť atypická, sú jej akcenty, ktoré sú na poslednú dobu. Pôvodom ruský huslista ich hral s temperamentom, nie však neprirodzene – podarilo sa mu dosiahnuť jednoliate melodické línie, korunované skladateľovou explozívnosťou. V interpretácii dosiahol potrebnú rovnováhu, ako v dynamike, tak v naplnení formy s triumfálnym návratom témy a rozšírenou Codou.
Druhú časť s pútavou témou a štyrmi variáciami otvoril klavír, už od prvých taktov to bola spevná, k romantickému cíteniu viac priklonená interpretácia. Spevnosť huslí dominovala – bolo to vďaka krásnemu, jedinečnému tónu hosťujúceho hudobníka. Po dvoch figurálnych variáciách, ďalšiu viedol klavír – Vengerov nechal spievať klaviristku. Keď však nastúpil s variáciami on, nastalo ozajstné majstrovstvo. Jeho štýl hry bol voľný, bez toho, aby ste cítili naučené frázovanie či spôsob vedenia lineárneho hlasu. Ak je raz niekto narodený muzikant, nepotrebuje ani striktné označenia, všetok „život“ mu vyplynie z predpísaných nôt sám. Nebola to ani klasická a už vôbec nie nudná interpretácia. Pritom však je to huslista s vkusom a mierou, ktorý neprekračuje estetické konvencie klasicizmu (záverečné synkopy v poslednej variácii neboli také výrazné, ako by sa z celého priebehu mohlo očakávať). V kantilénach a kontrastoch si však dovolí podstatne viac, ako jeho kolegovia. Aj v tom tkvie jeho výnimočnosť. Prvá sonáta bola korunovaná svižným rondom. Téma, neustále sa vracajúca, mala výbušný charakter, pri harmonických zmenách však interpreti pracovali so spomaleniami a momentmi prekvapenia.
Nasledovala najpopulárnejšia sonáta tohto večera – Sonáta pre husle a klavír č. 5 F dur, op. 24 (Jarná). Aj tu sa naplno ukázalo, aký je Vengerov detailný v chápaní Beethovenovho diela. Toto dielo nestačí hrať s eleganciou a noblesou. Pri opakovaní motívov poslucháč priam zadržiaval dych, akých nuáns je tento výnimočný huslista schopný. S ľahkosťou uvedený motív v piane – je to nádherná téma, po ktorej nasledoval kontrastný materiál (v duchu štandardných pravidiel). Čo však také typické nie je, je dĺžka expozície, ktorá sa rozvíja pomerne dlho. Zahrať teda materiál vždy z inej perspektívy, nie rovnako, si vyžaduje nesmiernu muzikalitu. Tú má hráč na rozdávanie. Pastorálna tónina F dur evokuje v tomto diele prírodné scenérie – akoby ste sa síce dívali na tie isté, no vždy za iných podmienok. Raz za stíšeného prítmia, inokedy s prebúdzajúcim sa slnkom. K tejto skladbe skrátka treba fantáziu a predstavivosť. To, že ňou huslista oplýva, sme vedeli – k dispozícii na sociálnych sieťach sú jeho majstrovské kurzy, ktorými vedie žiakov k ohromujúcim mimohudobným obrazom. No že sa dá zahrať s takými svietivými tónmi (prvá téma) a odlišnými náladami, si až ťažko predstaviť, kým ho nepočujete naživo. Vo väčšom uvoľnení tak trochu brzdila huslistu klaviristka, ktorá niektoré časti zbytočne uponáhľala a isté úseky dramatizovala až nadmieru.
Adagio molto espressivo je azda najkrajší kus, aký v európskej hudbe nájdeme. Nie u tohto skladateľa, nie v tejto dobe, no vo všeobecnosti – aspoň pre mňa predstavuje nielen anticipáciu ďalšieho štýlového obdobia, ale i myšlienkovo a výrazovo silné posolstvo. Je to akoby ste upadli do temnoty a dostali pohladenie, s tým, že záver je ešte clivejší a tmavší. S témou nastúpil klavír – interpretku sme počuli v precítenom prejave, no nie patetickom. Mnohým sa totiž často stáva, že skĺznu do romantickejšieho prejavu, ako by sa žiadalo. Huslista s témou nebol zdržanlivý, naopak. Zanechal melancholickú stopu, ale v plnšom zvuku. Zachoval pritom Adagio, no nespravil z témy rozvláčny kus s pocitom plaču. Jeho legata boli nádherne, bezchybne viazané, nie však otrocky (poznáte ten úporne snaživý moment v snahe dosiahnuť spevnosť a zvukovo i esteticky sa z toho dostane do sály pravý opak). Štvorčasťová sonáta pokračovala Scherzom a úvodom sa opäť objavili problémy s prehnane rýchlo nasadeným tempom. Klaviristku následne stlmil samotný Vengerov, no pri opakovaní figúry sa klavír opäť dostal mimo kontroly. Škoda, pretože takéto nezrovnalosti v perfekcionizme, ktorú má tento hráč, zbytočne vyrušia jeho majstrovstvo. V tejto časti je využitý aj vtip a hravosť, ktorú poňal s eleganciou (v podaní iných noblesu nahrádza spravidla zemitosť tónu). Rýchle tempá pre tohto hráča nepredstavujú samoúčelnú virtuozitu, ale nový obsah a najmä výraz. Rovnako tak záverečná časť Rondo. Allegro ma non troppo. Jarná sonáta sa v jeho interpretácii menila v každej časti, bola ako prechádza jarnou, rozmanitou prírodou – každá časť ponúkla iné farby, inštrumentálne dialógy a pozoruhodnú krásu.
Aj v druhej polovici koncertu prekvapil voľbou. Namiesto (možno niektorými) očakávaná Kreutzerova, nasledovala Sonáta pre husle a klavír č. 8 G dur, op. 30. Ani stopy po vnútornom zápase, ktoré už v tomto období uňho zreteľne v tvorbe pociťujeme. Je to asi najoptimistickejšie dielo tohto autora plné čistoty, jasnosti, zrozumiteľne štruktúrované. Hoci Allegro assai býva často chápané vo virtuóznom, energickom tempe, sólista v diele povýšil muzikalitu nad technickosť. Rýchle behy v jeho podaní mali zmysel, boli lahodné zvukom, odstupňovanie a kontrasty, pritom im nechýbala brilantnosť. Kontrastnú tému hral s vášnivosťou a intenzitou, no nie ťažkopádne. Každý kontrast – tematický, výrazový a v tomto prípade i tonálny (zmena z dur na mol) mala v jeho podaní zmysel. V druhej časti, ktorá má tempo menuetu, vynikla úvodná téma. Bola vrúcna a naplno sa v nej prejavilo bohatstvo tónotvorby tohto interpreta. Vengerov zo svojho povestného, krásneho, sýteho tónu, nestratil nič ani rokmi. V téme sa objavuje aj prvok osobnej tragédie, ktorý je tvorbe Beethovena taký markantný. Jeho myšlienky na čoraz závažnejšiu stratu sluchu a bezmocnosť z nej prameniacu, fragmentárne možno počuť aj v tejto časti. Spôsob, akým s ňou huslista pracoval, bol fascinujúci. Opakujúci sa tón mal vždy inú intenzitu, klesajúca melodika vytvárala pocit napätia, bezmocnosti a clivoty zároveň, stupňovanie momentu tichej tragédie malo rastúce rozmery, bolo priam dychvyrážajúce. Za mňa to bol najdojímavejší moment večera.
Záverečná časť s rustikálnym nádychom Allegro vivace mala v sebe humor – ústrednú tému sme počuli v klavíri, následne v husliach. Celá táto časť je kompozične vystavaná na motívoch tejto témy, preto nesmierne závisí od výstavby, aké bude jej celkové vyznenie. Huslista je jeden z mála interpretov, v hre ktorého nájdete aj hudobnú inteligenciu. Jeho zmysel pre členenie materiálov a nachádzanie hudobných a mimohudobných súvislostí, kde by iní možno nehľadali, je (najmä v dnešnej dobe) málo vídaná, aj preto taká cenná.
Večer uzavrela Sonáta pre husle a klavír č. 10 G dur, op. 96, mnohými označovaná ako najkrajšia z Beethovenových sonát. Rozsiahle dielo v štyroch častiach trvá takmer pol hodiny, je skúškou pre mnohých huslistov. Na jednej strane v nej musí byť všetko dokonalé, na druhej je potrebný individuálny prejav. Má v sebe vnútorný pokoj a éterickú krásu, ktorú interpret vyzdvihol už hneď po úvodnom trilku. Oblúk, v ktorom tvaroval úvodný motív, ihneď vypovedal, že sa dočkáme vysoko subjektívneho prevedenia. A pritom Vengerov nerobil kontrasty v dynamike, ktoré by na malej ploche motívu ani nepristali. Stačilo ho poňať ako celok, vystavať ho s citom a nadviazať na ďalšie línie a už to bolo úplne iné dielo, ako ho počúvame často (to je moment, kedy sa sonáty menia na etudy). V podaní iných, aj brilantných interpretov, tnie totiž plocho a jednotvárne, nie však v podaní tohto huslistu. Tak, ako sme začali najviac klasicistickou sonátou, večer sa uzavrel najviac romantickou. Či už to bol bohatý svet prírody, pripomínajúci spev škovránka či iné, ďalšie zvuky prírody – pastorálny charakter tejto časti vyzdvihol huslista s nesmiernym citovým bohatstvom a farebnosťou zvukov. Dialogické party s klavírom boli precítené, v dobre nastavenom tempe, tak v úvode ako i „rozhovore“ (opakované cody s ich následnou redukciou).
Aj pomalá časť tejto sonáty bola rozhodne jednou z najočakávanejších – je považovaná za jednu z najhlbších, najvrúcnejších a najvznešenejších, aké kedy skladateľ napísal. Hymnickú ústrednú tému začal klavír, aby sa v piane, až v jej závere ozvali husle. Potom už sme počuli Vengerova v expresívnom tóne. Je to jednoznačne téma lásky, od ústrednej, predstavenej klavírom, tvorí prechod k novej (aj tonálny). Dvojica interpretov patrí medzi „starú školu“, ktorá ešte Adagio skutočne považuje za pomalé tempo, bez nevyhnutnosti podať jej obsah skratkami. Ťažko si dnes predstaviť krajšiu a obsažnejšiu interpretáciu Beethovenových sonát, zavŕšenú „romantickou“, s kontrastne poňatým scherzom a prudkým finále v rýchlom tempe.
Okrem výrazových kvalít, obsahu, ktorý si tento huslista bol sám schopný k hudbe vytvoriť, bola na koncerte markantná ďalšia vec. Vengerov je typ interpreta, ktorý vzácne srdečne, nesmierne živo komunikuje s publikom. Hneď, ako sa na pódiu objaví, nespustíte ho z očí. Jeho energické gestá, ale na druhej strane vrúcna lyrika, živosť pohybu na pódiu a samozrejme srdečnosť jeho prejavu, k jeho unikátnej interpretácii dodávajú ďalšiu pridanú hodnotu. Navyše, je to kráľ prídavkov – spôsob, akým si získal obecenstvo svojím temperamentom, oslnivou osobnosťou a troma prídavkami, bol pamätný. V takýchto prípadoch odchádzate z koncertu s hrejivým pocitom na duši vediac, že hudba kultivuje človeka, no nielen to. Má moc spraviť nás lepšími, vnímavejšími a empatickejšími ľuďmi.
Program Vengerova pokračoval aj na druhý deň – Majstrovskými kurzami v Dvorane VŠMU. Vidieť ho pri procese výučby, spôsobe, akým žiakom hudbu podáva, vysvetľuje, ako dokáže za pár minút uvoľniť rameno alebo zápästie (čo je v praxi dlhoročný proces, kým sa zautomatizuje), o tom, ako spievať Mozartovo dielo – to všetko bolo obrovským zážitkom. S programom vystúpili Michal Kovačech zo ZUŠ L. Árvaya, Žilina, Ferdinand Pavel Slezák z Universität für Musik und darstellende Kunst Wien a Teo Gertler z Liszt Ferenc Zeneakadémia, Budapest. To, čo si študenti v tento deň odniesli od svetoznámeho huslistu, ich nepochybne poznačí na celý život. Rovnako však i nás ostatných.
Zuzana Vachová
Foto: Zdenko Hanout
