Už starí Rimania vedeli, že knihy majú svoje osudy. Niektoré zapadnú do zabudnutia, iné oslovujú generácie ako studňa múdrosti po stáročia, ďalšie sa okolnosťami ocitnú na indexe zakázaných kníh.
Hoci sa niekedy zdá, že knižná kultúra je v našich končinách popoluškou, ktorá márne čaká, kto ju vyzve do tanca, predsa však občas niekto príde, kvalitnú knihu napíše, vydá a ponúkne čitateľovi. A krehký tanec intímneho prepojenia medzi autorom, textom a čitateľom sa môže začať. Ešte vzácnejšie je, keď sa knižka zrodí ako bájny Fénix z popola, kedy sa už ani veľmi nepočíta s tým, že si autorský rukopis niekto všimne a dielo pripraví na vydanie. Nehovoriac už o tom zázraku, keď sa vydavateľský počin stretne s čitateľským záujmom. Ak je to kniha o architektúre, ktorá mapuje činnosť architektonického ateliéru v normalizačnom období našej histórie, môže sa aj príbeh jej vydania stať dobrodružstvom.
Významný slovenský architekt, projektant a popularizátor architektúry Ľubomír Mrňa (1934 – 2023), zanietený piešťanský lokálpatriot a do neskorého veku aktívny autor, zanechal v domácom archíve rukopis, ktorý osobne vnímal ako isté splatenie dlhu nivelizujúcej moci času, ktorý všetko odvieva do zabudnutia. Monografiu, ktorú už nestihol za života vydať, túžil ponúknuť nielen čitateľskej verejnosti, ale aj svojim kolegom z Ateliéru 07 trnavského Stavoprojektu, ktorého aktivitu zaznamenal v poslednom rukopise Architektonická tvorba v Piešťanoch v období socializmu.
Rodák z Oravy, od roku 1949 doživotne verný Piešťanom, bol absolventom Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave. Dlhoročne pracoval v Zdravoprojekte, no najmä v spomínanom Ateliéri 07, ktorý v rokoch 1975 až 1988 viedol. Vo svojom poslednom rukopise mapuje architekt Mrňa činnosť špecializovaných projektových ateliérov v Piešťanoch od šesťdesiatych rokov. Monografiu Ľubomíra Mrňu, ktorú edične pripravila v spolupráci s Petrom Rusnákom z Domu umenia Slovenskej filharmónie editorka knihy architektka Lívia Gažová, vydalo s podporou Fondu na podporu umenia OZ Centrum architektúry s pôsobivým grafickým dizajnom Petra Chmelu. Ako editorka uvádza v tlačovej správe „publikovaná monografia reflektuje etapu vývoja architektonickej tvorby od roku 1960, kedy bolo v Piešťanoch založené Projektové stredisko Československých štátnych kúpeľov a žriedel Piešťany, známe od roku 1964 ako vysunutý Ateliér 06 STVUZ Praha, ktoré napokon splynulo s ateliérmi bratislavského Stavoprojektu zameranými na zdravotnícku výstavbu do novoutvoreného Ateliéru 04 Zdravoprojektu Bratislava. Počas niekoľkých mesiacov v období 1974 – 1975 v Piešťanoch fungovalo aj Slovenské výskumné a vývojové centrum urbanizmu a architektúry Bratislava, Stredisko experimentálneho overovania Piešťany. Po ukončení jeho činnosti prešla väčšina zamestnancov do vysunutého Ateliéru 07 Stavoprojektu Trnava, ktorý plnil aj úlohy krajského urbanistického strediska. Tento známy „ateliér, ktorý mal atmosféru“ viedol práve Ľubomír Mrňa.“
Pôvodný autorský rukopis bol v publikovanej monografii doplnený textami historika architektúry Matúša Dullu, riaditeľa Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch Vladimíra Krupu a výskumníčky v oblasti architektúry Lucie M. Tóthovej. Publikácia obsahuje aj kompletnú rozsiahlu autorskú bibliografiu, ktorú zostavil Peter Rusnák v spolupráci s dcérou autora Vierou Mrňovou. Vzhľadom na neexistujúce archívy predstavuje monografia jedinečnú ilustráciu činnosti projektových ateliérov v období socializmu.
Knihu slávnostne uviedli medzi čitateľov 26. marca 2025 v Dome umenia Slovenskej filharmónie v Piešťanoch členovia rodiny autora a vydavateľský tím. Slávnosť otvorila privítaním hostí na pôde Domu umenia jeho riaditeľka Edita Bjeloševičová, pričom početnému auditóriu sa prihovorili aj Lívia Gažová, Vladimír Krupa a za rodinu autorov syn Karol Mrňa, ktorý zároveň vyzval k soleniu knižky v zmysle symboliky zachovania trvácnosti jej obsahu pre budúcich bádateľov, ale aj aby všetkým čitateľom chutila.
Pozvaním k čitateľskému zážitku môžu byť aj príznačné slová autora spomienky na Ľubomíra Mrňu historika architektúry Matúša Dullu, ktoré by bolo škoda necitovať: „pred viac ako storočím si rozhľadený kritik našich pomerov Ján Lajčiak povzdychol: „Často prevejú nad Slovenskom pohromy, ktoré na literárnom poli nenechajú po sebe žiadnych stôp.“ Aj časy, na ktoré tu spomína Ľubomír Mrňa, boli pre niekoho pohromou. No pre väčšinu to bola doba, v ktorej im bolo prisúdené prežiť kus svojho života.
Zachytenie drobnokresby tých čias má určite svoj zmysel a Ľubomír to urobil tak šarmantne, ako písal texty po celý svoj život: s pochopením celku, s výstižnými faktami, zaujímavými príbehmi, čitateľsky pútavo a vtipne. Vďaka mu za to. Odišiel spomedzi nás a dalo sa mávnuť rukou nad jeho rukopisom. No snáď sme už o kus ďalej od Lajčiakových čias a tí, ktorí rukou nemávli sa obetavo pričinili o to, že sa z rukopisu stala kniha. Aj im za to patrí veľká, veľká vďaka.“
Na záver snáď len slová Aurelia Augustina: tolle et lege! Vezmi a čítaj!
Zdroj textu: dramaturgia DU SF
Foto: Tomáš Hudcovič
Krásna vernisáž, no a veľmi veľmi krásne o nej spravovaná správa.
Neviem kto je autorom, no cítila som byť prítomná na vernisáži a možno trošku ľutovala, že som pritom reálne nebola.
Blahoželám všetkým zúčastneným na tvorbe, príprave i realizácii.